Bozky od The Cure - 05/1987


Rozhovor pre belgickú televíziu z príležitosti vydania albumu "Kiss Me..."


Robert: Bývalo vždy zvykom, že som mal tendenciu skomponovať nejakú hudbu a ostatní sa k tomu vyjadrili, prípadne prispeli nejakými nápadmi. Až do tohto momentu sme fungovali ako skupina a vlastne sme len reinterpretovali to, čo som aktuálne skomponoval. No tentoraz mi prišlo viac zaujímavé napísať iba texty a aj ľudia by tak mohli počuť tú rôznorodosť, ktorá sa formovala už od samého začiatku procesu albumu. Požiadal som ostatných... resp. som ich donútili priniesť so sebou kazety s ich vlastnými nápadmi, pretože viem, že aj oni komponujú vlastné veci. Lenže oni boli vždy leniví, resp. sa zdráhali mi také čosi predtým ponúknuť. Asi si povedali, že aj bez toho urobíme ako vždy dobrý album. Bolo to pre nich jednoduché.
Takže sme si spolu sadli, počúvali a jednotlivé veci bodovali. Obyčajne sme svoje veci poznali, no tentoraz som nemal potuchy od koho ktorá vec je. No a z toho všetkého vyšlo 35 vecí, ktoré sme pripravili v demo podobe. Do finálnej podoby sa nakoniec spracovalo 25 skladieb. Tie som naspieval a spoločne sme ich zmixovali. Tých 18 skladieb, ktoré sa dostali na album, to je ale môj výber. Ostatní by rozhodne tieto skladby nevybrali. Samozrejme, nejde o 18 najlepších vecí, jednoducho som mal pocit, že práve tieto skladby spolu fungujú najlepšie. Ostatní so mnou samozrejme nesúhlasia.

Nezamýšľal si vydanie dvoch samostatných albumov alebo si považoval "Kiss Me..." album od začiatku ako jeden veľký celok?
Robert:
Ale to by sme museli zasa ten počet zredukovať na 10 alebo 8 skladieb. A vydať ich postupne s časovým odstupom by bolo pre mňa nemožné, pretože už teraz premýšľam na tým, čo budeme robiť ďalej. A to by sme ich všetky ani nemohli hrať naživo. Myšlienky súvisiace s nahrávaním sú jednorázové... Keď sme s nahrávaním začali, tak som to všetko vnímal ako sumár všetkého, čo dovtedy The Cure urobili. Ako to najlepšie za celé tie roky, vybrali sme z toho tie najzaujímavejšie elementy a zapracovali to do nových skladieb... polovica albumu sa obzerá späť, druhá hľadí vpred, smerom, ktorým sme sa nikdy predtým neuberali. No a výsledok je 10 rokov The Cure.
Čiže, to, čo bude ďalej, môže byť čokoľvek. Môžeme sa sústrediť na akýkoľvek štýl, aj taký, akému sme sa doteraz nevenovali. Možno finančne vydať dva samostatné albumy by bolo zaujímavé. Nahrávacia spoločnosť by nám tak zaplatila dvakrát, ale po umeleckej stránke, ktorá je pre nás dôležitejšia, by to možno nefungovalo, alebo možno práve naopak.

Robert: Vyberali sme z mnohých štúdii po celej Europe. Aktuálne som dokončil mixáž albumu s Dirkom (Dave Allen) v iCP v Brusseli, čo je inak brilantné štúdio. Tam sme mali inak aj nahrávať celý album, no chceli sme štúdio, ktoré by bolo ďaleko od mesta. Nechceli sme vstávať zavčasu ráno, brať si taxík, prípadne niekam ísť autom. V Miraval to bolo ako vo vinici, bývali sme ako priamo, tak aj v okolí štúdia. Takže ak sa nám zachcelo nahrávať o tretej alebo štvrtej ráno, stačilo len zažnúť svetlo a jednoducho nahrávať. Lepší spôsob nahrávania nepoznám. Od čias "The Lovecats" sme také čosi nezažili. Aj vtedy to bola skvelá zábava.

Robert: V tejto zostave hráme už dva roky a vlastne je to zatiaľ najstabilnejšia zostava The Cure. Od samého začiatku kapely sa v nej vystriedalo 9 ľudí. Piati sme stále jej súčasťou a Boris je vlastne už dva roky nováčikom. Ale dôležitejšie než čokoľvek ostatné je, že si rozumieme medzi sebou. Počuli sme v štúdiách neuveriteľné a nekonečné príbehy o iných kapelách, ako sa medzi sebou jej členovia nenávideli... my chodíme spolu aj na dovolenky. A je to vážne zábavné. S tými štyrmi som objavili skvelú rovnováhu osobností. Som si istý, že ostatní to vnímajú rovnako. Aj keď možno v tejto chvíli nie.

Boris je teda právoplatný členk kapely? Alebo by si si vedel na jeho mieste predstaviť iného kvalitného bubeníka?
Robert:
Andy bol skutočne skvelý bubeník, ale po osobnostnej stránke sme si spolu nesadli. Vždy tam bolo čosi cítiť, čo nehralo... viete, vždy ide hlavne o to, ako to, čo robíte, dokážete zakomponovať do fungovania skupiny. A takisto čo prinesiete a ako to prezentujete. Takisto to má čo robiť s vašim spôsobom vnímania vecí, ktoré s hudbou až tak nesúvisia, ako nádeje, túžby, kultúrna výchova a v tomto sa od nás Andy takisto líšil. Nešlo tu o žiadne spory, on po nejakom čase totiž začal chcieť niečo úplne iné. A to bolo v poriadku. Žiaden reálny problém tam nebol. No a Boris... na dôležité veci máme rovnaký názor, myslím politiku a tak. Aj čo sa týka výchovy sme na tom rovnako. To nám dosť pomohlo. Sme jednotní aj po mentálnej stránke... čiže tak ako po hudobnej stránke si rozumieme aj po tej duchovnej.

Minulý rok sa objavili úžasné, veľmi prekvapivé fotografie, na ktorých si bol ostrihaný. Nešlo len o určitý úlet, ale malo to čo robiť s rozhodnutím, ktoré si uskutočnil krátko pred odletom do Ameriky. Mohol by si to vysvetliť?
Robert:
Ten najhlavnejší dôvod boli horúčavy v Amerike na konci minulého leta. A takisto sa mi nechcelo dennodenne starať o účes. Chcel som na moje vlasy jednoducho zabudnúť a dať im druhoradý význam. Už som bol unavený z toho, ako sa prikladá význam imidžu kapely a hlavne mojim vlasom. V Európe sa nič také nedeje, ale v Amerike to nabralo absurdné rozmery v štýle: "no nie je roztomilý? nevzali by ste si ho domov?". Chcel som tam jednoducho pôsobiť škaredšie.
Dlhšie vlasy zjemnia váš výraz... pôsobíte priamejšie. A čím máte vlasy kratšie, tým viac od váš ľudia bočia. Ide o agresívnejší imidž, ktorý sa transformuje do toho, čomu sa venujete. Ľudia zrazu urobia krok späť s pomyslením: ejha, im je úplne jedno, ako vyzerajú. A presne to som chcel dosiahnuť. Nechcem kapelu pre jej nablýskaný imidž. To mi príde úplne strelené.

K tomu zakorenenému klišé patrí aj čierna farba, ktorú ty v podstate ani nemáš rád...
Robert:
Preto som si vyzliekol kabát (smiech). Momentálne sa všetci obliekame do čierneho a bieleho, teda čo som si všimol. To nebolo žiadne rozhodnutie, ale myslím, že kontrast bielej a čiernej sa mi veľmi páči. Do čiernej som sa nikdy v podstate neobliekal, vždy som preferoval mix s bielou. V histórii kapely sme mali skutočne iba veľmi krátke obdobie, kedy sme sa obliekali do čiernej. To bolo v období "Faith"­/"Pornography", pretože 100 dní z roka sme sa motali kade-tade. Ani sme nemali čas si veci vyprať. Síce príšerný dôvod, ale práve preto som nosil čiernu. To je totiž najlepšia farba, ktorou zamaskujete špinu.

Čierna je takisto farbou zúfalého romantizmu. Akceptuješ ten imidž romantického Roberta Smitha? Alebo aj to je také Cure klišé?
Robert:
To platí iba v západnej kultúre. Vo východnej kultúre je farbou smútku biela. Ak niekto zomrie, všetci sa odejú do bielej. Čierna je symbolom večnej radosti. Neviem... vždy som preferoval neskoršie vstávanie a večer považovať za môj denný čas. Nemyslím si, že by bola za tým nejaký túžba po tajomnosti. Viete... čierna a sovy... to je skôr pre gothikov. Nemám pocit, že by takéto čosi v sebe mali The Cure, prípadne ja. Pohŕdam ľuďmi, ktorý takými banálnymi myšlienkami vyjadrujú niečo, čo by malo byť viac dôležité. Hudba, ktorú hráme, bola v minulosti opisovaná ako temná, čo viem pochopiť. Ale nikdy som sa neprechádzal zahalený v čiernom, brrrrr.

Robert: Sám seba vnímam na obálkach časopisov ako niekoho iného. Ak ľudia užasnú nad takou obálkou, nemyslím si, že to je adresované mne. To určite nie. To venujú imidžu, ktorý niekto nazval Robert Smith, ktorý je inak spevákom kapely s názvom The Cure. Po toľkom čase a toľkej odvedenej práci, po každej nahrávke, ktorú sme nahrali a ktoré sú každým rokom menej a menej ignorované, som hrdý, že sme dosiahli bod, kde nás ľudia počúvajú a dokonca nás hrajú aj v rádiu.
No rovnako ma privádzajú do zúrivosti miesta, kde populárni nie sme. Keď prídeme do Ameriky, tak na Západnom pobreží sme schopní v LA hrať tri noci po sebe pre 20 000 ľudí. Prídeme do Phoenixu alebo New Orleans a sme radi, keď príde 1200 ľudí. Celý svet je plný rôznych ľudí a tí buď The Cure majú radi alebo sa k nim nikdy nedostali. Ale najdôležitejšie je, že ak sám zo seba vystúpim, rozhliadnem sa, tak stále chcem byť sám sebou, stále chcem byť Robertom Smithom, spevákom kapely s názvom The Cure... to je jediná dôležitá vec v živote pre mňa.

Robert: Brussel je vážne v pohode. Ale čo ma za tie roky stále prekvapuje je fakt, že zakaždým, keď som prídeme, tak sa na nás nalepí množstvo problémov. Raz sme počas jednej návštevy mali ísť na nočný záťah do klubu a skončilo to bitkou... dosť času som tu dokonca strávil mixovaním albumu. Je tu krajšie než v Paríži. A dá sa tu vždy niekam večer vyraziť. Samozrejme, že tu nie je tak pekne ako v Paríži, ale pri tých možnostiach, čo všetko sa tu dá robiť, je to vážne super.

Je možno hovoriť o koncertoch a jesennom turné?
Robert:
Momentálne sa o nič nepokúšame. Ešte len začíname nacvičovať a je to dosť zložité. Máme v pláne množstvo vizuálnych efektov, plátnových pozadí a dokonca chystáme film. Ten budú mať na svedomí Porl a Undy, ktorí urobili grafiku našich posledných albumov, a bude to vlastne akýsi animovaný obal aktuálneho albumu. Bude to o mojich ústach, očiach, bude to pripomínať starý surealistický film. Toto všetko bude vypĺňať celý koncert, takže sa jeho príprava značne predĺži. A dúfame, že nájdeme vhodnú kapelu do pozície predskokana, ktorá zapadne do celého konceptu koncertu... celá šou bude trvať asi tak tri hodiny. Takisto sa naša zostava rozšírila o ďalšieho člena, sme aktuálne šiesti. Takže to všetko bude od predošlých projektov úplne odlišné.

Why Can´t I Be You video
Robert:
Netancujeme ako 5-hviezdičkoví umelci, to ste chceli naznačiť? Je to divné, no vždy keď natáčame video s Papom (Tim Pope)... odkedy sme s ním natočili "Let´s Go To Bed", tak dôvod, prečo zostávame s ním je ten, že vždy príde a spýta sa "čo chcete urobiť s ďalším singlom"? My niečo povieme a on na to: "sila, presne to som mal na mysli!". Pri tomto sme mu povedali, že by sme mali tancovať. Chceli sme to na štýl "Singing In The Rain", klasický step. On na to: "Nie nie, úplne vás vidím ako 5-hviezdičkových umelcov." No a počas príprav sme sa dostali ku kostýmom... celá tá spolupráca s ním je vlastne o tom, že sme vždy všetci totálne spití. Pracujeme priamo na pľaci, na kus papiera si spíšeme námety, na to sa spijeme do nemoty... ale bola to sranda. Inak podľa mňa je to pekná kravina.

Ak by si mal možnosť stretnúť toho Roberta Smitha z pred desiatich rokov, dovolil by si mu upísať sa Fiction a produkoval jeho nahrávku?
Robert:
Poslal by som ho domov a odporučil mu začať písať knihu, čo by bola preňho omnoho väčšia zábava. Ale áno, zazmluvnil by som ho s Fiction. Ale naopak, ak by som ja v tom veku stretol samého seba v tomto veku, čo myslíte, napľul by mi ten fagan do tváre? Asi nie, podľa mňa som sa až tak nezmenil.

zdroj: Interview "Kisses from the Cure" TV, Belgium



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi