Robertovi som vďačný ... - 11/2011


Lol Tolhurst pre online magazín Big Wheel


Fanúšikovia z celého sveta sú neuveriteľne nadšení, že na koncertoch "Reflections" hráš s The Cure na syntezátoroch (mnohí práve kvôli tejto skutočnosti merali veľkú cestu). Vieš nám priblížiť, ako sa projekt "Reflections" vlastne zrodil? Prišiel s tým Robert alebo si vlastne ty "prinútil" The Cure aby ste si spolu naživo opäť zahrali?
Lol:
Minulý rok som napísal Robertovi mail s tým, že sme si s Michaelom na poslednom turné Levinhurst parádne užili skladby z "Three Imaginary Boys". Hrali sme ich počas našich regulérnych setov. Vždy som mal rád skladby, ktoré som nahral s The Cure. Robert dostal ponuku na koncert v rámci Vivid Festivalu v Sydney, no a tak sa rozhodol, že by sme v rámci tejto udalosti mohli odohrať prvé tri albumy kapely. Takisto stál aj za myšlienkou tohto turné a myslím, že odviedol skutočne excelentnú prácu.

Na bicích a klávesoch si hral na všetkých albumoch v období "Three Imaginary Boys" (1979) - "Kiss Me..." (1987), svojou troškou si prispel k úspechu kapely, ktorý si užívala v 1980-tych rokoch, čo mnohí fanúšikovia The Cure označujú ako "prvý zlatý vek". Koľko trvalo, kým ste s Robertom opäť obnovili priateľstvo? Ako k tomu došlo a vieš si predstaviť po tejto spolupráci s kapelou nejaké ďalšie možnosti?
Lol:
Myslím, že je to už zopár rokov, čo sme obnovili komunikáciu. Napísal som Robertovi a stretli sme sa, keď s The Cure vystupovali v Los Angeles. Žijem v LA od roku 1994. Keď sa mi rozpadlo prvé manželstvo a súdne pojednávanie v UK sa uzavrelo, tak som chcel jednoducho žiť niekde inde! Nedávno som sa sám seba spýtal, prečo žijem v LA a myslím, že je to preto, že naše prvé americké turné na začiatku 80-tych rokov považujem za jedno z najšťastnejších období môjho života. Cítil som sa tu šťastný, takže mi to prišlo prirodzené. Myslím, že som opäť našiel slobodu, opäť som sám sebou a takisto som sa tu zbavil niektorých mojich démonov. Milujem chodiť do púšte, je to pre mňa veľmi očisťujúce duchovné miesto. Práve tu som zistil, že všetko je možné. Verím tomu, že ak sa zmeníte, tak zmeníte všetko, čo vám vstupuje do života. Takže, odkedy som pozitívnejší, zdravší, tak sa v tomto smere zmenil aj môj život! Napríklad si teraz užívam skutočne šťastné manželstvo a neskutočný pokoj, aký som nikdy predtým necítil. A možno som len trochu dospel! Práve toto mi dopomohlo v budovaní odškodného Robertovi a iným, ktorým som ublížil a dopomohlo mi to uviesť veci opäť na prvú mieru.

Je známe, že si na tom po hudobnej stránke počas "Kissing Tour" a nahrávania albumu "Disintegration" nebol najlepšie; mal si problémy s alkoholom, čo neskôr viedlo k tvojmu odchodu z kapely. Kedy si potom premohol svojich démonov a začal sa opäť prioritne venovať hudbe? Aká to bola zmena? Bolo zložité prispôsobiť sa opäť normálnemu a nie rock´n´rollovému životu na turné?
Lol:
Dnes som čistý a triezvy už viac než 22 rokov, nefajčím, som vegán (dokonca pravidelne cvičím), takže dokonalý protipól môjmu predošlému životu! V Sydney som vďaka Robertovi mohol pozorovať život, ktorý som viedol, keď sme žili doslova na hrane a nemali ani potuchy, čo všetko sa môže stať... a takto sme žili každučký deň. Samozrejme aj dnes žijem pre konkrétny deň, ale omnoho omnoho menej deštruktívne! Takisto som tam videl, že každý, kto sa okolo nás motal, mohol s nami vyraziť na párty a potom sa dať dokopy... lenže my sme v tých časoch boli na turné takmer denne celé roky! Prestávku sme prakticky nemali. To, čo sa stalo, bolo prakticky nevyhnutné. Intenzita tých ranných dní dnes dokazuje, že vtedy sa také niečo mohlo stať úplne každému! Našťastie som bol schopný z toho bludiska nájsť cestu záchrany, za čo som dnes mnohým ľuďom neskutočne vďačný, no obzvlášť Robertovi. Tým, že ma z kapely vyrazil mi vlastne zachránil život. Tým ma vlastne prinútil nás riešenie mojich problémov a opäť začať žiť. Vlastne ma prebudil do reality. Zbavený toho šialenstva už nebol taký veľký problém začať nový život a hlavne sa vrátiť opäť k hudbe. Myslím, že som mal obavy, že to nezvládnem, no našiel som pravdu a tá hovorí o tom, že ak sa nezaoberáte hlúposťami a neuviaznete v životnom štýle rock´n´rollu, tak ste schopný väčšej kreativity!

Na ktorý z albumov, na ktorých si hral na bicích, si hrdý najviac a prečo?
Lol:
"Pornography" je mojim najobľúbenejším, hlavne pre ten úžasný zvuk bicích a vlastne celú tú nahrávku! Spôsob, akým sme nahrávali bicie, a s ktorým sme dosiahli ten masívny zvuk, bol prenádherný. Ten zvuk bicích je niečo ako monolitická mantra!
A pokiaľ ide o albumy, kde si hral na klávesy?
Lol:
Myslím, že moje zručnosti na klávesoch sú skutočne minimálne. Ako Roger, tak aj Robert vie hrať na klávesy lepšie, než ja! No rád tvorím zvuky a atmosféry. Mali sme šťastie, že sme sa v 80-tych rokoch dostali k prvým samplerom a novým typom syntezátorov, takže na "Kiss Me..." a "Head On The Door" (trochu aj na "The Top") albumoch sme boli schopní použiť aj nezvyčajné zvuky, ktoré dovtedy nik nepoužil a práve to sa mi na tých albumoch páči. Dodnes ma vedia fascinovať. Doma som mal modulárny syntezátor a ten už dokázal zvládnuť prehrať ten istý zvuk dvakrát po sebe!

A ktorý Cure album po tvojej ére v kapele sa ti páči najviac?
Lol:
To je dosť ťažké posúdiť, keďže som sa na nich napodieľal! Skôr mám rád vybrané skladby, než celé albumy. Ale zrejme najviac sa mi páčia skladby z "Wish" albumu a aj "Bloodflowers". Dokonca aj na "4:13 Dream" sa nejaké nájdu.

Môžeš nám priblížiť aké to bolo vkročiť po prvýkrát po 20-tich rokoch opäť do sveta The Cure a skúšať s nimi hrať? Čo ti vtedy prebleslo hlavou a aké to bolo po citovej stránke? Mal si pocit, že spôsob príprav a spoločnej práce sa razantne zmenili? Alebo to šlo akosi prirodzene a celkom "ľahko"? Aj dnes používaš tie isté syntezátori, s ktorými si hral kedysi v The Cure na turné? (všetci technicky zdatní magori by to určite radi vedeli).
Lol:
Bol to neskutočne emotívny zážitok hrať opäť s kamošmi z detstva, s Robertom a Simonom, ako aj opäť nadviazať a obnoviť priateľstvo s Rogerom. No a samozrejme bolo skvele spoznať bližšie Jasona, nakoľko je to skvelý človek a Cure v ňom majú rovnako skvelého bubeníka. Myslím, že pracovná morálka kapely je dnes silnejšia a omnoho profesionálnejšia, no v iných smeroch je zasa presne taká istá, ako som ju poznal kedysi! Bolo celkom jednoduché s nimi po rokoch opäť hrať, nakoľko mám v pamäti dodnes vryté, že Simon s Robertom stáli na pódiu vždy predo mnou, takže som sa cítil s nimi na pódiu absolútne prirodzene! Nepoužívame dnes nič z toho, čo sme používali pred 20-timi rokmi...

Každého v tejto zostave poznáš viac ako 24 rokov, dokonca Roberta a Simona omnoho dlhšie. Jason je jediný, s kým si hral v tomto roku vôbec po prvýkrát. Všimol si si nejaké rozdiely, pokiaľ ide o štýl hry, keďže dnes hrá skladby, ktoré si pôvodne na bicích nahral a hrával naživo ty?
Lol:
Jason je veľmi schopný a kreatívny hudobník a ja som užasnutý z jeho verzií skladieb, ktoré som hrával kedysi ja! Všetko hrá v nižších polohách a hlavne dal do toho svoj vlastný štýl hry. No a k tomu je to veľmi milý človek. Na tomto turné som ho vlastne spoznal na pódiu a je to ten najlepší spôsob, ako ho spoznať bližšie. Je radosť s ním hrať!

Ak by musel z nejakého dôvodu Jason prerušiť turné, bolo by pre teba zložité sadnúť za bicie na miesto neho a odohrať všetky tie klasiky s kapelou znovu?
Lol:
To je ako jazdiť po rokoch opäť na bicykli! Ja som však neskutočne rád, že je tu Jason, ktorý zvláda odohrať tak dlhý set bez problémov, je predsalen mladší! No ale vážne, on je bubeník The Cure a tak by to aj malo zostať.

The Cure koncertovali v Los Angeles viac než ktorákoľvek iná britské kapela a hrali ako v úplne malých priestoroch, tak aj na gigantických štadiónoch. Los Angelské publikum je The Cure verné celé roky, prečo myslíš že The Cure a LA tak skvele k sebe pasujú? Máš nejaké spomienky na prvé koncerty v LA a aké to bolo, keď sa mladá kapela, v ktorej majú všetci sotva 20 rokov, vyberie koncertovať niekde 6000 míľ ďaleko od domova? A čo tak spomienky na príjemné zážitky alebo aj nepekné skúsenosti na časy, kedy ste to odpálili na miestach ako Irvine Meadows, či vo Fórume v Inglewood?
Lol:
Ak som už spomenul predtým, ja som koncertovanie v ranných časoch kapely v LA doslova miloval a to je jeden z dôvodov toho puta medzi kapelou a publikom. Vždy sme tu boli vítaní. Predtým ako sme "dobili" Irvine Meadows sme tu hrávali po skutočne malých kluboch, čo v ľuďoch zanechalo pocit, že sme niečo ako lokálna kapela. Sme niečo ako adoptívni synovia a myslím, že práve preto sa tak navzájom chápeme, ak vám to takto stačí.

A čo tvoje najbližšie plány po skončení koncertov "Reflections", chystáš niečo nové pre fanúšikov Levinhurst, na čo by sa mohli tešiť?
Lol:
S nahrávaním nového materiálu som začal prakticky nedávno a som si istý, že sa dočká vydania na budúci rok, kedy budeme opäť koncertovať. Snažím sa takisto držať tempo s dobou, Los Angeles je totiž momentálne veľmi dynamické miesto!

Zdroj: bigwheelmagazine.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi