Maule, France - 05/1987


Rozhovor pre francúzsku TV


Robert: V štúdiu sme neboli už takmer 2 roky, veru tak, je tomu viac ako 18 mesiacov, čo sme dokončili náš posledný album. Tú medzeru po "Head On The Door" vyplnila singlová kolekcia, čo sa normálne očakáva pri stabilizácii pozícii. Oni prišli za nami a vypálili na nás: " no tak chlapci, urobte ďalši "Head On The Door". Ale my sme toho minulý rok zasa až tak veľa neurobili. Odohrali zopár koncertov v Francúzsku, vyrazili do Ameriky a pripravili album. Vlastne toho bolo nakoniec celkom dosť. Ale robili sme to viacmenej nenápadne, nerobili sme ničomu žiadnu veľkú kampaň, takže pre všetkých to bola vítaná pauza, vďaka ktorej sme sa na tento rok riadne pripravili. Dvojalbum sa zrodil akosi prirodzene. Jednoducho sme mali k dispozícii až príliš veľa skladieb. No napriek tomu, že každá z nich je iná, ako celok fungujú veľmi dobre...

No a takisto to úplne zodpovedá štandardu... (okolo Roberta sa zrazu rozlialo pivo). No super, ďakujem (adresoval Simonov)... štandardu, ako sa kedysi vydávali dvojalbumy, od začiatku do konca bez súvislých myšlienok. Ale zasa, to, s čím sme pracovali my... dokonca aj b-strany, ktoré budú vydané v priebehu nasledujúcich mesiacov, to bol a je ten druh skladieb, ktoré by ľudia chceli mať na svojich albumoch.

(Simon sa zrazu postavil a zabíjal komáre lietajúce okolo - všetci vybuchli smiechom)

Robert: vrah... mäso je vražda (poznamená smerom k Lolovi)... V histórii hudby objavíte niekoľko veľmi zlých dvojalbumov a my sme sa z tohto dôvodu takmer vzdali myšlienky na jeho vydanie. Ale povedali sme si, že si na jeho nahrávanie doprajeme toľko času, koľko len budeme chcieť. Práve preto sme sa vybrali do Miraval. Ak by sme to nahrávali v Londýne, boli by sme pod neustálym tlakom dokončiť veci čo najskôr, kdežto v Miraval sme si dopriali aj niekoľko dní voľna. Viem, že to vyznie smiešne prísť do Francúzska, kde sme extrémne populárni, dať si od ľudí pohov, lenže v Anglicku nenájdete miesto s takým počasím a pekným okolím. A zasa podobné prírodné štúdiá sú veľmi nevkusné.

Lol: A celý čas tam prší.

Boris: A ľudia tam zamestnaní sú obyčajne dosť príšerní.

Robert: To áno, pretože im tam chodia samé super skupiny, teda do chvíle, kým im to tam nepodpália... Ale Miraval je veľmi pekné miesto. Mali sme tam k dispozícii štúdiového inžiniera, veľmi mladého, no doslova brilantného.

Takže vlastne chcete pracovať na skutočnosti, že The Cure sa vlastne stávajú francúzskou skupinou?
Robert:
Hej, je to... Ufff... Nie, nie, nie... Pas du tout!

Boris: C´est pas vrai!

(rozhovor sa na chvíľu preruší, všetci sa musia ukľudniť po bujarom smiechu)

Robert: Áno, svoju fašistickú fázu som už ukončil (smiech). Skladby sme skomponovali všetci. Na obale je uvedené, že som napísal všetky texty, čo je v určitom zmysle naozaj pravda, za väčšinu textov nesiem zodpovednosť ja. Je to tak ľahšie, ostatní sú potom zodpovední za hudbu. Na "Head On The Door" boli za kompletné skladby zodpovední všetci, ale samotný album.. . tam som trochu sebecký a nenávistný. Ak by som sa ale pokúsil pod všetky skladby uviesť iba moje meno, tak by ostatní asi odišli... som donútený k demokracii!

Boris: A musíme si obliekať ženské šaty a kostýmy.

In Orange...

Robert: Orange sme si vybrali ako miesto pre posledný koncert. To preto, že to miesto vyzeralo zo všetkých najlepšie. Mali sme na to všetko jedinú noc. Ak by sa niečo pokazilo, tak by z toho nič nebolo...

Boris: A pokazilo.

Robert: To čo vidíte, tak sa to aj naozaj všetko odohralo. A nič sa nepokazilo (k Borisovi)

Je ľahké alebo ťažké nájsť správnych ľudí pre takýto film? Alebo takéto veci jednoducho vždy prenecháte Timovi Popemu?
Robert:
My sme od začiatku mali v pláne jeho. Ak by sme to zverili skutočnému režisérovi, bolo by to asi vo finálnej podobe trochu divné. My sme to plánovali ako Cure film o The Cure a Pap nás pozná už dosť dlho...

(Robert v tichosti niečo poznamenal na adresu Lola, ktorý už začal zývať. Lol si zrazu ľahol na Borisove stehno, pripomínal túlivého psíka, čomu sa všetci začali smiať.)

Robert: Zvereli sme to Papovi aj preto, že podľa mňa by to nik iný ani nedokázal...

Lol: Chápem! (a všetci opäť vybuchli smiechom)

Robert: Vážne nik iný... pobehoval s kamerou po celom pódiu, vystrájal bláznivé veci.

Robert: Pap bol pred samotným koncertom v Orange veľmi vystresovaný, pretože nás vždy filmoval na malý formát, vždy využíval malé scény, prezentoval nás veľmi smiešnym spôsobom. Ale od momentu, čo natočil tento film sa už ničoho neobávame, pretože to bude tá najagresívnejšia vec, aká sa dá v tomto roku v kinách vidieť... všetko, čo ste doteraz v telke videli, všetky videoklipy a hudobné videá, je proti tomuto nič. Táto naša sranda je zábavnejšia než čokoľvek iné, ale to je hlavne preto, že tu stále sme, pozerám sa na tých vážnych ľudí a smejeme sa na nich. Čo je zasa lepšie, ako sa pozerať na nejakého blázna a nesmiať sa.

Zmenil nejako úspech život v The Cure?
Robert:
Snáď iba k lepšiemu. Bolo by hlúpe sa sťažovať. Stále trvám na tom, že je veľmi jednoduché nebyť slávnym. Ale, ak by sme toto všetko nechceli, tak by sa to jednoducho nestalo. Ak by to bolo v štýle: Pane Bože, musíme robiť toto a tamto stále dokola, uviazli sme a je to ako moja narodeninová oslava,", až to by vyznelo pekne hlúpo.

Boris: Tak načo si to potom povedal?

Robert: Čo???

(Boris vybuchne smiechom)

Vďaka vášmu úspechu vo Francúzsku a inde vo svete, vlastne The Cure vydláždili cestu kapelám ako Echo And The Bunnymen, či nie?
Robert:
Možno tomu tak bude v Južnej Amerike. Neviem, či tuná, pretože v Európe sú všetky veci zviazané s rádiom, marketingom a podobne. Ale v Južnej Amerike, nie preto, že sme tam boli... viem, že Echoes sa tam v najbližších mesiacoch chystajú.

Simon: To vážne?

Robert: Jasné. Vieš, veci sa tam dosť zmenili. Ale všade inde sme skôr tolerovanou výnimkou. Nezdá sa, že by nám všade otvárali dvere.

Takže úspech vo Francúzsku si vysvetľujete hlavne vďaka kvalitnej kampani vašej nahrávacej spoločnosti?
Lol:
Alebo skôr vďaka kvalite ľudí, ktorí počúvajú našu hudbu...

Robert: Pätolízač!

Lol: Ahoj Francúzsko!!! (smiech)

Robert: Všetko to závisí hlavne od momentálnych vecí, ktoré urobíme. V Nemecku sme vystúpili v niekoľkých programoch a boli sme až príliš unavení, agresívni a hlavne mrzutejší, než normálne bývame. Zato vo Francúzsku po nás chceli, aby sme urobili niečo, čo je blízke francúzskej mentalite, možno preto, že sme boli celý čas nechutne opití a po väčšinu času nám bolo všetko ukradnuté.. a možno preto, že hudba a celý zábavný priemysel vo Francúzsku je príšerný. Zasa nie príšernejší než kdekoľvek inde, ale je príšerný.

zdroj: impressionofsounds.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi