The Cure: nezvyčajný deň v Bournemouth - 04/1980


Spomienka na koncert The Cure


28.apríl 1980, The Cure a The Passions v Stateside klube v Bournemouth - rozhovor po parádnom turné po baroch v centre Bourmemouth, následne v Palace Vaults a The Criterion: zablúdili sme do Village Bowl, kde sa to len tak hemžilo naplno pracujúcimi "roadies", okrem iného hrali aj Space Invaders... ale po kapelách ani chýru, ani slychu. Po nejakom čase sme si konečne dopriali aj občerstvenie. Po pár hodinách sa konečne objavili ako The Cure, tak aj The Passions. No a potom nadišlo ďalšie čakanie, nakoľko The Cure absolvovali asi najdlhšiu zvukovú skúšku, akú som kedy zažil. Nakoniec si dopriali "A Forest", čo podľa mňa znelo fajn. Evidentne boli spokojní aj oni, takže bol čas na ďalší krok. Navzájom sme sa predstavili a venoval som im tretie vydanie magazínu Vague. Dokiaľ k nám Robert Smith stačil docupitať, Lol Tolhurst nás oboznámil s novou zostavou kapely: po tom, čo dokončili turné s The Banshees opustil kapelu Mike Dempsey a pripojili sa k nim Simon a Matthieu... aktuálna zostava: Robert - gitara/spev, Lol - bicie, Simon Gallup - bassa a Matthieu Hartley - klávesy. Aktuálne propagujú album "Seventeen Seconds".

Robert Smith o hraní s The Banshees a The Cure: "Moja lojalita sa napevno usídlila v tábore The Banshees. V tom čase som nebol spokojný s tým, ako fungovali starí The Cure. S The Banshees som si to totálne užíval a tým pádom sa zlomilo posledné steblo záchrany The Cure... bežne inak píšem skladby a spievam. S The Banshees som sa cítil ako v kabaretnej kapele, kedy hrám veci niekoho iného. Ich zostava bola akýmsi kompromisom a to ma frustrovalo. Ak by som bol iba gitarista, bolo by to pre mňa dokonalé, pretože The Banshees mám fakt rád. Lenže je to kapela Sioux, ako aj Stevenova... Týždeň na to sme sa rozpadli, teda ak sa to dá tak nazvať. Zostali sme len ja a Lol. Obaja sme sa zhodli a rozhodli, že s Mikem Dempseym už pokračovať nemôžeme. Živé hranie som si užíval čoraz menej, takže som to radšej úplne vzdal. Pred turné s The Banshees sme sa rozpadnúť nemohli, tým by sa nič nevyriešilo...

Používali sme totiž odlišné štruktúry. "Boys Don´t Cry" považovali niektorí ľudia za popovú skladbu. Začal sa tam objavovať akýsi vzorec The Cure. Mohli ste o našich skladbách povedať, že sú až príliš evidentné. Mne osobne sa vôbec nepáčili veci z nášho prvého albumu, ako napr. "Object". Myslím, že sme sa museli posunúť inam... Všetky nové skladby boli skomponované v období konca turné s The Banshees, keď sme boli ešte ako trio... Skladby sú omnoho emotívnejšie, v porovnaní s napr. takou "Foxy Lady", ktorá je kvalitou na hony vzdialená. Ale nie je dobré hrať set, kedy ľudia po celý čas sedia, niekedy sa radi necháme uniesť aj tanečnou hudbou... Nový album je odrazom postoja kapely. Tlač nás obviňuje, že začíname byť príliš seriózni. "Seventeen Seconds" - za tým albumom nie sú žiadne motivácie, iba nálada, je to viac rozjímavý album, než depresívny... A tomu zodpovedajú aj texty, sú viac osobnejšie, ja jednoducho nechcem spievať veci, s ktorými nie som stotožnený. Nechcem zasa spievať ani o svojich myšlienkach, v tomto smere obdivujem Johna Lydona. Nikdy som nebol punkerom, pokiaľ ide o vonkajší vzhľad, ale duch tohto hnutia sa mi veľmi páči..."


"Všetci sme z Crawley. Predtým, ako sa k nám pridali Simon s Matthieuom, hrali v inej miestnej kapele. Prvý koncert The Cure sa uskutočnil v decembri 1976. Vtedy sme mali punkový názov, ako každá iná kapela v tom období."

Spýtal som sa Roberta, či sa nepotýkal s problémami ohľadne popularity, po turné s The Banshees.
Robert: "Aká popularita? Nemyslím si, že moje účinkovanie s The Banshees malo nejaký dopad na zostavu The cure. Táto kapela nemá žiadnu hviezdu, sme si všetci rovní a otvorení všetkému."

Lol: "Nie, to nie sme."

Robert: "Sklapni."

Lol mi prezradil, že kapele dominuje Robert. No a aby sa mi lepšie písala recenzia, podal mi 4 plechovky piva a posadil sa mi na koleno.
Robert: "Lol prežíva menšiu krízu pokiaľ ide o jeho sexualitu."

Moja posledná otázka znela v štýle, či majú všetci na vidieku veľké rodinné domy alebo žijú v squatoch v Notting Hill.
Lol: "No jasné, každý z nás vlastní veľkú jachtu, stále žijeme v okolí Crawley... Nemáme nič spoločné s londýnskou scénou, nepatríme tam."

Na prvý pohľad sa The Cure zdajú trochu odmeraní, no v skutočnosti sú veľmi príjemní... ponúkli zvučnú šou a presvedčili mnohých skeptikov (mňa do toho nerátajte, získali si ma pivom)... Koncert odpálili novými skladbami z albumu "17 Seconds"... publikum však napriek faktu, že skladby ešte nemalo šancu počuť, ich prijalo skutočne s porozumením. Odmenou im bola odpalová verzia "Killing An Arab", následne "10:15 Saturday Night". Následne sa sami zabávali s novým, viac experimentálnejším materiálom. Rytmus strhával publikum k akcii, no pocit odstupu sa nedal prehliadnuť - chlad, nekompromisnosť a izolácia... "At Night" je na tom podobne. S depresívnym nádychom mi pripomína práce Briana Ena, no na rozdiel od neho v tomto prípade prevláda optimizmus a odráža v sebe vzrušenie, ktoré spoločne zažívali pri nahrávaní... Prídavky akoby boli symbolom ich vlastného odporu. Začali so "Secrets", zaľúbenou skladbou plnou utrpenia... no a následne excelentnou nahrávkou, ktorá bola našim magazínom zvolená za skladbu mesiaca - "A Forest", ktorá bola zároveň vrcholom koncertu... "I hear voice and start to run into the trees... into the trees, suddenly I stop but I know it’s too late, lost in a forest all alone, but the girl is never, it’s always the same, I’m running towards nothing again and again and again…"

V tej chvíli mi v podstate stačilo, fanatastický koncert aktuálne najliečivejšej kapely, no neodolali sme a zašli chalanom pogratulovať k úspechu. Boli milí, chvíľu sme debatili, opäť nás počastovali pivom. Následne ich obletel kŕdeľ tínejdžerov, rozdávali autogramy, bozky a podobne. Medzi tými deckami som rozpoznal aj známe tváre a následne ku mne dobehol Matt a poznamenal, "Je tu niekto, s kým by si sa mal rozhodne stretnúť - Paul Morley." Mierne pripitý som si ho začal doberať v súvislosti s jeho aktuálnym článkom, kde si zobral na mušku fanziny. Hanblivo sa začal brániť, že v podstate fanziny schvaľuje, považuje ich za skvelé... ja sa však rozhodne novinárku elitu podporovať nechystám. Ten sarkazmus v jeho hlase sa však nedal nevšimnúť. Zato Robert Smih si posedával kúsok opodiaľ v kľude a celé to zbožňovanie si absolútne nevšímal. Ostatní sa tým však nechali unášať. Tak o tomto je rock´n´roll? Krátko po tom všetci zmizli a odišli do hotela poskytnúť Morleymu seriózny rozhovor. Samozrejme to nemyslím doslovne, podľa mňa The Cure nič nepredstierajú, to je len celou tou scénou, do ktorej sme sa nechali zatiahnuť. Do Chrisovho bytu sme však odchádzali mierne rozčarovaní...

zdroj: Vague fanzine, 04/1980



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi