Robert Smith bez šmyniek - 11/1985


O zmysle fungovania v The Cure


Stav mysle Roberta Smitha, alebo všeobecne stav mysle mladej generácie, sa zrazu začína vzmáhať: "posledných 25 rokov si musíte byť akosi omnoho lepšie byť vedomý toho, čo robíte, inak sa vám môže stať, že zomriete z dňa na deň a ani nebudete vedieť prečo."

"Dva roky dozadu, v časoch prípravy albumu "The Top", ma začali The Cure totálne nudiť. Predtým som bol ich totálny fanúšik, od čias ich prvého singla na labeli Fiction Records, s názvom "Killing An Arab". Chcel by som ale poznať toho démona, ktorý mi ten pocit ukradol."

Robert Smith ma zaujal, jeho kariéra mi príde fascinujúca, nedokázal prestať s prestupovaním medzi jeho kapelou a The Banshees, úplne sa nechal opiť prácou a ozveou jeho úspechov vo všetkých žánroch, staré pohnútky romantika pridali jeho mierne hrozivej aure akýsi podivný odraz.

V roku 1983 ohlásil návrat k viac komerčnému smeru, čím evidentne odradil niektorých náruživých fanúšikov kapely. Po vydaní "Let´s Go To Bed" sa šli fanúšikovia doslova zblázniť od zúrivosti (tri mesiace na to tí istí fanúšikovia masívne kupovali singel "Blue Monday" od New Order!). Následne to bola senzačná "Lovecats" spolu so šialeným videom a neuveriteľným rozpočtom: otrhaní a psychedelickí, kamera lieta okolo Roberta Smitha a Laurenca Tolhursta, ktorí sú obklopení zbierkou starých vypreparovaných mačiek. Miau!

Aj so Simonom Gallupom sa stihli pobiť. The Cure boli vtedy zredukovaní doslova na minimum. S novým zvukom bol stroj znovu spustení do prevádzky, aby vyprodukoval nový album "The Top" s následným turné, ktorého výsledkom bol totálne na hovno live album. No a teraz sme v roku 1985. Gallup sa vrátil, The Cure triumfovali so singlom "InBetween Days", album "The Head On The Door" je ohromný a kapela je pripravená zaplniť brusselskú Forest National. Predtým však vznikol priestor na tento rozhovor.

Pred chvíľou som si sumerizoval myšlienky a spomenul som si na prvý koncert The Cure v Bruseli, v klube Klacik, v decembri 1979. Pamätáš si na to obdobie?
Áno, bolo to veľmi nepohodlné, hlavne kvôli "materiálnym" problémom. Nemali sme peniaze a spávali sme v aute. Koncertovali sme bez finančnej podpory labelu, ale to preto, že sme nechceli, aby sme im čosi dlhovali. Výsledkom ale bolo, že sme sa snažili prežiť z týždňa na týždeň. Na druhej strane to bola zábava, fanúšikovia sa nám vždy snažili pomôcť.

Aká bola vlastne počiatočná myšlienka vzniku The Cure?
Tá istá ako dnes, nič sa nezmenilo. Hlboká neznášanlivosť súčasnej hudobnej scény. Zopár umelcov ma zaujíma a tí, ktorých zvyknem počúvať, majú k úspechu taký istý postoj ako ja. Za tých 7 rokov existencie spoznali The Cure rôzne úrovne popularity bez nejakého priameho dopadu. To isté sa dá povedať o ľuďoch, ktorých tvorbu počúvam, The Stranglers, The Bunnymen, Costelo, The Banshees alebo New Order.

Obaly vašich nahrávok majú akoby rovnakú tajomnosť.
Nikdy som nemal nutkanie ukázať moju tvár na obale albumu, nieto kompletnú fotografiu, pretože ľudia majú tendenciu tvorby predpojatých myšlienok pre samotným počúvaním nahrávky. Ak by sme boli dlhovlasý a mali neupravené brady, verejnosť by nás a našu kariéru mohla vnímať inak ako keby sme boli plešatí, mali čierne okuliare a pritom by sme produkovali tú istú hudbu. Aj preto sme vytvorili priepastný rozdiel medzi albumovou prezentáciou a prezentáciou na pódiu, v TV alebo v časopisoch.

Ale ty sám osobne vyzeráš veľmi výstredne.
Áno, dokonca som dnes na ulici videl niekoľko Robertov Smithov a je to veľmi bizarné. Nikdy som však na svoj vzhľad neupútaval pozornosť; toto som jednoducho ja a hotovo. Mám veľmi podvedomý prístup, veľmi nerozumný, hlavne pokiaľ ide o môj účes, oblečenie alebo mejkap a nemám ani poňatia o tom, že je dnes štýlové a v móde. Riadim sa iba vlastným inštinktom.

Pamätáš si vlastne dôvod, kvôli ktorému si si po prvýkrát dal mejkap?
S tým som začal, keď som mal 15, to som bol stále v škole a urobil som to iba preto, že to nik iný neurobil a chcel som si trochu rozšíriť oči, vďaka čomu som bol atraktívnejší, teda aspoň som si to myslel. Takže to vychádza práve z toho, s narcizmom alebo samoľúbosťou to nemá nič spoločné: keď si dáte mejkap nemusíte hneď zlepšiť svoj výzor, ale v tomto konkrétnom prípade sú moje oči na tom asi tak, že by ich ľudia jednoducho na mne v prípade bez šmyniek nemuseli nájsť. V časoch "Pornography" som používal mejkap v štýle bojových malovaní: na tvár som si naniesol toľko rúžu, že to pripomínalo krvavý kúpeľ. Mejkap je vlastne maska, s ním vlastne hrám sám seba.

Pri pohľade ráno do zrkadla si pripadáš skvele alebo príšerne?
Viacmenej neopísateľne.

Tak sa poďme baviť trochu o kapele. Simon Gallup odišiel a zasa sa vrátil. Čo sa vlastne stalo?
Odišiel, pretože sme sa pobili. Myslím, že posledný spoločný koncert sme odohrali práve v Bruseli (11/06/1982). Bili sme sa často. Ale dostali sme sa do stavu, kedy sme sa nevedeli zniesť, udierali sme do seba dovtedy, kým jeden z nás nešiel k zemi a ja som to byť nemohol. Po tom koncerte sme sa jednoducho prepracovali k bodu, z ktorého už nebolo návratu, nevedeli sme sa na ničom zhodnúť a nastali neuveriteľné frustrácie: jeden o druhom sme boli presvedčení, že by sa mal zmeniť. Dnes je prekvapujúce, že sme na tom lepšie ako v časoch, kedy sme sa pokladali za najlepších priateľov na Zemi.

Reštartovanie takého priateľstva môže byť úplným farizejstvom v štýle, "tak na všetko zabudnime a začnime odznova".
My sme ale na nič nezabudli a možno preto to funguje. Viac ako rok som Simona nevidel a potom som sa šiel pozrieť na jeho novú kapelu. Neskôr pri drinku sme si uvedomili, že dôvody, pre ktoré sme sa kamarátili, sú stále tie isté a boli to naše postoje k The Cure, ktoré nás rozdelili. Dnes vieme, čomu sa vyhýbať, aby sme nespadli do tých istých pascí.

Ale si to ty, kto spomína excesy a ty si si vybudoval reputáciu alkoholika, ostatní sa nespomínaju...
Všetko som uzavrel a vzali si voľno. Samozrejme, že z času na čas mám svoje krízy, pretože mám intenzívnu povahu, ale naučil som sa byť excsívny v abstinencii, hlavne čo sa týka spotreby alkoholu. A navyše sme členmi futbalového tímu, kvôli ktorému si musíme uchovávať fyzickú kondíciu.

Takže staré klišé o vykúpení platí!
Mohlo by, ale pokušenie smerujúce k alkoholu a drogám sa rodí z frustrácie a nudy, ktoré človek zažíva hlavne na turné. Vašu agresiu môžete lepšie smerovať kopnutím do lopty než sa upíjaním k smrti alebo kričaním na každého. Nemyslím si, že ide o klišé, ak nejakým spôsobom necvičíte, stanete sa zdochliakom... je lepšie premýšľať o tom, čo robíte, než zmrieť z dňa na deň bez vedomia príčiny.

A tvoj názor na protidrogovú kampaň, ktorú rozbehla anglická vláda?
Totálne úbohá, tá kampaň vlastne odvádza pozornosť ľudí od skutočných problémov... Heroín je alebo symptóm vážnej choroby, nie príčina. Neschvaľujem kampaň, pretože ide o začiatok obmedzovania osobných slobôd, slobody výberu... ide o sociálny problém, keď sa veci menia k horšiemu, ako v Anglicku, tak aj vo zvyšku Európy a práve týmto smerom by sa mala kampaň uberať. Pochádza totiž z Thatcherovej administrácie, demagógia chudoby je ich volebnou kampaňou. Na jednej strane začína antiheroínovú operáciu a na druhej strane prijímajú nový zákon, ktorým predlžujú prevádzkové hodiny krčiem! Aj tak sa získavajú hlasy. Potlačíte narkomanov a povzbudíte opilcov. To je choré!

Tak prejdime k textom nových skladieb. Neustále nočné mory, triašky a výkriky... nálady odvolávajúce sa na alkoholické halucinácie a dnes o sebe tvrdíš, že si čistý...
To je rozdiel, chcel som ale hlavne poukázať na objektivitu. Nočnomúrová nálada "Pornography" by mohla bezpochyby vyprchať, hovoril som v prvej osobe, bolo to jednoznačné, ale ja som bol do tých halucinácii totálne ponorený. Dnes je to "ja" omnoho menej autobiografickejšie. Človek si nočné mory radšej predstavuje, ako by s nimi žil. V mojom ponímaní to robí album prístupnejším. Samozrejme si to vyžaduje pozornosť poslucháča.

Myslíš, že raz budeš schopný použiť aj slovo "šťastie"?
V piesni asi nie, to vážne pochybujem. Ale asi by som tak hovoriť nemal, neviem. Alebo radšej, dúfam, že raz toho budem schopný, ale tá predstava je veľmi ťažká.

Aký je význam tejto vety: som paralyzovaný krvou Krista?
Je to nápoj! "The Blood Of Christ" je odroda portugalského vína, ktorou ma raz ponúkli moji priatelia. Vypil som celú fľašu ma mal som vážny problém spomenúť si na vlastné meno. To je dôvod, prečo má skladba "The Blood" taký pseudo-flamengo nádych. Ale, ono to celkom až taká pravda nie je. To víno sa popravde volá "Kristove slzy", ale ja som to pozmenil, aby som tak získal viac agresívnejší obraz. Je to iba skladba na albume, ktorú som napísal vo chvíli totálnej vyčerpanosti. Predstavoval som si, že som niekto úplne iný.

Dva, tri roky dozadu, si pracoval ako maniak, doslova rozvíjal naraz tri kariéry: s kapelou, so psychedelickým experimentom The Glove a s The Banshees.
Mal som pocit, že sa musím totálne ponoriť do práce a kompletne sa tak vyhol môjmu osobnému životu. Teraz je situácia iná a ja som rád, že mám na svoj osobný život viac času...

The Cure vypredali Wembley a vo Forest National vás bude čakať šesť tisícový dav. To je veľká zmena...
Aby som bol úprimný, ideálne publikum je tak tri tisíc ľudí, ale keď hráte 5 nocí po sebe, napr. v Hamersmith Odeone, tak je veľká pravdepodobnosť, že jeden z tých koncertov vybuchne. Keď je všetka energia koncentrovaná na jeden koncert, tak je to iné, tam musí byť proste všetko dokonalé. Sme súčasťou celého koncertu, zvuku, osvetlenia, celú produkciu máme pod palcom, no nie v staromódnom ponímaní: stále dokážeme vytvoriť rovnakú atmosféru, pretože to celé závisí hlavne na nás.

Z "Inbetween Days" sa stal veľký hit... vidíš to niekedy na No.1 v rebríčkoch?
Úprimne, nie. V časoch "Pornography" sme dosiahli bod frustrácie v zmysle, že asi nikdy nezažijeme zlom v kariére. To, čo som ja pokladal za dobré single, ako napr. "Boys Don´t Cry", to sa takmer nikdy nehralo v rádiu. Tá frustrácia nevychádzala z výsledkov predajnosti, nie tento fakt robí singel dobrým alebo naopak, ale z neschopnosti ponúknuť alternatívu k tomu, čo je aktuálne v Top 20. S "The Walk" a "The Top" sme otvorili dvere, omnoho viac ľuďom sme ukázali pozadie The Cure.

A čo je za tým pozadím?
Ja myslím, že úroveň popularity, ktorú sme dosiahli, postačuje, viac nepotrebujem, nakoľko nechcem nad tým stratiť kontrolu. Za určitou hranicou sa úspech stáva obmedzujúci: namiesto toho, aby ste boli schopní robiť viac, robíte menej. Aktuálny stav je pre nás ideálny. Koncept zbohatnutia pre mňa nič neznamená. Dlhovekosť, to je to, čo ma zaujíma, nie zarábači ako Frankie Goes To Hollywood.

Tak zopakujem otázku, čo ja na pozadí The Cure?
Starý punkový ideál: nie sme ničím odlišní od ľudí, ktorí počúvajú našu produkciu.

zdroj: Rock This Town, Belgium, 11/1985



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi