Finálny liek - 23/02/2000


Robert Smith nám porozpráva o jeho novom albume "Bloodflowers", o jeho novom pocite dospelosti a o konci The Cure.


Sú popové hviezdy, ktoré majú kariéru bez toho, aby sa o ňu postarali - a valcujú hitparády ešte dlho potom, čo ich kreatívny oheň uhasol. Robert Smith z The Cure k nim rozhodne nepatrí. Napriek stúpajúcim predajom a medzinárodnému ohlasu má Smith s alarmujúcou pravidelnosťou tendenciu ukončiť činnosť The Cure (dokonca sa už vzdal myšlienky najímať do skupiny nových hudobníkov). No s vydaním albumu "Bloodflowers", nahrávky, ktorá uzatvára neoficiálnu trilógiu albumov The Cure, vyznieva Smith v debate o ukončení jeho dokonalej popovej vlády a živote po The Cure omnoho serióznejšie. O mieste tohto albumu na panteóne The Cure, jeho "south-parkovskom" úspechu a obsahu domácej knižnice sa s Robertom Smithom porozprával Ken Micallef z bn.com.

Ide skutočne o posledný album The Cure?
Keď sme začali s nahrávaním, povedal som kapele, vlastne tak ako vždy, že "toto je posledný album." Oni na to, "Jasné, ako inak." Toto poviem pravidelne od čias albumu "Disintegration" a vždy to myslím vážne. Rozdiel bol tentoraz v tom, že som vedel, že ďalšia vec, s ktorou prídem, už bude môj sólový album. Nikdy som nič také predtým neurobil. Užíval som si nahrávanie tohto albumu ako nikdy predtým a myslím, že je to naša absolútne najlepšia práca. A ak to má byť naozaj posledný album, tak sme absolútne spokojný, pretože sa nám naozaj podaril.

Sú ľudia, ktorí preferujú viac temnejšie záležitosti albumov "Disintegration" a "Pornography", než veci z popovo orientovaného "Galore".
"Bloodflowers" doslova ničí všetko, čo "Galore" obsahuje. K aktuálnemu albumu som totiž písal veci s menej srdcervúcim zmýšľaním, ako som vkladal do popových skladieb na predošlých albumoch. Vždy som bol totiž k takým veciam presvedčený zo strany labelu štýlom, "No tak, aspoň jednu. Priláka to k albumu viac pozornosti." Tentoraz som sa ubránil. Album neobsahuje jediný singel. Viaceré labely z toho zostali úplne zdesené (smiech). Dokonca ja mám pocit, že z toho album viac ťaží. Tým, že neobsahuje žiaden popový song, vyznieva viac logicky a súvislo. Hudobne tým sám odkazujem na veci z minulosti. "Pornography" a "Disintegration" sú moje dva veľmi obľúbené albumy. S albumom "Bloodflowers" som chcel ako po hudobnej, tak aj textovej, vytvoriť akúsi poslednú časť celku. Myslím, že fanúšikovia tieto referencie veľmi ľahko identifikujú.

Je mi jasné, že nie si cynik, ale o čom je vlastne skladba "The Birds Always Sing", hlavne slová "The world is neither just nor unjust / It is a tragedy for everyone"? Keď dosiahnete 40-tku, je nevyhnutné, aby ste boli v určitom stupni cynikom.
Dovtedy zažijete totiž niekoľko sklamaní súvisiacich s tým, že vaša pôvodná naivita a nádej bola narušená. Veci však obyčajne končia tak, ako ja chcem, čiže ten cynizmus vlastne veci žľahčuje. Ľudia, ktorý so mnou putujú životom bývajú obyčajne úprimní a hlavne si dávajú pozor na to, čo povedia. Možno ľudstvo nie je až tak švihnuté, ako by malo. V mladosti som bol väčším cynikom. Dospelých som pokladal za niečo ako učiteľov a hlavne bastardov. Ale teraz, keď som starší, potrebujem stretnúť dostatok ľudí na to, aby som si utvrdil svoju vieru, že nie každý je určený pre pobyt v pekle.

Od posledného albumu ubehli tri roky, vyplnilo ich manželstvo?
(smiech) Zvláštny spôsob prezentácie, ale myslím, že mi vyplnilo dostatok času. Máme 17 synovcov a 4 netere, takže sme sa seriózne zhostili úloh strýka a tety. Užívam si to omnoho viac, než som si myslel, že budem. Žiadajú nás, aby sme sa o nich cez víkendy postarali a všetci sú vekovo rozdielny. Môžem si medzi nimi vybrať. Ak si chcem zahrať futbal, vyberiem si starších, ak si chcem užiť aj samého seba alebo urobiť niečo totálne hlúpe, vyberiem si mladších.

A poznajú tie deti aj Robert Smitha, rockovú hviezdu?
Niektoré z nich áno. V podstate všetci boli na našich koncertoch. Tí mladší ma však vnímajú ako hviezdu zo South Parku. Ale to, čím som bol predtým, je im úplne jedno. No od čias premiéry South Parku som ešte suprovejší strýko, ako by som si želal. Je to aj trochu trápne. Všetky decká z ich školy vedia, kto som - dokonca aj riaditelia škôl. Všetko iné, čo som urobil okrem toho kresleného úspechu, je pre nich nadbytočné.

Cítiš sa ako 40-tnik lepšie ako 30-tnik?
Omnoho, omnoho lepšie. Myslel som si, že budem totálny povaľač alebo nešťastník, no som spokojný s tým, kým som a čo robím. Tak okolo 35-tky som si povedal, že keď dosiahnem 40-tku, mal by som všetko, čo robím so skupinou, dotiahnúť do dokonalosti. Celý môj dospelácky život pracujem s kapelou s názvom The Cure. Pripomína to "veľký krok", kedy si zrazu poviete "tak a je to". V tom čase, keď som dosiahol 40 som si pomyslel, že by som mal naliehať na to, aby som robil niečo iné a že by to nemal byť taký problém. A zistil som, že to naliehanie nebude až také hrozné, nakoľko to všetko stále súvisí s hudbou.

Nemáš obavy, že by si sa mohol stať paródiou samého seba?
V tom, čo robíme, je naozaj niečo "kreslené". Možno práve preto ma to všetko až tak netrápi, keďže sme permanentne na polceste k takému čosi.

Knihy čítaš pre inšpiráciu alebo pre radosť?
Rozhodne nie kvôli písaniu piesní, to by som sa cítil ako zlodej Kafku a Baudelaira. Je však pravda, že časť z knihy "The Crowd Road" od Iana Banksa súvisí s témami, ktoré sa objavili aj v "The Birds Always Sing". Keď som tú knihu čítal, podčiarkoval som si niektoré myšlienky. Dokonca som si uchovával výstrižky niektorých článkov, čo pripomínalo podivné denníky. Aktuálne čítam aktualizovanú verziu "The Selfish Gene" od Richarda Dawkinsa. Je to o genetike. Všetky záležitosti v evolučnom vývoji súvisia s tým, že všetci sme obdarení génmi, ktoré sa snažíme uchovať. A takto to funguje od čias, kedy sme boli ešte akýmsi prvopočiatočným slizom. Na to sa už potom nabaľujú emočné, duchovné a literárne veci. No aj tak cítite, že by ste umeniu mali dať nejakú váhu a ja som neznášal myšlienku, že existujem iba preto, aby som sa postaral o nejaké gény a ak teda aj, tak potom kašlať na to, pretože ja nemám deti tak či tak. Čiže som vyhral!

Zdroj: Barnes & Noble Online, 23/02/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi