Galore - 10/1997


Robert Smith, sediac v záhrade svojho domu v Sussexe, premýšľa o svojom živote a úspechu.


"Mám domov," poukáže na vidiecky, zeleňou obrastený dom. "Nepotrebujem byť slávny. Teším sa z úplne iných vecí."

Jednou z nich je aj trávenie času s 21 synovcami a neterami, všetko decká v rozpätí 1-21. "Čiže od nič netušiacich po všetko vediacich," prehlásil v telefonickom rozhovore.

"Veľmi si užívam tú pozíciu mierne vyšinutého strýka," povie škodoradostne Smith, ženatý, no bezdetný, keďže sa tak rozhodol. "Skúšam s nimi veci, ktoré som kedysi ja prepásol... brávam ich do kina, divadla alebo len tak na prechádzky. V určitom zmysle sú to úplne banálne veci. To robí predsa skoro každý, lenže ja som to kedysi nerobil, nakoľko ma zamestnávali iné veci."

Medzi tými vecami najviac vyčnieva masívne úspešná popová kapela, ktorej sklady sú jednoznačne rozpoznateľné vďaka Smithovým dychtivým vokálom. Úspechy The Cure - vrátane piatich miliónov predaných, po sebe nasledujúcich albumov z rokov 1986 - 1992 - sú aj takto oslávené novým albumom a video kolekciou "Galore - The Singles 1987 -1997", ktorý je uznaním zmeny statusu kapely - z obľúbenej kultovej záležitosti sa stala marketingová senzácia.

"Galore" však rozoberá iba jednu stránku kapely - optimistický aspekt založený na melodickom a hlasovom potenciály. V týchto skladbách spieva Smith o romantických stretnutiach, ako v "Just Like Heaven", a nabáda poslucháčov v všeobecnej radosti.

Protipólom je však odvrátená tvár The Cure, temná, melancholická a neogothická, majúca sklon k dlhým úzkosť vyvolávajúcim piesňam s melancholickou atmosférou, vďaka ktorým si táto britská kapela vyslúžila reputáciu plnú skľúčenosti a znepokojenia.

Fanúšikovia The Cure prijímajú obe stránky kapely, no Smith priznáva, že materiál na "Galore" spĺňa pre jeho skupinu určitý konkrétny účel.

"Singlami, a samozrejme videami, sme sa snažili priblížiť ľuďom, ktorí mohli mať pocit, že The Cure sú až príliš odlišní," vysvetľuje Smith (38), ktorý The Cure založil v roku 1979 a sám stelesňuje jej temný obraz s výzorom Strihorukého Edwarda so strapatými vlasmi a silnými očnými odtieňmi.

"Vlastne stvárňujú trochu svetlejšiu stránku kapely... vždy som chcel, aby The Cure reflektovali na to, ako vnímam určité veci, a nakoniec, príležitostne mám rád aj nejakú tú pochabosť."

"Ale myslím, že sme si získali trochu nespravodlivú reputáciu... že sme tvrdí a odlišní. To čo robíme je podľa mňa ľuďom prístupné. Väčšina našich skladieb je postavená na melódii a cez ňu nás nie je ťažké pochopiť."

Napriek veľkému komerčnému úspechu mám Smith pocit, že 10 rokov, ktoré kompilácia "Galore" mapuje, sú vlastne umeleckým vrcholom kapely. Za tie pokladá hlavne tri albumy, ktoré za to obdobie vyšli - "Disintegration" (1989), "Wish" (1992) a "Wild Mood Swings" (1996). Zatiaľ čo album "Disintegration" je náležite tvrdý a surový, tematicky spätý so Smithovou tridsiatkou, ďalšie dva spomenuté albumy sú omnoho sviežejšie.

"Po albume "Disintegration" som jednoducho chcel, aby kapela pôsobila priateľskejšie," povedal. "Chcel som, aby to bolo všetko jednoduchšie. Užíval som si viacej celý proces komponovania ako ten pocit drsnosti a utrpenia. Albumy, ktoré na tejto novej skúsenosti vyrástli, "Wish" a "Wild Mood Swings", so sebou priniesli omnoho viac zábavy, no na druhej strane postrádajú akúsi emocionálnu váhu. No ak to tam nebolo prirodzeným spôsobom, tak sa to ani vytvoriť nedalo. Nikdy som nebol ten typ skladateľa, ktorý skúšal rôzne veci len preto, aby o nich mohol písať. Mne to príde absurdné."

No album "Wild Mood Swings" bol pre The Cure určitým sklamaním, nebol to zrazu miliónový predaj v Spojených štátoch a ani neobsahoval toľko hitov ako jeho predchodca. No Smitha toto netrápi. Jednoducho si vždy užije svoje 4 roky medzi albumami a ľudí donúti pochopiť, že za vývoj vecí necíti zodpovednosť.

"Aby som bol úprimní, myslím si, že nás Američania trochu považujú za čudákov," povie. "Aj keď sa nám v podstate darí, nikdy sme neboli akceptovaní ako súčasť hlavného prúdu. Ale ten sa za posledné roky veľmi zmenil a nám sa jeho podmienkam ľahšie prispôsobuje. Dokonca si myslím, že v mnohých ohľadoch sa to zmenilo k lepšiemu."

"Ale ešte stále je tu niečo, čo ľuďom na nás nesedí. Čo sa mi náramne páči, ale zasa túto stránku nejak vedome nepodporujem."

The Cure majú v pláne do konca roka podporovať album "Galore" masívnou kampaňou, ktorá v sebe zahŕňa mediálne záležitosti v Los Angeles a New Yorku a následný návrat v novembri, kedy odohrajú niekoľko koncertov pre rozhlasové stanice.

Smith však zároveň horlivo pracuje na ďalšom albume The Cure. Jediná nová skladba na "Galore", "Wrong Number", pochádza práve z posledných nahrávacích sedení a Smith sa o tejto skladbe vyjadril - mimochodom, nebola nahrávaná celou kapelou, ale Smith ju skomponoval s Reevesom Gabrelsom, gitaristom skupiny Davida Bowieho - že svedčí o smerovaní súčasného hudobného vývinu kapely.

"Dva tri mesiace dozadu to bolo všetko viacmenej rockové, no postupne a potichu sa začalo naše smerovanie meniť a pretavilo sa to do niečoho éterického," povedal Robert. "Je to veľmi graciózne. Nie je to v štýle verš-refrén. Je to viac atmosférické a racionálne, jednoducho skúšame odlišné kombinácie zvukov, slučiek a podobných vecí."

Smith podotkol, že The Cure sú stále kapelou, no pri takomto smerovaní budú k nahrávaniu prizvaní aj iní hudobníci. S "Galore" je však Smith rozhodnutý si ukradnúť trochu času, aby s kapelou objavil nové osvieženie do ďalšieho obdobia.

"Nechcem hrať to, čo som už dávno počul," povedal. "To nemá absolútne žiaden zmysel. 90% toho, čo napíšem rovno zahodím, pretože si poviem, 'Toto som určite odniekiaľ ukradol'. Použijem to iba ak mám pocit, 'Ok, toto je čosi iné' - a potom si to odložím."

zdroj: Reuters, Detroit, 31/10/1997



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi