Sex symbol - 05/1987


The Cure na festivale v Montreaux


Robert Smith pobehuje po hale hotela Montreux Hyatt s hanblivým výrazom v tvári. V uhladenom bielom tričku a sivom pulóvri vyzerá ako Persil Boy. Úspešne zvládol nápor švajčiarskych fanúšikov, rozdal zopár autogramov a nesmelo sa usadil. Kamery za ten čas zaostrili na jeho tvár. Akoby bol zavarený v nejakom ovocnom pohári. Pred piatimi rokmi by takéto čosi nebol schopný urobiť - takýmto činnostiam by sa totiž zoširoka vyhol. Lenže dnes je Bob a jeho Cure partia náležitou popovou hviezdou - teda vo Francúzsku a Južnej Amerike určite.

Robert sa na tunajšom festivale Golden Rose Rock Festival v Montreaux, kde sa okrem nich objavia A-ha, Spands, Durani a Curiosities Of This World, cíti trochu čudne. Je prekvapený, že aj The Cure - banda excentrikov v mori slušných popíkových idolov - dostali pozvanie. Bob mal v úmysle vyviesť "niečo skutočne ohavné", no rozhodol sa, že tu nie je nik, kým by skutočne opovrhoval. Teda až na Duranov, o ktorých prehlásil, že by "nemali existovať". Tak čo tu teda tá "najspustnutejšia, najlenivejšia kapela na svete" robí? Predstavili svoj posledný popový kúsok "Why Can´t Be You?", ako aj jeho nasledovníka, roztomilú "Catch" a porozprávali čosi o ich novom, bezkoncepčnom dvojalbume "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", ktorý obsahuje ohromujúcich 18 skladieb. Je to akási húsenková dráha striedania štýlov, renovujú zabehnuté, má v sebe radostné zvuky, frívolné, temné skladby, miestami pripomínajúce Pink Floyd, no vždy s ich typickým rukopisom. Jednoducho také čosi dokážu len The Cure... ich silu asi iné kapely nedosiahnu.

V tichej hotelovej izbe je Robert až prekvapivo zhovorčivý, čím zmietol zo stola obľúbenú predstavu jeho ako hundroša, obchodníka so smútkom skúpeho na slovo. Nemá pocit, že je to dnes dosť odvážne vydať 18-skladbový mega album?
"Ani nie, to len história dvojalbumov je poprepletaná množstvom otrasných prác. My sme do štúdia nenastúpili s úmyslom nahrať dvojalbum, jednoducho sme skončili s 25-timi hotovými skladbami... a nakoniec sa nedalo inak, ako vydať 18 z nich na albume, keďže ide o zmes množstva štýlov. Okrem toho, nám sa páčili vždy tie dvojalbumové vinyli. Nakoniec, v minulosti vyšlo niekoľko dobrých dvojalbumov, napr. "1999" od Princa, alebo staré hippy nahrávky ako "Electric Ladyland" a "Ummagumma". Myslím, že hlavný dôvod, prečo väčšina kapiel nevydáva dvojalbumy je ten, že majú problém proste zaplniť normálny formát albumu. Ako aj to, že sú tlačení plniť zmluvné podmienky."

Ani si neviem spomenúť na kapelu, ktorá by robila veci podobne ako The Cure, ktorí si dajú na album čo uznajú za vhodné a vydajú ho, kedy potrebujú. Naozaj môžu vydať hocičo?
"Preto robíme toho toľko, aby sme zistili, s čím všetkým si môžeme dovoliť vyjsť na svetlo sveta. Nahrávanie tohto albumu bolo naozaj zábavné, akoby sme boli opäť deťmi, žili sme totiž spoločne v malých domčekoch v okolí štúdia, takže sme sa mohli zabávať hraním hier a podobne. Poriadali sme oslavy a navzájom sa na ne pozývali. No a potom sme vždy dosiahli bod, kedy sme si povedali, že by bolo dobré zasa niečo nahrať. Raz som poriadal divokú disko párty, kde sme počúvali Chic a mňa napadlo, že by bolo dobré nahrať skladbu v podobnom štýle. Zrazu sme všetko prerušili, zapli v štúdiu všetky svetlá a nahrali "Hot Hot Hot!!!". Nezáležalo na to, či to bude fungovať alebo nie. Nahrali sme aj zopár úplných príšerností, ale niektoré z tých vecí by sme nikdy nenahrali, ak by sme premýšľali príliš seriózne, ako tomu bolo pri nahrávaní "Head On The Door". No myslím si, že tento album je oproti HOTD milión krát lepší, dokonca lepší než čokoľvek, čo sme doteraz nahrali."

Nadýchnite sa predtým, než vám poviem čosi o začiatku nahrávania. Bob a jeho stúpenci mali totiž pred nahrávaním k dispozícii 104 demosnímok, z ktorých si mohli vyberať. Ako to, že sú tak produktívni?
"To vážne neviem, obyčajne ide o snahu. No máme šťastie, nikdy sme neboli módnou záležitosťou a nikdy nás netrápilo, čo sa okolo nás deje, takže si môžeme robiť čo len chceme kedy chceme. Je to iba o tom, aké by to malo byť byť v skupine, ibaže pre väčšinu ľudí to o tom nie je. Je to totiž príšerný biznis, keďže sa v tom točí ohromné množstvo peňazí."

Čo teda The Cure robia preto, aby strčili do vrecka všetky tie príšernosti?
"Treba byť v správnom čase agresívny a neústupčivý. Nikdy sme nerobili veci, z ktorých by sme nemali radosť. Vždy nám vraveli, "toto je komerčná samovražda", no ja som nikdy kapelu nevnímal ako nejakú vec na predaj. Skupina je totiž značná časť toho, čo robím a nedokážem sa od nej odlúčiť - ak z vecí nemám radosť, tak nemá význam sa im venovať."

A to je dôvod, prečo sa zostava kapely tak často mení - ide o časť Robertovej filozofie - venovať sa niečomu, čo máte radi, keď to máte radi s ľuďmi, ktorých máte radi. Aj vďaka tomu pôsobia ako veľmi zvláštna skupina...
"Bol som zdesený motiváciou, ktorá mnohých ľudí držala v kapelách. Je to otrasné. Dať sa na niečo takéto, ako tu v Montreux, je naozaj niečo zvláštne, pretože je to ako nejaká súťaž, takže sa tu naozaj cítime čudne. Som si istý, že mnohí sa v našom prípade domnievajú, že ide o nejakú chybu. Veľmi sme účasť zvažovali, no povedali sme si, že ak by sme to nevzali, tak by to zobral nejaký iný idiot."

The Cure majú aktuálne za sebou trojtýždňový promo výlet po Európe, čiže niečo, čím sa predtým nikdy neobťažovali. Zahŕňa v sebe aj zastávku v Montreux a Filmový festival v Cannes, kde sa zastavili kvôli natočeniu videa k príjemnej "Catch". Robert však pôvodne chcel ísť do Nemecka, aby si dokázali, ako sa od čias, kedy tam mali permanentný temný imidž zmenili na prístupných a priateľskejších. Lenže akosi sa zamotali do vecí ako "The Cure in Orange", ktoré Robertovi opäť navrátili temný obraz.
"Snažili sme sa zohnať pozvánky na tie honosné párty, no nakoniec sme nešli ani na jednu. Ľudí v hudobnom biznise som považoval za odporných, ale ľudia z filmového sveta... nikdy som na hotelových recepciách nepočul zaznieť tak často slovo "zlatko"."

No a potom tu boli problémy s plážou...
"Museli sme to celé zahrať na pláži, čo bola tá najtrápnejšia vec, akú som kedy zažili. 4 000 ľudí opretých o zábradlie, vyzeralo to ako z videa Eltona Johna. Len som sa mykal, bolo úplne očividné, že sa hanbíme. Ľudia však vyzerali, akoby sa im to páčilo, proste masové delírium, masa ľudí, ktorá si všetko neustále fotila. Viem si predstaviť čas tráviť lepším spôsobom."

Vo Francúzsku totiž The Cure dosiahli statusu The Beatles. Bob to však skromne ignoruje.
"Čím viac váhame, tým akoby sme boli viac populárni. Keď sa nám dostáva popularity na rôznych miestach v rôznych obdobiach, tak je to z podivnej kombinácie rôznych dôvodov. Vo Francúzsku som dosť škodoradostne vystupoval ako v tlačových médiách, tak aj v televízii a myslím, že ľudí troch prekvapilo, ako v podstate takmer všetko, čo oni považujú za zábavné, nenávidím, pretože som vážne nad vecou. Ale to isté sa nám stalo aj v Južnej Amerike, neboli sme po našom príchode do tamojších končín pripravení na takú úroveň popularity. Už na letisku nás vítali tisíce fanúšikov a niekoľko lokálnych televízii. Mysleli sme si, že v lietadle, v ktorom sme prileteli, musel byť prezident alebo niekto veľmi slávny. A toto sa dialo celé tri týždne, bolo to pekne bizarné. Vo Francúzsku si ľudia zachovávajú aspoň určité dekórum, ale v Južnej Amerike sú totálni cvoci. Oni sú schopní sa aj podpáliť, pokiaľ si tým zabezpečia vstupenku do zákulisia."

Takže to celé pôsobilo ako sen, niečo, čo sa ani nemôže stať?
"Takéto niečo ma nijakým spôsobom ani nezasiahne, ani neovplyvní, nakoľko dôvody, prečo toto všetko robíme majú veľmi ďaleko od takýchto vecí. Ľudia nám vravia "no ale teraz ste už popové hviezdy," ale ja rozhodne nie som, ja predsa môžem ísť kam sa my zachce a kúpiť si to, čo uznám sám za vhodné, nie som žiadna hviezda typu Boy George. Ale v jeho prípade je to už samozrejme extrému. My môžeme ísť do Phoenixu, Arizony alebo kdekoľvek inde a môže sa stať, že sa tam na nás nik nepríde pozrieť."

Je dosť možné, že v Arizone nik nedokáže oceniť Robertove schopnosti, ale stavím sa, že vo Francúzsku je považovaný za niečo ako sex symbol. Bob sa zatvári grobiansky. "To vážne nie som, pretože každý vie, že už dlhé roky randím s tým istým dievčaťom. Ľudia ma považujú za človeka, s ktorým sa radšej porozprávajú, než vyspia."

Podľa mňa si až príliš skromný.
"Neviem. Mne sa to na druhých ľuďoch vôbec nepáči, ak by som začal takéto označenie a veci podobné akceptovať - čo nezačnem a to nie som skromný - jednoducho, ak by sme zmizli, tak by namiesto nás prišiel niekto iný."

Lenže The Cure predsa nezmiznú.
"A to je dôvod, prečo nás časť nášho publika miluje, pretože my sa nepovažujeme za iných, prípadne dôležitých, zatiaľ čo väčšina ľudí sa necháva vyvážať v drahých autách..." Jeho jazyk začína ohlodávať trúfalosť. "Áno, skutočne si užívam status sex symbolu..."

Veľa času ubehlo odvtedy, čo Bob opustil The Banshees, keď mu hrozilo, že jeho život bude pripomínať svinčík a potom prišla predčasná kríza stredného veku. Preč sú už aj mýty, že The Cure sú temnejší, než ktorákoľvek iná skupina v histórii popu. Sú zvláštni a temní, no takisto aj bezstarostní a usmievaví. Bob má rád oba extrémy.
"Nenávidel by som pocit, keby sme uviazli len v jednom extréme. Nenávidel by som, keby sme hrali iba skladby typu "Just Like Heaven", hoci je to vždy zábava, a takisto by bolo doslova príšerné, keby sme sa zrazu pokúšali pôsobiť seriózne. Mnoho kapiel chce zrazu získať umelecký kredit, ako napr. A-ha, každým mesiacom sú viac a viac škrobení. My sme sa vždy vybrali nesprávnym smerom, v prvých rokoch sme kašlali na všetky zaužívané postupy, každé rádio a TV stanica nás nenávidela, čo nás samozrejme netrápilo, pretože my sme zasa nenávideli všetko, čo sa hralo v rádiách a telke. Nakoniec, ešte stále 99% z toho, čo som donútený počúvať z rádia nenávidím. To je dôvod, prečo sme začali s našou kapelou a ten dôvod stále pretrváva. Som prekvapený, že po 10 rokoch sa stále nič nezmenilo, začínate akceptovať, že sa ani nikdy nič nezmení, vždy tu bude enormné množstvo produkcie, ktorá za nič nestojí."

The Cure sú už na scéne skutočne takmer 10 rokov, no Robert ich stále vníma ako novú začínajúce kapelu. Nakoniec cítiť sa primerane mladý pomáha z času na čas kapele, ako aj jej publiku. "Raz príde deň, kedy sa zobudím a všetko bude staré a zabudnuté," zauvažuje. "Moja maska Doriana Graya sa rozpadne a to bude ten osudný deň. Rovnaký proces prebehne súčasne aj v mojej hlave."

Robert si kedysi nevedel predstaviť, že sa dožije 25-ky (dokonca sa šírili oplzlé chýry, že chcel v tom veku spáchať samovraždu). No jeho postoje meniace sa z dňa na deň umožnili The Cure dosiahnuť určitú úroveň spontánnosti, bez obáv akýchkoľvek následkov. Radi si počas roka doprajú chlapčenské prekvapenia a tri týždne túlačiek po Amerike ukončili v šou Joan Riversovej. Robert: "Do šou ako Saturday Night Live alebo Johnny Carson nás nechceli, pretože sme podľa nich punkáči. Vždy som šťastný, keď také čosi počujem. Amerika je vážne bizarná. Keď tam zavítame, hráme v Madison Square Garden, no pritom sme tam stále považovaní za renegátsku punkovú kapelu, to je skutočne divný rozpor."

V Spojených štátoch dostala ich singlová kompilácia nálepku "násilné výrazy" a po ôsmych rokoch od vydania bola skupina zažalovaná Kanadskou literárnou komisiou za skladbu "Killing An Arab". Kompilácia totiž obsahovala aj ranné single a podľa Američov bola spomenutá skladba kľúčová. S Americko-arabskou ligou si to vyjasnili, iba kanadská pobočka s tým mala problém. Skupina všetkým vysvetlila, že názov skladby súvisí s knihou francúzskeho autora Alberta Camusa, no napriek tomu odohrali benefičný koncert pre izrealské, americké, arabské deti a bezdomovcov, len aby ukázali, že majú sociálne cítenie a nie sú predpojatí.
"Celá tá vec je totálne absurdná," povie Robert. "Príde mi divné, že sa to zrazu po ôsmych rokoch vytiahlo. Je to akoby niekto prišiel s nápadom, že by bolo dobré rozpútať ziskuchtivú kampaň bez toho, aby vedel, o čom vlastne kapela je."

Smiešne na tom je, že nikdy neviete, kam vlastne The Cure v danej chvíli smerujú. Jednoducho sa tešia z toho, že vždy idú hlavou proti múru. Ešte predtým ako už mierne unavený, no stále milý Robert Smith odišiel na ďalšiu tlačovku, zauvažoval o ďalšom smerovaní The Cure.
"No, nabudúce prídeme so skutočne gothickým albumom a asi by som si mal na krk zasa zavesiť môj krucifix. Bude to parádne bolestivá prechádza, ako keď vás chce reklama na Persil presvedčiť o svojej pravde."

Niekedy máte proste pocit, že byť v The Cure, to je ako si užívať pekne dlhé letné prázdniny...

zdroj: Record Mirror, 05­/1987



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi