Gameboy - 12/1997


Emotívna retardácia Roberta Smitha


Hitom Roberta Smitha je poskytnúť rozhovor s zábavnom centre plnom videohier, tie však musia byť obohatené víziami gothických príšerností: kráľ drámy s krvavo červenými perami usadený v elektrickom autíčku, nevyhnutná rutina vyčerpanej francúzskej mládeže, ponúka príležitosť vrhnúť samého seba pod kolesá a všetko rozmlátiť...

A potom sa dovalí taxík. Veľký, hanblivý chlapík s rozmazaným rúžom na perách a s oznámením, že sa do postele dostal až o šiestej ráno, aj to s parádnou opicou, následne nadával sám sebe, že sa dal vôbec nahovoriť na predstavenie nového kompilačného albumu The Cure a že si rýchlo potrebuje dať pivo. S úľavou si vydýchnete.

"Každým rokom som šťastnejší. Je to divné. Myslel som si, že v tomto veku budem neskutočne depresívny," zahundre a odpije si z piva. Ešte stále je zaľúbený do svojej manželky Mary. "Nie v Disneyho štýle, ale v takom tom povzbudivom. Sme spolu už 20 rokov, dlhšie, než jestvuje naša kapela." Začervená sa s pohárom na perách. "Bože, som taký staromódny."

Neskôr to už bola kola s rumom, Smithovi sa konečne zobudili túlavé topánky, vyrážame z pubu a smerujeme do Pepsi Trocadero Fundlandu na Piccadilly Circus. Smith je aj tak mizerným hráčom všetkých hier. "Až v polovici hry som si uvedomil, že som nesedel v pretekárskom aute a že tá cesta bola dvojprúdová. Myslím, že keď pôjdem o pár rokov na dôchodok, tak by som sa mohol začať opäť venovať športu."

Dôchodok? Šport? Áno, vyzerá to tak, že v období milénia plánuje Smith The Cure pustiť k vode. Dátum: Apríl 1999 koliduje s jeho 40-tkou. A čo potom do pekla aktuálne vydanie kompilácie "Galore - The Singles 1987 - 1997"? To nám má pripomenúť, že počas tých dvoch dekád bol iba roztomilých popovým mackom?

V budúcnosti by sa radšej venoval filmovej hudbe. "Alebo niečomu, kde by som nemusel vkladať až toľko osobných vecí a nemusel odpovedať na otázky, aký používam gel na vlasy." Takže nás čakajú ešte dva albumy. "Predtým, ako definitívne opustím label mám ešte v pláne vydať album najväčších hitov, aspoň s tým nebudem musieť v budúcnosti bojovať."

Takže, kedy si naposledy pán Šťastný poplakal? "Tri noci dozadu. Pozeral som sa teleskopom na hviezdy, popritom počúval prvé dva albumy Thin Lizzy a zrazu som začal plakať, ale v tom dobrom slova zmysle. Pochopil som totiž, že mám stále rád tie isté veci. V určitom smere som sa za tie roky dramaticky zmenil a v inom smere som zostal taký istý, ako keď som mal 15 - tomu sa hovorí emotívna retardácia."

Zdroj: Q, 12/1997



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi