Vražda v panskom sídle - 06/1996 - I.


Ďalší z nekonečných rozhovorov v Bath


"Vražda v panskom sídle... alebo ako zabíjať s noblesou na vidieku. Plukovník Robert Smith tlčie Tinu Turner, Romo a nemecký futbalový tím v obývačke s hromadou kabeláže."

Je to už 19 rokov, čo The Cure po prvýkrát načrtli svoje pavúčie hieroglify na steny popu. V tom čase náladový, plachý tínejdžer menom Robert Smith skomponoval kúsok temnej nezmyselnosti s názvom "Killing An Arab". 19 rokov šialených snov, podráždených túžob, prudkej dychtivosti, vyváženej poéziou, rozmazaným rúžom a smiešnymi vlasmi. To už naozaj ubehlo toľko rokov? Kam sa to všetko podelo?

Na The Cure je veľmi ľahké zabudnúť. Ako na bežné veci alebo Des O´Connor alebo varené rajčiny. Sú tu stále, vždy sa niekde objavia. Ale nepatria The Cure do rokov 80-tych?

"Trošku sme našim aktuálnym zmýšľaním zmätení," prizná Robert Smith. "Nemáme ani poňatia, aké publikum k sebe na koncertoch pritiahneme, prípadne ako na nás budú reagovať starší fanúšikovia. Myslím, že sme 80-te roky nechali ľadom. Nie každá kapela to dokáže, väčšinou sú pekne v prdeli. Depeche Mode a U2 to dokázali. Ale napr. takí Simple Minds sú v podstate stále kapelou 80-tych rokov. Minulý rok som videl Electrafixion a tí takisto uviazli v čase. Ian McCulloch je síce náš kamoš, ale musím povedať, že mal v očiach smútok." Ale na rozdiel od Mac The Mouth, môžu Robert Smith a The Cure na rok, či dva, zmiznúť s plným vedomím, že neskončia opustení. Nakoniec, kto iní dokáže vyprodukovať tak zvučný pop s hlasom pripomínajúcim opustenú milenku?

"Nikdy som si nedával žiadne limity," prikývne Robert Smith.
"Nemyslím si, že by sme robili niečo zlé. Boli časy, kedy sa niektoré veci javili pre The Cure ako nepredstaviteľné, ale dnes..." Na chvíľu sa odmlčí a usporiada si myšlienky. "Ale dnes si viem predstaviť, že robíme všetko, čo len chceme."

Piati imaginárni páni tvoriaci aktuálnu zostavu The Cure sa usadili na vidieckom panstve, síce malom, no v Bath a jeho okolí veľmi významnom. Veľkolepý a trochu chladný dom, feudálna ohavnosť patriaca anglickej ruži, ktorá sa premenila v hollywoodske zlatko, herečke Jane Seymourovej. "Ona ten dom využíva len jeden týždeň v roku, na Vianoce," uškrnie sa vľúdny klávesák Roger O´Donnell. "Ale aj od toho už upustila. Asi si ju miestny dostatočne nevážia." Sadli sme si a chvíľu uvažovali o poľutovaniahodných zlyhaniach dobrých mešťanov Avonu v starostlivosti o pani Seymourovú, ktorí ju vlastne mali nosiť ulicami mesta na pleciach. Ale samotný dom pripomína svojho majiteľa doslova na každom kroku: dokonalé fotografie pani Jane zdobia takmer každú stenu. "Je tu dokonca fotografia, na ktorej je iba v luxusnej bielizni a so svojim ex-manželom ležia na starej veľkej posteli," zverí sa nám bassák Simon Gallup. A ktorý ex-manžel to bol? "Myslím, že to bol jej tretí."
The Cure si tu takto honosne a hlavne spoločne nažívajú už viac ako pol roka. Snívajú a pracujú na svojom desiatom štúdiovom albume s názvom "Wild Mood Swings". Ešte z toho všetkého nešalejú, ale cítiť závan nudy: dokonca úplne pokojne k sebe pustili novinárov. Áno, hudba, dobrý drink a prázdny vidiecky dom... to je doslovné týranie. Niekedy vie byť život peklom. Jeden po druhom miznú v kuchyni. Roger O´Donnell, ktorý sa po piatich rokoch života v Kanade pripojil opäť ku skupine, je veľmi priateľský, zatiaľ čo bubeník Jason Cooper je trochu tichší a schúlený v rohu sa zotavuje zo včerajšej opice. "Včera sa vybral do Bath a v Moles klube sa pekne opil," povie O´Donnell priam otcovským štýlom. "A čo?," zabľaboce Cooper. "Robím to každý večer."

Zo svojej izby zrazu vyjde bývalý klávesák a roadie kapely, Perry Bamonte, všetkým priateľsky potrasie ruku a poberie sa zasa do postele. Vlasatý a permanetne šibalsky naladený Simon Gallup sa vľúdne každému prihovára a predstavuje nám obrovskú tanečnú sálu, ktorú kapela premenila na štúdio. Zdesenie však ovládne jeho tvár v momente, ako sa ho spýtam na fakt, kde zamýšľa žiť, keď nakoniec tento dom opustia. "Tak na tom som ešte nepomyslel," povie. "Momentálne vlastné bývanie nemám. Technicky som teda bezdomovec." Prečo? "To je na dlho."

Vrátime sa do kuchyne sa Robert Smith hrá na vľúdneho hostiteľa so zbehlým šarmom, no pritom ostro, pohľadom vretenice, spod svojho strapatého účesu sleduje, čo sa okolo neho deje, no popritom pôsobí uvoľnenejšie, šťastnejšie a hlavne zdravšie, než by ste čakali. The Cure zapózujú fotografom a následne sa presunú do tretej najlepšej obývačky pani Seymourovej. "Tuto poskytujeme rozhovory," povie Robert Smith. "Takisto tu pozeráme telku a hlavne veľa pijeme."

Keď Robert Smith rozpráva o The Cure, tak si škriabe prsty, trhá očami, hovorí o čosi rýchlejšie a s istou dávkou neistoty sa snaží sám seba presviedčať aby pokračoval. Neskôr sa zastaví, zasmeje a jeho oči poskytnú väčší a uprenejší zrakový kontakt. Zbytok kapely sa medzitým zhromaždil v sviečkami osvetlenej miestnosti, príležitostne niekto niečo zašepká, ale väčšinou v tichosti sedia a nechajú svojho strapatého vodcu odpovedať na dotieravé otázky.

Takže Robert, bolo niekedy v histórii The Cure obdobie, kedy si mal pocit, že ste úplne mimo času?
"Vždy!," odpovie Robert a celá kapela vybuchne smiechom, aj keď ide len o taký polovičatý vtip. "Ale necítime sa byť súčasťou Romo, to sme si istí! O čom to celé je? Keď v rokoch 1988-1989 nastala explózia clubovej scény, vyhlásili sme, že nás sa to netýka, no napriek tomu si myslím, že v The Cure boli vždy prítomné tanečné prvky. Krátko po tom sme vydali album "Mixed Up" a naše skladby remixovali dj-i ako Paul Oakenfold, za čo nás kritika absolútne zdupala pod čiernu zem, hlavne za tú tendenčnosť."

"Ja vlastne už tanečnej scéne vôbec nerozumiem, ten štýl už má toľko odnoží, že v tom prestávam mať prehľad. Mám rád Banco De Gaia, pretože sú vľúdni. A takisto sa mi dobre počúva ambient dub."

A čo sloboda a pozitivita vychádzajúca z extázovej revolúcie, páči sa Robertovi? Okúsil "éčko", ktoré doslova prefičalo krajinou spolu s rave?
"No... vlastne nie. Povedal som síce, že v The Cure sa vyskytuje veľa tanečných prvkov, ale nepovedal som, že viem tancovať! Neviem tancovať ako bez "éčka", tak ani s ním. Nie som spoločenský typ, ktorý by zodpovedal tej atmosfére. Ak si vezmem "éčko", tak to už potom radšej doma počúvam Mahlera. Moja manželka sa ma pokúsila už niekoľkokrát naučiť tancovať, no mám absolútne nulovú schopnosť koordinácie. Radšej sa vrhnem do mora a vyjdem z neho von..."

"Povedzme si to po pravde, jediný dôvod na tanec je balenie kočiek," zažartuje Roger O´Donnell, inak skutočný Darwinista.

"Pôvodne sme album chceli pomenovať "Bare"," zaradí sa do konverzácie opätovne Robert. "Chcel som ho nahrať čo najrýchlejšie, doslova za jediný víkend, len by sme hrali akusticky v miestnosti ako Cowboy Junkies. Aj by to fungovalo, lenže krátko na to odišiel z kapely bubeník Boris Williams a tak som si to celé musel premyslieť."

Dokončená nahrávka však bude znieť trochu inak v porovnaní s pôvodným zámerom. "Wild Mood Swing" je však fantastický album, excelentní Cure, svieži a energickí. Doslova výstižný názov.

"Tak to som rád, že to takto vidíte," rozjasní sa Robertova tvár, "pretože väčšina ľudí to takto nevníma. Bolo to veľa vzdoru. Ale výsledkom je tento album a myslím, že to funguje."

Jasné. S prižmúrením oka to môže súvisieť s náladovým prechodom od hlboko dojímavej "Want" k priam neznesiteľne škodoradostnej "Mint Car", ktorá v prvom verši akoby odkazovala na "Friday I´m In Love": "Sun is up , I'm so happy I could scream / and there's nowhere else in the world I'd rather be..."

"Písanie tých "šťastných" piesní je pre mňa úplne odlišný proces v porovnaní s tými melancholických a introspektívnych kúskov. Obyčajne píšem v momentoch, kedy som nešťastný, prípadne smutný. V takých chvíľach ukazujem svoj strach a snažím sa ho pochopiť. Keď som neuveriteľne šťastný, tak si to jednoducho užívam. "Mint Car" je vyjadrením pocitov očakávania, kedy si myslíte: toto bude naozaj fajn, nič nemôže byť lepšie ako práve to, čo sa bude diať. Ale vo chvíli, keď som to písal, som sa tak určite necítil. Snažil som sa jednoducho ten pocit zapamätať, spracovať ho na papier."

"Veľa z toho, čo robíme, je skutočne radostné," pokračuje Robert. "dokonca aj mojej mame sa to páči. Najmylnejšia predstava o The Cure je tá, že sme gothická kapela. Nikdy sme gothickí neboli. Keď sme začali, boli sme "raincoasts" - hoci dnes sme už úplne zabudli, čo to vlastne znamená. Mixujeme ohromné spektrum zvukov a hudobných štýlov, no vždy nás nakoniec zaškatuľkujú podľa vlasov, rúžu na perách a pochmúrnosti." Sotva prekvapujúce, vzhľadom na klony v podobe ich najtvrdších fanúšikov - "čierne vlasy a vyblednuté tváre" - no kapela je v Európe stále atraktívna.

"Nedávno sme hrali vo Francúzsku a predskakovali nám Blur," spomína Robert. "Predné rady okupovali tvrdí fanúšikovia gothu. Na Damona kričali a dvíhali prostredníky a ten ich začal oblievať vodou. Doslova im povedal, "čím viac budete kričať, tým viac vody na vás vylejem a keď príde Robert, budete vyzerať pekne trápne." Mám rád Blur pre ich zmysel pre humor. A to je niečo, čo je oporou toho, čo robíme. Ľudia si myslia, že sme stelesnením pochmúrnosti, ale mali by skúsiť s nami stráviť jeden večer. Smejeme sa viac ako ktokoľvek iný." Je ale čas na malé provokatívne "faux pas"...

Povedal som: "Prvá skladba albumu "Wild Mood Swings", hlboká a takmer symfonická "Want", je akýmsi nárekom nad symbolickým pieskom pretekajúcim pomedzi prsty a ešte aj ten patetický verš: "zakaždým nariekam (i´m always on the moan)". "Nie," opraví ma Robert, snažiac sa zachovať vážnu tvár, zatiaľ čo zbytok kapely sa potichu chichoce. "je to 'i´m always wanting more'."

Ach tak. Ale ešte stále máš v sebe ten úprimný strach z toho, že niečo zmeškáš, nie? Alebo je tvoja duša viac sústredenejšia?
"Stále som veľmi často nespokojný," povie priam dotknuto. "Ale to vôbec nie je o spokojnosti... Jediný rozdiel dnes je v tom, že sa v každej situácii snažím nájsť niečo dobré. Predtým som sa tým nezapodieval. Myslím, že mi je dosť ľúto ľudí, ktorí to v živote vzdali. Myslím tým tých, čo si povedia, "srať na to" a vzdajú sa všetkého, odmietam totiž stráviť zbytok života sedením pred telkou. To by som nedokázal. Vždy budem ten, kto permanentne pátra po zmysle vecí."

S The Cure si začal ako mladík, už si z toho mládežníckeho pocitu úzkosti vyrástol?
"No samozrejme, ak by nie, bol by som na smiech. Ale v určitom zmysel, pokiaľ nezošaliete prípadne nebudete klinicky depresívny, tak musíte so sebou samým uzavrieť dohodu o tom, ako pokračovať. Ešte som nestretol človeka, ktorý by bol naozaj odhodlaný ku všetkému. Nikdy! Bolo iba jediné obdobie The Cure, kedy to bolo bez kúska humoru a to bolo pred 15-timi rokmi, v období albumov "Faith" a "Pornography". Prečo? Jednoducho sme sa do takého stavu dopracovali. Ja so Simonom sme síce zábavu mali, ale tá bola plná neuveriteľného množstva drog a alkoholu. To bolo len o pocitoch zúfalstva, hnevu a frustrácie. Vyšiel som z toho totálne zničený. To, čo prišlo potom, myslím single ako "The Walk" a "Love Cats", bolo vydané napriek mne, nie kvôli mne. Totálne ma to rozčuľovalo, napriek viere, že ak sa ľudia snažia spracovať ten hnev a zúrivosť, prípadne si ho udržať, že je to niečo prirodzené. Ako sa môžete trápiť udržiavaním pocitu márnivosti? Je to paradox: na ničom nezáleží, čo tak o tom zaspievať? A potom ešte raz? Viete, raz sa to dá, no potom je to už trochu nudné."

Keď si Curt Cobain vzal život, vnímal si to ako akt stratenej a zúfalej duše vzdialenej milión míľ od tej tvojej? Alebo si si pomyslel, no áno, kľudne som to mohol byť aj ja?
"To určite nie. Veľmi dávno som síce dosiahol bod, ktorý si veľmi živo pamätám, kedy som bol konfrontovaný s podobnou inklináciou, ale uvedomil som si, ako mám rád život."

>> pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi