Občan Smith - 09/2011


Interview s Robertom z príležitosti vystúpenia na Bestivale


"Mám svoju facebookovú stránku," povie Robert Smith, "no nikdy som na nej nič neuverejnil. Vlastne mám profil na všetkých sociálnych sieťach, no ani na jednej z nich som nikdy neodoslal žiaden odkaz. Ten profil tam mám preto, že v opačnom prípade by tam niekto iný predstieral, že je Robert Smith. A pokiaľ ide o poskytovanie rozhovorov v dnešnej dobe... viete, ja nemám záujem alebo túžbu komunikovať s niekým iným, než s ľuďmi, ktorých poznám. Vo svete, ktorý vlastne odo mňa postupne bočí, mám zvláštne postavenie, ale viete čo? Momentálne som s touto pozíciou spokojný. Ani v najmenšom ma to netrápi. Vôbec nemám pocit, "Bože, som úplne mimo diania"."

Tak ako v Petrovi Panovi, aj v Robertovi Smithovi je ukryté niečo nekonečne mladé. V poskytovaní rozhovorov je absolútne skvelý: otvorený, sčítaný, dokonca jemne zlomyseľný. Možno trochu ľahkovážny, no sem tam to oživí uznanlivým mlčaním v zmysel, že existencia je zbytočná a všetky sme len kopou mäsa a kostí užívajúc si dni, kým nás nedobehne smrť a neskoršia hniloba.

"No áno, papierové noviny sú ešte stále najrešpektovanejším médiom, nie?" prehlási korunovaný princ temnoty 80-tych rokov. "Obzvlášť pokiaľ ide o všetky tie súčasné technické výdobytky, ktoré sú stále zraniteľné, napr. hacknuté mobily a podobne." Nahodiac svoj apatický imidž je až prekvapivé zistiť, že Smith je politicky orientovaný, hrdý prívrženec denníka The Guardian a ako povedal, "v podstate liberál". Londýn opustil už dávno, no nedávne násilnosti sledoval v TV veľmi pozorne. "Som dosť starý na to, aby som si pamätal výtržnosti v Brixtone - pamätám si policajtov a štrajkujúcich baníkov, a hlavne to, aký to malo brutálny priebeh, no šlo o čosi iné, zaváňalo to vtedy politikou. Tento prípad bol možno podobný, no na druhej strane aj nie, pretože ľudia rozbíjali výklady obchodov hlavne preto, aby mohli kradnúť. A preto sa to aj všetko skončilo. Šlo o bezohľadné ničenie vo viacerých smeroch. Je to veľmi smutné. Ale na druhej strane sa to dá aj pochopiť, pretože milióny ľudí protestuje za ukončenie vojny a nik si ich stále nevšíma. Ale na to sa predsa neodpovedá kradnutím značkových tenisiek, či vypaľovaním poondiatych luxusných obchodov."

Následne si zauvažuje ohľadne negatívnych aspektov súčasnej kultúry "24 hodinových správ". "Neustále ukazujú dookola tie isté zábery a to vyvoláva dojem, že sa to deje doslova všade a neustále. Nadhľad sa úplne vytráca. Zrazu tu máte tie ankety s výsledkami ako "Vydajte polícii ostré náboje." Ja na to, "No moment! Veď až také zlé to nie je!"" No zdá sa, že je, zamyslí sa... "Therese May a splnil sen... vydláždená cesta k vyzbrojeniu polície a vyhláseniu zákazu vychádzania. Akoby sme boli nevyhnutne smerovaní k policajnému štátu, obývanom potulnými gangami, niečo na štýl komickej predstavy roku 2000."

Takže čo zmenilo Britániu? Rozdiely, myslí si Smith. "1% obyvateľstva je 100x bohatšie než 30 percent strednej triedy a je to čoraz horšie - zhoršilo sa to za vlády Labouristov, nechápem, prečo sa s tým nič nerobilo. U nás na západe bežne vídame, ako sú ľudia odmeňovaní za nič; nič nevytvárajú, nič sa nezmení, ak títo ľudia zomrú, ale musíme sa pozerať na to, ako sú odmeňovaní obrovským množstvom peňazí... hoci ma to privádza do zúrivosti."

Je to už viac ako dva roky, čo The Cure - kapela sformovaná pubertiakom Smithom a jeho spolužiakmi v Sussexe v roku 1978 - odohrala posledný koncert v UK. Pred vydaním ich posledného albumu, 4:13 Dream (2008), podstúpila kapela takmer rok dlhé turné. Koncerty mapovali skladby z celého katalógu kapely, niektoré koncerty sa pretiahli až na tri hody a Smith sa do UK vrátil, aby si užil parádnu sprchu slávy, vrátane ceny Godlike Genius od NME, ako aj ďalších významných ocenení, ktoré súviseli s jeho vtedajšou 50-tkou. Vtedy si na malú chvíľu nebol istý, čí The Cure budú ešte vôbec niekedy hrať naživo. "Nenávidel som myšlienku, že by sme skĺzli do zóny úpadku a nakoniec skončili niekde, kde by sme nikoho nezaujímali," dodal. "Celý svoj život som hral pre svoje vlastné potešenie a predstava, že by sa to premenilo na čosi strojové, čí len číri obchod, mi príde príšerná."

Posledných 18 mesiacov sa Robert doslova vytratil zo scény. Oddal sa počúvaniu hudby, ktorú si nedoprial celé roky, staré bluesové a jazzové nahrávky a samozrejme a typicky doslova nenásytne čítal jednu knihu za druhou. Z času na čas vokálne hosťoval v niekoľkých projektoch, napr. pre Crystal Castles a The Japanese Popstars. Jeho svet sa jednoducho točil iným smerom. No začiatkom roku 2011 v kancelárii manažmentu The Cure zazvonil telefón, na ktorého druhej strane boli ľudia z Bestivalu s otázkou, či by The Cure nechceli vystúpiť v pozícii headlinera na ich tohtoročnom festivale. Vrhli sa na to, hoci nešlo o nič jednoduché a malo to svoje obmedzenia. Dnes poskytuje rozhovor iba pre The Guardian, pretože "Rob da Bank sa spýtal, 'Poskytnete nám interview?' No a ja som súhlasil. Takže toto je rozhovor pre nich. Neviem, prečo tak neučinila Bjork, ona tam vystúpi tiež, nie?"

Stúpajúci pochmúrny post-punkový nepokoj sa stal charakteristickým momentom odlišnosti The Cure na britskej hudobnej scéne a tak sa naliehavá energia punku pretransformovala do niečoho krásneho a bezútešného. Ešte pred zmenou smerovania do popovej oblasti dopriali svetu začiatkom 80-tych rokov jedinečné temné nahrávky - temné a zúfalé albumy "Faith" (1981) a "Pornography" (1982). Skladby ako "The Lovecats" a "Friday I´m In Love" podľa Smitha nemali pôvodne žiadne komerčné ambície, no jednoducho zneli skutočne "správne". "Album "Faith" bol zvukom extrémnej skľúčenosti, pretože práve tak sme sa v tom čase cítili," povedal. "Nedokázali sme v tom však pokračovať, pretože práve to naši fanúšikovia chceli. O päť rokov neskôr sme sa objavili vo všetkých tých stupídnych popových programoch a doslova čúrali sami na seba. Po celé tie roky sme vlastne robili iba to, čo som chcel primárne ja, a do určitej miery to, čo ľudia okolo mňa cítili; keď ľudia prestanú vnímať a cítiť tým istým spôsobom, tak z toho vnútorného kruhu jednoducho vykĺznu."

Dokonca aj dnes Smitha jemne nasrdí slovo "goth", nie preto, že by ho nemal rád, ale preto, že "iba ľudia, ktorí nepatria ku gothikom si myslia, že The Cure sú gothickou kapelou... my sme boli niečo ako kapela s obrými topánkami a koženými kabátmi práve v čase, keď bol goth na vzostupe." To označenie sa však uchytilo zrejme pre Smithov typický výraz - natupírované vlasy a rozmazaný rúž na perách. "Je to jednoducho proces identifikácie, ktorý som si po celé tie roky udržal. Obliekal som sa do čiernej, vlastne sa do nej obliekam aj dnes, vždy som bol v čiernom. Nerobím to preto, že by mi šlo o uznanie, robím to preto, že... čo ja viem, ma to zoštíhľuje? Alebo preto, že to netreba tak často prať? Pravdepodobne je to preto, že môj šatník je kompletne postavený na čiernej farbe. Často sa pýtam, "šla by mi biela?" a ľudia na mňa jednoducho len zízajú."

V poslednej dekáde alebo tak nejak, povedal, sa pokúšal písať skladby, ktoré by sa dotýkali viac reálneho sveta. "No iba zopár z nich sa nakoniec dostalo na album," dodal. "Nakoniec to vždy pôsobilo trochu nepríjemne, myslím myšlienka a predstava politizujúcich hudobníkov. Iba zopár z nich je skutočne inteligentných na to, aby boli schopní to robiť; ak sú zdatní po politickej stránke, tak tým trpí ich stránka hudobná, no a platí to aj v opačnom poradí. Ja ako osoba verejná takto určite vnímaný nie som; namyslím si, že vzbudzujem úctu, už len to ako vyzerám je toho dôkazom."

Rozhodol som však pokračovať vo viac osobných, retrospektívnych témach. Existuje live verzia skladby The Cure, "A Boy I Never Knew", ktorá koluje internetom a ktorá doposiaľ nikdy na oficiálnom nosiči nevyšla. Smithove slová sú v nej veľmi úprimné, plné lásky - "I'd love to watch him dream/ Love to see him sleep/ To have his arms around me," spieva - no a fanúšikovia sa domnievajú, že je to skladba o otcovstve, alebo o postrádaní tohto pocitu (Smith s jeho manželkou Mary sa rozhodli zostať bezdetným párom).

Smith priznáva, že skladba je veľmi osobná, inšpirovaná je však priateľmi, ktorí o dieťa prišli, no zároveň prezradil, že jej skutočným základom je príbeh chlapca z Turkany, fosílie, ktorú objavil paleoantropológ Richars Leakey. "Bol milión rokov starý, takže prakticky nebol jedným z nás, no mal k nám veľmi blízko. Čítal som veľmi dojímavý článok, v ktorom sa snažili zmapovať jeho posledný deň života: uviazol v bahne na brehu rieky, zahynul a skamenel. Puto medzi rodičom a dieťaťom je niečo, ktoré okúsim iba v jedinom smere a zdá sa, že to prevýši úplne všetko. Každé zviera radšej samo zomrie, než by malo stratiť svojho potomka. Ale sú to len gény, nie? Celá naša existencia je plná strachu o ďalšiu generáciu, ale my sami nepôsobíme tak, že by sme kamsi smerovali. A toto ma skutočne trápi."

Takže on nikdy netúžil odovzdať ďalej svoje gény? "Nikdy som neľutoval fakt, že nemáme deti. Môj názor je v tomto svete nemenný. Bol som splodený preto, aby som sa narodil, no odmietam vnútiť život niekomu inému. Samotné žitie je pre mňa hrozné. Nemôžem na jednej strane debatovať o zbytočnosti života a nezmyselnosti existencie a na druhej strane mať rodinu. To by akosi nesedelo."

"Nesmierne si užívam samého seba," dodá so smiechom, "ale viete, v podstate chtiac nechtiac proti svojej vôli, vážne."

zdroj: The Guardian



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi