Naposledy - 02/2000


Možno "Bloodflowers" znamená koniec dlhej púte The Cure


"Ešte raz naposledy", "Oheň takmer dohorel a už nie je čo zapáliť", "Vždy príde čas rozlúčky".

Robert Smith z The Cure vôbec neskrýva na poslednom albume The Cure svoje zámery. Jednoducho sa to stalo. Posledný dlhý bozk na rozlúčku. Koniec The Cure. Rozlúčka - ako všetko ostatné v 20-ročnej histórii tejto britskej kapely je zakryté rúškom jemne gothickej drámy, ktorá stojí na pozadí jednej z najkultovejších kapiel na svete. Či už ich milujete alebo neznášate, Smith a jeho kumpáni znejú ako nik iný. Aj napriek sérii popových singlov, ktoré z nich v Amerike urobili hviezdy, sú to práve Smithove smútočné gitary, ktoré si získali fanúšikov a v tomto ponímaní je album "bloodflowers" definitívnym obrazom The Cure: Ak je to skutočne posledný nádych, tak potom poriadny, prerušovaný rachotom "Watching Me Fall" a"39", ktorú napísal Smith na svoje 40-te narodeniny.

No zdá sa, že všetko nekončí. v predvečer turné The Cure, ktoré v piatok odštartujú v Chicagu, vyznieva Smith v štýle, akoby nad kapelou ešte stále kríž neurobil.

Zvyšok kapely si zrejme zo štúdia vyhodil, keď všetky skladby hovoria o potrebe nakopnutia.
RS:
Album sme nahrávali so zámerom, že by mohol byť definitívne posledný. No čo ostatní reagovali, "Môj Bože". Faktom je, že chcem ďalej pracovať na vlastných veciach, napr. na sólovom albume, takže preto ten pocit, že sme zrejme pracovali takto naposledy. "Bloodflowers" som napísal v období, kedy som bol kapelou skutočne rozčarovaný a nemal som vôbec v úmysle sa o ňu starať. Lenže samotný proces nahrávania môj pohľad na ňu zmenil. Skutočnosť, že sme nakoniec skončili s niečím, na čo som naozaj hrdí, vo mne vyvolal nádej, že by sa mi to všetko mohlo opäť páčiť.

Chystáš sólový album preto, že sa cítiš v kapele limitovaný?
RS:
To, čo chcem skúsiť možno vôbec nebude fungovať - bude to štýl, ktorý som nikdy predtým nenahral. Stále som si nie istý, ako to bude znieť, ale mám v úmysle vôbec nespievať. Nechcem to predávať pod hlavičkou kapely, to by mohlo 90% fanúšikov kapelu znenávidieť. Ale chcem pracovať s inými ľuďmi, čo by bolo v prípade The Cure zložité, pretože pre mňa sú The Cure viac banda kamošov ako hudobníkov.

Vyjadril si sa, že tento album je inšpirovaný dvoma deprimujúcimi albumami The Cure, "Pornography" a "Disintegration". Prečo práve tieto dva?
RS:
Chcel som tým vystríhať fanúšikov, že tento album má konkrétnu tématickú náladu, inú ako "Wild Mood Swings" alebo "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", ktoré sú akýmsi mixom rôznych štýlov. "Pornography" a "Disintegration" som v štúdiu používal ako skúšobné kamene. Počas nahrávania som si ich pustil niekoľkokrát, aby som objavil to nedefinovateľné, vďaka čomu si mi tieto dva albumy také blízke. Nechcel som urobiť ich remake, ale na oboch albumoch bola použitá určitá stratégia, ktorú som chcel získať späť. Za posledných 10 rokov sa nahrávanie albumov The Cure stalo veľmi demokratické a každý mohol v štúdiu svojimi nápadmi prispieť. S týmto albumom som sa chcel vrátiť do čias "despotizmu". Ako na tých dvoch spomenutých albumoch, už od začiatku som vedel, čo chcem dosiahnuť a bolo mi jedno, čo chcú ostatní.

Album "Bloodflowers" je v tomto smere plný nádeje, túto stránku plne akceptuje.
RS:
Verím skôr, že album má v sebe akceptáciu pominuteľnosti času a ako sa veci zmenili od čias tých dvoch albumov. "Pornography" je ako výkrik zúfalstva a "Disintegration" zasa plný beznádeje - je to veľmi umelecká a chladná nahrávka. Myslím, že "Bloodflowers" je vrúcnejší album, viac ľudskejší. Má bližšie k pocitom, ktoré momentálne prežívam.

To vo mne vyvoláva dojem, že ostatní členovia kapely sú skôr náchylní k popovým veciam, zatiaľ čo ty preferuješ temnejšiu, viac introspektívnejšiu stránku skupiny.
RS:
The Cure majú popové korene. Ranné skladby boli inšpirované The Beatles a ... chcel som povedať "Satanom" (smiech), ale povedzme radšej temnými stránkami života. Popri tej temnosti sme sa rozhodli pre "Friday I´m In Love" a bez popovej stránky by The Cure neboli nikdy takou dobrou kapelou. No momentálne také skladby robiť nechcem a ani nemám chuť sa obliekať farebne nablýskane vo videu. Dokonca ani nie som citovo napojený na tú veselšiu stránku The Cure, nikdy som vlastne ani nebol, no je pre nás stále dôležitá, pretože vďaka nej sme známi. Vždy som sám sebe vysvetľoval, že to k nám pritiahlo ľudí, ktorí by nás inak totálne ignorovali. Ak objavili The Cure cez pop a priviedlo ich to k temnej stránke kapely, som spokojný.

Ak je to posledný album, aké myslíš, že The Cure zanechajú dedičstvo?
RS:
Náš vplyv na zvuk iných kapiel nie je až taký veľký, pretože podľa mňa je veľmi zložité sa pokúsiť nás napodobniť. Skôr to vidím v spôsobe, ako veci robíme. Mladšie kapely nám vyjadrujú rešpekt práve pre spôsob, akým sme si veci robili po svojom. Myslím, že sme dôkazom, že kapela sa nemusí dostať na konkrétne miesto iba striktným dôdržiavaním pravidiel.

zdroj: Chicago Tribute, 28/02/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi