Od šedej k ružovej - 07/1986


Robert pre americký magazín Music Connection


Keď ste pred desiatimi rokmi sformovali The Cure, napadlo ťa, že budete hrať aj v roku 1986?
Nikdy by mi ani nenapadlo, že budeme fungovať desať týždňov. Nič nenaznačovalo, že to bude tak dlho trvať. Ani som si nerobil žiadne plány do budúcna, nie som veľmi ambiciózny v tomto smere, jednoducho si užívam danú chvíľu. Pokiaľ ide o tento retrospektívny albumu a všetko, čo s ním súvisí, je fájn obzrieť sa späť, ale zasa to netreba preháňať.

Za tie roky ste prešli niekoľkými personálnymi zmenani. Je táto aktuálna zostava stabilná?
Ja myslím, že áno. Tie zmeny vyzerajú inak na papieri a inak v skutočnosti. Veď v podstate ide len o štyroch ľudí, ktorí sa v kapele objavili a dnes už s ňou nemajú nič spoločné. Takže, za tých desať rokov to nebolo také premenlivé, ako sa zdá. Porl Thompson je s nami už asi tri roky a takisto bol s nami na samom začiatku, keď sme ešte nenahrávali. A pred viac ako troma rokmi bol Simon Gallup takisto súčasťou kapely a dnes je späť, už dva roky.

Akoby ste mali v kapele otočné dvere, ľudia z kapely odchádzajú a neskôr sa vracajú.
Presne tak. Ide skôr o to, že všetky tie zmeny nemajú nič spoločné s bežnými personálnymi problémami kapely; skôr ide o to, že v určitom bode neboli jednotliví členovia kapely spokojní s hudobným smerovaním kapely, tak odišli. A keď sa veci zmenili, niektorí sa vrátili. Nikdy nešlo v kapele o nejaký pocit ochrany, ja pokladám za veľmi zlé, keď sa ľudia stávajú samoľúbi. Verím tomu, že súčasná kapela zostane pohromade, pretože s nimi veľmi rád hrám, ale nikdy neviete. Zoberte si nášho bicmana, toho pred Borisom Williamsom. Na turné mu preskočilo a začal ľudí napadať. Museli sme ho veľmi rýcho eliminovať.

Ty sám si dokonca na chvíľu The Cure opustil a pridal si sa k s Siouxsie And The Banshees. Čo sa stalo?
Už som sa presýtil všetkej tej pozornosti a pozícii frontmana kapely, takže som sa rozhodol robiť niečo, čo je menej obmedzujúce. Chcel som v tom čase viac slobody a Siouxsie mi poskytla šancu.

Neuvažoval si niekedy pripojiť sa k nim natrvalo?
Nie, hoci som nakoniec zotrval dlhšie, než som plánoval. Asi rok a pol. Pôvodne som sa k nim pridal na tri mesiace, kvôli turné, ale zotrval som, nakoľko to bola celom dobrá zábava. Teda, prvý rok bola určite, lenže potom prišlo sklamanie a následne sa znovu objavilo nadšenie pre The Cure.

The Cure prešli takisto mnohými štylistickými zmenami. Zostali ste verní vašim predstavám v začiatkoch?
No jasné! Ide o to, že hoci sme vznikli v období vrcholu punku, ktorý nás samozrejme motivoval, nikdy sme neboli súčasťou tej scény. Vždy som preferoval byť mimo akýchkoľvek hnutí, chcel som sa len venovať hudbe a nepriťahovať príliš médiá. Na druhej strane, ak nahrávate, tak chcete, aby to ľudia počúvali. Neznášam hudobný elitizmus a snobstvo v štýle, že ak je dnes vaša obľúbená kapela populárna, automaticky už nebude dobrá. Je to permanentný problém. Viete, určité kapely, ako napr. Simple Minds, prešli radikálnou zmenou, aby si zaistili predaje v Amerike, no The Cure by takéto niečo urobiť nemohli. My jednoducho kompromisy nerobíme a to je asi vysvetlenie, prečo máme stále väčšie publikum - pretože naši starí fanúšikovia vidia, že sme sa nezmenili a medzitým sa nám darí získavať tých nových.

V Spojených štátoch ste kedysi hrali v maličkých kluboch a na koncertoch v minulom roku ste už vypredávali koncerty s 10 000-ovou účasťou. Napadlo Vás niekedy, že raz budete mať v Amerike taký obrovský úspech?
Aby som bol úprimný, nepremýšľam o tom ani dnes. Neznášam takmer všetko, čo počujem dnes v rádiu alebo vidím na MTV, takže mi je jasné, že väčšina tejto krajiny miluje veci, ktoré ja neviem vystáť. Fakt je však ten, že kúsok po kúsku sa naše publikum zväčšuje.

Poďme sa porozprávať o textoch. Viem, že sny zohrávajú v tvojej práci veľmi významnú úlohu. Ale ako je to v poslednej dobe, zohrávajú úlohu pozitívnu alebo negatívnu?
No áno, napr. počas poslednej noci som mal úplne príšerný sen. Snívalo sa mi, že som bol vrchný popravca a mal som rozhodnúť o tom, kto bude z vybraných ľudí popravený a tým som potom odtínal hlavy. Písanie textov sa veľmi líši od komponovania hudby, ktorému sa môžem venovať kedykoľvek a kdekoľvek, bez ohľadu na náladu. Ale so vznikom dobrého textu je to ďaleko zložitejšie. Myslím, a práve preto si neustále zapisujem rôzne frázy, neustále, a snažím sa zapamätať si rôzne veci, napr. aj tie sny. Vždy som si myslel, že je hanbou strácať čas príliš dlhým spánkom a ten čas nevyužiť na niečo iné.

Čiže dnes sa viac zaoberáš hudbou?
Áno, všetky nápady si nahrávame, neskôr ich spoločne počúvame a vyberáme z toho tie najlepšie veci, na ktorých ďalej pracujeme. Dodnes však píšem v podstate všetky naše texty, na tomto sa nič nezmenilo.

Preferuješ viac koncertovanie, či prácu v štúdiu?
To sú úplne odlišné veci, ale skôr preferujem nahrávanie, pretože tam je k dispozícii omnoho viac času a je tam väčšia možnosť kontroly. Na druhej strane sa to zasa nevyrovná skvelému koncertu.

Myslíš, že o desať rokov budete stále koncertovať?
Dúfam, že nie! Viete, nechcem, aby sa zo mňa stal ďalší príšerne starý rocker, akým je Mick Jagger alebo Jimmy Page, v 40-tke skákať po pódium, to ja fakt nechutné! Samozrejme, môžete vystupovať aj v takom veku, ale mali by ste to robiť dôstojne. Napr. ako Peter Gabriel, už funguje pekne dlho a netvári sa, že má stále 20 a v tom je ten rozdiel. Vystupovanie Jaggera, či Pagea je takmer obscénne, pritom Jagger by mohol byť skutočne skvelý spevák sentimentálnych piesní ako napr. Bowie, ktorý sa takisto netvári, že je stále pubertiak. On má osobitý postoj. Myslím, že by som sa mal posúvať viac do oblasti soundtrackov alebo podobne. Film ma naozaj zaujíma.

Máš pocit, že súčasná scéna má blízko k nadšeniu, aké si prežíval, keď ste začínali?
Ani nie. Väčšina z toho je brak a veľmi ťažko dokážem počúvať nové kapely. Stále sa mi veľmi páči Kate Bush, Echo & The Bunnymen, Cocteau Twins ... nový album The Jesus & Mary Chain je celkom zábavný. Väčšina z toho je však opakovaním toho, čo ste počuli v minulom roku. Pravdu je, že radšej posedávam doma a počúvam klasickú hudbu. Viem, že to znie snobsky, ale byť postavený pred voľbu klasická hudba alebo Nik Kershaw, či Howard Jones ... samozrejme, že ich hudbu nechcem znevažovať alebo vyznievať snobsky, ale aj tak nimi opovrhujem! Ale kapely ako Mr. Mister a Jorney robia hudbu iba pre peniaze.

V čom vidíš hlavný rozdiel medzi britskou a americkou hudobnou scénou?
No, v Anglicku si Vás ľahšie a rýchlejšie všimnú, veci sa tam dejú omnoho rýchlejšie. Samozrejme, v Spojených štátoch zarobíte viac peňazí a pritom môžete zostať neznámy všade inde, ale, bez ohľadu na sociálny dopad, britská scéna je omnoho pôsobivejšia.

Ste nakoniec politicky motivovaní?
Podporujeme konkrétne projekty a organizácie ako Greenpeace a Amnesty International a tie sú v podstate apolitické. A pokiaľ ide o veci ako Live Aid a podobne, tam sme jednoducho neboli oslovení!

Vaša aktuálna kolekcia singlov, "Standing On The Beach", obsahuje aj Vašu vôbec prvú nahratú skladbu, "Killing An Arab". Na konci 1970tych rokov vyvolala vcelku rozruch a zdá sa, že pri dnešnej politickej klíme vyvolala ešte väčší. Povieš nám k tomu niečo?
Áno, navrhovali nám, aby sme namiesto toho radšej znovuvydali singel "Boys Don´t Cry", ale to by potom asi neustáli tú kritiku! Ide o to, že "Killing An Arab" nebola nikdy zamýšľaná ako politická skladba, keďže je inšpirovaná knihou Alberta Camusa a vlastne len pojednáva o arabskej náture. Neberiem to samozrejme na ľahkú váhu a ak by sme ju vydali z nekalých dôvodov, znamenala by pre nás rýchlu smrť.

Aké sú ďalšie plány The Cure?
No, po skončení veľkého turné po Spojených štátov a Kanade sa asi pustíme do úvah ohľadne ďalšieho albumu. Nie sú na nás však vyvíjané žiadne tlaky, takže nie je dôvod sa ponáhľať a ani vydávať niečo iba kvôli predaju, čo je na tejto kapele asi to najlepšie. Všetko robíme podľa vlastných plánov, aj keď nám to trvá trochu dlhšie. Ale nakoniec, myslím, že keď sa o ďalších desať rokov obzrieme späť, bude nám jasné, že sme všetko robili zo správnych dôvodov. To je pre mňa veľmi dôležité.

zdroj: Music Connection, USA, 07/1986



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi