Nie sme britská kapela - 10/1995


Rozhovor pôvodne z roku 1985


"Nezmeníme to. V momente zrodenia sme prichystaní na smrť. Sme obetné baránky. A neznášam tých intelektuálnych bláznov, ktorí si toto uvedomujú a napriek tomu sa správajú povýšenecky, pokladajú sa za nadpriemerných a to iba preto, že sa to patrí." (Charles Bukowski)

"Nazrel som do seba a videl svoje srdce čierne" (Jagger/Richard)

Vybral z chladničky polovicu pomaranča (jeho obľúbené ovocie) a vycical ho, a to srkanie ma privádzalo k šialenstvu, pretože som sa ponáhľala, no nič som nemohla povedať, pretože je to popová hviezda s veľkým P, niečo ako Pápež, tak som sa len zdvorilo usmiala, hoci by som mu najradšej vykrútila krk. Najhoršie na to je, že tento intelektuálny flákač vie, že viem, že mu prejde všetko, aj keby niekomu vrazil tortu do tváre.

Centrála Fiction Records, čo je dom, no nie domov, blízko Baker Street. Robert Smith dorazil neskôr, tak ako je u neho zvykom, na svojej "ruskej haraburde" (Lada Niva) a mal chuť sedieť na verande, pretože bol pekný slnečný deň. Dosť divné... prvá moja domnienka totiž stroskotala (ale som rada, že si to môžem priznať). Preferovala som totiž zostať vo vnútri, v chladnej temnej miestnosti, takže veci fungujú presne naopak. A tak tomu bolo po celý čas, teda dva a pol hodiny.
Nie som panovačná, len mi príde praktické požiadať vás, aby ste si dali ruku od úst, pretože vám chcem lepšie rozumieť. Chudák Robert - všetko je hore nohami. Čas rozhovoru - a svoje vnútro musíte predostrieť na svetlo sveta. Inak, ak by bola pravda známa, tak by ho chirurg našiel v dokonalom zdraví, no jeho spovedník by sa k jeho duši neprepracoval, pretože pre Roberta je život jeden nekonečný príbeh. The Cure ponúkajú klamstvá a prosperujú na nich. Nemám v úmysle spriadať vlákna a vyrobiť z nich prikrývku. Ale objavila sa malá mucha v hlave; on sa však rozhodol utrhnúť jej nohy a nikdy jej nedovoliť uviaznuť v pavučine. Robert hrá dokonale svoju roku, o čom sa aj presvedčíte. Nie iba "v práci", ale aj doma, v nedávno nadobudnutom byte na Maida Vale, s jeho navždy jedinou láskou Mary. "Ale v tom "hraní" je veľa pravdy. Nedávno som o nás točil video. Nechal som v rohu miestnosti bežať kameru, po pár hodinách som na ňu úplne zabudol a neskôr som bol doslova zdesený z vecí, ktoré sme si navzájom povedali. Akoby ste počúvali mentálne postihnutých ľudí."

"Ide o to, že jeden druhého už poznáme veľmi dlho, takže ani nepotrebujem niektoré vety dokončiť. Stačí mi niekedy povedať jedno slovo a jej je úplne jasné, čo som chcel povedať. To vlastne robí konverzáciu... ja sa už divne neobliekam, ale ona áno. Oblieka sa ako bosorka, rada straší malé deti a takisto aj mňa. V spoločnosti duševne nevyrovnaných ľudí sa cítim úplne prirodzene, pretože ste tam neustále v strehu, čakáte, čo sa stane ďalej... je to zábava, keď ste s niekým, kto zrazu začne napr. plakať. Teda, to zasa až také zábavné nie je, je to skôr znepokojujúce. Ale jej sa to páči, viac než mne. Do bytu ani nikoho nepozývam, pretože som si nikdy nie istý, kto zaklope na dvere. Ona mi ešte aj povie, "prosím ťa, nikoho k nám nevolaj, pretože sa vtedy cítim obmedzene". Za posledné tri mesiace bol u nás iba Simon Gallup, náš bassák, a to si vtedy obliekla moje pyžamo a myslím, že predstierala, že ona som ja! Pritom to pyžamo som tuším ani nenosil, alebo ak bolo vtedy v móde."

Moja narážka na Robertove predsudky o mojej osobe a magazíne The Face stratila svoje opodstatnenie. Nasledovala doslova 15 minútová kázeň o pochybnej morálke ľudí, ktorí sami seba pasujú do role sudcov štýlu, ako nenávidí The Face a podobne, v konečnom dôsledku to bolo jasné od začiatku. Povedal, že by "nezniesol", ak by sa poznal s nejakými "trendovými ľuďmi" a súčasné oblečenie The Cure pochádza od Johna Fleta a Michaela Kostiffa, s ktorými koketujú už od čias výroby obalu albumu "Pornography". Inak, obaja sú až neuveriteľne moderní ľudia (na ich škodu). Všetky tie Robertove kázania aj tak nedopadli na úrodnú pôdu, možno aj preto, že som s ním zväčša súhlasila. Pozrela som sa na to s odstupom a potom napísala:
Tvár, ktorá sa rozbila na tisíc kúskov ako zrkadlo.
Hlas, ktorý sa rozdelil so tisícky hrdiel.
"Viem si predstaviť, že niektoré naše skladby inšpirovali ľudí k samovražde, no nie k vražde."
Robert Smith počas svojej tvorivej kariéry pritiahol k sebe množstvo nezvládateľných duší, skalných prívržencov veriacich v jeho skladby, v pesimizme ktorých nachádzajú paralelu s ich životom. Takýto som... Robert mi to povedal.

Veľmi populárna je mylná domnienka, že Robert Smith je obchodník so smútkom, komický prorok a veľmi veľký čudák. To vážne nie je. Samozrejme, je jedným zo šťastlivcov, ktorí majú úplne jasnú víziu, čo mu nedovoľuje viesť bežný monotónny život. A nájde sa zopár ľudí, ktorí Roberta Smitha považujú za záchrancu modernej hudby; tí istí ľudia však narábajú s hudbou ako s náboženstvom a Roberta pred mikrofónom si pletú s Karolom Wojtylom. A tento fakt Robert ochotne priznáva.
"Stretol som zopár ľudí, ktorí sú hudbou skutočne posadnutí. Dokonca aj zopár tých, ktorí sú posadnutí mojou osobou. Ale ak by som to nebol ja, určite by prepadli nejakému náboženstvu, oni jednoducho potrebujú byť niečím posadnutí. S tými ľuďmi jednoducho nemôžem nič robiť."

Dať peniaze cirkvi alebo The Cure. Aký je medzi tým rozdiel?
"Žiaden. Tú dávku spásy dostanete od oboch... Stretol som sa s pápežom. Nie týmto súčasným, ale s Pavlom VI (1963-1978), vo Vatikáne, bolo tam strašne veľa ľudí, niesli ho na takom veľkom kresle a ja som ho chytil za ruku... Steve Severim bol zasa v Ríme v jednom podniku s názvom Club Vatikan, kde ho obsluhovali mníšky. Bol presvedčený, že boli skutočné, no ja som mu neveril. Všetky mníšky sú aj tak zlodejky."

Je mu to asi dosť jedno, však? Tento Smith je tak trochu ľahkomyseľná osoba.
"Pozriete. Poznám päť rádových sestier. Jedna z nich je príbuzná s Mary. Oni sú dosť zatrpknuté k životu ako takému. Jedna z nich je inak dobrá, tie ostatné sú dosť zákerné. Kým mi tú otázku položíte, tak vám radšej vopred odpoviem. Najlepšie miesto, kde ich môžete spoznať a stretnúť je letisko Heathrow. Neustále prichádzajú a odchádzajú. Ak si sadnete v hale, tak každú hodinu budete vidieť stovky mníšok, vždy spolu niekam utekajú a v taškách majú nejaké spisy."

A to si vedel, že Madonna považuje mníšky za sexy?
"Čo môže o tom Madonna vedieť? Neznášam ju. Pôsobí, ako keby smrdela."

Čo som v roku 1980 opustila Sheffield, tak som nechala za sebou veľa vecí. Spálila som svoj zelený plášť spolu so spomienkami na pub a malomestské diskotéky, kde sa hrali The League, The Cabs, The Comsat Angel, The Fall a The Cure. Nikdy som sa na The Cure nechytala, hoci si pamätám, že som vo svojom zelenom plášti raz zavítala do Limit clubu na West Street, kde hrali The Cure na takom malom pódiu. Samozrejme, že v tej dobe bolo doslova povinnosťou mať v audio zbierke single "Killing An Arab" a "A Forest", aj keď iba kvôli imidžu, ale tak kto mohol vtedy vedieť, že o šesť rokov neskôr budú hrať bežne vo Wembley?
Aby som si tento nenápadný proces objasnila, prečítala som si nejaké výstrižky o The Cure, zohnala si ich šesť albumov, ktoré "temná duša" mala dávno mať a absolvovala dlhú konverzáciu s ich vľúdnym manažérom Chrisom Parrym. To je ten chlapík, ktorí videl v roku 1976 videl Sex Pistol v birminghamskom klube "Barbarella" a po tom, čo v Polydore (kde pracoval ako A&R) ignorovali jeho odporúčanie, aby s nimi podpísali zmluvu, sa na celý Polydor vykašlal a šiel svojou cestou. Ale pre Polydor získal napr. aj The Jam, po tom, čo ich zažil v Marquee vo februári 1977, alebo takých Sam 69.
Keď sa v júli 1978 objavila na jeho stole kazeta od Roberta Smitha, aj vtedy odporúčal Polydoru, aby s nimi, vtedy ešte ako Easy Cure, podpísali zmluvu, no opäť to nepadlo na úrodnú pôdu. Založil si teda vlastnú spoločnosť, Fiction Records. Parry zaplatiť nahrávanie a produkciu singlov "Killing An Arab" a "10:15 Saturday Night". Krátko na to vyrokoval dohodu s Polydorom a zabezpečil tak distribúciu produktov Fiction. Aký je jeho vzťaj ku kapele dnes? "No, nik neberie veci už tak vážne," povedal. "Majú v sebe určitý druh fatalizmu a ostrého humoru spojeného so všetkým tým nezmyslom. Bola to všetko taká malá kampaň, aby som použil to správe staromódne slovo. Všetko je to trochu pozadu." dodal.

Robert sa trochu zaplietol aj s The Banshees, ako aj s dvojmesačným projektom so Stevenom Severinom, kde vystupovali pod názvom The Glove a ich výsledkom bol album "Blue Sunshine" - pomenovaný po filme o vražednej mánii, ktorej spúšťací mechanizmus bolo pravidelné užívanie LSD v tých časoch - je dosť možné, že ju úmyselne naštartoval Parry. "V období albumov "Faith" a "Pornography" prešiel Robert niekoľkými životnými krízami a dokonca sa objavilo obdobie, kedy sa voči všetkému, čo The Cure robili choval škodoradostne a cynicky. Výsledok sa dostavil na konci Pornography tour v podobe rozpadu kapely. Poradil som Robertovi, aby si dal rok pauzu, nakoľko sa veci začali vyvíjať veľmi fádne. Kapele sa veľmi nedarilo a Robert sa so Simonom nedokázali zniesť."

Bassák Simon Gallup teda opustil The Cure v júni 1982 a vrátil sa k nej až na jar v roku 1985, s nástupom albumu "The Head On The Door". Robert pohotovo zareagoval na rozkol so Simonom, ktorý bol dovtedy neoddeliteľnou súčasťou kapely.
"Prestali sme sa znášať, pretože som mal zrazu pocit, že sa až príliš zmenil. Začal predstierať, že je niekto iný a mne sa to nepáčilo. A on ma takisto už nedokázal zniesť, mal zrazu pocit, že som sebec a každého ignorujem, čo naozaj aj tak bolo. Ale to už bol môj problém. Jednoducho som s ním už jednoducho nedokázal fungovať. Bol veľmi dlho mojim najlepším priateľom, no zrazu som si uvedomil, že jeho spoločnosť ma už neteší, tak som si musel vybrať. V podstate by som s ním ani netrávil čas, lenže on bol v kapele, tak som s ním byť jednoducho musel.
Takže potom došlo k tej bitke, ono ich síce bolo viac... v tom bare v Bruseli. Jednoducho som mal pocit, že je až príliš drzý voči mladému barmanovi a on si zasa myslel, že ho bránim iba aby som mu urobil napriek a potom sa to vyhrotilo. O piatej ráno som z toho baru odišiel, vzal si taxík a šiel rovno na letisko, kde som počkal na najbližší let domov. Nechal som v hoteli úplne všetko, aj oblečenie. Bolo to dosť dramatické. Po dlhých 18-tich mesiacoch, čo sme sa nevideli, som si pomyslel, že je to smiešne, že ho viac nemôžem nenávidieť. Takže som raz večer zbehol do pubu, kam zvykol chodiť a vedel som, že tam bude. Bolo to dosť smiešne, pretože keď som tam vošiel, všetko stíchlo, ako v nejakom westerne, podišiel som rovno k nemu a začali sme sa rozprávať. No a odvtedy je opäť v kapele."


Simon bol teda prijatý späť do košiara a s ním aj ďalší člen, v podstate príbuzný: Porl Thomspon, multiinštrumentalista, autor grafík kapely, ktoré vytváral pod logom Parched Art, a ktorý žil s Robertovou mladšou sestrou, inak programovou riaditeľkou Rádia 3.
Aká irónia. Mojou naj LP od The Cure je "The Top", inak nahratá v období, kedy boli vzťahy v kapele najnapätejšie. Smith prezradil, že na tomto albume hral všetky nástroje, takisto skomponoval a naspieval všetky skladby. V podstate šlo o sólový album, čo dokazuje aj titulná skladba v jej poslednom verši: "Please Come Back / All Of You".
Album "The Top" však v značnej miere odkazuje na drogy. Názvy skladieb ("Piggy in the Mirror". "Bananafishbones". "The Caterpillar". "Birdmad Girl") doslova páchnu LSD tripmi. Som presvedčená, že keby som to prebrala s nejakou obeťou drogových šialenstiev, tak by sme sa zhodli.
"Naposledy som skúsil LSD (acid) na Vianoce. Po prvýkrát som to skúsil pred pár rokmi so Stevenom Severinom a bol som totálne odrovnaný na celý týždeň! Myslím, že to boli "Božie" tabletky! A takisto tie štvorcové želatínové tablety od America Jobson. Steven je inak tá najzábavnejšia osoba, akú som kedy stretol. Snežilo vtedy a celý svet bol biely. Dosť som si vytrpel."

"Ale inak, veľa drog som nebral, hoci priznávam, "The Top" bol v značnej miere drogovo orientovaný, ale iba preto, že to bola zábava. Ide o to, že ja som sa ani po užívaní LSD nezmenil, je jedno koľkokrát som ho užil. Takisto to nezmenilo ani môj pohľad na svet, čo sa zasa niektorých ľuďom stalo. Vždy som mal skreslený pohľad na realitu, ale moje hodnoty boli vždy rovnaké. Keď som si šľahol po prvýkrát, tak som si uvedomil, že som sa necítil nijak inak. Všetko som to nakoniec vyhodil a zostal som na nejaký čas chorý a príšerne ma bolela hlava. Je to ako keď sa spijete na mol."

A áno... pitie. Mala som v pláne rozobrať aj túto tému. Súdiac podľa predošlých dostupných rozhovorov patrilo pitie v minulosti k Robertovým obľúbeným činnostiam. Zdá sa, že alkoholizmus si spája s genialitou a hovorí o ňom vo všetkej počestnosti. Vypustí zo seba spŕšku mien slávnych, pre ktorých sa alkohol stal doslova hrobom: Dylan Thomas. James Joyce, Tennessee Williams. F. Scott Fitzgerald a Brendan Behan.

"K pitiu sa dostanete z viacerých dôvodov. Stanete sa sociálnym pijanom, alebo budete piť sám a stanete sa morbídnym a hlavne otravným... Nie. Nemyslím si, že by váš život stratil farby. Najhoršia vec je, keď niečo chcete urobiť a nemôžete - to vás privedie k zlému pitiu. Rozbehnutí ľudia, ako Dylan Thomas, pili iba pre potešenie. To je také rekreačné pitie. Ja som zvykol piť sám, ale už to nerobím. Keď už som ho spomenul ako príklad, ktorí sa vlastne upil k smrti, on to urobil celé zo zábavy. Nie som si istý, či je to porovnateľné s vážnejšími stavmi závislosti. Viem si predstaviť, že na pitie mal tri dôvody: 1. je to dobrá zábava, 2. pretože okolo seba vytvárate mýtus, stáva sa z vás legendárny pijan, čo ale vedie samozrejme k závislosti, 3. to sú neskoršie skutočné príznaky závislosti, nakoniec toho veľa na výber nemáte. Dnes je zo mňa takmer alkoholik. Tento rok som nezažil jediný večer, kedy by som bol triezvy - smutné konštatovanie."

Ale ak je pravda, že 26-ročný Smith je vo Francúzsku rovnako známy ako Bowie a Jaggger, teda tak to tvrdí Chris Parry, ktorému skutočne verím, tak potom Smith, ako galská superstar, by si mal svoje zlozvyky držať na pevnejšej uzde, aby bol prahnúcim Francúzom lepším vzorom. "Hmmm... ale ja som si toho viac ako vedomý. Všetko sa to odzrkadluje v mojej tvári. Keď sa pozriem niekedy do výkladu alebo si pozriem nejakú fotku, poviem si "Bože, som tlstý a príšerný". Vtedy prestanem jesť, ale kompenzujem to zvýšenou mierou pitia. Lager mám neskutočne rád, a to je to najhoršie, takže teraz sa namiesto toho snažím venovať vodke. No nakoniec, nie som taký profesionálny pijan, ako zvykne byť niekedy Tom Waits."

Áno, ale Tom Waits bol na tom lepšie a dokonca píše lepšie piesne, plné nádhernej srdečnosti a ľudskosti. Súhlasíš, Robert?
"Nie, podľa mňa si všetko idealizoval. On v skutočnosti vôbec nereprezentuje americký život, alebo že by si nejako rozumne zdôvodňoval svoje pitie."

Ja si skôr myslím, že niekto žil bez pitia, prežíval v kamióne niekde v Amerike je omnoho kvalifikovanejší v posudzovaní Ameriky, možno aj pitia, než chalan z predmestia Crawley zafarbený na čierno, s natupírovanými vlasmi, dopraje si luxusné bývanie so všetkými módnymi výstrelkami, ktoré ho majú zabaviť, no... mohol by Tom Waits tancovať s Bananaromou? Tak nám prezraď Bob, ako si sa dostal k tomuto?
"Točili sme nejakú reláciu pre holandskú televíziu a Bananarama predstierali, že hrajú na nástrojoch a sprevádzajú ma, pretože chalani boli príšerne ožratí. Oni jednoducho tancovali, ja som predstieral po celý čas skladby pantomímu, inak by sme to museli točiť stále dokola. Keď sme to dotočili, doslova som odpadol. A inak, tie baby z Bananarami boli vlastne prví ľudia, ktorí sa nami zvládli držať tempo v pití."

Robertove korene siahajú hlboko do ranného obdobia punku, takmer na tie dni zabudol, no predsa si na niečo spomenul: "Všetci punkeri boli nadšení umelci," vyhlásil. Duch rebela v ňom však prežíva stále, hoci tie úniky často narážali na sily zákona a poriadku, no to boli skutočne vzácne prípady; Robert bol svojho času zatknutý v Nemecku za močenie na stenu mexického baru, zatknutý za tuláctvo v Paríži a v Rotterdame bol niekoľko hodín za mrežami kvôli porušeniu mravnosti, keď sa o šiestej hodine rannej rozhodol odhaliť na pláži v Rotterdame.

The Cure sú takmer permanentne na turné a často navštevujú takmer neznáme miesta. Sami seba vidia ako medzinárodnú skupinu, ktorá komponuje "medzinárodnú hudbu". Týmto pompéznym označením som zrejme uviedla Roberta do menších rozpakov, ale následne presvedčivo dodal: "Neznášam, keď sme označovaní za britskú kapelu, to je tá najhoršia vec na svete. Neznášam myšlienku nacionalizmu, je to blbosť. Ale rovnako, keby som bol Američan, tak by som tú hrdosť asi predstieral a keby som mal byť Francúz, asi by som sa obesil. Neznášam náboženstvo, neznášam nacionalizmus. Sú to absolútne nepotrebné veci. A takisto nevidím dôvod na to, aby vôbec existovali nejaké krajiny."

V mnohých rozhovoroch má Smith tendenciu hovoriť od veci. Jeho obľúbené témy sú: "Čo sa mi minulú noc snívalo"; "je príšerné byť popovou hviezdou, mať veľa peňazí ako aj veľa dievčat, ktoré ma prenasledujú"; "čo som robil cez prázdniny/na turné".

Ale teda, môžem vám povedať, že minulú noc sa mu sníval trochu nudný sen o tom, že mal niekoho meno vytetované na čele, no obyčajne má sny plné násilia. A jeho aktuálne príbehy z turné sa točia v nezmysloch okolo farmárčenia.

"Na turné som si vzal jahňa, ale také plyšové; bolo navoňané jahodovým mydlom a používal som ho ako vankúš. Odpočíval som na ňom v dodávke. Jasné, že to nebolo vyrobené z kožušiny skutočného jahňaťa. To bolo použité na výrobu pyžama. Ale to som klamal. Pravda je tá, že môj brat má farmu vo Walese, ale klamal som o tom domácom prasati. Nikdy som prasa nevlastnil, ale raz som dal bratovi nejaké peniaze, aby kúpil nejaké prasce, on to však minul na pletivo, pretože mu prišlo neetické byť chovateľom prasiat."

Je zopár vecí, ktoré evokujú čosi viac, než jeho zvyčajnú vynaliezavosť životom otráveného cynizmu a robenie si žartov z jeho osoby. Z času na čas pracoval na hudbe pre balet a teraz sa pracuje na jeho choreografii. Hudba je už dokončená, ale názov sa ešte len chystá vymyslieť. "V podstate ide o chlapčenskú chybu, ktorú som urobil kedysi aj ja. Hlavný hrdina sa zrazu rozhodol, že chce zmeniť kultúru, sadol na lietadlo a odletel do Japonska. Odvtedy sa stal slávnym. Bol najmladším choreografom Kráľovského baletu. Celé to bolo postavené na knihe "Enfants Terribles" od Cocteau Lesa. Do hrdinov tej knihy som sa doslova zaľúbil. Ale úprimne. Keď som čítal Marvyn Peake, tak som sa zaľúbil do Fuschie, no a keď zomrela, tak som ľutoval, že som čítal tie strany, na ktorých zomierala, pretože som chcel, aby zostala nažive. To isté som prežíval s Elise v "Enfants Terribles". Prišla mi taká dokonalá a naivná."

Od Dylana Thomasa cez Peake ku Cocteauovi. Ma zaujímalo, či je Robert jeden z tých novodobých auto-didaktikov alebo, bože chráň, výstavných existencionalistov!

"Nie, to nie som. Je toľko spôsobov interpretácie existencionalizmu, že mi príde veľmi ťažké sa rozhodnúť. V určitom zmysle som vždy súhlasil s myšlienkou byť centrom vašej vlastnej existencie, budovať vaše prostredie, Boha a všetko, čo vychádza z Vás. Ale teraz som si nie istý. Aby som bol úprimný, je mi to jedno. Nemám žiadnu filozofiu, dokonca ani záujem v niečo také - tento týždeň. Som aktuálne v štádiu, kedy mám radšej futbal, než existencionalizmus."

Aká radosť a prekvapenie zároveň stretnúť popovú hviezdu, ktorá nepochlebuje svojmu obrazu na verejnosti! Pokiaľ ide o tému existencie, ako sa Robert pozerá na šľachetnú myšlienku "Live Aid"?

"Nik nás nepožiadal, ale my by sme do toho nešli aj tak. Aby som bol úprimný, my zasa až tak toľko nahrávok nepredávame. Musíte byť fakt "mega", aby vám také čosi stálo za námahu. Jasné, že to prinesie aj veľa dobrého, jediné, čo naštve je, že v podstate to bolo celé zbytočná akcia, pretože ak by väčšina zo zúčastnených venovala určité percento zo svojho bohatstva, myslím tých ľudí, čo poslali peniaze, tak by sa podľa mňa celý zisk minimálne zdvojnásobil. A podľa mňa to bola jedna z najnudnejších vecí, aká bola kedy v televízii odvysielaná. Freddy Mercury celkom ušiel, ale najtrápnejší boli Bob Dylan, Keith Richards a Ron Wood. V extréme to bolo až ponižujúco zlé! Boli tak brilantní, až boli trápni!"

A tak sa vraciame späť k Bobovi outsiderovi, Bobovi, ktorého nikdy neprestane baviť nazerať na jeho život, ktorý každého oslovuje Bill ("Bill" Parry, "Bill" Polydor, "Bill" Fiction, "Bill" FACE), každého hádže do jedného vreca a niekedy dokáže brnknúť na tú správnu strunu. Bill Smith dokáže byť však niekedy aj smrteľne vážny. Doslova sa potí nad "skutočnou knihou", ktorú sa pokúša napísať od... ani si nevie spomenúť od kedy.

"Minulý rok som sa rozhodol, že keď zhrniem všetky moje pokusy o napísanie knihy, tak z toho bude kniha krátkych poviedok bez konca. Bude to brožúra obsahujúca 50 prvých strán. Jej názov mám už celé veky. Každý príbeh je iný, ale všetky majú ten istý názov. Ale Mary prišla nedávno s nápadom na názov: "Sklenený sendvič". Keď chcem uniknúť, tak o tom dosť vážne premýšľam. Je to dosť dobré duchovné cvičenie, ale väčšina z tých príbehov veľmi zábavná nie je."

V príprave je aj kniha o The Cure, ktorú píše Robert v spolupráci s Liddy Goubard, francúzskou novinárkou píšucou pre denník Liberation. Robert to opisuje ako "útržky scenára z veľmi podivnej komédie". Liddy vyspovedala každého, kto bol do roku 1985 akýmkoľvek spôsobom zapletený s The Cure. No a Robert pre zmenu opisuje horrror, ktorý zažil vo chvíli, keď si vypočul kazety s rozhovormi. "Uvedomil som si, že svoj osud musím dostať ešte viac pod kontrolu, ako tomu bolo doteraz!"

Po úspechu singla "InBetween Days" sú The Cure jedni z mála šťastných, ktorým sa podarilo udržať kultový status nezávislosti a to aj napriek tomu, že sa objavili v národných hitparádových šou ako Top Of The Pops. Robert priznáva, že sa tam cítil nepohodlne. "Toho sa asi nikdy nezbavím. Hlavne z dôvodu, že tam musím sledovať to publikum, ktoré sa vždy javí tak príšerne znudené. Vždy mi je tých ľudí strašne ľúto, oni možno na začiatku očakávajú obrovskú párty a nakoniec je to pre nich príšerná skúsenosť, ktorú im vyčítate z tvárí. A zasa, ja nie som dobrý v predstieraní zábavy. Obyčajne na také akcie prídeme opití a ja zabudnem, že mám čosi hrať. Po tom, čo sa objavíme v TOTP ide automaticky predaj našich nahrávok smerom dolu, no s jedným rozdielom... že tesne pred poklesom to stúpne o jednu priečku smerom nahor. My túto šou berieme ako kariérny krok, ktorým si zabezpečíme, aby sme sa nestali slávnymi!"

Na Robertových perách narástol jemný úškr - viete, na tých rozmazaných narúžovaných perách, ktoré sa stali jeho poznávacím znakom. Prečo sa rozhodol sústrediť pozornosť práve na túto časť tela?

"No jasné, rúž. Nenanášam si ho korektne, pretože by si tak ľudia mysleli, že to robím z určitej samoľúbosti, pričom ja to robím z čistého dôvodu teatrálnosti. Začal som s tým v období "Pornography". Vtedy som si ho nanášal okolo očí, pier, teda samozrejme na pódiu. V momente, ako som sa začal potiť, začalo mi to všetko stekať po tvári a pôsobilo to, akoby ma niekto zmlátil a ja som krvácal. Musel som s tým však prestať, pretože sa mi z toho začal zhoršovať zrak. Ale s perami som pokračoval, pretože mám pocit, že som niekto iný, kto to robiť môže."

Niekto iný? Hral by niekoho z tých, na koho sa hrá dnes alebo by to bol niekto z minulosti? Dosť pochybujem, že niekto z novinárov stretol niekedy skutočného Roberta Smitha. Možno zopár krát stretli skôr Mary, ako jeho. Čo počúvam, to nie je hlas, ale skôr ozvena z množstva rozhovorov, koncertov a iných hovädín, ktoré už ani pre neho samotného nie sú viac zábavné. Áno, je unavený, no nie z nedostatku spánku, ako rád tvrdí, ale skôr z hereckej úlohy, ktorej výhrou je vedúce postavenie v úlohe megastar, no skutočnou cenou sú uši a oči sveta a k tomu samota.

Aj toto interview pre The Face vníma ako ďalší krok ku dňu kedy sa presunie do lotosovej pozície a ľuďom ako ja zamáva s dvoma prstami v tvare "V". Ale smrteľník Smith si nakoniec uvedomil, aká je ľudskosť rozmanitá. Existuje príšerné množstvo fanúšikov The Cure, no takisto existuje príšerné množstvo osamelých ľudí, ktorí sa svetom len túlajú.

autor: Fiona Russell Powell, The Face
pôvodne, v skrátenej forme, uverejnené: 12/1985
zverejnené v plnej dĺžke: 10/1995



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi