Bleskový rozhovor - 04/1987


Veľmi stručný rozhovor s Robertom


Tvoja najdávnejšia spomienka?
Robert:
Šplhal som sa na akýsi strom, asi gaštan. Zvykol som na ňom presedieť hodiny. Myslel som si, že ma tam ľudia nemôžu vidieť. Stále ten strom stojí v rodičovskej záhrade, zvláštne je, že mi siaha sotva po bradu. Ja som si myslel, že siaha doslova do neba - jasné, že ma tam museli vidieť všetci.

Máš nejaké domáce zviera?
Robert:
Mal som kedysi psa, no zdochol. Po ňom som mal králika, no skončil rovnako. Dnes pre mňa domáce zvieratá symbolizujú smrť.

Pamätáš sa na svoj prvý deň v škole
Robert:
Sedel som vedľa chalana s divným účesom. Vyzeral doslova ako dikobraz. Kýval sa mi jeden zub. Učiteľka ma zavolala pred katedru a pred všetkými mi ten zub vytrhla. Bol som veľmi nahnevaný - nedokázal som totiž pískať a šušlal som trochu.

O čom si zvykol ako dieťa snívať? Mal si veľké ambície?
Robert:
Vždy som chcel byť kúzelníkom. Mal som množstvo kníh o kúzlach, no nezvládol som jediný trik. Chýbala mi koordinácia.

Máš rád cestovanie?
Robert:
Neznášam cestovanie lietadlom, ale cudzie krajiny navštevujem veľmi rád. Moje najobľúbenejšie svetové mesto je Paríž, vlastne už odvtedy, čo som tam bol po prvýkrát v rámci školského výletu. Notre Dame patrí k mojim najobľúbenejším stavbám. Je to jedna z mála budov na svete, ktoré majú skutočnú atmosféru. Podobne je na tom Chrám 1000 Budhov v japonskom Kjóte. Tieto budovy vás naplnia posvätnou úctou, aj keď nevyznávate konkrétnu vieru. Takisto mám rád Írsko. Hlavne vďaka tomu ich pomalému životnému tempu. Myslím, že na takom mieste by sa mi páčilo žiť.

Máš rád dobrodružstvá na cestách?
Robert:
Áno aj nie. Naposledy sme desať hodín strávili na cestách autobusom po pralesoch v Brazílii. Mohli sme si zvoliť dvojhodinový let lietadlom, ale chceli sme z tej krajiny vidieť čo najviac. Samé hady, obrie pavúky a veľmi veľa farieb... Neskôr sme v Buenos Aires odohrali koncert na futbalovom štadióne. Prišlo sa na nás pozrieť 20 000 ľudí. Založili na tribúnach ohne a tancovali. A to boli pred štadiónom ďalšie tisíce fanúšikov, ktorí sa jednoducho nedostali do vnútra. Polícia sa ich snažila z priestorov vytlačiť a vypukli tam výtržnosti, dokonca na ochranku hádzali horiace predmety. Dokonca niekto po mne hodil fľašu na pódium!

Prečo si rozmazávaš rúž po tvári?
Robert:
Nanášať si rúž starostlivo, to pokladám za márnomyseľnosť. Ja si dávam rúž kvôli teatrálnemu efektu.

Kto vlastne píše skladby pre The Cure?
Robert:
Všetky pre kapelu som zvykol písať ja. Dnes ale každý prinesie kazetu so svojimi nahrávkami a spolu sa snažíme skomponovať čo najviac skladieb. Neskôr ich dáme dohromady a hlasujeme spolu za tie najlepšie. Tie sa potom dostanú na album.

zdroj: neznámy UK detský magazín, 04/1987
http://www.impressionofsounds.com/itw87-3.html



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi