Pre to všetko - 08/2004


Robert: Som predsa v The Cure!


Začnime zo široka. V období 1989 - 2000, s 12-timi štúdiovými albumami za sebou, si sa s pravidelnosťou zmieňoval o ukončení činností kapely. Nechcel si pokračovať, mal si v pláne pracovať sólovo. Prečo k tomu nakoniec nedošlo? Prečo sú tu The Cure ešte stále?
Myslím, že som sa o "tom" začal zmieňovať po tom, čo sme ukončili turné k albumu "Disintegration" v roku 1989. Postupne to však začalo byť komické. Zakaždým, keď sme započali nový projekt, tak som kapele povedal, aby k tomu pristupovali ako k poslednej veci, na ktorej budeme spoločne pracovať. Smiešne, nie? Ale malo to aj racionálny dôvod. Chcel som, aby každý v sebe pocítil naliehavosť, že ide o poslednú vec. A keď už sme pri tom, po albume "Bloodflowers" som chcel robiť čosi viac, čosi iné a odísť. No počas turné po Európe som sa stretol s Rossom Robinsonom.

Takže si sa snažil v kapele oživiť nadšenie. Je možné povedať, že predtým sa o to isté u teba pokúšal Robinson?
No áno. On ma vlastne odhovoril od zámeru vydať sa na sólovú dráhu. Mal som za sebou nejaké spolupráce (napr. s Blink 182 a Junkie XL), pri ktorých som dúfal, že ma nasmerujú do vecí, ktoré by som urobil s prizvanými ľuďmi. Ale odhovoril na od toho, doslova to zo mňa vytrieskal. Zvážil som teda všetky za a proti a usúdil, že mal pravdu. Ak už nič iné, bola by to premárnená šanca s ním spolupracovať. Pozrite, ešte vždy môžem nahrať svoj sólový album. To nie je o tom, že by som sám seba odsunul nabok.

Pri tej štvorročnej pauze, kam vlastne máme zaradiť kompiláciu "Join The Dots"? Nejak mi nikde nepasuje.
Hneď po vydaní albumu "Bloodflowers" sme ukončili niekoľko zmlúv s rôznymi vydavateľstvami po celom svete. Ani s jedným z nich nechcem zmluvu obnoviť. Ako protihodnotu chceli takmer všetci kompiláciu najväčších hitov. No ja som chcel niečo trvácne, nie nejakú hlúposť s nudným bookletom. Sám som sa ponúkol k prácam na projekte, no museli súhlasiť s vydaním všetkých b-strán singlov a rarít - bola to vážne mamutia produkcia.
Nakoniec som im ešte musel dať súhlas k použitou skladieb na reklamné účely, aby sa mohla celá tá vec zafinancovať. Bola to trochu blbosť, ale bol som rozhodnutý to urobiť čo najlepšie. 80% všetkých mailov ale prišlo od fanúšikov, ktorý tie skladby vlastne nechceli. Všetci si mysleli, že mi úplne preskočilo. Ale to samozrejme nebola pravda. Na urobenie správnej veci dostanete vždy iba jednu šancu. Prečo by som nemal urobiť veci po svojom? A nakoniec, jediný, kto také mohol urobiť, som bol predsa ja sám.

Nemal si pocit akejsi katarzie, že sa ľudia stotožňujú s tebou, tvojim textami, postojmi, pocitmi a podobne?
Myslím, že to je sprofanovaný názor. Až príliš. Hlavne ľuďmi, ktorých hudba nie je až tak emotívna. Na tomto albume... to bol najinteznívnejší emotívny zážitok, aký som kedy v štúdiu zažil. A to vďaka Rossovi a jeho prístupe k nám pri nahrávaní.

Ako to?
Dožadoval sa u nás akejsi predprodukčnej fázy, po ktorej každý presne vedel, čo mal robiť a prečo. Ja som dokonca musel mať dokončené všetky texty. Chcel, aby sme tie skladby nahrávali naživo, stojac v kruhu jeden proti druhému, ja som spieval a kapela sa sústreďovala pri hre na moje vokály. Jednotlivé verše - spôsob, akým so ich frázoval - boli priamo ovplyvnené hrou bassy a bicích. Každý deň som musel začať tým, že som sa postavil pred všetkých a vysvetlil im, o čom skladba je, prečo ju budeme nahrávať a čo by si z nej mal poslucháč odniesť.
Obyčajne sa spevom zaoberám pri zhasnutom svetle a to sú už všetci zo štúdia preč. Je to tak osobnejšie, zabudnem pri tom na pocit, že raz to bude počúvať aj niekto iný, než ja. Ale v tomto prípade ide o niečo iné, o niečo väčšie a emotívnejšie. Fenomenálne! Nahrávanie trvalo dvadsať dní, každá deň sme nahrali jednu skladbu. Nahrávanie tohto albumu bola skutočný katarzia - predtým som také čosi zažil iba pri nahrávaní albumu "Pornography", v tom prípade to bolo niečo ako nepretržité trojtýždňové kričanie. Toto však bolo omnoho radostnejšie. Niečo ako bungee jumping. Keby som vedel, aké to bude...

Najemotívnejšia skladba na albume "The Cure", teda aspoň pre mňa, je "Lost". Prečo to tak cítim? Čo si o tej skladbe povedal kapele a Rossovi?
Snaha nájsť samého seba je vlastne podstatou väčšiny náboženstiev a západnej kultúry ako celku. Ak veríte, že to "vlastné ja" je neustále sa meniaca veličina a že sa vďaka skúsenostiam neustále vyvíjate, tak je to hlavne preto, že tou skúsenosťou ste vy sami - v každom momente - a vždy úplne iný.
Preto si asi neschopný predstavovať samého seba, svoju jedinečnosť.
Správne. Nie je veľa vecí podobných "vlastnému ja".

Asi by som mal zavolať správcovi mojej kreditnej karty a povedať mu, aby účty posielali tomu "inému ja".
Ale teraz vážne, toto všetko sa zlialo do tejto mojej náhlej vlastnej realizácie v polovici mojich 40-tin... akosi som nevedel nájsť odpoveď na otázku, prečo robím to, čo robím. Nevedel som nájsť prapôvodný dôvod, prečo píšem a spievam piesne. Nikdy som nebol schopný úplne odpovedať na otázky typu "kto vlastne som". A to bol vlastne počiatočný bod celého albumového projektu. Rozoberali sme takéto témy, diskutovali o tom celé hodiny. Ross v podstate všetkým vnúkol do hláv tie isté myšlienky. Brilantné!

Skladby s viac spokojnejším odkazom - pominuteľné a rozkošné radosti "The End Of The World" alebo "Taking Off" - sa formovali rovnako? Je vôbec radosť u vás schodná?
Samozrejme, ten momentálny pocit tam bol zachytený. Tu je stupídna podobnosť: buď si dám teraz ešte jeden drink a budem sa cítiť skvele alebo to ukončím a ráno sa budem cítiť v pohode. Je to o buď alebo, ovplyvňujete budúci dôsledok. Toto je teraz, ponuka danej chvíle - ten pocit uvoľnenia. A to je podstatou tých skladieb. Permanentne sa obávam dôsledkov... toho, čo bude ďalej. Ale zasa, toto je iba výklad, nie premýšľanie o dôsledkoch.

A to tráviš čas takýmto uvažovaním, terapiou?
Nikdy som nič také nepotreboval. Som predsa v The Cure.

zdroj: Chord, USA, 08/2004



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi