Bozk pavúčieho muža - 07/2003


V Brusseli o Trilógii s Robertom a Simonom


Minulý rok (2002) stvorili The Cure sami sebe večnú spomienku v podobe koncertov Trilogy. Dnes sa DVD so záznamom stalo obsahom archívu histórie hudby. Robert Smith so Simonom Gallupom v nasledujúcom rozhovore pre magazín Zilo poodhalili, akú pozíciu zastáva kapela dnes, či ešte stále bažia po smrti, prečo je Berlín krajší než Londýn a čo s tým všetkým má spoločné David Bowie.

Už teraz je to bláznivé. Tak odlietam na stretnutie s Robertom Smithom, ktorý roky odmietal vkročiť do lietadla, prechádzam halou brusselského letiska, podávam agentovi spotenú ruku. Ako rýchlo sa človek zbaví strachu... tento človek ma zrazu s istotou sprevádza naprieč palácom EU do hotela Conrad.
Stojím vo vestibule všedného hotela, o ktorom mi môj vreckový sprievodca prezrádza, že hosťoval amerických prezidentov, významných priemyselníkov a zdá sa, že aj legendy new wave. Obrie kryštálové lampy a obloženie z tmavého dreva vytvára diskrétnu atmosféru, v ktorej ma zajali agenti z Anglicka a Beneluxu. No predtým, než sa vôbec niečo udeje, musia byť vybraté fotografie pre médiá. Hotel je natoľko vychýrený, že dokonca aj podložka pod mojou colou je z pravého plátna. Človeka to priam núti k sebadisciplíne. Pozvaných bolo skutočne iba zopár novinárov. Z toho iba dvaja z Nemecka, samozrejme, Zillo nesmel chýbať.

Takže vychádzam na šieste poschodie, aby som hodil reč o "Trilogy" s Robertom Smithom a Simonom Gallupom. Impozantné 2DVD zachytáva dnes už legendárne berlínske koncerty z novembra 2002, na ktorých The Cure odohrali svoje tri klasické albumy "Pornography", "Disintegration" a "Bloodflowers". Otázka ale znie, či všetky dnešné kompilácie musia vychádzať na dvd alebo je to vo vašom prípade rarita, že používate nové médium?
"Nie, ak by bolo po mojom, tak by to vyšlo na VHS. Ja dokonca stále nevlastním dvd prehrávač," odpovie bleskovo zrejme veľmi výrečný Robert. "Dokonca ma ani nebavia tie reči o všetkých tých moderných zázračných formátoch. Je to komické. Čo budú robiť ľudia s tými všetkými videopáskami, čo vlastnia? V USA pripravili skrátenú verziu, aby to vošlo na jednu videokazetu. Chýba tam napríklad celá časť s rozhovormi, ktoré obsahujú podstatné informácie o koncepte celého projektu. To ma dosť naštvalo, pretože nám sľúbili niečo iné. Celý priemysel sa ide zblázniť, keď chce niekto vrhnúť na trh box set. Ja teda rozhodne nechcem byť súčasťou tejto komercionalizácie. Pre mňa je rozhodne dôležitejšia kvalita. Ľudia majú nakoniec aj tak pocit, že sme to chceli od začiatku dať na dvd, čo je pekná blbosť. Ale zasa, to médiu je prirodzene silné. Surround zvuk je skvelý, obraz je omnoho ostrejší, akurát je problém v tom, že kopec vecí môžete jednoducho preskočiť! Atmosféra sa dá zachytiť iba uceleným prehratím. Ľudia sa dožadujú kvality, ale naozaj si potrebujú kupovať takéto idiotské veci? Aj tak z toho väčšina nič mať nebude, pretože len málo ľudí má doma surround zostavu."

Nemal som ani potuchy, že chlapík sediaci oproti mne s tou typickou strapatou hrivou a diskrétnym mejkapom by mohol byť taký skeptický, pokiaľ ide o nové technológie. Ale jeho pokoj a vľúdnosť, dokazuje, že Robert Smith zvláda sám seba ako hudobníka, ktorý už tak netára, ako tomu bolo kedysi. Ak ho niekto v tomto dnes inšpiruje, tak je to napríklad David Bowie: "Videl som ho hrať na festivale v roku 2001. No a keď vyšiel na pódium, tak som očakával zmesku starých a nových kúskov. A akosi prirodzene som očakával viac tých starších záležitostí," vykúzli na moju radosť úsmev. "No a Bowie zrazu odpálil celý "Low" album. Pomyslel som si, "to predsa nemôže", ale verte mi, bola to absolútna pecka. Bolo to to najlepšie, čo som kedy od neho zažil."

Toto Robertovo nadšenie celkom chápem, ja som mal podobné šťastie v Kolíne v roku 2002, kedy spomenutý album odohral Bowie ako prídavok. "Nápad odohrať jeden alebo dva kompletné albumy naživo som mal už predtým. Vždy som však mal obavy, že by to bolo pre publikum až príliš. Nemal som ani potuchy, že také čosi môže skvele fungovať. David Bowie mi ukázal, ako na to a dodal mi kuráž to celé uskutočniť. Takže takto vlastne vznikol nápad pre "Trilógiu". No a keď som videl reakcie publika v berlínskom Tempodrome, bolo mi jasné, že to bolo absolútne správne rozhodnutie."

Akosi prirodzene sa vynára otázka, či nemecké hlavné mesto je vnímané ako symbol umenia. Nakoniec, berlínsky Tempodrom sa nachádza neďaleko miesta, kde Bowie nahral album "Low".
"To rozhodne nebol hlavný dôvod. Tých dôvodov bolo totiž viac. Obzeral som sa po mestách, ku ktorým mám blízko a po miestach, ktoré by odzrkadľovali moje emócie. Samozrejme, že najjednoduchšie by bolo odohrať to v Londýne, ale to by bol absolútne zlý nápad, pretože to mesto nie je ničím lákavé. Je veľmi špinavé a nechutné. Chcel som týmto koncertom publiku odkázať niečo veľmi dôležité a v súvislosti s tým som musel vybrať miesto, kam by sa fanúšikovia bez problémov dostali. Chcel som niečo emotívne a historické zároveň. Po celý čas som pred sebou videl upršané, temné a chladné miesto. Poloha Berlína bola vyhovujúca, ja sám sa to vždy cítim veľmi dobre."

Konečne nás prišiel pozrieť aj Simon a okamžite sa zapojil do debaty. "Ako môžeš také čosi povedať? V Londýne si žil celé roky."
"To áno, ale bolo to čosi príšerné," vysvetlí Robert svojmu kolegovi, ako sa veci majú. "Čo môže umelec očakávať od Londýna? Keď si dnes pripomeniem tie časy, tak mi to príde ako sen."
"No dobre, ten hluk vie rozčúliť."
"Presne, neznášal som ten poondiaty hluk."


Tak ale Berlín nie je žiaden stredomorský ostrov. Napriek tomu to mesto, dokonca aj po páde múru, má v sebe stále akúsi príťažlivosť, ktorá k sebe ťahá mnohých hudobníkov. Prečo tomu tak je?
"Mnohí poznajú kultúru Berlína vďaka filmu," zareaguje Robert naplnený blahom z debaty. "Tie čiernobiele rozdiely sú jednoducho jedinečné. To isté platí pre tú úžasnú architektúru. Keď ešte múr stál, všetko bolo prirodzene intenzívnejšie, pretože na druhej strane múru bolo všetko úplne iné. Pamätám si na kontrolné stanovištia uprostred mesta. Šialené. Bol to vždy akýsi samostatný podivný svet."

"Keď sme s Robertom vyrastali," pokračuje Simon, "bol pohľad na Európu úplne iný. Reportáže v TV bol veľmi často absolútne bizarné, hlavne pokiaľ išlo o Berlín. Raz to bolo ligotavé veľké mesto, no vždy ukazovali tie isté fasády domov a celé mesto mal svoje zvláštne chvenie. Nikdy som sám seba nechcel zaradiť na veľký obraz Európy. A vlastne tá atmosféra je evidentná dodnes."

"Východná časť je veľmi vzrušujúca, pretože veľa vecí odolalo času. Mohla by to byť zaujímavá skúsenosť, žiť tam nejaký čas. A takisto to miesto poskytuje skvelé pozadie pre filmové zábery. Pomýšľali sme aj na Moskvu, no ja osobne som tam ešte nikdy nebol, nemám ani potuchy, čo by nás tam čakalo. V Berlíne nás nič nebrzdilo. S takýmto pozadím sme vystúpili na scénu. Ako aj s poznaním, že s nami tú dlhú cestu ušlo veľmi veľa fanúšikov. Zrazu to tam všetko dostalo úplne iný význam. Nikdy by sme také čosi nemohli urobiť niekde dolu, na slnečnom juhu. Nemalo by to žiaden zmysel."

Bez pochýb albumy "Pornography", "Disintegration" a "Bloodflowers", viac ako ostatné albumy The Cure, reprezentujú melancholické cítenie kapely. Takisto sú tieto albumy jednoznačne plné nárekov Roberta Smitha. Nebolo trochu náročné vydať sa na túto rozsiahlu cestu časom počas jediného večera?
"Nie, skutočne to nebolo až také náročné. Väčšinu setu sme v podstate odohrali na Dream turné. Okrem "Homesick" a "Last Dance" na tom turné odznel celý album "Disintegration". A to isté platí aj pre album "Pornography". Na turné zazneli všetky skladby okrem "A Short Term Effect"."

No ale dozaista je to o niečom inom, hrať kompletne celý album, skladbu po skladbe. "Správne," odpovie Robert, ktorého myšlienkový tok je veľmi ťažké prerušiť. "V súčasnej zostave pracuje kapela ako celok úplne skvele. Tie skladby sedia všetkým mojim hudobníkom. Dokonca Rogerov návrat okamžite pridal na atmosfére skladieb. Bez jeho kláves by som si skladby z "Disintegration" ani nevedel predstaviť. Aj Simon bol pri vzniku všetkých troch albumov." Simon sa rozvalil na pedantne upravenej dvojposteli aj s opotrebovanými Martensami na nohách, vo vyzývavom modrom tričku s emblémom FC Reading a očividne sa zabával najnovším vydaním Dead Comics.
"Prirodzene, že som premýšľal, či vôbec máme v sebe dostatok energie na odohratie tých albumov naživo. Ale reakcie publika nás vážne presvedčili. Posledné roky sme hrali tak trochu "best of" vystúpenia. Bolo vážne super sa vrátiť do starých dobrých časov. No a so súčasnou zostavou máme v sebe silu, akú sme kedysi dosiahnuť nemohli."

A čo s obsahom? Všetky tri albumy sú dôkazom citovej vyzretosti a zároveň večných sĺz nepokojného speváka. Dokáže sa aj dnes identifikovať s agresívno explozívnou náladou albumu "Pornography" aj dnes?
"Prirodzene, že pred 20 rokmi som mal úplne iné zámery. Odvtedy som toho zažil naozaj veľa. Zdanlivo permanentné pôsobenie na turné, kde sme to skúšali s drogami... bolo ťažké si vybrať správny smer. Celé to bolo ako jeden veľký fiktívny príbeh. Moje dnešné postoje reprezentuje album "Bloodflowers". A aj keď sa zdá, že po obsahovej stránke ide o veľký rozdiel, stále zostávame tými istými ľuďmi."
Simon: "Postupom času sa ľudia stávajú uhladenejší. Naučíš sa, s ktorými vecami dokážeš zaspať, s ktorými dokážeš zasa fungovať dlhšie. Pozrite sa na mňa. Ja som veľmi, veľmi rozumný. Mňa dokáže vytočiť jedine Sting, ktorý sa vždy tvári, akoby poznal absolútnu pravdu."
"Nirvana takisto vždy hľadala pravdu." Rozhovor opäť nabral vlastnú dynamiku. Sek. "Môj život pre mňa znamená dnes omnoho viac a takisto sa viac obzerám na svoje predošlé skutky."
"To isté môžem povedať aj ja,"
dodá Simon. "predtým ma fakt nič netrápilo. A keď, tak každý bol zrazu frustrovaný mnohými vecami. A potom sa dostavil nihilizmus. Spievali sme, "je nám jedno, či všetci pomrieme" a to je presne to, ako sme v tých časoch uvažovali. Časom som si, z toho, čo som chcel, vzal viac. A to ma dokázalo ukľudniť."
"Už len dodám,"
zamiešal sa do debaty Robert, " že počas minulého roka sme stratili niekoľko ľudí, s ktorými sme si boli blízki. To automaticky zmení váš pohľad na život. Keď je človek mladý, tak smrť je jedna fantastická metafora. Lenže keď s ňou nakoniec zažijete skúsenosť, tak až taká zábavná vám nepríde."

Aj samotné zvuky sa automaticky pretransformovali do stavu zodpovedajúcemu vývoju pánov, čomu zodpovedá aj hudobný posun medzi jednotlivými albumami "Trilógie". Očakávala vôbec niekedy kapela, že sa sama dostane do takejto fázy? Nakoniec, mimo Roberta je Simon jediný, kto sa zúčastnil na všetkých troch nahrávaniach. "Ja zasa nevidím nejaký rozdiel v tom, či sa niekto z nás zúčastnil alebo nezúčastnil na všetkých alebo jednom nahrávaní."
Robert sa dokonca pustí do obhajoby svojich kolegov, "Napríklad pre Jasona to musela byť obrovská výzva, pretože v princípe s albumom "Pornography" mal skúsenosť iba ako fanúšik." Simon sa takisto postaví na stranu najmladšieho člena kapely. "On to však zvládol absolútne skvele. Na koncertoch totiž vždy cítime medzi nami všetkými akúsi zvláštnu energiu. Napriek tomu je Jason stále považovaný za začiatočníka. Fanúšikovia ešte stále majú v pamäti Borisa a Jasona nebrali príliš vážne. Samozrejme, že každý z nich má svoj štýl, lenže Jason má v sebe zvláštny mladícky šarm, čo má pre našu hudbu ohromný prínos. Je veľmi zanietený a do celého procesu vstupuje s neuveriteľnou vážnosťou."

No a ako vždy sa Robert prejaví ako extrémny egocentrik. No keď si človek pozrie ten impozantný obrázok na DVD, veľmi rýchle pochopí, že v Berlíne išlo o čosi viac, než iba absolútne profesionálne zvládnutý koncert. A hoci šou nadobudla impozantný viac ako trojhodinový rozmer, publikum sa rozhodne nenudilo. Koho to bol vlastne nápad?
"Môj," vystrelí Robert ako pištoľ. "Chcel som tam mať ešte aj pár efektov, ktoré by mali problém oči zvládnuť. Ale myslím, že som to v "Pornography" asi trochu prehnal, či nie? No to je fakt, prvé čo som si pomyslel, keď som to pozeral na pc, bolo, že mi horí počítač a potom ma napadlo, že mám nejakú chybnú kópiu. "Ale myslím, že pre intenzívne skladby to celom funguje a hlavne to nádherne zaberá pre set "Disintegration". No je to len malá časť celého projektu. Na konci to asi málokto zvládne pozerať s pocitom, že sa mu chce spať."

Je to tak trochu homogénny alebo až príliš dlhý set.
"Ale tak pre predstavu, na festivaloch hráme väčšinou akýsi výber, ktorý závisí od publika. Výnimku tvoril iba minuloročný Zillo Festival. Tam sme odohrali viac gothicky orientovaný set. Ale niečo iné by tam asi vyznelo dosť smiešne, nie?"

Je ale nepochybné, že presne takéto zúfale a melancholické perly, ktoré ležia v srdciach mnohých čitateľov, patria už dávno ku klasikám. Aj to dodáva "Trilógii" dojem, že pri ďalšom "prebudení" počas sledovania, sa divák dočká grandiózneho finále. Veď už prvý disk sa začína citátom anglického poeta Johna Keatsa, ktorý zomrel vo veku 25 rokov, čo zasa časovo zodpovedá úseku od singla "Boys Don´t Cry" po "Trilogy". Na Robertovej tvári sa zjaví úškrn, zdá sa, že pochopil, kam moja otázka smeruje.
"Nehľadajte v tom príliš veľký význam. V mojom prípade ide iba o tradíciu dekorovať každý album nejakými veršami. Nemajú slúžiť ako emotívny smerník hudby."

S blížiacim sa večerom všetky Robertove mystické masky odpadli. Po dokonalom večeri nasledovalo občerstvenie a dlhé popíjanie v hotolovom bare. A niekde medzitým odporúčal Robert prítomným juhoafrické víno, prehodilo sa zopár slov o Big Brother, miliónoch Robbieho Williamsa a veľká pozornosť sa venovala otázke, čo by mohol mať spoločné s Guildom Hornom!

autor: Elmar Klemm
zdroj: Zillo, Germany, 07/2003



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi