Strážca viery - 11/2011


Robert Smith exkluzívne pre magazín UnCut


Po 30-tich rokoch od vydania albumu "Faith" sa zdá, že sa The Cure zmierili so svojou turbolentnou minulosťou: pôvodní členovia sa opäť spojili a spolu sa rozhodli nadchádzajúcimi koncertami predstaviť svoje tri prvé albumy v celej ich dĺžke. V nasledujúcom rozhovore nám Robert Smith poodhalí ďalšiu fázu a znovu oživí podivné časy "Faith" albumu. "Stále je pre mňa záhadou, ako ma to aj dnes dokáže vyviesť z miery."

V jednu septembrovú sobotu sa The Cure postavili na pódium v Robin Hill Country Parku na Isle Of Wight a spolu odohrali prvý britský koncert kapely po dvoch rokoch. Bestival, to je vlastne pestrofarebná vidiecka idylka, plná kolotočov, horských dráh a pódií s podivnými názvami, ako napr. "psychedelický červ", spolu s tridsiatimi tisíckami víkendujúcich šťastných ľudí v smiešnych kostýmoch. Nech sa akokoľvek snažíte, The Cure sem jednoducho akosi nezapadajú a nenájdete pre nich ani vhodné pódium. Lenže Robert Smith so svojou bandou vždy nájde spôsob, ako sa prispôsobiť svojským spôsobom. Mŕtvolne bledá tvár vykúkajúca spod neuveriteľne strapatých vlasov miestami pripomínajúcich skôr pavúčiu sieť - Smith akoby priniesol zimu do tejto Narnie. Hlavné pódium gýčovo dekorované, plné chladných svetiel a suchého ľadu, a kapela, ktorá počas dvoch a pol hodín preorala svoj katalóg do rôznych hĺbok, no vrcholom večera bola práve úplne ranné skladby ako "10:15 Saturday Night" plná osamelosti, či chladný existencionalizmus v podobe "Killing An Arab".
Aj po 35-tich piatich rokoch predstavujú The Cure s ľahkosťou celú svoju históriu. "Na poslednom veľkom turné, ktoré prebehlo v rokoch 2007 až 2009 sme zahrali asi 100 skladieb, takže som si vedomý, že tie staré skladby sú stále plné života," prezradil Smith magazínu Uncut. No dnes viac ako inokedy má chuť obzerať sa späť. 15.novembra 2011 totiž the Cure odohrajú v londýnskej Royal Albert Hall prvé tri albumy zastrešené pod názvom "Reflections" - "Three Imaginary Boys" (1979), "Seventeen Seconds" (1980) a "Faith" (1981).

Koncept "Reflections" sa vyvinul z pozvania Stephenom Pavlovicom, kurátorom tohtoročného Vivid Festivalu v Sydney, ktorý navrhol kapele, aby odohrala zopár retrospektívnych koncertov v Opera House na prelome mája a júna. Ponuka na vystúpenia v Sydney prišla krátko po tom, čo Smith potvrdil vystúpenie The Cure v úlohe headlinera na Bestivale, čím prelomil jeho vlastné pochybnosti o tom, či kapela ešte vôbec niekedy naživo vystúpi. "Tak dlhú pauzu sme ešte nemali," vysvetľuje Smith. "Vždy to bolo o písaní skladieb, hraní koncertov a ja som mal plnú hlavu myšlienok, ako si dať od toho všetkého pauzu."

Aj keď šlo v podstate o zahrievacie kolo pred vystúpením na Bestivale, a samozrejme zároveň šanca vrátiť sa v čase späť o 30 rokov, predsalen bolo v myšlienke "Reflections" niečo vyzývavé. Zrazu tu bol celý mesiac intenzívneho nacvičovania, návrat niekdajšieho parťáka Rogera O´Donnella, ktorý hral v kapele na klávesy do čias jeho prepustenia v roku 2005, ako aj človeka, ktorého Roger svojho času nahradil: zakladajúceho člena kapely Laurenca Tolhursta.
Revízia starých skladieb vrátila Smitha do čias jeho školských rokov v St. Whilfrid´s Catholic School v Crawley, a ako sám uviedol, bola to podivná skúsenosť. "Hlavne pokiaľ ide o prvý album, zrazu to boli skladby, ktoré sme nehrali od roku 1979. Ich hranie na skúškach bolo skutočne zvláštne - pozeral som na Simona v štýle, "kurnik, už je to 30 rokov, čo sme to s nimi válali". Fungovať tak dlho v jednej kapele ja vážne divné. Niekedy vás totiž napadne, "Sleduj, z toho albumu sme nehrali už nič viac ako 10 rokov." A potom vás napadne, že existencia niektorých kapiel je ešte kratšia."

Aj samotný koncert bol pre nich niečím výnimočným. "Opera House v Sydney je omnoho menšia, než som si pôvodne myslel, vojde sa tam pár stoviek ľudí a počas druhej noci, kedy už nervozita a napätie definitívne opadli, sme si to skutočne užívali. No krátko po koncertoch som sa cítil úplne prázdny - bolo to ako niekam odletieť, odohrať dve vystúpenia a vrátiť sa domov. Bola to dlhá cesta, ktorá si vyžiadala veľa úsilia. Ale čo je najdôležitejšie, všetci sme si to užili."

Takže "Reflections" nakoniec vyráža na cesty - jedna noc v Royal Albert Hall, následne tri noci v Los Angeles a nakoniec tri v New Yorku. "No pokračovať v tom nebudeme," povie Smith. "Logika hovorí, že nabudúce by to mali byť ďalšie tri albumy. Keď však uvažujem realisticky, tak ak s niečím nabudúce prídeme, tak to bude nový album. To však závisí od toho, ako dlho nám tento entuziazmus vydrží."

Návrat, aj keď dočasný - Laurenca "Lola" Tolhursta do zostavy The Cure mohol kde koho prekvapiť, obzvlášť tých, ktorý poznajú pozadie jeho odchodu z kapely na konci 1980-tych rokov. Smithov kamarát zo školských lavíc hral v The Cure na bicích na prvých štyroch albumov a v roku 1982, po klaustrofobickom albume "Pornography", presedlal na klávesy. Rastúca závislosť na alkohole a drogách ho postupne odsúvala bokom, čo vyvrcholilo jeho vyhodením z kapely počas nahrávania albumu "Disintegration" (1989), hoci v kreditoch sa jeho meno ešte objavilo, no s poznámkou "ostatné nástroje" - čo viedlo ku komplikáciám a následne k vlečúcemu sa súdnemu procesu. Vojnová sekera je už zakopaná a Smith prehlásil, že 30 výročie albumu "Faith" mu vnukla myšlienku prizvať Tolhursta na krátky čas opäť do kapely. "Napadlo ma, že by to bolo fajn. Už niekoľkokrát som mal pocit, že by som mu aj ja mal povedať prepáč, pretože som vedel, ako to všetko naňho zle vplývalo."

Smith, ako jediný kľúčový člen večne sa meniacej zostavy, získal reputáciu megalomana, ktorý na základe vlastných vrtochov najíma a vyhadzuje ľudí z kapely. Samozrejme, postupom času, ako kapela zo školských lavíc prešla na titulné stránky hudobnej tlače, sa stal jediným strážcom ich vízie: "Prvá dekáda kapely je poznačená veľkou nestabilitou. Ale verte mi, že som to nikdy nevnímal ako problém. Kapela sa sformovala na škole, vtedy hráte každý večer a žijete z ruky do úst, to je predsa bežný príbeh začínajúcej kapely. Nejaký čas mi teda trvalo, kým som našiel tú správnu zostavu ľudí, s ktorými som získal pocit, že by sme skutočne mohli niečo dokázať. Na prvé nahrávky, ktoré sme si urobili po svojom, som skutočne hrdý. A zostava na prvých štyroch albumoch... ja, Simon a Laurence... to bolo v tých časoch absolútne skvelé. Ale možno som chcel byť viac odvážnejší, chcel som sa obklopiť ľuďmi, ktorí cítili to, čo ja a vedeli, kam chcel kapelu smerovať. To bolo o niečom viac, než o hraní správnych akordov. Jednoducho to bolo o prístupe k veci."

Ak je Smith diktátor, tak v jeho pravidlách je patričná dávka vľúdnosti: "Keď sa obhliadnete späť a budete počítať, tak vlastne zistíte, že v The Cure vládla stabilita... v The Cure bolo doteraz 13 ľudí, je však zvláštne, že tí istí ľudia sa vracajú späť," dodá.
"Roger sa aktuálne vrátil už po tretí krát. Som v kontakte s každým. Prevláda tu mylný názor, že som ľudí vyhodil písomným odkazom a nikdy viac s nikým z nich viac neprehovoril. Verte mi, je to hlúposť. A vedia to všetci tí, ktorých sa to osobne týka a každý z nich takisto vie, že ja ako monštrum a zamestnávateľ v jednom je čistý žart kapely."

Takže často prevláda zlá krv?
"No viete, vždy sú aj nejaké tie skryté dôvody. To nie je o tom, že sa ráno zobudím a poviem si, "tak a dnes niekoho vyrazím". Jednoducho sa skúšate vždy dohodnúť a čím ste starší, tým sú veci stabilnejšie. Popustíte ľuďom uzdu trochu viac. Keď ste mladý, tak každý deň je pre vás výzvou a trápením zároveň. V tom veku nie je nič dôležitejšie, než kapela. Dospievaním sa však stávajú dôležitejšími iné veci. Aspoň by to tak malo byť, život predsa ide ďalej."

"Viete, keď niekto odchádza z kapely, tak je v tom aj štipka hrdosti. To sú tie vyhlásenia ako, "Aj tak som už nechcel takto ďalej hrať". A to je v poriadku, necháte ich ísť ich vlastnou cestou a po nejakom čase sa opäť stretnete. Obyčajne ide však o osobné spory, hranie v kapele totiž so sebou prináša určitý druh prudkosti, teda tak by to aj malo byť. Tá prudkosť a intenzita je dokonca prospešná."

Bassgitaristu Simona Gallupa, ktorý opustil The Cure po prvýkrát v roku 1982 po bitke so Smithom v brusselskom bare, opísal ako "neuveriteľne drsnú osobnosť... za tie roky sme sa niekoľkokrát dostali do sporu." Gallup si po odchode z The Cure založil vlastnú kapelu Fools Dance a neskôr prehlásil, "S Robertom sme obaja totálne arogantní bastardi... mať dvoch egocentrikov v kapele je prakticky nemožné a Robert bol tým "dôležitejším"." Smith ho povolal späť v roku 1984, hoci dnes má dojem, že "v podstate sa naše osobnosti dopĺňajú... pre mňa nie je dôležité, či mám v kapele okolo seba ľudí, ktorí so mnou vo všetkom súhlasia, o to predsa nejde. Ide tu o hudbu a postoj k biznisu, ktorého sme súčasťou."

Album "Faith", ktorý tento rok oslavuje 30.výročie od svojho vydania, ešte stále poskytuje veľkolepý poslucháčsky zážitok. Ide o veľký pokrok v porovnaní s post-punkovo ladeným debutom "Three Imaginary Boys". "Faith" sa vyznačuje pochmúrnosťou a väčšou zmyseľnosťou. Pri revízii albumu nadobudol Smith pocit, že mu príde "viac ucelenejší", než dva predchodzie albumy. Nepochybne však ide o prácu mysle boriacej sa s problémom.
"Dnes to už necítim tak, ako v tom období," povie. "Emócie na tomto albume... je pre mňa v podstate záhadou, ako som dokázal smútiť nad vecami, ktoré ma robili smutným. Ale," zasmeje sa, "ešte čudnejšie by bolo, keby som sa odvtedy nezmenil. Myslím, že ak by som dnes cítil presne to isté, aby by som mal z toho faktu veľmi veľké obavy."

Album "Faith" a jeho nástupca "Pornography" ešte viac posilnili vnímanie The Cure ako introspektívnu, náladovú... gothickú - hodilo by sa lepšie slovo - kapelu, hoci Smith sa tomuto označeniu vždy vyhýbal, hlavne pokiaľ išlo práve o The Cure. "Pornography v skutočnosti nie je gothický album, hoci je jedným z tých, o ktorých gothici zvyknú povedať, "dobrý album", a to hlavne preto, že som v tom čase fungoval v The Banshees a vyzerali sme ako gothici - ovešaní krížmi, v čiernom a podobne."

"Goth ako undergroundová scéna, to boli Alien Sex Friend a The Batcave. Tam chodil zvyčajne Steve Severin v časoch, kedy sme nahrávali album The Glove (1983) a hrávali spolu v The Banshees začiatkom 80-tych rokov a celá tá scéna prakticky len vznikala. Mal som však pocit, že s nami to nemalo nič spoločné. Ako subkultúra mal goth svoje pravidlá, buď ste toho súčasťou alebo nie. Obdivujem goth, ale nie som jeho súčasťou, ani som nikdy nebol. O pol roka neskôr sme vydali "Let´s Go To Bed", "The Walk" a "The Lovecats". Ohromilo ma, kam nás zrazu zaškatuľkovali - gothici. Nejaký čas som s tým urputne bojoval, mal som pocit, že je to úplne idiotský spôsob, ako opísať našu kapelu. No a s touto obavou v hlavách sme zvládli celé 80-te roky. Natočili sme videá, v ktorých sme zleteli v skrini v šatníku a aj napriek tomu ľudia vraveli, "Jasné, ste gothická kapela". Viete, to, čomu sme sa venovali, to sa dá veľmi ťažko kvantifikovať. S každým songom, pre ktorý sme niečo urobili, sme nahrali ďalších 50, pre ktoré sme neurobili nič."

Majú to v povahe a hoci The Cure majú za sebou slávnu minulosť, nezabúdajú ani na budúcnosť. Aj keď momentálne neexistujú konkrétne plány ohľadne ďalšieho albumu a diskutabilný "temný album" - pozostávajúci zo skladieb pôvodne nahratých pre album "4:13 Dream" (2008) zostáva stále v nejasnej situácii, "ide o album, ktorého skladby sú prakticky dokončené," priznáva Smith "Ale so starším skladbami je to divné... šesť, či sedem skladieb sa mi naozaj páči a raz určite uzrú svetlo sveta. No aj tak nemám pocit, že sú to silné skladby. Simon ich chce dokončiť a nahrať zopár ďalších skladieb, ale mne to príde divné zrazu sa chopiť skladieb, ktoré sme pred pár rokmi odložili. Tie dobré skladby budú vydané, ale či sa ten temný album raz zrealizuje... pochybujem. Teda vlastne, hrali sme už zopár nevydaných skladieb, bolo to dosť zvláštne. Neboli to však skladby z toho mysteriózneho nevydaného albumu - toto inak neznášam, pretože som už raz také čosi zažil v súvislosti s tým mojim poondiatym sólovým albumom, to sa tiež vlieklo do nekonečna a podobá sa to presne tomu, čo robí Brian Wilson posledných 30 rokov."

Namiesto toho všetkého sa Smith zaoberá myšlienkou, či nenastal správny čas na zmenu metodológie The Cure. Zvažuje totiž digitálne vydávanie nahrávok, "možno každý mesiac jednu skladbu, niečo ako to robil svojho času Billy Corgan, ale nateraz ešte neviem. Aktuálne sledujem, či niekto nepríde s naozaj lepším spôsobom prezentácie hudby, než je klasický album. Možno som uviazol v klasickom spôsobe myslenia. Odvšadiaľ počúvate, že "mladí už dnes nevysedávajú a nepočúvajú hudbu, ako kedysi". Problém je v tom, že ja som ten, kto komponuje hudbu a ponúkam spôsob kontaktu s ňou, aký sa práve mne páči."

Má však aj ďalší nápad, ktorý sa so sebou prináša zvukový posun The Cure do neprebádaných území. "Chceli by sme nahrať album ako celok, neprerušovaný rozvíjajúci sa hudobný celok, niečo na spôsob symfónie. Máme za sebou zopár skúšok, ako by nám to šlo a hlavne, čo všetko bude treba zmeniť, čo zasa nepatrí k našim silným stránkam. Zrejme najväčší problém nám bude robiť zmena tempa a zmena kľúčových prvkov, čo bude bez nemotornosti a falošnosti doslova kúzlenie. Momentálne mi to robí starosti viac ako komukoľvek inému v kapele, ale uvidíme."

No a na náš návrh, že viac ako sa zaoberať takýmto nápadom by kapela potrebovala ďalšieho člena, sme dostali takúto odpoveď: "To určite nie," zasmial sa. "Asi ich všetkých povyhadzujem a najmem si ľudí, ktorým sa môj nápad bude páčiť!"

zdroj: Uncut 12/2011



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi