V časovej tiesni - 12/1983


Robert Smith doslova na roztrhanie


Vystopovali sme ťažko polapiteľného, tajomného Roberta Smitha... Ako je to tento týždeň? V ktorej kapele aktuálne pôsobíš? V The Cure? Alebo sú to The Glove, či The Banshees?
Robert:
Tak to je dosť zložité. Do šiestej sú to The Cure a potom nastupujem do štúdia s The Banshees.

Ako si vlastne prišiel k The Glove?
Robert:
Myslím, že The Glove sú momentálne na vedľajšej koľaji. Venujem tomu projektu veľmi málo pozornosti.

To znie, ako keby bol naň čas len po polnoci.
Robert:
Asi tak nejako.

Práve si dokončil trilógiu, resp. niečo, čo odkazuje na fantastickú trojku singlov, ku ktorým patrí aj "The Lovecats"... Z čoho vznikol tento nápad?
Robert:
Celé to bolo o tom, že sme chceli urobiť čosi viac jazzové, mal som to v hlave už viac ako rok. Moja predstava bola prísť s niečím absolútne odlišným. S niečím, čo by nik od The Cure nikdy neočakával. No a po singly "The Walk", a jeho náležitom úspechu v Anglicku, sme mali v pláne vydať celkovo tri single, čo sme sa spočiatku aj zdráhali, pretože sme nechceli vydávať žiadne single. Takže sme to stopli, keďže sme odmietli nahrať čokoľvek podobné "The Walk". V tom čase sme začali koncertovať v Amerike a v auguste sme odohrali jeden festival vo Francúzsku. Tam sme nakoniec aj zakotvili, presnejšie v Paríži, kde sme si na päť dní prenajali štúdio Polydoru. Výsledkom bol ďalší veselý singel. Nám to prišlo brilantné, lenže nakoniec to skončilo úplne inak, ako som plánoval. Je to nakoniec len jednorázová záležitosť.

So Stevenom Severinom už asi rok pracuješ na striedačku, raz áno, raz nie... nakoniec je z toho projekt The Glove, ktorému, ako si povedal, nevenuješ náležitú pozornosť. Kedy teda môžeme očakávať album? A kto je Landray?
Robert:
To je dievča, ktoré poznáme pár rokov. Je to profesionálna tanečníčka, čo znie trochu podozrivo, ale je to vážne tak. Momentálne sa venuje skôr choreografii a má na svojom konte množstvo popových videoklipov. Dokonca spolupracovala na videu "Slowdive" od The Banshees... Konkurz sme robili asi dva mesiace. Chceli sme ženský vokál z viacerých dôvodov, nie iba zo sexistických, to by bolo vážne príšerné. Chceli sme niekoho, kto vie kričať, to bolo ďalšie kritérium... Takže sme pozvali niekoľko dievčat, samozrejme sme skúšali aj chalanov, ale logika hovorila jasne: ak budeme mať skladbu, ku ktorej bude pasovať mužský hlas, budem to spievať ja. A druhého speváka sme vážne nepotrebovali, chceli sme jednoducho niekoho s úplne odlišným vokálom.

Dlho sme nevedeli nájsť tú správnu osobu a nakoniec, Jeanett-Landray - to je jej priezvisko, aj umelecké - ktorá nikdy predtým nespievala, k nám v jeden deň zavítala. Len sme tak posedávali, hrabali sa vo vlasoch a z nej vyšlo: "nechajte ma to skúsiť"... možno nemá ideálny hlas pre všetky skladby, ale jej hlas má v sebe určitú kvalitu. Nakoniec nás postretlo aj malé nešťastie, keďže jej hlas sa postupných skúšaním začal zlepšovať. Začala pripomínať Marianne Faithfull. Postupným nahrávaním svoj hlas ešte viac zdokonaľovala a začala udávať tempo. Takže, momentálne sa mi viac pozdávajú pôvodné verzie tých skladieb.

Jedna z tých zvláštnejších skladieb je "Sex-Eye Make Up"
Robert:
Po hudobnej stránke je to dielo našej dvojky, ja a Steven. Niekedy prišiel jeden s nápadom, ten druhý ho rozpracoval, inokedy to bolo naopak. Po textovej stránke je to tak na polovicu, no a jednu skladbu sme napísali spoločne. Tá sa volá "Punish me With Kisses."
Na albume používate nástroje, ktoré nie sú veľmi typické pre The Cure: viola, piáno.. necítiš sa imidžom The Cure obmedzovaný?
Robert:
Ani nie. Resp. si to ani neuvedomujem. V štúdiu sme zvykli pracovať od jedenástej v noci do piatej, šiestej ráno, hlavne preto, že sa nám v noci pracuje omnoho lepšie. Lepšie sa tak získava akýsi tajuplný pocit z toho, čo robíte. Už na začiatku sme sa vzdali používania konvenčných nástrojov. Takže Severin do štúdia nechodil s bassou na pleci a ja som zasa vždy prišiel bez gitary. V Londýne sme našli množstvo miest, kde bolo ukrytých množstvo nástrojov... vyberali sme si ich iba podľa názvov, absolútne sme nemali potuchy, čo sa s tým dá robiť. Čím čudesnejší názov, tým to bolo pre nás zaujímavejšie. Skončili sme až pri nejakých drevených krabiciach, ktoré vydávali prečudesné zvuky. Ale väčšina z tých nástrojov sú vážne zaujímavé, napr. kotos a podobne.

No a potom sa k nám v jednu noc pripojili Anne a Ginny, v tom čase hrali v skupine s Marcom Almondom, pretože ich zaujímalo to, čomu sa venujeme, no a nakoniec s nami nahrali tri, či štyri skladby. Od začiatku nahrávania sme inak používali aj malý bicí automat Roland CR-78, mikrofóny sme mali v štúdiu rozmiestené na desiatich rôznych miestach, prípadne sme používali mikrofóny, ktoré vydávali zábavné zvuky, nahrávali rezonancie v piáne a podobne. No a ku koncu sme zistili, že album potrebuje trochu nakopnúť, no a v tomto prípade sme mali k dispozícii Andyho, ktorý hral s The Cure na bicích počas koncertov v Amerike. Takže nakoniec má album plno hosťujúcich hudobníkov. Hrá na ňom na čele aj nejaký Martin... v mnohých skladbách sme prejavili až príliš benevolencie.

Aj ste zažili moment, kedy Vám album už začal prerastať cez hlavu?
Robert:
Samozrejme. Keď k tomu došlo, tak sme si dali na jeden deň, resp. noc voľno a Nick, štúdiový inžinier a ko-producent, mohol s nahratým materiálom robiť čo len chcel.

Čiže aj niečo vyhodiť.
Robert:
Jasné, čo aj urobil. V jednu noc som podľahol gitarovému šialenstvu, on to však potom celé vymazal. Sucho poznamenal: "Nepáčilo sa mi to"... bola to dobrá zábava, myslím v spôsobe, akým sa nahrávalo.

Skladby, ktoré majú pre teba zvláštny význam?
Robert:
Mám rád "Blues In Drug". Myslím, že moja najobľúbenejšia. Veľmi pomalý piáno kúsok. Inak, takým štýlom by som nedokázal pracovať stále. Stratil som tým takmer rok života.

Keď vyšla "Let´s Go To Bed", tak som sa dopočul, že ti bol ten singel ukradnutý. Je to pravda?
Robert:
Áno. Nebolo to totiž tak hlúpe, ako som chcel, aby to bolo. Ja som bol proti celému imidžu The Cure, štatútu, ku ktorému sme sa dopracovali. Takže som chcel niečo, čo by bolo totálne hlúpe a popové. Texty nemali absolútne žiaden význam. Ale v momente, ako sme to nahrali som mal pocit, že to asi nie je správne. Dlho som sa tým zaoberal, ale nakoniec sa to vydalo... Nakoniec to nebolo až také zlé. No vtedy som bol vážne naštvaný, že sa to vydalo.

Bolo divné počuť niečo ako "Let´s Go To Bed", ľahký popový tanečný kúsok, ktorý sa zrazu vynoril po záležitostiach ako "Faith", "All Cats Are Grey"...
Robert:
Takých vecí bude asi zrejme viac... osobne som si však nikdy nemyslel, že budem písať takéto skladby. Je to vlastne výsledok akejsi protireakcie, odpor proti kategorizácii, proti ktorej som mal vždy odpor. Uvedomil som si, že keby som pokračoval v komponovaní pochmúrnych vecí, tak by mal začali rozhodne kategorizovať. Hlavne s albumom "Pornography" sme v tomto smere zašli až priďaleko.

Čiže "Pornography" bola akýmsi tvojim očistcom?
Robert:
Tak nejak. A aj preto sa kapela po tom albume rozpadla. Nebolo už nič, čo by mohlo oživiť, reinkarnovať kapelu. Odvtedy je naša zostava veľmi flexibilná, štyria alebo piati ľudia sa striedajú v kapele so mnou a Lolom. Ale aktuálne sa možno naša zostava zastabilizuje, nakoľko na apríl a máj budúceho roka chystáme nejaké tie koncerty, no nateraz ešte nemám konkrétnu predstavu o jej zložení. To bude závisieť aj od toho, kto sa objaví v štúdiu počas nesledujúcich dvoch týždňov.

Čo si vlastne robil s The Banshees?
Robert:
Celý tento rok som s nimi hral v Izraeli, Taliansku a na iných miestach....

Minulý týždeň vydali live album "Nocturne". Hráš na ňom aj ty?
Robert:
Áno. Nahrávali sme to v Albert Hall pred piatimi týždňami. V tomto roku nastupujeme do štúdia a dokončíme nový album...
"Dear Prudence" vyjde na EP spolu s ďalšími staršími skladbami v nových úpravách. Potom je tu ten live album... natočili sme film pre Channell 4, všetci štyria z The Banshees si nasadili blond parochne, divne sa obliekli a celé to trvá asi pol hodinu. A takisto sa v Albert Hall natáčalo, takže bude aj live video.
Nový štúdiový album je prakticky až na jednu skladbu hotový, tú sa chystám dokončiť dnes v noci, myslím gitarové party, a ešte nemá názov. Celé je to myslím pripravené na februárové vydanie.

Sú tam nejaké skladby, ktoré doslova vyčnievajú z radu?
Robert:
To asi všetky. Je to veľmi divný Banshee album. Aj preto, že na ňom hrám ja, potom je tam množstvo klávesových partov a v porovnaní s predošlým albumom je tento rozmanitejší. Je tam množstvo zábavných momentov. Sitár a tak...

Mne už ten posledný prišiel rozmanitý ...
Robert:
Áno, no tento je ešte viac. Myslím, že práve v týchto dňoch mali The Banshees v pláne ísť do Ameriky. Lenže ja som chcel december venovať albumu The Cure.

Takže bude aj ďalší album The Cure.
Robert:
Áno, okolo Vianoc by už mal byť dokončený.

Už máš preň aj názov?
Robert:
Jasné, bude sa volať "The Top".

Zabávaš sa pri ňom?
Robert:
Ešte som s ním nezačal. V pondelok.

To máš potom k dispozícii necelé tri týždne, resp. 15 dní... je možné vôbec pracovať tak rýchlo?
Robert:
Jasné. Ja už do štúdia nastupujem s kolekciou hotových skladieb, takže to až také zložité nebude.... Dúfam, že to do Vianoc naozaj stihnem, pretože by som chcel mať potom voľno.

Zdá sa, že to teraz všetko dosť zľahčuješ.
Robert:
To nie je zľahčovanie, ja sa na to nahrávanie teším viac, ako na ktorékoľvek iné predtým, pretože je to po dlhom čase zasa vec, ktorú budem mať plne pod kontrolou, absolútnou kontrolou, ja mám totiž trošku fašistické tendencie. Viem presne, ako majú znieť vokály, poznám obsah skladieb a presne viem, ako by mal celý album znieť, aby som s ním bol spokojný. Samozrejme časť nahrávania bude spočívať v dosiahnutí toho správneho zvuku, ale vždy je to dobrá výzva. Ale asi to do Vianoc vážne nestihnem, pretože to nakoniec trvá vždy všetko dlhšie. Teda, myslím, že do Vianoc to nahrať stihnem, ale pochybujem, že to stihnem do Vianoc aj zmixovať. Ale termín vydania je stanovený definitívne, pretože grafické návrhy sú už všetky hotové. Ale to hlavne preto, aby som si užil aj trochu vzrušenia, čo je lepšie ako sa na to vykašľať. Od posledného albumu ubehol už rok a pol. A od doby, čo sme ten album začali nahrávať ubehli vlastne už 2 roky...

A vstúpia The Cure s rokom 1984 do novej fázy?
Robert:
Iste... aj s novou, už trochu stabilnejšou zostavou. Andy bude definitívne hrať na bicích. Na koncertoch budeme hrať piati.

Vyrazíte aj na americké turné?
Robert:
Jasné, kvôli tomu dávam dohromady novú zostavu, do konca mája to zvládneme. Odohráme asi desať koncertov, čo je pre nás nenormálne veľa...

Tak ťa musím teraz presvedčiť, aby ste prišli aj na Juh.
Robert:
Tentoraz zájdeme do Texasu. Ešte neviem, či to bude Houston alebo Austin. Dallas asi nie.

Ale no táák... počul si niekoho v poslednej dobe, nejaký talent, ktorý by si zaslúžil pozornosť?
Robert:
Nie. Jediní ľudia, ktorým venujem pozornosť sú tí, ktorých poznám už dlho. Ale to je o niečom inom... Čas, ktorý mám pre seba venujem naozaj sebe. Normálne čítam knihy, pozerám filmy a to všetko radšej, než by som sa mal chodiť pozerať na iné kapely. To preto, že populárnej hudby mám vážne dosť. Väčšina hudby, ktorú teraz počúvam, či už na cestách alebo doma, to sú klasické veci ako Frank Sinatru a podobne. Je to príjemnejšie.

Nejaká skladba, ktorou by sme to mohli všetko ukončiť? Tvoja momentálne najobľúbenejšia?
Robert:
Myslím, že je to asi moja stále naj pesnička od The Cure: "A One Hundred Years".

zdroj: Rock'n'Roll Alternative Show, US radio, 01st December 1983



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi