Úspech a všetko to ostatné – 05/1984


Robert v debate v britskom Rádiu 1


Máte za sebou tri vystúpenia v Londýne. Čo ďalšie ťa čaká?
Robert:
No, sedem ďalších vystúpení The Cure v Európe.

Na akých miestach budete hrať?
Robert:
Hlavne tam, kde sme vždy chceli hrať, no z nejakých dôvodov k tomu doteraz nedošlo. Čiže Taliansko, Švajčiarsko...

Kedy ste naposledy hrali v Európe?
Robert:
S The Cure to bolo naposledy pred dvoma rokmi. Ale medzitým som tam vystupoval s The Banshees.

Čo chceš na cestách vidieť?
Robert:
V minulosti sme koncertovali veľmi veľa a po nejakom čase sme už ani nemali predstavu, kde vlastne sme. Celé mi to prišlo zbytočné... Preto je dnes pre mňa príjemná možnosť vybrať si, kde chcem stráviť chvíle voľna. Toto bude po prvýkrát, čo na turné po Európe aj niečo naozaj uvidím. Ľudia vám povedia, "Bože, ty máš šťastie, že môžeš cestovať"... to je síce pravda, ale v podstate toho na cestách vidíme ešte menej, ako ľudia, ktorí sa niekam vyberú stráviť víkend.

Keď sa stratíš zo scény, kde zvykneš pobývať?
Robert:
V mojej posteli v Crawley. Toto miesto považujem za svoj domov.

Takže sa vždy tešíš, keď sa tam vraciaš?
Robert:
Neustále.

V čase, keď The Cure začínali, sa to celé javilo len ako nejaký projekt, vďaka neustálym zmenám zostavy... bolo to tak?
Robert:
No, ale taký Lawrence bol do toho zapletený nepretržite. Pripúšťam, že zmena zostavy priniesla vždy aj zmenu hudobnú, prípadne zmenu mojich predstáv, ako správne prezentovať našu produkciu. A tí ľudia, ktorí boli zapletení do našich predošlých projektov, buď prestali mať tie projekty radi alebo sa nevedeli vyrovnať s mojou predstavou budúcnosti. Naša najstabilnejšia zostava bola práve tá so Simonom, ktorá spolu naposledy hrala pred dvoma rokmi. Hoci sme spolu dosiahli bod, kedy sme už neboli spolu schopní náležite spolupracovať. Ale to ma netrápi. Tí ľudia predsa odchodom z The Cure neprestali existovať. Mňa by veľmi netrápilo, keby The Cure prestali fungovať, raz k tomu aj tak príde.

Považoval si sa niekedy za skutočne slávnu osobnosť?
Robert:
Nikdy som o sebe nepremýšľal ako o Robertovi Smithovi z The Cure. Skôr išlo vždy o pohľad, ktorý sa verbálne nedá vyjadriť. Celá tá predstava byť kapelou je, keď o tom premýšľate, skutočne absurdná, na druhej strane ide predsa len o zábavu. Je veľmi ťažké to zdôvodniť a preto je to veľmi jednoduché skritizovať, ako je aj veľmi jednoduché povedať, že ľudia sú pôžitkárski. Čo s tým narobíte, ľudia majú radi veci, v ktorých som zapletený. A také čosi už stojí za námahu, nie?

Nemáš ale pocit, že ľudia berú tvoju hudbu až príliš vážne?
Robert:
To naozaj neviem posúdiť. Nájdu sa zrejme takí, ktorí to berú vážne, ako aj takí, ktorí zasa až tak nie.

My tu máme strašne veľa listov od fanúšikov Culture Club a Duran Duran, no a vieš ako to býva, pre nich je vždy jediná kapela omnoho lepšia, než tie ostatné...
Robert:
Chápem, ale ja ak by som sa nevenoval hudbe, tak hrám futbal alebo sa venujem filmu, či niečomu inému. Som si vedomý toho, že The Cure so zopár poslednými nahrávkami prerazila do oblasti, kde je konkurencia až životne dôležitá, čiže rebríčky a podobné veci. A pritom sme štyri roky prežívali úplne mimo tohto prostredia... Ak by sme sa s "A Forest" dostali do Top30 (čo si nemyslím), tak by za mnou prišli a povedali "Skvelé!"... Ja by som však reagoval "A čo? Žiaden z iných našich singlov sa tam nedostal a sú rovnako dobré." Naše albumy sa vo svetovom merítku predávajú tak dobre, že nám to umožňuje pokračovať ďalej, lenže dnes vám povedia, "No, ale tento týždeň je váš album iba na 10.mieste" a ešte sú z toho aj sklamaní. A pritom podľa mňa na to vôbec nezáleží. Celá vec sa stala absurdnou: chcete byť lepší než ten druhý. Viete, aj keby sme toto robili 30 rokov, tak by sme aj tak nikdy nepredali toľko albumov ako Duran Duran, hlavne preto, že nemám povahu, že by som sám seba v takom rozsahu dokázal predať.

Vy však pôsobíte ako kultová kapela. Kedy myslíš, že došlo k tejto zmene? Resp. čím to je, že albumy The Cure sa dnes objavujú v prvej desiatke predajnosti?
Robert:
Ale to je tak iba v Anglicku. Znova hovorím, je to veľmi malé územie.. Za tých päť rokov sme už trikrát vyrazili na celosvetové turné. Hrali sme aj v Austrálii a podobne... A to hlavne preto, že som vždy nenávidel obmedzovanie v štýle, ako je v Anglicku zvykom. Žiadnej konkrétnej krajine nie som nič dĺžny. Takisto nenávidím nacionalizmus. Jasné, teraz máme v Anglicku single v Top 10-tke, ale... My vlastníme platinové platne za predajnosť z krajín ako napr. Nový Zéland. Zábavné, nie? Prídete tam a vítajú vás ako hrdinu. Práve preto to nemôžem brať všetko až tak vážne... a verejne sa odhaľovať. To, čo sa deje v krajine, v ktorej som sa narodil, je len chvíľková záležitosť. Ale príde doba, kedy to budem brať vážne. Už sme hlavne vďaka tomu hudobnému snobstvu a elitárstvu stratili veľa starých fanúšikov. Ja mám tých snobov všetkých niekde... Neznášam ich postoje.

Myslím, že je to totálna zábava, robiť si čo chceš... Ale keď sa kapela stane slávnou, je predsa prirodzené mať single v Top40, kde potom klesajú, keďže nie sú dlhodobo presvedčivé...
Robert:
Máme šťastie, že v tomto smere sme rešpektovaní. Keď si zoberiem naše turné v globále, tak majoritnú časť publika tvoria ľudia, ktorí naše skladby poznajú od samého začiatku. Teda, ak zahráme "Killing An Arab" na turné niekoľkokrát, hoci som si myslel, že ju už nikdy hrať nebudeme, tak... má doslova najväčšiu odozvu, čo potom vyvolá pekne nostalgické pocity, keď si uvedomíte, že máte pred sebou tých istých ľudí. V tomto ohľade sa teda naše publiku veľmi nezmenilo. Obyčajne sú však o niečo starší, než sme my.

Koncertuješ rád?
Robert:
No jasné. Veď práve preto sme na turné. Pôvodne nebolo plánované v súvislosti s albumom. Len sme tú myšlienku odsunuli a vrátili sa k nej po dokončení albumu. Jednoducho som si uvedomil, že mi spievanie pred ľuďmi veľmi chýba.

Ako momentálne kapela funguje? Ide o spoluprácu alebo jednoducho ty si šéf a ostatní sa prispôsobia?
Robert:
Priznám sa, že mám tendencie rozkazovať. Ale myslím, že každá kapela má takú osobnosť... Obyčajne to tak býva, že tým ostatným taký spôsob viacmenej vyhovuje, inak by v kapele neboli. A práve preto sú The Cure nie až takou typickou kapelou. Lawrence je s nami pretože s nami byť chce. A tí ostatní traja sú s nami preto, že to medzi nami funguje a máme z toho zábavu. Ale keď európske turné skončí, je dosť možné, že sa táto inkarnácie The Cure rozpadne. Ďalšia kapela The Cure môže byť iná alebo to zasa dáme spolu dohromady, neviem. Chcem sa k vystupovaniu The Cure vrátiť, no mimo oblasti koncertov nechcem mať za kapelu žiadnu zodpovednosť. Nechcem mať pocit, že sa mám o tých ľudí starať. Takže tí ľudia, s ktorými teraz hrám, majú aj kopec iných záujmov, akurát teraz sa venujú tomu, čo ich baví najviac. Phil je inak štúdiový inžinier a producent, Porl je umelec a Andy hral v množstve iných kapiel. Keď pracujem s The Banshees, tak oni rozhodne nesedia a nečakajú na mňa, jednoducho sa venujú svojim veciam. Toto som vždy chcel, no je zložité nájsť pre to tých správnych ľudí. Je jednoduché využívať pohodlie záruky nahrávacej zmluvy a čakať, kým príde niekto s novými skladbami. Pre mňa je to však príšerná predstava.

Keď sa venuješ aj iným aktivitám a projektom, ako si potom vieš nájsť čas na The Cure?
Robert:
Keď sa pozriem na veci z posledných 18-tich mesiacov, tak sú to záležitosti, ktoré vznikli viacmenej spontánne. The Banshees to nie je zmluvný vzťah, je to niečo, čo vzniklo samovoľne, od turné k turné, od nahrávania k nahrávaniu... No s The Cure je to tentoraz... viete, začali sme opätovne koncertovať. Všetko mám roztermínované do júna. Takéto čosi ale z duše neznášam, to je niečo, čo sme nikdy nechceli, a to je jeden z dôvodov, prečo som nikdy nemal normálnu prácu. V takom stave totiž človek vždy vie, čo bude robiť, vďaka čomu prichádza o polovicu zábavy...

Ak sa pozrieš na "The Top" album, tak skladby si skomponoval ty s Lolom... je to preto, že si to inak nechcel alebo si tých ostatných držal v úzadí?
Robert:
(smiech) Okrem nás aj ostatní písali skladby. Andy komponuje hudbu typickú pre New York, v takom dj-skom štýle a Phil má dokonca svoj vlastný nahrávací kontrakt. Má kopec vlastných singlov, Porl má takisto vlastnú kapelu. Takže, všetci komponujú, ale pokiaľ ide o The Cure, tak to už je zamerané na niečo, čomu sa venujem ja. Ide o to, že to má názov The Cure a ľudia sa ohľadne toho najviac obávali Simonovho odchodu po "Pornography", lenže my sme ten prázdny priestor opustili a pod tým istým menom vydali singel "Let´s Go To Bed". Pôvodný zámer bol vydať to pod iným menom... lenže po rôznych diskusiách sme sa rozhodli uviesť na obal The Cure. Každý z kapely sa však na tvorbe zúčastňuje, nehovorím Andymu, ako má hrať, lenže samotné komponovanie na tomto albume bolo prevažne obklopené pôvodnými nápadmi s textami. V štúdiu sa na nahrávaní podieľal každý a každý aj chcel nejakým dielom na album prispieť. Ale komponovanie je vecou vydania, sú to len slová.

Ako ste vlastne našli Phila? Pamätáš si vôbec ako k tej spolupráci došlo?
Robert:
Poznáme sa s ním už od čias "Pornography", pretože sa nám páčil zvuk vtedajších Psychedelic Furs, považovali sme to za čosi naozaj vydarené... Mali sme rozpracovaný projekt Elephant Fayre a v tej dobe kapela nebola funkčná, on dokonca predtým nikdy žiaden koncert nehral. Zobrali sme ho niekam na drink a on sa nám priznal, že by také čosi veľmi rád skúsil. Najskôr sme mysleli, že si robí srandu, no nakoniec s nami Elephant Fayre odohral a vzápätí na to pár amerických koncertov v minulom roku. Keď sme mu povedali, že chceme odohrať na začiatku tohto roka nejaké ďalšie koncerty, tak sa priznal, že by do toho šiel opäť rád s nami. Vnímal to ako zmenu a zároveň ako stimul, pretože predtým pracoval veľmi intenzívne na Srí Lanke alebo v Sydney s Duran Duran, a to musel byť veľmi tvrdý život (smiech)... Takže, bolo to pre neho niečo úplne odlišné, vystupovať pred tisíckami ľudí v porovnaní s producentskou prácou, kedy je zavretý v štúdiu. Prišlo mu to ako nejaké absolútne bláznivé prázdniny a vážne si to užil.

A ako zvládaš prácu v štúdiu ty, keď tam musíš byť zavretý celé týždne?
Robert:
My sa snažíme si pri práci neustále pripomínať dôvody, pre ktoré sme tam prišli. Zvykneme intenzívne pracovať tri dni a potom nasleduje pauza. Hlavne sa snažím udržiavať prespektívu nad tým, čo robíme. Viete, v štúdiu máme tendenciu tomu všetkému tak trochu podľahnúť a trochu z toho blázniť. V tomto smere bola najhoršia práca na projekte The Glove.

Vyjdú z toho albumu aj nejaké ďalšie single? Myslím po "The Caterpillar"?
Robert:
Nie, to určite nie.

To je tvoja politika?
Robert:
Áno. Je to taká zvláštna politika The Cure. Evidentne v prípade singlov ide iba čisto o obchodné hľadisko, z umeleckého hľadiska nevidím žiaden dôvod pre vydanie ďalšieho singla. Trochu tomu nerozumiem. My sme pôvodne zamýšľali ďalší singel s dvoma novými skladbami, ktoré sa na album nedostali, lenže potom mi to prišlo ako zúfalý krok, len ako nejaký trik pre podporu predaja albumu. A mne sa nepáči celá tá myšlienka snahy predávať to, čo robíme.

V tomto ohľade si trochu iný, nikde v televízii sme ťa nevideli s tým, že by si povedal, "ahojte, Cure majú nový album..."
Robert:
Nie, pretože takéto slogany v TV mi prídu vždy pekne nudné. A myslím, že by som v tomto smere nebol o nič nudnejš, než ktokoľvek iný.

Teraz mi prebleslo mysľou: V Top Of The Pops si bol viackrát než ktokoľvek iný, či už so singlami The Banshees alebo The Cure...
Robert:
To neviem. Možno. Ale v tomto som nemal nikdy jasno, čo je trochu čudné. Keď som to videl na Vianoce, bol som z toho trochu sklamaný, ale nahrávalo sa to samozrejme v iný deň, takže...

Väčšina ľudí sa snaží dosiahnuť úspech s jednou kapelou a ty si bol hneď v dvoch, ktoré dosiahli úspech. Ako si sa vyrovnal s týmto faktom?
Robert:
Úspech je niečo, čo si uvedomujú iba ľudia, ktorých sa to bytostne netýka. Ja von až tak veľmi nechodím, sotvakedy vyrazím do Londýna na celú noc - momentálne v Londýne nežijem - som si vedomý kapitálu, ktorý ľudia získajú z úspechu kapely, ktorej sú súčasťou. Tam, kde žijem, tam so mnou za posledných pár mesiacov prehovorilo v obchode len zopár ľudí a nemalo to nič spoločné s tým, že patrím k nejakej skupine. Je veľmi zvláštne byť slávnym. Nakoniec, ja sa za slávneho nepovažujem. Pre mňa sa tým zmenilo veľmi málo, stále sa venujem tým istým veciam.

Ja som si myslela, že si mal z toho zábavu, rozdávanie autogramov, obchodné záležitosti, panské jazdy. Ty nevyzeráš ako bežní ľudia. Si dosť osobitý človek.
Robert:
No áno. Vždy pôsobím... nechcel by som to nazvať "čudácky"... ale nikdy som nevyzeral normálne. Ale už veľmi dávno som sa naučiť akceptovať čumiacich ľudí, keď som na ceste niekam do pubu alebo niekde inde. Zvykol som si na to už keď som mal 15. Nič sa na to dodnes nezmenilo. Viem, že dnes je to z trochu iných dôvodov, ale efekt zostal ten istý.

Ako vnímaš dnešnú hudobnú produkciu, keď si pozrieš rebríčky, vidíš tam Duran Duran, Lionela Richieho, Queen, Thompson Twins... Počúvaš niekedy niečo z toho?
Robert:
Nie.

A aká hudba sa ti páči?
Robert:
Ach bože... páči sa mi široké spektrum hudby. A je ešte toľko hudby, ktorá už bola dávno skomponovaná a ešte som sa k nej nedostal. Prišlo mi nezmyselné snažiť sa držať krok s aktuálnou scénou. Rád objavujem starších ľudí, viete, tých, ktorý nahrávali pred 20-timi alebo 30-timi rokmi, alebo ešte dávnejšie... Samozrejme, aj dnes pôsobia kapely, ktoré si rád vypočujem, ako napr. Bunnymen, alebo si rád vypočujem, čo aktuálne produkujú takí Psychedelic Furs, či New Order. Jednoducho to sú ľudia, ktorých rešpektujem. Ja hitparády nepočúvam, takisto ani Rádio 1.

Máš vlastnú hudobnú kolekciu, myslím nejaké staré nahrávky?
Robert:
Mám doma množstvo klasickej hudby a Franka Sinatru. Ale na druhej strane zasa nemám hudbu, ktorú by ste mohli počúvať každý deň. Popu mám už plné zuby. Ale aj keď sa ho snažím nepočúvať, tak sa k nej vždy nejako dostanem... idem s niekým v aute alebo stačí keď kráčam po Oxford Street, tam znie odvšadiaľ.... Ja sa vždy teším, keď počujem Billie Holliday alebo Shirley Bassey. Mám rád dobrých spevákov, takých, ktorý vedia piesne naozaj spievať.

A keď si na cestách, počúvaš hudbu tej ktorej krajiny?
Robert:
Iba tú, ktorú mi ľudia posunú na kazetách. To si vypočujem a pridám k tomu svoje poznámky. No väčšina z toho je derivát toho, čo máme tu na Ostrovoch... veľmi výnimočne ma niečo lokálne skutočne dostane.

Povedal si, že sa snažíš venovať veciam, ktoré si robil vždy. Čo to je? Futbal alebo niečo také?
Robert:
Veci, ktoré robia bežní ľudia. Rád čítam knihy a pozerám video.

Aké knihy?
Robert:
Všetko. Fakty, čokoľvek... radšej čítam ako počúvam hudbu. 75% z toho je aj tak odpad... no a ten zvyšok je zasa niečo, po čom by som normálne ani nikdy nesiahol. Ale sklamaný bývam málokedy, pretože nikdy neočakávam, že to bude dobré. Ale z času na čas objavím niečo naozaj prekvapujúce. Vtedy to stojí za to.

Tak prečo s tým potom neprestaneš?
Robert:
No áno. Poznám svoje hranice. Viem, že moja vlastná slovná zásoba má svoje chyby, ako aj spôsob, akým formujem slová do piesňového tvaru. Neznášam, ak si ľudia myslia, že sa prirovnávam k Dylanovi Thomasovi. Že si o sebe myslím, aký som dobrý. To ma vie dosť nahnevať, pretože taký naozaj nie som. Jeho tvorbu poznám už veľmi dlho a vždy som chcel byť spisovateľom. Ale ja v sebe nemám kapacitu na to, aby som si sadol, niečo napísal a ešte si myslel, že by to okrem mňa dalo význam aj niekomu inému. V tomto smere ma ale dostal Mervyn Peake, on bol totiž veľmi dobrý spisovateľ. Viem, že také čosi by som nikdy nedokázal. Takže ja sa snažím o niečo, čo na ľudí zapôsobí, ale nie na tej istej úrovni.

Keď už sa bavíme o slovách, páči sa ti nejaký román, v ktorého adaptácii by si si rád zahral alebo niečo podobné?
Robert:
Z času na čas som sa o niečo také vždy pokúšal, ale nakoniec som to vždy vzdal. Ja osobne píšem texty špecifické pre piesne. Väčšinou ide o množstvo útržkov papiera nahromadených v krabiciach. Len veľmi zriedka sú skladby The Cure o niečom špecifickom. Nie je úmyslom, aby boli nepochopiteľné, vždy sú zložené z textov napísaných v rôznych časových obdobiach, ide o veci, ktoré majú čosi spoločné a ja sa ich snažím v skladbách rozumne usporiadať.

(nezrozumiteľná otázka)
Robert:
Nie, to je Barry Smith, robil bábkové predstavenie v Londýne. Má bábkovú spoločnosť. Ale on vyrobil masky, ktoré sme použili na obale "Pornography". Vďaka tomu som trochu nazrel do toho, čomu sa venuje. Ak máte dostatočnú predstavivosť, tak sa v niečom takom doslova stratíte. Niektorým to prišlo pekne nudné, ale je to súčasť môjho detstva. Ja som pri jeho predstaveniach vždy skákal na stoličke, ale ak by to hrali reálni ľudia, tak by som to určite nerobil. Do takého sveta sa mi veľmi ľahko unikalo, prípadne do sureálneho prostredia. Veľmi rád od reality a ľudí unikám.

Máš nejaký sen, za ktorý musíš bojovať?
Robert:
Preto to všetko.

Ale to sa nedá sedieť tu a byť zároveň niekým iným.
Robert:
Možno sa to javí ako niečo grobianske, keď to robím, akoby som hral niekoho, kým nie som. Ale to ja nerobím. To je skôr taký únik, viete... niekde ste a zrazu sa ten svet začne potápať.

Povedal si, že ak Cure skončia, tak skončia...
Robert:
Neviem. Z času na čas o tom premýšľam, no do hĺbky nejdem. Určite to nechcem ukončiť dnes. The Cure raz skončia alebo ja raz prestanem byť schopný v kapele fungovať, prípadne na súčasnej hudobnej scéne. A ten moment sa neustále približuje. Čím dlhšie hrám.. dosiahol som konkrétny úspech v určitom čase, takže možno potom sa preorientujem na film. Ale zatiaľ sa tomu zdráham. Takže neviem. Súčasná hudba mi už dávno neprináša nadšenie, uvidíme, či ma ešte niečo nadchne...

zdroj: Radio 1, Janice Long, 12/05/1984



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi