4 dekády Roberta Smitha - 01/2012 - I.


História The Cure v štyroch kapitolách


1. Jumping Someone Else´s Train

Hoci The Cure sú dnes popovou kapelou, vzišli z veľmi silnej punkovej vlny. Ich líder Robert Smith bol kedysi iba ďalší chalan v poradí, ktorý si zostrihol vlasy po tom, čo začul "White Riot" v šou Johna Peela. Súradnice pôvodu The Cure nás zavedú do Notre Dame Middle Schoole, katolíckej inštitúcie s "experimentálnym" a "liberálnym" spôsobom výuky v Crawley, v Sussexe.
Gitarista Smith, narodený v Blackpoole, krátko predtým, ako sa jeho rodičia a rodina presunuli na juh, Tolhurst (bicie) a Michael Dempsey (basa) odohrali svoj spoločný koncert ako Obelisk počas posledného ročníka štúdia. Áno, Obelisk. Po prestupe na puritánskejšiu strednú školu Sv. Wilfrida začiatkom roku 1976, začali nacvičovať neďaleko St. Edward´s Church Hall a osvojili si názov Malice. To sa k nim už pridal aj gitarista Porl Thompson. Chaotické debutové vystúpenie Malice sa uskutočnilo na spomenutej strednej škole, kde sa k nim pridal vokalista - novinár z Crawley Observer.
V januári 1977 si zmenili názov na Easy Cure, stalo sa tak krátko po tom, čo skomponovali jednu z ich prvých pôvodných skladieb. Naverbovali speváka Petera O´Tooleho, s ktorým v apríli toho istého roku odohrali debutový koncert v St Edward´s Hall a následne zareagovali na inzerát nemeckého nezávislého labelu Hansa, kam poslali svoju demo pásku. Konkurz sa uskutočnil v londýnskych Morgan štúdiách v máji 1977 a v podstate okamžite podpísali zmluvu - údajne preto, že vyzerali "správne". V klube "Rocket" v Crawley už boli pečení - varení, lenže v septembri ich O´Toole opúšťa, presťahoval sa do Kibbutz, čo donútilo Smitha ujať sa postu speváka.

Podpísaná zluva s Hansou mala aj svoju výhodu - 1000 libier, ktoré šli na kúpu technického vybavenia a platbu za prvé štúdiové sedenia v SAV v Londýne v októbri a novembri 1977. Výsledkom bola zmeska pôvodných skladieb ako "See The Children", "I Just Need Myself", "I Want To Be Old", "Pillbox Tales", "Meathook" a najvýrečnejšiu "Killing An Arab". V Hansa však výsledkom nadšení neboli a skôr bola zastáncom alternatívnych cover verzii (vrátane "I Fought The Law"), čo ale kapela rezolútne odmietla. "Chceli po nás veci ako "Rebel Rebel"," posťažoval sa neskoršie Smith. "Naučili sme sa nejaké štandardy, hlavne pre miesta ako Orpington Town Hall, kde vždy niekto zreval "Zahrajte kurník niečo, čo všetci poznáme, bastardi!""

V máji 1978 z kapely odchádza Porl Thompson, nasledoval kolaps zmluvy s Hansou, čo doviedlo Smitha k rozhodnutiu skrátiť názov na jednoduché The Cure. Všetko, čo by mohlo zamedziť akademickým vyhliadkám mladého Boba sa zhmotnilo do prepásnutých skúšok na Oxbridge, hlavne preto, že dorazil na nesprávne miesto. Zrejme toto ho priviedlo k rozhodnutiu obliecť si k rozhovoru s novinárom ženský kožuch. Singel "Killing An Arab" si našiel svoj domov na labeli Small Wonder a predalo sa z neho 1500 kusov. A to aj napriek faktu, že sa naň takmer uvalila cenzúra kvôli rasistickému podtónu názvu (pričom každý správny fanúšik The Cure vie, že ide o odkaz na dielo "Cudzinec" od Alberta Camusa). The Cure nakoniec uzavreli zmluvu s veľkým labelom cez Chrisa Parryho, A&R človek ponížený faktom, že jeho šéfstvo odmietlo podpísať zmluvu s The Clash. Podpísaná zmluva bola len provizórna do času, kedy Parrymu vyprší distribučná zmluva s Polydorom pre jeho vlastný label Fiction.

Debutový album The Cure, "Three Imaginary Boys", vyšiel nakoniec v máji 1979, nasledovaný singlami "Boys Don´t Cry" a "Jumping Someone Else´s Train". Kapela však nebola s výsledkom spokojná, obzvlášť s "ľahkovážnou" produkciou. Krátko na to sa Smith dal dokopy s The Banshees, stalo sa tak okamžite po povestnom rozpade kapely počas noci v Aberdeen. "Vtedy som sa po prvýkrát ocitol na pódiu s The Banshees, kedy som doslova explodoval z úžasného pocitu, akú hudbu som s nimi hral," prezradil neskôr Alexisovi Patridisovi. "Bolo to niečo úplne iné, než sme vtedy hrali s The Cure. Predtým som chcel, aby sme boli ako The Buzzcocks alebo Elvis Costello, proste punkoví The Beatles. S The Banshees som totálne zmenil postoj k tomu, čo som dovtedy robil."

2. Kiss Me Kiss Me Kiss Me

The Cure ranných 80-tych rokov boli temnou, pochmúrnou entitou s letmými pokusmi o popový nádych: ten posledný aspekt sa však prejavil až na konci dekády. "Noví" The Cure, kde vyhnaného Dempseyho nahradil Simon Gallup a s klávesami sa pripojil Matthieu Hartley, prinútili Smitha stavať na odkaze jeho spolupráce s The Banshees, čo sa jednoznačne prejavilo na nahrávaní druhého albumu, "Seventeen Seconds" (1980), no obzvlášť na jeho pilotnom singly "A Forest". Hutne atmosférický, tiesnivý, jednoducho si vyberte vlastný správny prívlastok - bola to dokonalá nerozprávka.
Od tohto momentu sa Smithov bolestivý lyrizmus a doslova kominársky výzor stali akousi konkurenciou, ak nie symbiózou, nastupujúcemu Gothu; skutočnosť, ktorá sa nedala nepovšimnúť, hoci ju v rozhovoroch vždy starostlivo maskoval a zapieral. Asi by vás potešilo, keby ste natrafili aspoň na jeden rozhovor, v ktorom by to tak nebolo. Albumy ako "Faith" (1981) a obzvlášť "Pornography" (1982) boli presvedčivé, no jemne zaváňali duševnou frigiditou a rúcajúcimi sa ambíciami. Dokonca aj skladba z "Pornography", v ktorej cítiť čosi komerčné, "The Hanging Garden", bola napísaná po noci strávenej nahý v rodičovskej záhrade, kde Smitha vyľakali zvuky auta. Ako sa dalo očakávať, reporty z nahrávania albumu, ktorý otvára verš "je jedno, či všetci zomrieme", napovedali, že značné slovo mali drogové a alkoholové orgie, čo niekoľkých členov kapely priviedlo až na hranicu ich vlastnej duševnej rovnováhy.

Nasledovalo vydanie singla "Let´s Go To Bed", ktorý spôsobil menší šok, hoci pôvodný zámer ho bolo vydať pod pseudonymom. S tým nápadom prišiel v podstate Parry. Súviselo to však s neustále sa opakujúcou Smithovou túžbou beztak kapelu "zruinovať". Povzbudiť sa bol schopný v tomto smere čímkoľvek, nech by mal z toho aj komerčnú výhodu. Pokiaľ však ide o Smitha samotného, chcel len napísať niečo chlípne, čo by bolo v protiklade s imidžom The Cure - asexuálni mladí muži v plášťoch do dažďa s pocitom úzkosti v trenírkach. Takýto, na prvý pohľad chaos, pokračoval aj po vydaní singla "Love Cats" (nočný mačací erotizmus zapasovaný do rytmov disca), ktorý sa predral až do Top 10-tky hitov. Nápad postavený na románe Patricka Whitea, "The Vivisector", vydláždil cestu novým The Cure, hravým a nie urputným, zmyselným a nie mrzutým.

Smith sa súbežne vracal k povinnostiam s The Banshees, čo odôvodňoval vyhlásením, že "majú možnosť zohnať lepšie drogy" . Neskôr svoje vyhlásenie ešte viac skomplikoval: "So Severinom sme húfne vymetali tanečné kluby, no my sami sme netancovali. Bolo to ako brať drogy a snažiť sa dobiť na wc, čo obyčajne zabralo aj dve hodiny." Na konci roku 1982 ani sám Smith nevedel, či jeho domovská kapela stále existuje alebo nie. Celá logistika fungovania v pozícii šéfa The Cure spočívala iba v oznamovaní faktu, že sa stal opäť "iba" hudobníkom zmiznutej kapely. Popravde však bol iba on tým jediným, kto to vedel dať trochu do poriadku. Počas obdobia, kedy sa pokúšal počas svitania neskorých večerov pri sviečkach dať dohromady album "The Top" (1984), neskôr sa autom presúval na nahrávanie albumu "Hyaena" s The Banshees, sa objavilo nekonečné množstvo príbehov o "šialenom Bobovi", či "Tučnom chlapcovi". Nakoniec sa rozhodol z toho šialeného kolotoča, ktorý mu umožňoval sotva dve hodiny spánku denne, vymaniť a doprial si riadnu dovolenku.

Chcelo to nejaké kúzlo. Oddýchnutý Smith sa prekonal a cítil sa plný síl popasovať sa opäť s rozbehnutým popovým valcom a opätovne zreorganizoval kapelu. V polovici 80-tych rokov etablovali skladby ako "The Caterpillar", "InBetween Days" a "Close To Me" The Cure na výslnie extravagantnej britskej popovej scény. Spolu s Echo & The Bunnymen boli jediní schopní skombinovať zmysel pre svojskú atmosféru a "Grand Guignol" drámu, vydali množstvo neodolateľných popovo ladených silných skladieb, ktoré očarili bez zanechania tajomných spätných väzieb, čím sa len posilnili všetky veci súvisiace s The Cure.

A tak sa nášmu Bobovi začali dvoriť mainstreamové média a jeho rozmazaný mejkap sa zrazu oslavoval nielen na stránkach NME, ale aj Smash Hits. "Nie som veľmi spoločenský človek," vyhlasoval neskôr, "takže ľudia sa ku mne veľmi nehrnú. Obyčajne len postávajú a civia na mňa. Lenže to sa dialo už v škole, takže to pre mňa nie je nič nové." Toľko skromnosti a túžby vyhnúť sa drsným aspektom slávy iba povzbudilo vášnivých fanúšikov v zbožňovaní muža, ktorého šmatľavá slonia chôdza, neohrabaný účes a bledá pokožka sa stala symbolom dekády, zachytenej v sérii nádherných videoklipov z dielne Tima Popea. A aké uspokojenie priniesol tento komerčný úspech? Jeep. "Prvá vec, ktorú som si kúpil, keď už som mal peniaze, bola posteľ," odôvodňuje Smith. "A tú najväčšiu, akú som si len mohol dovoliť. No a potom som si kúpil Jeep-a. No a potom som už vlastne ani nič iné nechcel."



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi