Robert pre WLIR rádio - 05/1986


Promo rozhovor ku kompilácii "Staring At The Sea"


Robert: To je vôbec po prvýkrát, čo robím takéto promo návštevy. Hmm. Aby som si priznal, nie je mi to veľmi pohodlné. Sú ľudia, ktorí si myslia, že by som mal byť k médiám prístupnejší, viac sa ukazovať. Tak som si povedal, že vzhľadom na to, že som to nikdy predtým nerobil, že to skúsim a uvidím, ako to pôjde. A takisto preto, že množstvo ľudí sa chce The Cure popýtať na konkrétne veci. A to zasa má význam iba v prípade, že sem zavítame kvôli niekoľkým koncertom a následne moje voľné dni by som venoval médiám, čo mi príde trochu nezvyčajné. Viete, dni plné krátkych odpovedí a podobne.

Je lepšie si teda teraz vymlátiť hlas pre média a zbytok si odložiť pre turné?
Robert:
Presne. Jediné, čo ma núti pokračovať, resp. čo ma núti tuná sedieť a odpovedať na otázky je myšlienka: Keď toto skončím, tak na každú ďalšiu požiadavku o rozhovor poviem jednoznačne nie.

Aký máš z médií pocit? Amerika je v tomto dosť tvrdý oriešok, nie?
Robert:
Nie, to sa mi ani nezdá. Ak sa ľudia zaujímajú o názory The Cure alebo čo The Cure robia, tak sú tie rozhovory vážne zaujímavé. Nikdy ich však nevnímam ako niečo príjemné, viete, ide o kult osobnosti, ak to chcete tak počuť. Nechcem, aby som bol nejak príliš známou osobnosťou, ktorá sa stane ešte aj mediálnou osobnosťou. To je totiž podľa mňa dosť nudné. A mám dosť problém to celé zvládať.

Ako sme pred rozhovorom spomenuli, singel "Boys Don´t Cry" je v UK aktuálne v Top 5.
Robert:
Hej, a album tam smeruje takisto. Je to fajn. To je dôkaz, že nie vždy je potrebná tak masívna kampaň... Máme veľmi oddaných fanúšikov, čo znie celkom milo, nie? Tento retrospektívny album so všetkými singlami a dnes už aj videokolekcia, to je všetko pre starých fanúšikov kapely, ktorí chcú nahradiť starú zbierku niečím komplexným. No a takisto je to zamerané na ľudí, ktorí majú pocit, že sme začínali singlom "The Lovecats". Mnoho ľudí asi prekvapí zistenie, že produkujeme single už od roku 1978.

Podľa mňa je skvelé, keď znovu vydávate kopec materiálu. Tuná sa veľa diskutovalo o skladbách ako "The Lovecats" práve v čase, keď sa dostala do US Top 40.
Robert:
No áno... budem sedieť a čakať (smiech). Táto stránka veci je celkom príjemná, rovnako ako keď sa singlu darilo v UK, vtedy sa zabávame na ľuďoch, ktorí nás rok čo rok odpisujú štýlom: "Toto musí byť určite posledný rok fungovania The Cure". V Amerike je to však celkom iné. Veci tú fungujú inak a netvárim sa, že chápem, prečo sa tie veci dostali do Top40. Mám podozrenie, že sa tam dostali pre ich banálnosť a fádnosť. V americkej hudbe je mnoho príšerných vecí, ktorými pohŕdam, ale potom si predstavím každého, kto má v Amerike The Cure rád ako tým pohŕda takisto.

A čím pohŕdaš najviac? Nebude to tým, že tu v Amerike sa popová hudba ozýva odvšadiaľ?
Robert:
Nedokážem rozlíšiť, kedy sa jedna skladba končí a druhá začína. Niekedy je to vážne hrozné. Zdá sa, že ľudia si už zvykli. Tu v Amerike je to najočividnejšie. Kapely si tu už osvojujú postupy, ako dosiahnuť úspech. No tým strácajú hudobný koncept a hlavne vlastný postoj, ktorý by vám pri nahrávaní, či vystupovaní pred ľuďmi nemal chýbať. Tým sa tu vlastne vytvára dojem, že ste v kapele len preto, že chcete byť slávny a úspešný. A myslím, že práve preto The Cure pôsobia inak. My sme takýto postoj nikdy nemali. Na našom zozname dôležitých vecí bol úspech vždy na najnižších priečkach.

V júni vyjde aj vaše nové video, teda verím tomu... a pôjde zrejme o zaujímavú kompiláciu. Dávali ste ju dohromady spolu s Timothy Popem.
Robert:
Správne. Prišlo mi to ako dobrý nápad disponovať niečím ako dokumentom... Pôvodne to obsahovalo aj dialógy, kde som vysvetľoval, čo a ako sme v tom ktorom období robili a prečo. Je tam mnoho ďalších záberov, nie je to len o promo videách. Sú v tom použité aj naše súkromné záznamy. Začína to, ako hráme v Crawley, kde sme vyrastali, na zastrešenom pódiu v roku 1977. Niektoré zábery sú skutočne k popukaniu. Vyzerali sme samozrejme bláznivejšie v porovnaní s dneškom. Ale ako som povedal, búrame tým mýtus o kapele. 99% kapiel by takýto materiál nikdy nevydalo. Mne to príde ale zábavné, videl som to asi 10 krát a stále sú tam veci, na ktorých sa z chuti zasmejem.

Takže ti to celé príde ako domáce video?
Robert:
Presne tak. Pozeráte sa na to od začiatku do konca a prežijete pri tom 10 rokov The Cure. Máte možnosť vidieť, ako sa menili veci, ako sa menili ľudia, ako sa menila moja tvár a všetko ostatné (smiech). No a samozrejme aj koncept a štýl vecí, ktorým sa venujeme. Podľa mňa je to veľmi zábavné. Rozhodne zábavnejšie ako nejaké priemerné videá, hlavne preto, že toto video sa nesústredí na tú oslnivú stránku kapely. Ľudia vás chcú.... obyčajne točia videá v štýle MTV, ľudia sa v nich naparujú a vravia. "Akosi pôsobíme ako z úplne iného, než reálneho sveta". No v tomto videu máte možnosť vidieť, akí sme... sme totiž ešte normálnejší, ako ste si mohli kedy pomyslieť.

Video nesie názov ""Staring At The Sea - The Images From The Cure" a bude dostupné na VHS. Na videu nebudú žiadne "b-stranové" záležitosti?
Robert:
Nie, je tam video ku každému singlu, všetkých 13 "á-čiek", ktoré sme doposiaľ vydali. Síce.. "10:15" bola b-čko, ale je tam kopec ďalších vecí ako napr. "Play For Today", ku ktorej sme natočili video takisto, zo žiadneho konkrétneho dôvodu, len preto, že sme behom jedného dňa stočili dve videá, čo nám ušetrilo peniaze. Točili sme to spolu s "A Forest"... vtedy sme totiž zamýšľali vydať zo "Seventeen Seconds" albumu aj druhý singel, mala to byť práve "Play For Today", tak sme stočili k nej video. Podobne to bolo aj v prípade "Other Voices" z albumu "Faith". Tiež mala vyjsť na singly, no nakoniec sme od toho upustili. Ale fajn, že sme to urobili, nakoľko tie skladby majú úplne odlišné nálady.

Pamätám si, ako ste v Ritz po prvýkrát prezentovali video k singlu "The Caterpillar" a vtedy akurát doletel Tim Pope, vyzeral akoby mal pásmovú chorobu. Mne to prišlo, že si mal radosť...
Robert:
A to ako čo je? Pásmová choroba?? (smiech) On tak predsa pôsobí vždy.

Zdá sa, že ste si pri natáčaní videii užili veľa zábavy. Hlavne v "The Caterpillar" je to veľmi poznateľné.
Robert:
No odkedy spolupracujeme s Papom, ako ho s láskou oslovujeme, čiže od čias videa "Let´s Go To Bed", tak nám pomohol odhaliť ten zvláštny zmysel pre humor, ktorý samozrejme v The Cure vždy bol, no ktorý ľudia doslova ignorovali, teda najmä tí, ktorí predtým režírovali naše videá. Oni sa totiž viac sústredili na tú temnú stránku, na smutný výraz, ktorý sme mali. Myslím, že sme sa hudobne posunuli do svetlejšej pozície, hlavne odkedy pracujeme s Papom. Táto kompilácia končí s video k singlu "A Night Like This" a to je tak trochu melancholický, temný song. Ide o veľmi seriózne video veľmi skľučujúce. V podstate je to len monotónny obraz a do toho ja vystupujem pred kamerou. Klip, v kde by sme vystupovali v podstate ako na javisku sme predtým ešte nemali. Napriek tomu bola pri natáčaní zábava. Ale samozrejme tú najväčšiu sme zažili asi pri "The Lovecats". To bola skutočná párty, jednoducho sme v dome usporiadali párty a filmovali. Mali sme k dispozícii doslova vydierateľné zábery.

Ktoré video je v súčasnosti tvoje najobľúbenejšie?
Robert:
Hmm, myslím, že to bude "InBetween Days". Zrejme preto, že má v sebe kus naivity... pripomína mi štýlom staré popové videá zo 60-tych rokov.

Má v sebe akýsi psychedelický nádych, tvoja tvár v ňom neustále mení farbu...
Robert:
Akoby ste sa pozerali na ranné videá Rolling Stones. Je síce hazardom to takto spájať, ale tie ich videá mali svoje čaro. Myslím, že práve takto pracuje Pap, pracuje dosť riskantne, ale on má práve v sebe ten prirodzený anglický šarm.

Spomenul si Rolling Stones, ale určite ste boli ovplyvnení aj niečím iným, nie?
Robert:
Oni nás až tak veľmi neovplyvnili. Síce som na nich vyrastal, keďže moja staršia sestra sa z nich išla zblázniť, no môj brat mal rád kapelu Captain Beefheart, on totiž počúval veľmi podivné spektrum hudby. Takže v podstate, áno, trochu ma určite ovplyvnili. Páčil sa mi ich vzhľad v časoch, keď s nimi hrával Brian Jones. Vtedy som ich pokladal za úplne super kapelu. Ale 60-te roky na mne nezanechali väčší vplyv, teda odhliadnuc od Jimiho Hendrixa, na našom debutovom albume máme dokonca cover verziu jeho "Foxy Lady". Naše hudobné ovplyvnenie sa dá veľmi ťažko definovať. Tu a tam niečo ukradnem z nejakých tých príšerností, no skôr ukradnem zvuk cymbalu ako niečo skutočne poznateľné... Alebo keď počujem orchester, tak ma napadne, že by sme niečo také mohli do našej hudby primiešať, nejaký druh emócie. No v základe o iných ľuďoch nepremýšľam, takže ak mám hovoriť o nejakých vplyvoch, tak to budú skôr nejaké tie podprahové záležitosti... a ak ich chcete poznať, musíte teda riadne pátrať!

Spomenul si obdobie rokov 1977 - 1979 a som si istý, že tieto otázky sa z času na čas objavia. Singel projektu The Cult Hero, "I Dig You"... zahrali sme si jeho dlhšiu verziu, pretože tvoj hlas tam znie akoby si spieval strčený v kuchynskom drese, trochu to pripomína The Beatles...
Robert:
Ale tak sme to rozhodne nenahrávali. Keď k tomu došlo, bola to vážne zábava. Dostali sme to na páske od neznámej osoby z Kanady (tam to totiž originálne vzniklo), tuším z Toronta. Jednoducho sme to z tej pásky dostali von, vytlačili v počte niekoľko sto kusov a začali to predávať. Zrazu sa z toho stal skutočný klubový vypalovák... Celé sa to vyvinulo dosť divne, pretože sme nemali v úmysle s Cult Hero už nič viac nahrať. Aj po šiestich mesiacoch bol o to záujem, hlavne v Kanade. Tak sme do toho šli a nahrali ďalšie veci. Ale bolo to príliš riskantné, celé to bolo veľmi neisté (smiech), takže sme to nikdy nevydali. Momentálne na to niekde v polici Fiction Records sadá prach. Možno to raz vydáme, keď ukončíme kariéru s The Cure.

Takže Cult Hero neboli nikdy The Cure?
Robert:
Nie... Lawrence tam hral na bicie, ja na gitare. Takisto tam hral na gitare Porl, ale on vtedy nebol súčasťou The Cure. Moja sestra hrala na klávesy. Simon Gallup hral bassu, ale on myslím vtedy ešte nepatril do The Cure. No a spevákom bol poštár menom Frank Bell. Stretol som ho niekde v pube. Chcel byť jednoducho popovým spevákom aspoň na jediný deň. Tak sme na jednu noc zaplatili štúdio, prizvali tam niekoľko ďalších ľudí, príšerne sme sa spili a nahrali tie dve skladby. Bola to vážne sranda... Raz sme dokonca hrali naživo. Predskakovali sme kapele The Passions v Marquee Clube v Londýne, kde sme odohrali najlepších desať songov z roku 1972, nejaké záležitosti od Garyho Glittera a potom dve skladby od The Cult Hero, jediné dve, ktoré sme kedy zložili. Takže nešlo o The Cure. Tých pár mesiacov, kedy sme sa tomu venovali, to bolo neskutočne bizarné...

Som počul, že ste ich naživo prezentovali iba raz a spolu s Vami bol aj ten poštár...
Robert:
Ale, hrali sme tie skladby aj s The Cure. Za posledné roky sme "Cult Hero" a "I Dig You" zahrali štyri, či päť krát. Naposledy, a teda jediný krát s Frankom na pódiu, sme to zahrali v Brightone, bol to niečo ako domáci koncert. Teda vlastne, bolo to najbližšie miesto k môjmu rodisku, kde sme doteraz hrali. Boli sme totálne spití a Frank sa pred prídavkami domáhal, že chce ísť na pódium. Bolo to niečo ako perfektne vydarený banket. Ak by mali ľudia so sebou kvety, tak by ním určite obsypali pódium. A predviedli sme teda neskutočne dlhú verziu, ja som takisto trochu spieval, no a s Porlom sme pri tom hrali úplne iné party úplne iných skladieb. Celkom fajn.

Ako to, že ste "The Lovecats" vyradili z aktuálneho repertoáru?
Robert:
"The Lovecats" sme hrali dovedna asi trikrát? A vždy mi prišla katastrofálna. Z nejakého dôvodu mám k nej akúsi averziu. Mám problém si zapamätať refrén, dokonca mi pri nej vypadávajú aj slová a každý hrá pri nej úplne iné party. A pritom by bolo dobré, aby sme sú skladbu vedeli zahrať, pretože z času na čas... ak sme v hotelovom bare ešte aj o druhej ráno a ten príšerný koktailový grupáč skončil, bolo by skvelé to celé zavŕšiť zahraním si "The Lovecats". Asi by sme sa k nej mali vrátiť, pretože v júni hráme v UK na jednom festivale a hrajú tam aj chlapíci na dychových nástrojoch, ktorí s nami nahrali "Close To Me", myslím 12" verziu. Tak premýšľame, že by sa k nám na pódiu počas "Close To Me" pridali a zostali by aj na "The Lovecats". Takže, ak by to vyšlo a znelo dobre, možno by sme to skúsili aj na turné tuná.

Hovoríš o festivale Glastonburry?
Robert:
Áno. CND festival.

To je skutočne veľký festival, myslím, že tam hráte každý rok, nie?
Robert:
Nie, ale snažíme sa každý rok zahrať na nejakom veľkom letnom festivale v UK. Minulý rok sme hrali na Elephant Fayre. Tento rok to bude Glastonbury. Zasa ich tak veľa nie je. Pred pár rokmi sme hrali na Reading-u. To bolo čosi príšerné. Počet letných festivalov v UK, myslím tých veľkých, kde máte šancu vystúpiť, až taký vysoký nie je. Ale tento rok, takmer exkluzívne, budeme hrať na festivaloch v Európe. Jediné regulérne turné v tomto roku bude štvortýždňové ťaženie v Amerike a Kanade.

V časoch, keď vyšla "The Walk", ste túto, ani "Let´s Go To Bed", na turné nehrali. No na poslednom turné sa na ne dostalo.
Robert:
To áno, ale to je skladba, na ktorú som dorástol pomalšie, povedzme, že potrebovala svoj čas. Je to jedna z skladieb, ktoré zaradíme do setu, keď mám chuť na ... pantomímu. Ide o krátku časť večera v inak dosť depresívnom sete. Niekedy zasa postavíme celé vystúpenie na skladbách ako "The Walk", "Let´s Go To Bed" a "InBetween Days" a "Close To Me".

Prečo nehráte viac skladieb z albumu "The Top"?
Robert:
Ak sa chceme na pódiu obmedziť na konkrétny čas (musíme, viac menej z dôvodu fyzickej kondície, zistil som, že spievať viac ako 3 a pol hodiny nie je pre môj hlas vhodné), tak sa musíme náležite podľa toho rozhodovať, čo zahrať. Aktuálne už zvládame väčšinu skladieb z "The Top" a faktom je, že v aktuálnej zostave sme schopní zahrať 90% všetkého, čo doteraz The Cure nahrali. "The Lovecats" partí do toho zbytku...(smiech).

Ale nejaký konkrétny dôvod pre to nie je. Väčšinu skladieb z toho albumu mám rád. Hlavne "Shake Dog Shake". Otvárali sme s ňou väčšinu tohtoročných koncertov, namiesto "The Baby Screams", s ktorou sme začínali posledné americké koncerty. Obyčajne to tak býva, že v konkrétnom období všetky koncerty otvárame a uzatvárame tou istou skladbou, všetko ostatné je už len na našom rozhodnutí, čo všetko medzi tými dvoma skladbami počas večera zahráme. Ale skladby volíme aj vzhľadom na dostupné osvetlenie a vybavenie... "Shake Dog Shake" otvárala koncerty aj v čase aktuálneho vydania albumu "The Top". Stále tú skladbu hrám rád. Takých skladieb je viac, napr. "The Top", či "Give Me It". Aj tieto sme často hrávali, jednoducho momentálne ich hrať veľmi nechcem. Na takéto veci sa však nikdy nenájde skutočne dobrý dôvod.

Je podľa teba demokratické zostavovať setlist tesne predtým, ako idete na pódium?
Robert:
Mám klamať? (smiech). Nie, nie je. Je to vždy o tom, čo chcem v ten večer spievať, pretože ja som ten, kto musí spievať. Ostatní... je fakt, že v tom, čo dokážu vyjadriť v jednotlivých piesňach, sú dosť limitovaní. Oni musia hrať veci určitým spôsobom. Určitým spôsobom teda diktujem náladu koncertu, ktorá závisí odo mňa. Ale aj tak medzi nami podľa mňa vládne demokracia. Ak poviem: "Dnes večer si chcem zahrať niečo z "The Top". Čo by to malo byť?" Ak všetci okamžite zo seba vyhrknú jednu skladbu, tak rozhodne nepoviem nie. Je to preto, že každý na pódiu sa teší z toho, čo budeme hrať. Vždy máme akési voľby, ale ak je to 3:2 a ja som v tej menšine, tak potom uplatní svoje postavenie. Poviem im, že aj tak ju budem spievať a oni povedia, že ju hrať nebudú. Potom si užívame to utrpenie menšiny. Ale na turné obyčajne zažívame všetci tie isté dni a cítime sa všetci rovnako. Buď sme vytešení, alebo normálni, alebo úplne na dne, takže...

Chápem. V súčasnosti máte vraj dokončený už nový album, pripravená na vydanie v roku 1987...
Robert:
To nie. Máme len niekoľko skladieb v demo podobe. Vôbec nie sú vo finálnej podobe, pretože obzvlášť po textovej stránke som s nimi nie moc spokojný. Myslím, že ich musím prepísať. A hlavne chcem mať k dispozícii viac času... myslím, pred finálnym rozhodnutím, že ideme nahrávať. Nechcem nahrať len ďalší album, a to je práve to zlé na tých skladbách, ktoré máme k dispozícii. Mám pocit, že sú až príliš podobné štýlu "The Head On The Door", pričom ja by som chcel niečo až drasticky odlišné, nakoľko práve takýmto spôsobom pracujeme.

Takisto si sa rozhodol znovu nahrať vokály k singlu "Boys Don´t Cry"...
Robert:
Áno, ale to len preto, že sme k nemu nemali video na kompiláciu. Museli sme teda video natočiť a ja som preferoval ju hneď aj prespievať.

Chystáš sa dopriať si voľno predtým, ako oficiálne nastúpite do štúdia, kde dokončíte nový album?
Robert:
Áno. Už sme si zopár dní dopriali... Boli sme v Benátkach. Mali sme tam mať koncert, no na poslednú chvíľu bol miestnymi bezpečnostnými zložkami zrušený. Rozhodli sa, že to miesto, kde sme mali hrať, nebolo na takýto účel vhodné. Ale chystáme sa ešte so zopár ďalšími ľuďmi na riadnu dovolenku. Bude nás 22 alebo 23 a máme namierené do Francúzska, kde to nebude mať nič spoločné s The Cure, bude to autobus plný idiotov, čo idú na prázdniny (smiech). Takže sa na to teším. Takisto sa teším na americké koncerty, pretože keď sme tu naposledy koncertovali, tak to bolo absolútne skvelé. Naše koncerty majú celkom dobrý štandard. A myslím, že tohtoročné koncerty sú ďaleko lepšie, než tie, čo sme odohrali v minulom roku. Takže si počkajte, prídeme v júli, bude to ešte lepšie! No a samozrejme predstavíme materiál, ktorý ešte nie je nahratý, takže sme zvedavý na reakcie publika, hlavne na tie nové skladby, ktoré sa chystáme nahrávať ku koncu roka.

Zdá sa, že si si dnešný deň v Radio City užil.
Robert:
Ale áno, bola to zábava, také mám rád. Celý ten deň, prechádzka sem popoludní, zvuková skúška.. je to jedno z tých miest, kde sa obzriete dookola a povzdychnete si "aaaach".... ale pochybujem o tom, že tu vážne máte v podzemí tigra. Ale som dosť bláznivý na to, aby som sa tam šiel dole pozrieť (smiech).

Keď sme už spomínali tie koncertné miesta, vo Francúzsku sa chystáte hrať v starých koloseách a amfiteátroch, ktoré samozrejme prešli rekonštrukciou...
Robert:
Myslím, že nás to čaká na konci augusta. Viete, nám až tak veľmi nezáleží, kde hráme. Teda až na Ameriku, kde až tak veľa možností nemáme, špeciálne napr. v takom Dallase.
Ale vo Francúzsku sme si povedali, že si radi zahráme na netradičných miestach, pretože je ich tam veľa a hlavne v tom ročnom období. Budeme hrať pod holým nebom, čo rozhodne v peknom počasí preferujem. Pri západe slnka sa rodí skvelá atmosféra a v noci všetko akosi vonia lepšie. Takže pre tie štyri koncerty (teda, vlastne ich bude päť, keďže hráme aj v Španielsku) sme zvolili staré rímske amfiteátre. Pripomína to Pink Floyd, nie?

zdroj: WLIR radio, New York City, May 1986



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi