Niečo, za čo sa tlieska - 07/1986


S Robertom v New Yorku


The Cure sú na scéne už takmer 10 rokov a za ten čas sme mohli vidieť vzniknúť a zaniknúť množstvo kapiel. Aký je to pocit by už prakticky veteránom?
Necítim sa staro... kapely ako A-ha sú nové, pretože vlastne iba začali, ale fyzicky... sú predsa rovnako starí ako som ja. Vlastne ani nemám pocit, že by som sa tomuto všetkému venoval už 10 rokov. Stále ma vzrušuje myšlienka, že nastúpime do štúdia a niečo nahráme - vlastne to je všetko, čo chcem robiť.

Aké to je hrať v obrých halách? Hranie v Radio City Music Hall muselo byť parádne hlučné.
Hranie pre viac ako 6.000 ľudí začína byť pre mňa trochu nepohodlné. Je to úplne iné predviesť skutočne intenzívny koncert pre také veľké publikum a ja som sám prekvapený, že sa nám podarilo dostať až do takých čísel. Tých 6.000 ľudí, to je už taká moja bežná predstava, tých ľudí môžem aj vidieť. Lenže sme začali hrať v halách pre 15.000 návštevníkov a ten zbytok akoby tam ani nebol. Je to ako v Kalifornii... tí ľudia tam prídu iba preto, že majú deň voľna a chcú sa zabaviť. Oni ku skupine nič extra necítia. Tam je úplne iná mentalita. Mám veľké obavy, aby The Cure neprepadli tej mašinérii hudobného biznisu. Je to trochu paradoxné, že som tu vlastne na našom prvom promo výlete a zároveň nechcem, aby sa z The Cure stali ďalší Simple Minds. Ak tomu všetkému prepadnete, stratíte silu, z tej rutiny sa potom už nevyhrabete.

Takže sa na tomto turné pohybuješ po tenkom ľade...
Jednoznačne a fakt, že som tu len oslabuje moje tvrdenia. Ale tak, som si toho vedomý. Už toho veľa urobiť nemôžem - ak by som sem neprišiel a nepovedal to, ľudia povedia, že som tvrdohlavý a snobský, a ja zasa nechcem, aby The Cure počúvali ľudia, ktorí počúvajú Hueya Lewisa a The News, chcem aby boli The Cure v Amerike viac objavovaní, pretože ak ľudia nemajú k dispozícii alternatívu, tak si vlastne neuvedomujú svoju existenciu. Toto je prvé promo turné našej kariéry, zároveň moje posledné - už z toho idem zošalieť. A dožadujem sa sobotného návratu, pretože sa začínajú Majstrovstvá sveta vo futbale a tuná sa to vôbec nevysiela!

Čo sa deje momentálne s britskou hudobnou scénou? Akoby prežívala istú stagnáciu.
Posledné štyri roky sa to javí všetko smiešne - žiadne osvieženie, nakoľko tú najzaujímavejšiu hudbu produkujú stále tie isté kapely. Nie je tam nik nový, kto by bol voči zbytku konfrontovaný. Aj my sme vlastne považovaní za staré páky a to som si nikdy nemyslel, že sa do takej pozície niekedy dostanem. Ale, keď sa pozerám okolo seba, mám stále pocit, že to, čo robíme je stále zaujímavejšie, než to, čo robia tí, ktorí by nás chceli nahradiť - nie je nik, kto by chcel byť s nami konfrontovaný a nahradiť nás. Keď sme začali, mali sme výhodu, vďaka ktorej sme vyšachovali niektorých ľudí, hlavne po umeleckej stránke. Lenže dnes sa väčší dôraz kladie na úspech v rebríčkoch, hlavne v Anglicku. Už to dospelo do bodu, kedy je priemysel schopný povedať umelcom, "No, ak sa na to necítite, tak sa na to vykašlite, nájdeme si niekoho, kto na to má." A tak tu vznikla paranoja - ak získate kapelu, vaša práca stojí a padá na nej. Ak kapela urobí zlé rozhodnutie, môžete prácu stratiť. Už to nie je o umení alebo kreativite - ich to nikdy veľmi nezaujímalo. Dnes sa môže ľahko stať, že hudba samotná sa ocitne mimo hudobného priemyslu.
Všetko je už dnes manufakturizované - prídete do Európy a oni sa Vás spýtajú na Váš názor na Sigue Sigue Sputnik, čo je dosť dobrý vtip. Jednoducho tam nič nie je. To im môžete povedať na rovinu. Je to len produkt - to kľudne dokáže aj starý 55-ročný biznisman.

Takže, čo z toho nového stojí za pozornosť?
Je zopár sľubných kapiel. Pre mňa sú to obzvlášť The Jesus And Mary Chain, hlavne preto, že sú zábavní. Ale myslím, že môžu sami seba zahnať do kúta. Potom sú to ešte That Petrol Emotion a Half Man Half Biscuit. Voči kapelám ako The Blow Monkeys mám averziu - snažia sa len nahradiť Nicka Kershawa, o čo mám dosť veľké obavy. Ale vraj v Londýne vzniká nejaké nové hnutie. Takže toto leto to skúsim preskúmať a zistím, čo je to za opozíciu.

The Cure sa teraz zaoberajú retrospektívou. Prezentujete to ako koniec jednej éry?
Nie nie, to je všetko akési mimovoľné, súvisiace s tými 10 rokmi pôsobenia. S jedným Angličanom som dokonca práve dokončil biografiu The Cure. Takisto nám v Európe končí kontrakt s Polydorom a ak s nimi nepodpíšeme ďalšiu zmluvu, oni by okamžite vydali niečo ako "najväčšie hity" a prezentovali by to príšerným spôsobom. Takže to ma priviedlo k nápadu, aby som to urobil práve teraz, čo je lepšie, ako čakať, kým to urobia oni. Ak keď už prídeme s knihou, singlovou kolekciou, mali by sme vydať aj video, pretože to všetko pred "Let´s Go To Bed" je veľmi raritné, nakoľko sa to nedá vidieť prakticky nikde.

Prečo?
Pretože je to doslova príšerné! Vtedy priestor nové a neznáme kapely na video trhu nedostávali a ani dnes tomu inak nie je. Urobili sme napr. aj jeden dokument. Jedna z našich najlepších vecí, pretože je to také samozosmiešňovacie. Nič sme na tom neupravovali, neprikrášľovali. Vyzeráme totálne šialene. Ak by som sa staral o imidž The Cure, tak by to nikdy neuzrelo svetlo sveta, takže to dokonale zodpovedá skutočnosti The Cure. Je zaujímavé predstaviť ľuďom náš postupný vývin. Ako sa neprirodzene menili naše tváre, tým nechcem prezentovať, ako som pribral - jednoducho tam vyzerám ako úplne niekto iný. V časoch "17 Seconds" pôsobila moja tvár ťažkopádne a naštvane. Dnes na našich koncertoch už cítiť čosi iné, pretože som odvtedy viac vyrovnanejší, tvár mám viac normálnejšiu a viac ústretovejšiu aj voči ľuďom, ktorí mi ležia v žalúdku.

Jeden by však povedal, že z vašej hudby...
Áno, dnes sa sám zo seba teším viac ako kedysi. Nemyslím si, že to ide ruka v ruke s pocitom uspokojenia, pretože ja spokojný nie som. Možno preto, že starnem, tak sa snažím skúšať čoraz viac vecí.

Chcel by som ti pripomenúť štvorpísmenové slovo, ktoré je momentálne zložené už z piatich písmen, alebo je to vlastne neresť: "drogy"
The Glove, projekt so Severinom (bassák The Banshees), bol vlastne dôsledkom tejto mánie a aby som bol úprimný, ani si nahrávanie toho albumu riadne nepamätám. Šesť týždňov sme boli non-stop v blaženom stave... chcem povedať, že je to zábava, ale takto by som existovať nemohol - poznám ľudí, čo v tom pokračujú. V časoch "Pornography" a "The Top" som bol celý zmätený, no album "The Head On The Door" bol celý ovplyvnený enormnou spotrebou piva. Chcel sme nahrať album bez vplyvu drog.

Prečo?
Chcel som len vedieť, aké by to bolo... neviem... nikdy predtým sme album bez drog nenahrali. Nechcem písať odkazy na steny, ale ak sa stanete neschopným, tak potom dráždite ostatných a následne vám neostane nič iné, len ponoriť hlavu do umývadla plného ľadovej vody a zúrivo na záchode tĺcť do všetkého. Každý je zodpovedný za ostatných, no u nás nie je žiadne "ak berieš drogy, letíš," ako je to u mnohých iných kapiel. Je mi to smiešne, ako som vykresľovaný, že sa všade len tackám a potkýnam. Ak by bola polovica zo všetkých tých vecí pravda, tak by som nebol schopný robiť to, čo robím. Je to len súčasť mystifikačného procesu, ktorý sa objaví vždy, keď ste v nejakej kapele. Ale nepovzbudzujem to - na druhej strane, ak by som chcel tie veci stopnúť, len by to veci zhoršilo. Nepoznám nikoho, kto by to s drogami neskúsil, jednoducho žijem v srandovnom svete. Na druhej strane nepoznám nikoho, kto užíva drogy pravidelne - zistil som totiž, že je to nudné, ako ktorýkoľvek iným zlozvyk. Preferujem pitie a užívanie drog v sociálnom kontexte - niečo ako dovolenka s kamošmi. Raz sme sa vybrali pozrieť si film Reanimator, úplne sme boli mimo. Sedeli sme trinásti v prvej rade a kričali. To bola dobrá nočná jazda. Ak by ste ale také čosi robili stále, tak by sa to všetko premenilo na nudu a bolo by to fádne.

Ako sa ti páči v New Yorku?
Musím sa priznať, že mi je New York tak trochu ukradnutý. Vždy keď sem prídem, tak je to veľmi horúco a sucho. Bol som v ABC Lande - neskutočná špina, nechápem, ako tam niekto môže chcieť žiť. Som tu každý rok od roku 1980, takže toto je moja šiesta návšteva a nikdy mi to neprinesie nič nové. Stále vidím tie isté budovy a tváre. Kedykoľvek sme na turné a máme deň voľna, tak buď spím alebo sa poflakujem po hoteli, von idem až večer. No a odkedy moja priateľka Mary s nami na turné nechodí, tak to radšej idem do Londýna za ňou (teda ak za mnou nepriletí). Do mesta vyrazím radšej s niekým, kto veci cíti rovnako ako ja, inak je to frustrujúce.

Myslíš, že ak raz Lol opustí kapelu, uplatní sa v komédii?
My sme mu so Severinom už vybrali kariéru. Bude japonskou disko hviezdou - viete s tými smiešnymi pohybmi rúk a výrazmi tváre. Sme presvedčený, že by sa stal hitom. S Lolom často posedávame, hľadíme jeden na druhého a premýšľame, čo budeme robiť, keď vyrastieme. Ja asi zmiznem... budem v posledných rokoch života veľmi kultivovaný. Budem fajčiť fajku alebo čosi podobné...

zdroj: East Village Eye, 07­/1986



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi