Primárna liečba a The Picture Tour - 05/1981


Adam Sweeting sa pripojil k trom imaginárnym chalanom na ich potulkách po svete.


Dve rovnaké noci po sebe. The Cure mali zo svojho setu za sebou asi štyri úvodné skladby. Dopriali si kratučkú pauzu medzi skladbami na predýchanie, keď sa celou halou ozývalo - "Forest!! Primary!! 10:15 Saturday Night!! Zaplatili sme si, chceme hity, do čerta!!"

Spevák a gitarista Robert Smith pristúpil k mikrofónu a prehlásil: "Tak táto sa volá "The Funeral Party"." Mal som pocit, že som mu v tvári spozoroval jemný úsmev.

Zákulisie v New Theatre v Oxforde. Budeník Lol Tolhurst sa zotavuje z energickej a veľmi rýchlej autogramiády a naberá sily s fľašou vodky. Jeho disciplinované, zrozumiteľné bicie sú nosným pilierom zvuku The Cure, spolu s drsnou bassou Simona Gallupa, ktoré sú v dokonalej rovnováhe s gitarou a syntezátorom Roberta Smitha.

Vďaka poslednému albumu "Faith" a novému singlu "Primary", ktorý nedávno prezentovali v Top Of The Pops, je šatňa The Cure doslova obliehaná lovcov autogramov. Väčšinu z nich tvoria plaché 14-ročné dievčatá, zvyšok zasa seriózni mladí muži. Zopár z nich sa s kapelou stretlo osobne pár hodín predtým, kedy kapela zavítala do Music Market Record Shop-u. No napriek tomu k nim Lol Tolhurst pristupuje s láskavou nezaujatosťou.

"Vždy rozdávame autogramy, pretože nás to nič nestojí a ak to niekomu na pár dní urobí radosť, tak prečo nie?" Zároveň sa ospravedlní za prílišnú zhovorčivosť.

V prípade The Cure ide o jemnú, prípadne žiadnu rafinovanosť. Dostali sa totiž pod silnú paľbu kritiky za ich auru vážnosti a ignorovania vecí, ktoré tvoria podstatu "rock&rollu" - nekonečné oslavy, sex, drogy, chlast, žalúdočné vredy a zvracanie.

Nepopierajú, že väčšia časť ich produkcie je melancholická, ale prekvapujeme ma, akí sú títo traja hudobníci priateľskí a prostí, dokonca aj záhadný Smith. Jeho problém tkvie v tom, že vtipy podsúva ostatným tak potichu, že si ich ani nevšimnete.

Predošlú noc strávili The Cure v Brightone - išlo viacmenej o koncert na domácej pôde, hoci kapely pochádza priamo z Crawley. Smith bol sklamaný z publika, ktoré očakávalo nádielku najväčších hitov (hoci v aktuálnom sete kapely sú zahrnuté v podstate aj tak všetky).

Smith pripomenul, že The Cure vždy zahrajú niečo zo svojho staršieho materiálu, čím vychádzajú publiku v ústrety, no prestáva zároveň rozumieť tomu, prečo sú nové skladby často chápané iba ako doplnok, ktorý sa musí nejakým spôsobom zniesť, kým nepríde v závere nádielka starších obľúbených kúskov.

"Na koncert by ste mali ísť predsa s pocitom, že od kapely očakávate čosi viac. Inak máte potom šancu skončiť iba pri počúvaní našich nahrávok doma s pocitom, že znejú omnoho lepšie, ako na pódiu a my pritom hráme naživo omnoho lepšie."

Simon Gallup dodáva: "Ľudia si nekupujú knihy, ktoré už raz prečítali, ani si nekupujú nahrávky, ktoré už vlastnia."

Samozrejme, že The Cure nie sú jedinou kapelou, ktorú ťažia očakávania publika. Bolo by skôr prekvapením, že by si publikum nič nežiadalo. V ich prípade je to však spôsobené radikálnou zmenou hudobného smerovania, ktorá nastala po vydaní debutového albumu "Three Imaginary Boys" z roku 1979.

Album bol vtedy produkovaný Chrisom Parrym, s ktorého labelom Fiction Records majú The Cure stále platnú zmluvu, a ktorý pokračuje v práci s The Cure, no viac-menej už len na manažérskej úrovni.

Parry spolu s Mike Hedgesom odviedli na debute The Cure elegantnú, no trochu zavádzajúcu prácu. V prípade spomenutého 12-skladbového albumu ide o plytký, trhaný pop plný bojazlivých gitár, neurotickej bassy a post-punkových vokálov. Album mám samozrejme rád, no jeho nasledovník "Seventeen Seconds" bol doslova šokom. Stručné a energické skladby boli nahradené dlhšími a ťažšie definovateľnými kúskami. Nálada sa presunula k popolavému smútku. A to sa mi zasa veľmi nepáčilo.

No a teraz je tu album "Faith", v porovnaní s jeho predchodcom ide o rozhodne progresívnejší album, rozhodne ucelenejší a priamejší. Oba albumy predstavili Mike Hedgesa už iba v úlohe producenta-štatistu, v prípade "Seventeen Seconds" v tandeme s Robertom Smithom, pri "Faith" už mali hlavné slovo všetci traja kjúristi.

"Mne sa "Seventeen Seconds" páčil," povie Smith, snažiac sa prehlušiť protestné skuvíňanie akejsi kapely znejúcej z prehrávača ich auta. "Rozhodne ho preferujem viac ako "Three Imaginary Boys". Je na ňom toľko skladieb iba z dôvodu, že boli skomponované prakticky dva roky pred samotným nahrávaním. My sme vždy preferovali skladby ako "Three Imaginary Boys", "Accuracy" a "10.15 Saturday Night". Ak by sa na nich viac pracovalo, každá z nich by mohla byť súčasťou "Seventeen Seconds"."

"No ale čo už, väčšina skladieb bola vlastne len v embryonálnom štádiu, jednoducho sa len nahrali. Boli veľmi naivné. Samotné v podstate fungovali, no celé sa to dá vlastne prirovnať len k akejsi kompilácii skladieb."

Ak vám to znie čudne, skúste sa ísť pozrieť na koncerty kapely, pretože tie sú toho dôkazom. Skladby z debutu ako "Grinding Halt", "Fire In Cairo" alebo titulná skladba idú viac do hĺbky, ich pôvodná jednoduchosť sa preformovala do niečoho uhladeného a viac gracióznejšieho. "Accuracy" sa doslova vrtí v elektrizujúcom tempe, zatiaľ čo "10.15" je zbavená všetkej živelnosti a kapela sa pri nej riadne kontroluje.

A hoci je jasné, že zvuk a formu "Three Imaginary Boys" ovplyvnil najviac Chris Parry, Roberta tento fakt pri spätnom pohľade veľmi neteší.

"Ak by sme si album produkovali sami, znel by rozhodne inak. Bol by omnoho jemnejší a možno by nemal na nás až taký veľký dopad. Samozrejme, spôsobom, akým ho Chris produkoval, to bolo dobré, pretože skladby získali perspektívu, ktorú sme my nikdy nevideli a vďaka tomu sme spoznali, akým smerom sa chceme uberať."

Odvtedy sa ako kapela, tak aj jej zvuk zmenili. Pôvodný bassák Michael Dempsey opustil The Cure krátko po traumatickom turné so Siouxsie And The Banshees, počas ktorého z Banshees odišli dvaja ich členovia a Smith musel zvládnuť hru na gitare ako v The Cure v úlohe predskokana, tak hneď potom s The Banshees.

Dempseyho, dnes už hrá s The Associates, nahradil Simon Gallup a v rovnakom čase sa ku kapele pripojil klávesák Matthieu Hartley. Ten si však svoje veci zbalil krátko po nahratí albumu "Seventeen Seconds" a následnom austrálskom turné. The Cure teda opäť zostali ako trio. A tak sa im pracuje najlepšie.

"Je to ako keď si uvedomíte, že jednoducho pozíciu štvrtého člena kapely nemôže nehradiť len tak hocikto," povie Smith. "Je takmer nemožné, že by sa k The Cure teraz niekto pripojil, pretože je to tak úzkoprsé, až to nie je pravda. Trvalo by možno aj desať rokov, kým by sme niekoho akceptovali, myslím na takej istej úrovni, kde akceptujeme my jeden druhého."

"A medzi nami je to absolútne otvorené, nemáme medzi sebou žiadne tajomstvá. V určitom zmysle je to ako manželstvo. Taká intenzita sa musí budovať dlho a postupne. Veď Lola poznám od mojich piatich a Simona už poznám 6 rokov."

"Niekedy mi napadne, že štyri nástroje by boli fajn, ale len preto, že hrám na gitare a zároveň spievam a niekedy si jednoducho želám na jednu alebo viacero skladieb jednoducho odložiť gitaru a nevenovať sa ničomu inému okrem spevu."

"Ale výhoda štyroch členov spočíva iba v tej rovnováhe - tých nevýhod sú však potom stovky."

Zdá sa, že Matthieu Hartley mal problém akceptovať rolu, ktorá by sa postupom času dala opísať ako "okrajová". Simon Gallup to musel takisto prekonať a trochu zmeniť myslenie, keď sa pripájal ku kapele.

"V podstate som sa musel odučiť množstvo vecí, pretože som bol zvyknutý hrať osem nôt v sekunde alebo podobne. Dnes tomu však nevenujem pozornosť, teraz totiž hrám jednu notu aj celú minútu."

Museli teda reetablovať premyslenú a intímnu štruktúru skupiny - kreatívny vstup je delený troma spôsobmi, hoci pôvodné nápady pochádzajú od samotného Smitha - a výsledok? The Cure dnes hľadajú iné spôsoby, ako prezentovať sami seba.

Aktuálne turné nesie názov "Picture Tour", pretože namiesto klasickej kapely v úlohe predskokana nechajú The Cure publikum pozrieť si polhodinový film s názvom "Carnage Visors" každú noc, a k nemu samozrejme nahrali aj vlastný soundtrack.

Film je vlastne čierno-biely animovaný kúsok, ktorý nafilmoval Simonov brat, Ric Gallup, ktorý je inak módny návrhár. Nie je preto prekvapením, že sú vo filme zobrazené podivné Ricove skice.

"On je ako podivný šialenec z rozprávky," vysvetľuje Smith. Samozrejme, že mu za tú poznámku Simon nevrazil. "Celý čas posedáva v garáži a tvorí tie podivné modely."

"Ten nápad ohľadne filmu sa zrodil už počas nahrávania albumu "Seventeen Seconds". Ľudia si často myslia, že keď kapely rozprávajú o natáčaní filmu, tak sú tí ľudia až príliš benevolentní, lenže z každého nahrávania sa zachovajú nápady, ktoré sa na finálny produkt nedostanú. To nie je ako keď jednoducho komponujete hudbu, pretože takto to nefunguje, je to totiž kopec iných vecí."

"The Cure vlastne reflektujú na naše životy, o ničom inom to nie je, nie sme uväznený v kapele. Je hlúpe sa obmedzovať iba na hudbu."

No hoci Smith tvrdí, že sa mu film páči kvôli jeho naivite, sprievodná hudba má úspech. Je to ucelená skladba, postavená na gradujúcom rytme, ktorého zvuk veľmi pripomína Pink Floyd (ak si kúpite kazetovú edíciu albumu "Faith", dostanete soundtrack zdarma).

Smith vysvetľuje, že soundtrack bol skomponovaný počas jednej noci, s použitím rythm boxu a bassovej gitary, ktorá bola rozladená. "Nie sme psychedelici," povie. "Dokonca ani neberieme psychedelické drogy..."

Hoci využitie filmu nemožno považovať za revolučný nápad, funguje, nakoľko tak The Cure naladia publikum na celkovú náladu večera. K téme predskokanov večera sa Smith stavia takto:

"Bolo tu mnoho dôvodov prečo nevyužiť predskokanov našich vystúpení. Na našom poslednom turné sme také kapely mali, dali sme do lokálnych novín oznamy, že si s nami môže zahrať ktorákoľvek miestna kapela, nech nám pošle pásku a my vždy nejakú vyberieme. Niektoré z nich boli vážne dobré a fungovalo to s nimi. Problém ale nastane vo chvíli, kedy dorazíme na zvukovú skúšku neskôr, prípadne sa stane niečo nepredvídané. Vtedy sa musíte rozhodnúť, či dáte priestor na zvukovú skúšku predkapele a vám zostane polovica potrebného času... tam musíte počítať potom s tým, že zvuk bude príšerný, publikum sklamané a nemusí sa im dokonca páčiť ani predkapela. Alebo je tu potom riešenie, že predkapela zvukovú skúšku mať nebude, vy budete tí lepší a publikum sa na predkapelu úplne vykašle, pretože aj tak ju počuť nechce."

"No a potom tu bili ešte obavy, prečo mať predkapelu a hlavnú kapelu a ako sa dá potom posúdiť, kto je vlastne lepší..."

Takže zbohom predkapely, hlavne kvôli časovému rozvrhu.

Prijatie rozhodnutia, že Cure koncerty budú iba o The Cure a o ničom inom som sebou nesie aj určitú zodpovednosť. Sú schopní ju uniesť? Myslím, že už minulosť dokázala, že odpoveď je jednoznačná - "áno" a samotným dôvodom je aj odhodlanosť Roberta Smitha.

Hoci má iba 22, je Smith posadnutý doslova oceľovou oddanosťou svojmu zámeru, čo už neraz kapela dokázala pri zmenách štýlov, ale aj obsadenia. Odkedy začali, The Cure mali vždy dlhodobé zámery - žiadne závratné postupy v nahrávacej spoločnosti, žiadne snahy o rýchly zárobok za komerčne úspešné single, dokonca odmietli robiť predskokanov iným kapelám na príliš dlhé obdobie. Venujú sa vlastným veciam s vlastnou cieľavedomosťou.

"Nemyslím si, že je to dobrý nápad robiť niekomu predskokana," prehlási Smith bez emócii, "môžete tak totiž prepadnúť pocitu, že ste ten horší." Aj publikum sa zvyčajne chová k predkapelám dosť vlažne, dokonca aj v prípade filmu je publikum nejednotné v názore, či sa bude radšej pozerať na plátno alebo by si radšej užila nejakú kapelu.

"Do turné s Banshees sme nikdy neboli v pozícii predskokanov, dokonca aj na tom turné sme boli niečo ako špeciálni hostia. Vždy tam boli aspoň tri kapely a my sme nikdy nechceli byť predkapelou Banshees."

V tom istom čase sa kapela neobávala odklonu od relatívne komerčného ladenia ich prvého albumu, hlavne čo sa týka zvuku, ktorý momentálne nemá nič spoločné s tým, o čo sa aktuálne snažia.

Hoci sa hudobná scéna čoraz viac triešti a každý kapela sa snaží čo to uchmatnúť zo stále zmenšujúceho sa komerčného koláča, The Cure sa vybrali práve opačným smerom. Ich hudba sa stáva čoraz viac náladovejšia a atmosférickejšia. Nemajú naponáhlo.

Smith: "Presne za toto nás asi pred týždňom niekto kritizoval, že práve tým, že sme skladby predĺžili, tak sme ich obrali o kvalitu. Ale veď keď netvrdíte, že pracujete s popovým formátom, tak si myšlienky trojminútových skladieb môžete osvojiť tak či tak."

"Ľudia si povedia, ale veď každú emóciu dokážete vtlačiť do troch minút, čo je nakoniec aj pravda. Emóciu vyjadríte aj v 15-tich sekundách, stačí povedať "je mi smutno" a trochu to okoreniť kmeňovými bubnami."

"Ale je to len rozvojová myšlienka, nič revolučné, funguje to tak už stovky rokov. Myslím si však, že ak máte myšlienku, o ktorej ste presvedčený, že je dobrá, mali by ste ju rozvíjať. Takisto môžete stratiť nápad pre verš/ refrén / stred / refrén / koniec, pokiaľ ide o pieseň, pre nás je zbavenie sa tohto stereotypu veľmi dôležité."

Tak to už je silnejšia káva než snaha o dobrovoľnú entanáziu Mickyho Mosta. Lenže The Cure robia to, čo musia a darí sa im v tom. A hoci Smith s posmešným odporom protestuje, že všetko, čo Lol Tolhurst robí je iba jedenie a fajčenie Marlboriek, The Cure už majú dávno zabookovaný otvorený lístok na cestu preč z Crawley a je im úplne jedno, koho tam nechajú.

"Nie sme práve najpriateľskejšia kapela, však?" opýta sa ma Smith polovičnou rétorikou. "Podľa mňa sme priateľskí iba tak trochu."

Naozaj si myslím, že to záleží iba na ňom.

Zdroj: Melody Maker, 05/1981
autor: Adam Sweeting



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi