Liečenie s Robertom - 1987 - I.


Raritný rozhovor s Robertom z archívu rockbackpage.com


"Make-up si nanesiem hneď, ako ráno vstanem. Niekedy, keď idem nakupovať, si ho nanesiem takisto, ale to záleží, do akého obchodu idem. Ak mám stretnutie s novinárom, tak mi je to jedno. Je ťažké to vysvetliť."

Aký je Sussex, miesto, kde si vyrastal?
Leží priamo na zelenej hranici letiska Gatwick. Príšerné miesto. Nie je tam nič. Otec pracuje pre farmaceutickú spoločnosť Upjohn. Inak sme bývali v Blackpoole, kúsok od Liverpoolu, na severe Anglicka. Do Sussexu sme sa museli presťahovať kvôli otcovej práci. Firma sídli v Croydone. Moje školské roky som ale strávil v Crawley. Je na konci Croydonu. Nie je to nejak zvlášť pekné miesto. Z času na čas sa tam vraciam, pretože tam rodičia vlastnia záhradu. V Londýne záhradu nemám, tak si chodím oddýchnuť práve tam.

Chodil si do verejnej školy (u nás im hovoríme privátne) alebo do obyčajnej školy?
Na normálnu strednú školu. Prijimačky som inak robil na verejnú školu, chlapčenskú, keď som mal 11, ale doma som zahlásil, že ak ma tam pošlú študovať, tak z domu ujdem. Môj otec si myslel, že je to dobrý výber pre moje vzdelanie, no moja mama si uvedomila, že chcem ísť do školy, kde budú aj dievčatá. Napadlo ju, že ak som vyrastal doma s dvoma sestrami, bolo by abnormálne ma zrazu poslať do čisto chalanského prostredia. Inak mám staršieho brata, staršiu sestru a ešte jednu mladšiu sestru. Tá mladšia žije s Porlom, našim gitaristom. Už sú spolu asi 8 rokov.

Moje vzdelávanie malo inak turbolentný charakter, už keď som nastúpil do školy, vedel som toho viac, než ostatní. Viete, keď máte starších súrodencov, tak ste pred mnohými myšlienkami a literatúrou nechránený, a ja som sa tomu nevyhýbal. Nemyslím si, že ešte niekto iný vyrastal v tak liberálnej rodine, akou bola tá naša. Keď som mal 10, tak ma mama nechala túlať sa s mojim bratom. On je odo mňa o 14 rokov starší. Sestra o 12. Ja som sa narodil neplánovane. Moja mama si myslela, že už viac nemôže mať deti a ja som sa narodil 12 rokov po tom, čo jej to doktori povedali. No a potom sa rozhodla, že mi k životu pridá ďalšieho súputníka.

Môj brat má dnes 40. Má tri deti. Sestra má takisto tri. Ona je vydatá, brat ženatý nie je. Vždy chcel byť farmárom. Rodičia ho však donútili dokončiť univerzitu, získal diplom len pre pocit, že to dokázal a potom odišiel a kúpil si farmu. Dnes je z neho sebestačný farmár, žije vo Walese, v štýle hippie. Moja staršia sestra je úplný opak. Prešla radom umeleckých škôl, získala kopec diplomov a skončila v manželstve, je z nej modelová mama. Rodičia teda vychovali dva extrémy, ale uvedomili si, že deti sa musia samé rozhodnúť, čo so životom, no a zistili, že sa rozhodli správne - na to však musíte mať určitý stupeň inteligencie. Vždy som chcel, aby rodiny fungovali práve takto. Môj život v rodine bol vážne skvelý. Škola mi však v porovnaní s týmto pripadala úplne opačne. Nevedel som pochopiť, prečo je systém a prísnosť v školách nastavená tak, aby vám štúdium a túžbu po vzdelaní doslova znechutili. Vďaka tomu, že som to chcel zmeniť som lietal od jedného problému k druhému. Bol som jednoducho na krížovej výprave. Pravidelne som bol zo školy vylučovaný, čo mi postupne pripadalo až smiešne. Vždy som civilizovaným spôsobom prezentoval svoje argumenty, no učitelia vždy videli jediné východisko, moje vylúčenie zo školy. Takže som bol v mladosti veľmi nenávideným dieťaťom.

A preto si sa rozhodol neísť na univerzitu?
Šiel som na prijímačky na Oxford - Cambridge a uspel som. Chcel som len zistiť, či na to mám. Urobil som prijímačky, ale nevzali ma. Pozvali ma na pohovor a ja som tam prišiel vo veľkom ženskom kožuchu. Neskôr som získal miesto na Sussexskej univerzite, bola široko známa ako najlepšia univerzita, pokiaľ išlo o prístup k drogám. Lenže v tých časoch som už chcel hrať s kapelou. Tam vás prijmú a dajú vám hneď ročný odklad, nech pobeháte svet - tak som sa dohodol s mojim otcom, že to využijem a po roku pôjdem študovať. Lenže akonáhle som začal s kapelou, tak som si uvedomil, že to beriem dosť vážne, nebolo to len ako ospravedlnenie pre moje flákanie, neustále pitie , balenie žien, hoci mi to vzalo všetky predstavy o mojom ďalšom vzdelávaní. Odkedy som v The Cure, tak sa o svoje vzdelanie starám viac, ako keby som bol na univerzite. A hlavne veľa čítam - to je moja stála posadnutosť.

A čo aktuálne čítaš?
Začal som s čítaním románu "The Man Of The High Council" od Philipa Dicka. V podstate je to vypredaný titul. Ale včera som ho objavil v jednom kníhkupectve. A aktuálne som dočítal "Snow country" od japonského spisovateľa Kawabata. Mám sklony k literatúre faktu. Určité veci ma dokážu jednoducho zaujať. Pred dvoma rokmi som sa zaujímal o duševné zdravie. Prečítal som veľa kníh o psychoterapii. Tento rok som začal čítať knihy o hone na čarodejnice v stredoveku. Neskôr mi niekto priniesol knihu o masovej hystérii a obľúbených ilúziách a ako prežívali počas rôznych období, napr. McCarthyho lov na čarodejnice a paralely s udalosťami, ktoré sa v Stredoveku odohrali. Po tej knihe čas od času siahnem. Nie je to veľmi príjemné čítanie a niekedy vám to nedá spať.

Nedávno si mal u nás problémy v súvislosti s skladbou "Killing An Arab", ktorú si napísal na motívy knihy Alberta Camusa, "The Stranger", čomu na začiatku takmer nik nevenoval pozornosť.
A všade to dosť zahmlievali, dokonca aj rádiový dj-i skladbu ohlasovali ako "A-rab" a hlavne veľmi konfrontačným spôsobom. Nechápal som, ako môže byť niekto tak rozhorčený a hlúpy, zaobchádzali s tou skladbou, akoby sme neboli ani jej autormi. Úplne nás z toho vylúčili. Fakt úbohé. Úplne ma to dožralo a najviac niekedy na konci minulého roka, keď som si niekde prečítal, že rozpaľujeme oheň nenávisti a vášne, no ale nakoniec, každá reklama je dobrá reklama. Ale to som sa už rozhodol požiadať rádiá, nech tú skladbu stiahnu zo svojich playlistov, ak teda v nejakých vôbec bola. Naozaj sa nám dostali v súvislosti s touto skladbou veľmi podivné reakcie. Študentské rádiá nám odpísali, že oni rozhodne skladbu z vysielania nestiahnu, nakoľko ju hrajú už celých osem rokov a nikdy s tým nemali žiadne problémy.

Keď som tú skladbu zložil, uvedomil som si, že z toho obsahu sa črtá až príliš poburujúci názov. Ale nikdy som neuvažoval, že by som mal skladbu o názvu oddeliť. "Killing An Arab" je názov skladby rozberajúcej určitú prorockú udalosť, ktorá sa odohrala v knihe Alberta Camusa. Inak, názvy môžete dávať skladbám s čistým úmyslom šokovať, tak ako to robia metalové kapely. Prišlo mi absurdné, že by kapelu akou sú The Cure mohli za takého niečo atakovať. Rozprávali sme sa o tom s metalovými kapelami a úplne našu pozíciu chápu. Zahrnuli sme do toho aj určitý druh kompromisu, no ja som nevidel inú alternatívu. Buď sa držať pôvodného zámeru alebo to všetko ignorovať. Cítil som povinnosť sa toho držať, nakoľko pod tým je uvedené moje meno a tým pádom bolo jednoznačné, akú pozíciu zastávame. A pritom nenávidím všetky formy rozdeľovania - myslím rasizmus ako spôsob kategorizácie ľudí. Podľa mňa je to nonsense. Jasné, že som hrdý na to, že som Angličan. Ale napr. spôsob, ako iný hovoria o Rusoch mi príde smiešny. Jediný problém je jazyk. Ak by sme všetci hovorili rovnakým jazykom, tak myslím, že by sa na Zemi žilo omnoho ľahšie.

Napísal si nejaké ďalšie skladby, za ktorých inšpiráciou stojí kniha?
Na novom albume je skladba inšpirovaná Baudelaireovou poviedkou, "How Beautiful You Are", ale to je tak všetko. V minulosti som bol ovplyvňovaný viac štylistikou autorov, než témou diela. Napr. Dylan Thomas a Sylvia Plath a ich spôsob stavania slovných spojení. Nad textami trávim veľmi veľa času. Ako dieťa som spisovateľov obdivoval. Vždy som mal tendenciu sa raz medzi nich zaradiť. A verte mi, bol som veľmi zo seba sklamaný, keď som si v 13-tich uvedomil, že spisovateľom vlastne byť nechcem. Nemám v sebakoncentráciu, vlastnosť, ktorá je im typická, a nemusím ani samotu, v ktorej musia v podstate existovať. Vybrať si jeden konkrétny pocit alebo emóciu a spracovať ju do skladieb je omnoho ľahšie, ako sa pokúšať o zrozumiteľné stanovisko v knihe.

Kedy si objavil gitaru?
V tom istom čase, kedy som sa prestal venovať hre na klavír. Asi v 13-tich. Gitaru mi kúpil starší brat. Moja mladšia sestra bol detský zázrak v hre na piáno. Doslova ma to deprimovalo. Chvíľu som sa s ňou snažil súperiť. No akonáhle som začal hrať na gitaru, tak som začal byť spokojnejší. Do 15-tich som však žiadnu vlastnú skladbu neskomponoval. No a keď sa tak stalo, tak to bola vážne príšernosť. Dokonca si dnes ani nespomeniem na názov. Divné však je, že to bolo dosť podobné skladbe "Why Can´t I Be You". Túžil som byť len "niekým"... šlo o totálne minimalistickú záležitosť, malo to tri akordy.

Inak, 13, to bol veľmi zvláštny vek. Dovtedy som počúval výhradne to, čo počúvali moji starší súrodenci. Sestra počúvala The Beatles, The Rolling Stones, Sgt. Pepper a podobne. Brat zasa veci ako Captain Beefheart, Nick Drake. Z albumu "Safe As Milk" som naspamäť poznal všetky texty. Doslova ma nútil pri tom večer aj zaspávať. V 13-tich som však objavil moju hudobnú generáciu, Garryho Glittera, Marca Bolana a Davida Bowieho. "Ziggy Stardust" bol prvý album, aký som kedy kúpil. To bolo pár rokov predtým, ako nastúpila vlna punku. Skvelá doba na dospievanie. Všetko som to naplno prežíval. Brat ma dokonca ako 10-ročného zobral na vystúpenie Jimmyho Hendrica a Isle Of Wight. Mám dokonca fotku, ako stojím pred tým veľkým oranžovým stanom s kamenným výrazom tváre. Brat ma dokonca zobral na premiéru filmi "2001: Vesmírna odysea". Následne som ju behom dvoch týždňov videl 11 krát. Ten film ma inak dosť odrovnal. Keď som o tom rozprával v škole, nik tomu nerozumel. Chcel som hlavne pochopiť záver filmu, no všetci v škole hovorili o futbale. Samozrejme som nebol outsiderom, takisto som hral futbal. Jednoducho doma som viedol akýsi druhý život, čo bolo dosť divné. Myslím, že starší súrodenci iných deciek boli normálnejší. To môj brat bol iný. Vybral sa do Indie, tam dostal choleru a podobné veci. To ma dosť ovplyvnilo. Mama hrala takisto na piáno. Otec zasa spieval. Dokonca robili spoločné vystúpenia. Náš dom bol dosť hlučný.

Pôsobil si pred The Cure v nejakých iných kapelách?
Nie. Bol som stále v škole, keď sme získali kontrakt s Hansa Records. Zareagovali sme na inzerát ohľade súťaže talentov a vyhrali sme. Porazili sme takmer 1100 kapiel, a to som mal iba 16. Podpísali s nami zmluvu, ale nikdy sme s nimi nič nevydali. Zopár krát sme zašli do štúdia, ale pokladali sme to za dobrodružstvo, chceli sme si to vyskúšať. Nikdy sme nemali v úmysle niečo vydať, hlavne preto, že sme všetci stále študovali. Povedali nám, že keď sa niečo "podarí", budeme musieť školu nechať. No a ja som si pomyslel, že nechať školu je pekne blbý nápad.

Ako ste vlastne vyhrali?
Jedna z tých skladieb bola "Boys Don´t Cry". Ale im sa hlavne páčili naše fotky. Boli sme veľmi mladí. Mali pocit, že z nás môžu vyformovať kapelu pre mládež. Chceli po nás hlavne hranie coververzii, čo sme vždy odmietli. Jedna z vecí, ktoré po nás chceli, bola cover verzia "I Fought The Law" od The Clash. Skončil som školu, ale bol som presvedčený, že radšej budem hladovať, ako by som mal pracovať. Už vo veľmi mladom veku som sa rozhodol, že nebudem nikdy pracovať. Vtedy som vlastne ani nevidel nejaký rozumný dôvod pre žitie. Žiť z dňa na deň a vždy niečo robiť, to ma veľmi netešilo. Ak by som pracoval, tak by som sa pravdepodobne veľmi skoro zabil. takže v tomto smere iného východiska nebolo.

Žil si s rodičmi?
Áno. A mal som dievča, ktoré za mňa v krčme vždy platilo. Samozrejme, že som jej to neskôr vrátil... ale vtedy som chodil po konkurzoch a vždy som sa choval agresívne. Vždy som sa potencionálnemu zamestnávateľovi snažil vysvetliť, že mne sa pracovať nechce. Vždy som sa tešil, keď tú ponúkanú prácu získal nakoniec niekto iný. V miestne kultúrnej sále sme vtedy hrávali zadarmo, neskôr sme museli vždy zaplatiť 50 pencí. Tak sme začali hrávať po krčmách a keď sa nás pýtali na vek, klamali sme. Zo začiatku sme hrali len za drinky zdarma... ich počet sa samozrejme stupňoval. Také niečo okrem nás v Crawley nik iný nerobil. A nedeje sa tak dodnes. To bolo v rokoch 1977-78. Kým sme nepodpísali v roku 1978 zmluvu s Fiction, tak sme v Londýne nehrali.

Rok 1977, to bol rokom vrcholu The Clash. Kto ťa v tých rokoch najviac ovplyvňoval? The Sex Pistols, The Clash, Buzzcocks. Ale hlavne Buzzcocks, mali najlepší zvuk. Ale všetko to bolo o zábave. Väčšinou šlo o jasný sociálny postoj. Najviac to celé vychádzalo z komunity ľudí, ktorí chceli len niekam vyraziť, niečo popiť a baviť sa. Na Genesis ste teda ísť nemohli. Tí v sebe nemali sociálny význam, nemali v sebe pocit frustrácie z faktu, že musíte chodiť do práce. Nič z toho už dnes neexistuje. V tých časoch ste boli schopný získavať podporu v nezamestnanosti pekne dlho. A zdá sa, že vtedy aj veci fungovali jednoduchšie, než dnes. Bola to však úžasná zábava. Trvalo to 2 roky. Vrcholilo to v lete 1977. Každý povie, bože, 1975! To tak vôbec nebolo. V 1977-tom boli Sex Pistols na špici. V hitparádach kraľovali Stranglers, The Buzzcocks. Bolo to brilantné. Národnej Top 10-ke bolo päť skutočne tvrdých punkových kapiel. Pomysleli ste si, veci sa fakt zmenili! Všetci sa ohodili, urobili z toho módnu záležitosť, čo prestalo byť pohodlné. Nahrávacie spoločnosti prišli na to, že sa dá na tom dobre zarobiť a tak sa začali objavovať tie paródie a napodobeniny punku.

Vtedy ste už podpísali zmluvu aj vy.
Ale my sme nikdy nehrali punkové skladby. Vždy to boli skladby typu "Boys Don´t Cry", v podstate sme sa venovali popu, len sme ho hrali veľmi zle. A tak nám dali nálepku punkovej skupiny. Tak nejak skončili aj The Buzzcocks. My sme zneli dosť podobne.

Už vtedy si mal taký divoký účes?
Nie. Vtedy som nosil veľmi krátky účes. A to až do albumu "Faith" (1981). Bol som príliš chudý a nemalo zmysel sa o účes starať.

A kedy si začal používať rúž a očné šmynky?
Asi v tom istom období. Ale očné šmynky som nosil už v škole. Počas Pornography tour som si zvykol okolie očí maľovať rúžom, takže keď som sa potil, vyzeralo to, že krvácam. Robili sme to v kapele všetci, aby sme vyzerali príšerne. Akonáhle som si naniesol rúž, zmenila sa moja osobnosť. Bolo to ako keď sa indiáni maľovali bojovými farbami. Išlo o čo najväčšiu teatrálnosť a nie pôsobiť zvodne. Nikdy som si to nenanášal z nejakého dôvodu samoľúbosti. Viete, ja nemám nejaké výrazné pery, preto som začal používať rúž. Bez rúžu ľudia moje pery ani nedokážu identifikovať.

A dal by si si mejkap aj v prípade, ak by si dnes nemal aj fotenie?
Jasné. Mejkap si dám hneď ako vstanem. Niekedy, ak idem do obchodu, teda závisí do akého, si ho dám tiež. Vlastne, ak idem do supermarketu, dám si mejkap. Ak idem na stretko s novinárom, tak mi je to jedno. Je zložité takéto niečo vysvetľovať, keď pôsobíte v kapele, pretože ľudia si jednoducho myslia, že v prípade speváka ide o akýsi nevyhnutný imidž. A pritom každý, keď vystupuje pred inými, tak si vlastne buduje akýsi imidž. Ten môj imidž je založený na túžbe ľudí presvedčiť, že stále som to ja. Pokiaľ ide o samotnú kapelu, tam to nevyhnutné nie je. Kapela samotná nejaký spoločný imidž nemá a to aj napriek tomu, že každý z nás si ten nejaký zachováva. Príklad. Stojíme s Borisom vo výťahu, vy k nám pristúpite, tak vám podľa mňa ani nenapadne, že máme čosi spoločné. To isté by bolo v prípade, kedy ste ma tam stretli s Lolom alebo so Simonom a Porlom. So Simonom máme možno rovnaký typ účesu, takže v tom prípade by ste to možno uhádli. Ale keď som si minulý rok ostrihal vlasy, tak ste sotva našli päť ľudí, ktorí by sa na mňa podobali.

To bolo skvelé, že si také niečo dokázal.
Ako vždy, množstvo ľudí to nepochopilo. Urobil som to len preto, aby som si dokázal, že na imidži nezáleží. Keď som čerstvo ostrihaní vošiel do kancelárie Fiction, tak ľudia, ktorí s nami boli celých 8 rokov boli mojim činom zhrození. Prehlásili, preboha, veď o dva týždne máš ísť do Ameriky! A ja na to, no a? Nezlomil som si predsa prst alebo niečo iné, len som sa ostrihal. Chcel som jednoducho pôsobiť vážnejšie, už mi tie označenia ako "roztomilý" liezli na nervy.

Nevystrašil si sa, keď si po prvýkrát videl ľudí, ktorí ťa imitujú?
Myslím, že ma kopírujú iba v jedinom "otvorenom" spôsobe, keď si nanášajú mejkap, no za posledné mesiace som takých ľudí videl viac a viac. Možno sa identifikujú s imidžom, ktorý o mne vytvárajú médiá, no nemyslím si, že ma vyslovene kopírujú. Ja sám seba nevnímam ako osobu z predných stránok. Musím mať sám od seba odstup. Inak by som bol smiešny.



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi