Abeceda anarchie - 08/1984


Na turné s The Cure cez spomienky tour manažéra


Predzvesť tretieho európskeho turné naznačuje všeličo, ale je sľubná: Päť dní pred jeho štartom som odcestoval do Anglicka, zanechal svoju prácu, prenajal tour-bus a postaral sa o všetky náležité zmluvy. O tri dni neskôr mi priviezli parádne starú rachotinu. Musel som zniesť posmešky od Nemcov, ale boli príliš naivní, pokiaľ ide o šoférovanie poriadnych vozidiel.

Firma, od ktorej sme prenajali autobus mi ho vymenila a dala k dispozícii aj šoféra. Čuduj sa svete, s týmito Angličanmi (šófér a dvaja manažéri) sme zvládli testovaciu jazdu celých 500 metrov!

Šesť dní na to sme potrebovali tretí autobus. Ale tentoraz to už bolo v poriadku: "Čierny diabol" - tak chalani z kapely nazvali luxusný Volkswagen - už fungoval bez problémov.

A prišiel čas prvého koncertu v Newcastle. The Cure neboli na turné celé dva roky, to posledné skončilo pekným chaosom: kapela sa pobila, záhadne zmiznutých 5 000 libier, nervové zrútenia a tri zrušené koncerty. Nebolo teda žiadnym prekvapením, že niektorí z protagonistov nedokázali ukryť pred vystúpením žalúdočné problémy a nervozitu.

Najviac nervózny bol spevák Robert Smith, ktorí si nebol istý reakciami publika, keďže predošlé single "Let´s Go To Bed" a "Love Cats" boli pomerne komerčného razenia. To napätie pred vystúpením sa dalo krájať. Napriek tomu prišli aj prvé dobré správy: celé anglické turné sa vypredalo ani nie za tri týždne! A to bez akýchkoľvek plagátov, či reklám! Tri oznamy v NME, Melody Maker a Sounds bohato stačili. Lenže Robert sa obával niečoho horšieho: "Jediné, prečo tí ľudia prišli, sú single." Doslova stuhol pri predstave, že deckám nič nepovedia staršie skladby The Cure. No ale nakoniec veci ako "A Forest", "M" alebo "Primary" silne zarezonovali aj v nevycvičených ušiach tínejdžerov.

Nakoniec sa s roztrasenými kolenami postavili na pódium v Newcastle. Vlna eufórie a radosti so sebou zmiatla všetky pochybnosti. No a dievčatá sa samozrejme ako včelí roj vrhli na Roberta... neuveriteľné. Ale pre kapelu existuje v týchto dňoch lepšie kritérium popularity... môže byť niečo lepšie, než zinkasovaných 7 000 nemeckých mariek za predaj tričiek za jediný večer?

Edinburgh, Glasgow, Birmingham, Bristol. Rovnaký obraz na každom mieste: kompletne vybláznené a zničené publikum po dvoch a pol hodinách návalu hudby The Cure. Vzťah kapely k jej fanúšikom bol vždy pozoruhodný: Po piatich rokoch existencie The Cure sa zdá, že takmer polovica Angličanov sa s Robertom Smithom a s ostatnými z kapely pozná viac než dôverne. Na troch koncertoch v Hammersmith Odeon sa každý večer predalo cez 500 vstupeniek pre hostí a ďalších 100 ľudí bolo pridaných na guest list.

V Portsmouth, Oxforde a počas troch koncertov v Hammersmith boli vystúpenia nahrávané pre plánovaný live album; následne si kapela a štáb dopriali dva dni oddychu. Bassák Phil Thornalley zmizol autom niekde na vidiek, Laurenca Tolhursta a Roberta to zasa ťahalo do ich rodného mesta, Crawley, 30 míľ od Londýna.

No a potom Brusel. Sedem hodín ráno. Nocou a hmlou sme sa predrali na letisko Heathrow. Nevhodný čas pre muzikantov - vidieť to na ich bledých tvárach. Taxikár pri vykladaní batožiny potriasol hlavou a zahundral: "Vyzerajú ako mŕtvoly".

V Bruseli sa strhlo prvé šialenstvo. Tri bývalé Robertove priateľky sa domáhali svojich "starých práv". Ale najžiadanejší Robert sa ukázal ako starý taktik. Aby sa vyhol problémom, rozohral dômyselnú hru na skrývačku: Pri svitaní nik z hudobníkov nesmie byť objavený vo svojej posteli: "Dobré ráno, Andy..."... "Dobré, ale toto je Laurence!"... a podobne. Po rozlúčkach plných sĺz vyrážame busom do Francúzska - Lille.

Niekto môže zachrániť blížiacu sa pohromu. Napätá atmosféra je prvým príznakom nevyhnutného záchvatu, ktorý sa objavil ako silná erupcia ešte v ten večer. V šatni bolo plno piva, vodky červeného vína a to všetko do seba všetci liali z veľkých pohárov na šampanské. A vrcholom toho všetkého bolo, že toto bol jediný koncert turné, ktorý bol publikom neskutočne priťahovaný, dokonca musela byť zmluvne zabezpečená kvetinová výzdoba zákulisia a bez kvetov tam vlastne ani nebol povolený prístup. Veci sa potom opäť pohli vpred.

Paríž! 6 500 dívakov v klube Zenith. Striebrom žiariaca kovová budova sa stala scénou absolútne magického koncertu The Cure. Natrieskaná hala bola svedkom momentov, ktoré sa ani nedajú slovami opísať. Dokonca aj prenikavý jas žiariacich "Bic" svetiel dodal magický výjav zvukom "A Forest", čo úplne omráčilo všetkých ostrieľaných ľudí zo zákulisného tímu.

Kapela nie je o nič pomätenejšia, než kedykoľvek predtým. Laurence neskôr povedal, že kompletne omámený vyššie opísanou scénou, si zrazu nedokázal spomenúť na správne poradie kláves. Nikdy som nebol svedkom takého rozpoloženia The Cure po koncerte: bez jediného slova sedeli pol hodinu v tichej oddanosti tomu, čo práve zažili.

Ďalší koncert nemohol byť ničím iným, než jazdou z kopca. To malo byť isté ako Robertov výbuch na hlave! Aj sa tak stalo: príliš malé pódiu provinčného mamutieho diskoklubu, pach starého dymu, porozlievného piva a odporné šatne... to všetko vrátilo bleskovo štáb do rock´n´rollovej reality. Včera elegancia Paríža, dnes stoka Lyonu! Len montáž osvetlenia zabrala 5 hodín, čo so sebou prinášalo aj hľadanie riešenia, ako správne osvetliť to príšerné pódium.

Nice - jedno z noblesných hotelových miest, neďaleko odtiaľ, v Cannes, prebiehal filmový festival, čo so sebou prinášalo ešte väčšie snobstvo a priťažujúce bezpečnostné opatrenia. Snažili sme sa, aby to na nás nevplývalo a len čo to bolo možné, usporiadali sme v hoteli malú oslavu s celým našim štábom. Zostal som do piatej do rána, keďže som dohliadol na to, aby sa všetko dostalo do normálu a až potom som si šiel spokojne ľahnúť.

Lenže o deviatej ráno bolo po spaní, keďže nejaký blázon nepríčetne vystrájal na chodbe trieskajúc na dvere a stále dookola kričiac "Vylez, zabijem ťa!". Tak som svoju rannú opicu dotiahol k dverám. Bol za nimi Andy Anderson, černošský bubeník, v pravej ruke držal plnú fľašu Perriera, v ľavej kávovar s ktorým trieskal do dverí ako pamätený. Snažil som sa ho ukľudniť, bez úspechu.

Medzitým niekto zavolal políciu. Andy sa pomaly ukľudnil, pustil fľašu a kávovar na zem a náhle sa premenil na utrápené stvorenie. Lenže to už bola chodba plná divákov. Policajtov samozrejme vysvetlenia nezaujímali, bez zbytočných okolkov vzali Andyho so sebou.

Stalo sa vlastne toto: Okolo pol ôsmej ráno Andy vo veľmi dobrej nálade, pobehoval okolo hotela a snažil sa nájsť niekoho, kto by s ním šiel na pláž. Nakoniec narazil na strážnika hotela, ktorý chcel okamžite vedieť, kto je a čo tam vonku robí. Andy, jediný černoch v hoteli, ukázal kľúče od svojej izby. No tie mohli byť kľudne ukradnuté. Ten milý chlapík si to chcel overiť a vidieť Andyho doklady. Andy vošiel do izby, zo saka vytiahol pass a vytasil ho pred už dve "gorily". Lenže jeden z nich nečakane strekol Andymu do očí slzný plyn.

Andy šalel. Takmer slepý zaútočil na strážcov a snažil sa dostať na chodbu, kde očakával niekoho zo známych. Skusil dvere... bohužiaľ nesprávne. Bývala tam manželka francúzskeho producenta a veľmi dobrá známa starostu Nice. To veci teda vôbec nezjednodušilo. Okamžite som si spomenul na príbeh The Stranglers: museli stráviť 14 dní vo väzení v Nizza iba preto, že pobehovali nahí po chodbe!

Tá spomenutá dáma samozrejme okamžite volala priamo starostovi a popísala ten vandalský čin. Hoteloví manažéri nám so zvrašteným čelom oznámili, že Andy sa najbližsích 48 hodí z väzby nedostane. Problém bol, že na druhý deň nás čakal ďalší koncert. Francúzsky promotér Jules Frutos skúsil brnknúť na zopár "správnych strún", zatiaľ čo ja som sa vydal na ospravedlňujúceho turné. 8 hodín rozhovorov s chyžnou, predstaviteľmi hotela a polície skončilo výhrou, kedy sa riaditeľ hotela postavil na moju stranu: Bol mi vystavený "účet za spôsobené škody" a musel som sľúbiť, až Andy z väzenskej cely nastúpi priamo do autobusu. Opätovné stretnutie by asi nedopadlo dobre.

Tak sme namiesto podpisu urobili tri krížiky, zbalili veci a sadli na bus do kasín Monte Carla. Po tomto šoku totiž malé odviazanie prišlo viac než vhod. Keď Paul Thompson, v kasíne bol inak po prvýkrát, stavil 100 frankov na sedmičku a to číslo sa ukázalo ako výherné, okamžite sa do tímu vrátila dobrá nálada.

Taliansko. Najskôr Boloňa, potom Miláno. Veľmi rýchlo sme zistili, že ako zákony, tak aj mentalita tejto krajiny je iná. Je nemožné urobiť zvukovú skúšku, keď sa do stanu natlačí 1000 Talianov, čo sa skrývajú pred búrkou, usadia sa na pódiu ako doma a spievajú svoje pesničky. Takisto si nemôžete prevziať honorár priamo po koncerty, čo je všade inde úplne bežné. Neskôr ho vyzdvihnú oficieri, odnesú všetko priamo do banky a po šesťtýždňovom audite schválenom všetkými autoritami sú konečne prevedené všetky financie na váš účet.

A takisto sa na talianskych letiskách nedočkáte bežných európskych štandardov: Keď sme z Milána chceli letieť do Zurichu, tak sme dorazili na letisko už hodinu pred odletom. Lietadlo už odlietalo a my sme stále nemali letenky. Asi 80 ľudí stálo pred dvoma pokladňami Alitalie, no zamestnanci nemali ani trochu záujem urýchliť vybavovanie, ale pekne každému venovali 5 minút podľa predpisu. Tak hurá na taxík a do Zurichu. Stálo to 900 mariek, ale stále lacnejšie, než letenky. No nič príjemné, keď sa 5 ľudí tlačí v trasúcom sa Mercedese a po kľukatých horských cestách v parádnej prázdninovej zápche.

Zurich: medzinárodný futbalový zápas Nemecko vs. Taliansko. Prepchaté ulice a my čoraz častejšie sledujeme hodiny. 15 minút pred začiatkom koncertu sme dorazili pred halu, kde už štáb bol prakticky rozhodnutý koncert zrušiť. Napriek zhonu a stresu odohrala kapela jeden z najmagickejších koncertov, čo si nik nevedel vysvetliť. Len sme dodali, "Človeče, totálne šialenstvo... "

A potom Nemecko: Mníchov, Dusseldorf, Hamburg a Berlín. Tím už spolupracuje veľmi dobre, všetko má hladký priebeh, až na malé drobnosti, čo sa prejaví, keď niekto chce drink o piatej ráno v jednom z tých luxusných hotelov. 4.500 ľudí v dusseldorfskej "Philipshalle" bolo svedkom najlepšieho nemeckého koncertu a ten istý promotér, ktorý urobil stratu 10 000 mariek s iba 800 cure fanúšikmi pred dvoma rokmi na tom istom mieste sa pri pohľade na počet divákov len usmieval popod fúz.

Po dni voľna po berlínskom koncerte v klube "Metropol" sa všetko schyľovalo k opätovnému konfliktu. Robert odletel domov informovať Siouxsie And The Banshees, že už nemá viac síl hrať v oboch kapelách súčasne.

Kamióny s vybavením vyrazili o druhej popoludní na cestu do Holandska, kde sme mali odohrať posledné tri koncerty turné. Pár hodín po tom som obdržal telefonát z policajnej stanice v NDR. Posledný z kamiónov dostal šmyk a zišiel z cesty. Člen dopravnej polície preventívne zadržal vystrašeného anglického šoféra a jeho spolujazdca a dožadoval sa zaplatenia pokuty. Jasné, že oni jeden z nich nemal peniaze, ale po troch hodinách vypočúvania boli prepustení.

Vďaka tomu kamióny nedorazili na nemecko-holandskú hranicu o piatej ráno nasledujúceho dňa, ako hovoril plán. Zavolal som im, odporučil im odpočinok a nakázal im vyraziť najneskôr o desiatej, inak nedorazia do Utrechtu včas. A samozrejme im pripomenul, nech mi pred štartom bezpodmienečne zavolajú. Samozrejme sa tak nestalo. A aby toho nebolo málo, zmeškali sme let do Amsterdamu, pretože nám oznámili nesprávny čas odletu. Dostali sme však možnosť letieť cez Frankfurt.

Keď sme konečne dorazili do Utrechtu, ani stopa po kamióne s vybavením. Čakali sme do pol ôsmej a následne koncert zrušili. O 5 minút neskôr kamión dorazil. A to som už začínal byť pyšný na toto turné, na ktorom sa takmer nič zlé nestalo, žiadne výstrednosti, bitky, či rušenia koncertov... a zrazu toto! Našťastie sa nám podarilo naplánovať náhradný termín koncertu... a potom už malo nasledovať voľno. Aj napriek tomu, keď sa takéto niečo stane, tak to náladu v tíme trochu vyostrí. Toľko úsilia, toľko stresu... a zrazu pre nič, zrušený koncert! Všetku tú frustráciu sme zo seba vytancovali v nočnom disko klube v Amsterdame. A bola to vážne zábava, hlavne v skorých ranných hodinách, keď sa Robert, typicky flegmatickým spôsobom, snažil chytať telom rytmus znejúcej funky hudby.

No a potom dva posledné koncerty v Utrechte, kde dorazilo asi 1000 fanúšikov z Berlína, Mníchova, Dusseldorfu, Paríža, Talianska a Anglicka, aby si užilo kapelu ešte raz, kým turné definitívne neskonči. Koncerty vzdali tak hold všetkému tomu úsiliu, ktoré bolo za posledných šesť týždňov vynaložené. Najlepšie na tom bolo, že tieto koncerty sa uskutočnili v krajine, kde sa k niektorým veciam dá dostať ľahšie, než k fľaške piva... ten zvyšok si môžete domyslieť...

20 000 britských libier... to bol čistý zisk tohto turné. Nepredvídané výdavky (napr. neplánované lety), ktoré bolo následne potrebné odpočítať, no aj tak nám zostalo viac než 10 000 libier, čo je v dnešnom koncertnom biznise viac než vzácnosť. Napriek tomu som schudol o päť kíl...

Zdroj: ME Sounds 08/1984



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi