Pôžitok - 1996


Pohoda na Swing Tour


"Po prvýkrát za posledné dni som sa cítil na pódiu absolútne príšerne. Išlo o kombináciu únavy a mýtickej 24-hodinovej virózy, ale cítil som vo vzduchu, že to príde. Doslova to páchlo všade okolo mňa. Miestami to bolo doslova pompézne."

Napriek poverám, ktoré rozšírila talianska tlač o tom, že turné The Cure malo byť okamžite zrušené, si Robert Smith v kľude posedáva v zákulisí haly Ghent´s Flander Expo. Vlasy stále v štýle najhoršej nočnej mory každého kondicionéra. Pery a oči takisto stále pod útokom mejkapu zn. Boots. V skratke, je to ako obyčajne biznis lídra týchto večných rockových čudákov. Aj keď sme ich uviedli takto nevľúdne, The Cure sú k nám veľmi milí, vďaka.

No aj tak by sa názory na nich v ankete na ulici rôznili. Dozvedeli by sme sa, že The Cure sú aktuálne veľmi nemoderní, že v predajnosti albumov to s nimi ide príšerne dolu vodou a klesajú ku dnu s inými "vykopávkami". No ale moment... nemáme tu náhodou 10.000 jačiacich Belgičanov, ktorí uznanlivo tlieskajú mamutiemu 2 a pol hodinovému setu chytľavých kjuráckych skladieb? A čo to množstvo dvojíc s dvoma lístkami na jednu z ôsmych arénových Cure koncertov v UK, ktoré si našli čas a odbehlo od kuchynského dresu? The Cure presahujú módu, ktorú robia starou práve jednomesačné hviezdy a reakcionári. Ale kapela napriek tomu lomcuje rozmarmi popovej módnosti, drží sa zubami nechtami na vrchole sveta, rozmazáva si rúž na ústach a vlasy ponecháva napospas osudu.

Napriek tým skvele zdravo pôsobiacim zdvihnutým palcom návštevníkov koncertov, má 10-ty štúdiovým album The Cure, "Wild Mood Swings", neistú pôdu pod nohami. Momentálne sa čvachce bez pršiplášťa na juhu Top 200-ky Billboardu a nik to nepokladá za zenit The Cure. Nech už je to akokoľvek, v zákulisí Robert Smith pôsobí neupravene a mierne šokovane. "Toto je prvý album, ktorý si nevedie lepšie ako jeho predchodca. Myslím, že sa z neho predalo len niečo cez jeden a pol milióna kusov, čo je asi polovica z predaja, ktorý sme dosiahli s albumom "Wish", ukázalo sa, že tá štvrročná odmlka sa prejavila viac, ako som si dokázal predstaviť. Stále chcem, aby bol album počúvaný a chcem bojovať za náš priestor, ale na druhej strane som pragmatik. Urobil som veci omnoho lepšie, než som si myslel, že urobíme, tak komu sa mám sťažovať?"

Smith sa ale teší z faktu, že toto turné sa javí ako vôbec najlepšie v celej histórii kapely. V zostave chýba bubeník Boris Williams a gitarista Porl Thompson, rovnako oddaní ako aj problémoví, no súčasná zostava je tá najpohodovejšia, akú kedy The Cure mali. Dokonca to zaváňa trochu rodinkárstvom, keďže kedysi klávesák, dnes gitarista, Perry Bamonte dotiahol do kapely brata Daryla, ktorý zastáva rolu tour manažéra. A nie je to namiesto Rogera O´Donnella za klávesami náhodou jeho kamoš a zakladateľ Wonder Stuffester Martin "Fiddly" Bell? Ako sa celá hala ponára do svetiel a publikum je zahalené do gothickej temnoty, tak prvé tóny odpaľujú 150 minútovú šou, ktorá akoby nemala hraníc. Všetko, čo si človek uvedomuje, je iba kompaktnosť, ku ktorej pociťuje bezhraničnú dôveru.

Nik ani v najmenšom nepochybuje, že Smith je tu šéf. Setlist vždy zostavuje 30 minút pred začiatkom koncertu a potom sa už stáva stredobodom 20 000 párov očí, ktoré ho vnímajú v podobe slávnych žalospevov, ktoré zaplavujú halu. Je v dobrej forme, z prednej časti pódia riadi kapelu, ktorá starostlivo sleduje z úzadia všetky jeho signály. Z času na čas sa doslova dožaduje súhlasných prikývnutí od Belgičanov z opačnej strany barikády. No tento 37-ročný objekt ich sympatii ich vždy odmení zdvorilým odstupom. "Toto ma vážne veľmi netrápi," vysvetľuje Smith, keď sa ho pýtame na túto desivú podobu lichotenia. "Deje sa to už veľmi dlho a ja som sa naučil, ako sa s tým vyrovnať. Teraz už viem zvládať ich sklamanie, keď ma stretnú a vyjde z nich, "Bože, a to je všetko?"."

Ak Smith nemôže byť spasiteľ, tak potom je Ghent viac než spokojný s výberom skladieb. Našťastie sú The Cure dnes lepší než kedykoľvek predtým, Jason Cooper im dodal skutočnú oporu v podobe bicích a je nádherne zohratý s ich legendárnym bassákom Simonom Gallupom. Simonove vlasy sú dnes samozrejme omnoho rovnejšie než za starých čias, no Gallup je stále pevnou a nedeliteľnou súčasťou základov všetkých skladieb kapely. Dnešný set ale nie je práve príkladom teórie, "dajte ľuďom to, čo chcú". S osvedčenými skladbami totiž súperí až deväť skladieb z albumu "Wild Mood Swings", vrátane "Club America", v ktorej sa Smith snažil spievať rovnakým spôsobom ako v štúdiu pri jej nahrávaní. Samozrejme, že môžete naraziť na Smithovu tvrdohlavosť, hlavne ak podľahnete "Strange Attraction", nádherne prskavú s kalypso efektami, alebo "Jupiter Crash", nádherný kúsok plný rozmarov. Hoci na druhej strane, to množstvo lacných svetelných efektov, ktoré sa na človeka vyvalilo počas "This Is A Lie" zostalo nepochopené. Nejde o žiadnu štadiónovú baladu, len o nenápadnú pomalú vec...

Je jasné, že samotní The Cure si to užívajú. Bez kolieskových korčulí, s ktorými sa preháňal po hale ešte pre jej otvorením, je zrazu Perry Bamonte na pódiu dosť nevýraznou postavou, no vydáva zo seba dostatok energie na to, aby vybičoval Gallupa k predvádzaniu neuveriteľných šialenstiev. Hneď ako zazneneli prvé tóny "The Blood", Gallup na pódiu doslova explodoval v štýle Pata Edderyho vo chvíli, keď ho doma obvinili z neoprávneho užívania dopingových látok. Smith zasa pôsobí ako otec, ktorý rád svoje deti rozmaznáva. Závrate vyvolávajúca rocková stupidita ešte stále nedokázal skaziť zábavu, ktorou dnes žijú The Cure. Dokonca ani Smith nechce spadnúť do svojej bežnej rutiny, napriek tomu sa z mikrofónu neozve nič viac ako "merci" a "ensuite" - ale zasa byť tak dlho na turné, ktoré nenávidí, nenávidieť seba samého a nebyť veľmi nadšený zo zdieľania spoločných priestorov s ostatnými bláznami... asi by sa to celé dalo zhrnúť do presnejšieho pomenovania - "pôžitok". "Som taký rád, že môžem kričať," spieva v úvode "Mint Car" a mne to pripomenie často ignorovanú pravdu: že ak sa The Cure sústredia, dokážu bez problémov skomponovať chytľavé popové skladby.

Po 20 skladbách a krátkom oddychu v zákulisí sa kapela vracia k práci, ktorú môžeme rovno nazvať skôr druhá polovica koncertu, než prídavok. Akoby si z nás uťahovali, pretože nasledovných 50 minút boli doslova hitovou jazdou The Cure. "Play For Today" privítala celá hala s pivami v ruke a spevom a po nej sa všetko bleskovo pretavilo doslova náboženskej extázy v podobe "Boys Don´t Cry", "10:15 Saturday Night" a "Killing An Arab". Mimochodom, počas "Why Can´t I Be You?" to na pódiu vyzeralo ako v šatni kapely. Smith odložil gitaru, rovnako ako aj svoje zábrany a potuloval sa po pódiu tackavým a veselým spôsobom, akoby si predtým bafol jointa.

Konečne, "A Forest" zabalil celú noc do jednej veľkej zúrivosti v podobe hučiaceho gitarového zvuku, čím sa znovuobjavil význam Smithových tvrdení, že Hendrix je jedným z troch popových hviezd, ktoré mu navždy utkveli v pamäti (okrem neho sú to ešte Bowie a Alex Harvey). Žeby sa The Cure po niekom opičili? Asi to treba chápať nasledovne:
"Toto je len prirodzene zhmotnená podoba faktu, že máme kapelu omnoho radšej," vysvetľuje Smith. "Kapela, ktorá stvorila albumy "Disintegration" a "Wish" bola vážne dobrá, ale vládla v nej neuveriteľná nervozita. Po prvýkrát za dlhé roky si opäť s radosťou vyrazím s kapelou na pivo. A to je veľmi príjemné."
Po koncerte vyráža Gallup s Cooperom do autobusu, zavesený jeden na druhom. Aj to je milý pohľad. A neverte vždy všetkému, čo počujete. The Cure predsa nikdy neboli v štádiu rozpadu.

autor: Howard Johnson
zdroj: Q Magazine 1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi