Spoznávame The Cure - 04/1979


The Cure môžu byť nádhernou záležitosťou


The Cure môžu byť bombastickí, ale takisto to môžu byť iba traja mladíci uberajúci sa rovnakým (pozitívnym) smerom, tvoriaci nie novú formu, prípadne postoj, rock´n ´rollu, no predsalen prepracovali niektoré z jeho vitálnych prvkov a poslucháča tak prinútili zamerať sa na ich prístup, trošku sa zamyslieť a zároveň si to užiť.

Fakt, že momentálne sú The Cure dobrí v tom, čo robia úplne postačuje k vymazaniu k pretrvávajúceho cynizmu... toto presvedčenie som nadobudol, keď som sa zoči voči stretol s prakticky neznámym zoskupením, ktoré sa okamžite a spontánne dostalo na prvé stránky novín, do centra diania, na plagáty po mestách a začali byť zdrojom množstva neoverených správ... a naďalej sa tak deje. Ja ako korešpondent, tridsiatnik, ktorý akosi nepatrí k naivnému publiku, ani na stranu ambicióznych nahrávacích spoločností, akou je aj Fiction, som sa pripojil k tomu množstvu reportáží, podporil Cheltenham a trochu vyzvŕtal aj manažéra Chrisa Parryho.

Parry, bývalý zamestnanec Polydoru, ktorý sa na konci roku 1978 rozhodol vybudovať a financovať vlastný label; nakoniec, jeho finančná situácia mala veľmi ďaleko od ťažkostí, hoci zmysel pre obchod a rozpoznanie "talentov" bolo v tomto prípade príslovečné.

Netreba prehliadať skutočnosť, že Parry bol schopný prepojiť zmluvne distribúciu a financovanie s Polydorom a s týmito dvoma esami dokázal na svoju stranu presvedčiť aj The Cure. Zmluva bola podpísaná v novembri minulého roka, no a počiatočné demo kapely, "10:15" sa spolu s "Killing An Arab" stalo základom novoročného singla, ktoré vyšlo pod hlavičkou Small Wonder/Fiction. V očiach skeptikov šla kvalita očividne dolu, obzvlášť keď sa do všetkých hudobných médií doslova navozila reklama so sloganmi "CureCureCureCure". "10:15" samotná bola vrcholom, pulzujúca, dynamická a nádherne svieža, doslova zahmlila samotnú podstatu rock´n´rollu a celý ho rozkúskovala na prachové častice. "Killing An Arab" je zasa viac spontánna, ovplyvnená Východom a poprepletaná typickým arabským gitarovým motívom.

Prvotné dojmy zo singla sa dali prirovnať k šoku, úžasu, či menšej paranoji... no postupne sa dostal do povedomia a darí sa mu dodnes. Pri všetkej úprimnosti, žiadna klasika, no primerané stelesnenie úrovne kvality a vlastnej vyzretosti tejto kapely slúži k provokácii opojnej úrovne záujmu médii a verejnosti.

Nedeľa popoludní, korešpondent čaká pre Finshbury Park Rainbor, Chris Parry ho osobne usádza do jeho nového nóbl BMW a spolu sa vydávajú smerom na Cheltenham. Pred pár dňami zastavila Parryho na tomto BMW, s troma chalanmi z The Cure na zadnom sedadle, polícia za prekročenie rýchlosti. Chris, mal by si byť opatrnejší.

Cestou Chris pustil kazetu s albumom The Cure, ktorého vydanie je plánované na začiatok mája: prvý dojem (z dvoch prehratí) naznačuje, že album je veľmi silný, charakteristický a hlavne sympaticky vyprodukovaný Parrym osobne. "10:15" je na albume prakticky bez zmeny, "Accurancy" je skladba veľmi priama, do skoku, ktorá svoju silu ukáže najviac na pódiu, nájdete tu aj z ťažka rozpoznateľnú verziu Hendrixovej "Foxy Lady" a jednoznačne komerčne ladenú "Grinding Halt" (budúci singel).

"Je to niečo úplne iné v porovnaní s ich koncertným zvukom," vysvetľuje Parry. "Je to transparentný zvuk. Veľmi bizarne zmixovaný a cez sluchátka znie veľmi široko, nie veľa kapiel má rado neustále nahrávanie. "Fire In Cairo" ešte stále nemá tú správnu podobu, lenže tá skladba sa veľmi ťažko nahráva."

Konverzácii trochu bráni zvuk motora a hlasitosť hudby. Cheltenham už máme na dohľad a - podľa Chrisa - tápame v jednosmerkách, ktoré sa šokujúco a frustrujúco kľukatia ako vietor okolo mesta, vďaka čomu sa nám cesta k cieľu, kým sme ho našli, značne predĺžila. Stačilo sa zrejme vykašľať na jednosmerky a priamo si to nasmerovať na parkovisko Plough hotela, kde sú The Cure už nachystaní na vystúpenie.

Keď sme však dorazili, tak sme kapelu nemohli nikde nájsť: natrafili sme iba na Julie Wood, samozvanú "No.1 fanynku The Cure", ktorá vyrazila stopom z Bournemouth (jej rodného mesta) do Londýna, potom do Norwichu a vlastne ide vždy tam, kde The Cure. Po hale pobehuje chlapík od mixpultu, príležitostne niečo zakňučí, čo znie úplne príšerne.

The Plough je rozsiahly honosný hotel, kde sa podáva vkusné jedlo a je to asi jediné miesto v meste, kde sa poriadajú náležité rockové koncerty, a vždy je o hostí náležite postarané.

Dorazili The Cure, šikovne sa chopili nástrojov kvôli zvukovej skúške, stlmili zosilňovače, bolo jasné, že majú celý systém pod palcom. Spustili "Play With Me" a "Fire In Cairo", ktorú ich šéf tak chválil, možno trochu príliš komfortný, no v porovnaní s ostatnými skladbami nemala žiadnu slabinu. Táto kapela prekvitá v efektivite, celá zvuková skúška netrvala ani tridsať minút a zvuk sa ukázal ako triumfálny, jasne zrozumiteľný a uspokojivý. V hotelovej reštaurácii, skutočne kultivovane zariadenej, sme si vychutnali pečené hovädzie s červeným vínom a počas stolovania sa bubeník Lol chopil slova: "Nedávno som zažil celkom zábavné ráno. Zobudil som sa v hoteli a šiel som odostrieť závesy. Tuším som bol na štvrtom poschodí alebo tak nejak... a keď som sa pozrel dolu na parkovisko, stál tam akýsi Arab a len tak hľadel do neznáma. Normálne som čakal, že vytiahne pušku a napáli to do mňa..."

Tak skúsme radšej trochu histórie... The Cure opustili školu v päťčlennej zostave, nasmerovali si to do Hansa Records, čo bol dosť nesprávny ťah. Robert Smith, gitarista skupiny, vysvetľuje význam jednej skladby z albumu, "So What", čo je v podstate len štúdiová verbálna improvizácia, text bol totiž pôvodne určený pre skladbu "Cheap Sex"... Robert znudený nahrávaním vbehol do štúdia, schytil obal od cukru a začal spievať to, čo na ňom videl napísané.

Z reštaurácie sme ešte na chvíľu zbehli do blízkeho baru a potom už naspäť na koncert. Človek z ťažka pochopí to, keď je v meste núdza o hudobné udalosti: akoby pre vstupnými bránami stáli všetci obyvatelia Cheltenhamu, boli tam stovky ľudí, dlhá rada k baru a ďalšie stovky ľudí v hroznej, potom napáchnutej klaustrofobickej hale. Aby sa The Cure vôbec dostali na pódium, museli kráčať priamo cez dav k altánku, ktorý bol vlastne pódiom.

Pri prídavkoch ani nemohli zísť z pódia, jednoducho sa na chvíľu museli postaviť nabok, vyzerali vyčerpane, a potom opäť obsadili svoje pozície. Jednoducho, také sú koncerty v Cheltenhame, ale The Cure sa zrejme prispôsobia všetkému, naporciovali aj v takýchto podmienkach energický, prirodzený rock: základ obohatený znovuobjavenými nástrojmi... bicie sú jednoznačne dominantné, tvrdé a prekvapujúce zároveň, pôsobiace veľkolepo a lacne zároveň. Lenže, tie bicie majú ďaleko od bední, čo udržujú rytmus, ide v tomto prípade o viac ako individuálny nástroj a evidentne kľúčový prvok zvuku The Cure. Robertov priehľadný, prenikavý gitarový zvuk prúdi z obyčajnej 20 librovej Woolworth Top Twenty gitary... a čo je ironické, v zálohe si drží Fender Strat. Spieva s typickou mladíckou, priam naivnou oddanosťou... nie ako nejaký darebák nosiaci rock´n´rollové trenírky. The Cure sú o precíznej, výbušnej a riadenej energii, nápadoch a provokačnom myslení. Nie sú nenahraditeľnou životnou energiou, sú len obyčajní, no veľmi dobrí.

No zároveň majú v sebe dostatok predstavivosti, aby boli schopní zremodelovať, znovu zatraktívniť a zdynamizovať vlastný materiál... "10:15" a "Fire In Cairo" už na samotnom koncerte doslova rozdivočili ľudí.

Samotný dav bol veľmi spokojný, až natoľko, že si vyžobral tri, či štyri prídavky. Na samotnom konci boli ľudia však už vyčerpaní, zmorení teplom a vydanou energiou, spotení, chrapľavý Lol podpisuje plagáty, fotografie a rozdáva podpisy aj na obyčajné zdrapy papiera. Nakoniec sami hľadáme východ, zakiaľ si The Cure balia svoju aparatúry... žiaden štáb, žiadne občerstvenie zdarma, ani zájazd do Ameriky...

"Myslím, že sme skôr anti-rockeri," vysvetľuje Lol, "ale len v tom zmysle, že neznášame tú ošúchanú príťažlivosť, ktorá k rock´n´rollu patrí."

Vychádzame z The Plough, Parry si to namieril priamo po neoznačenej ulici, vynoril sa zrazu na druhej strane, kde ho zastavilo policajné auto: išli sme jednosmerkou v nesprávnom smere. A len čo otvoril okno na aute, vyrazil na policajtov veľmi silný zápach piva.

Tak teraz sedím frustrovaný a zmätený na policajnej stanici v Cheltenhame a je asi jedna hodina po polnoci: zrazu sa objavil Chris a kývol na mňa. Je čistý, no musel absolvovať dve dychové skúšky a vyplniť nejaké tri rozsiahle formuláre.

Ďalší večer smerujú The Cure do Marquee: sála už nie je plná, ako tomu bolo počas dvoch predošlých koncertov, ale dostatočne plná na to, aby to v človeku vyvolalo rozpačité pocity. Marquee je inak často navštevované a príjemné rockové miesto. Dopraje kapele a publiku náležitý vzájomný kontakt. A The Cure mali úspech. Síce tomu chýbala iskra predošlej noci, ale treba uznať, že za posledných deväť dní odohrali osem koncertov... je to ich prvé turné. Koncert bol síce triumfom, no so samotným setom veľmi spokojní neboli.

The Cure sú mladí, silní a ešte na samom začiatku: rozruch, ktorý sa okolo nich spustil bude zrejme trvať ešte dlho, no v tomto prípade ide o zložitú komoditu. Myslím, že by to ale všetko mohli zvládnuť. The Cure sú dosť dôležitým faktorom.

autor: Chris Westwood
zdroj: Record Mirror, 04/1979



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi