Pomenujte niečo zo života, čo nie je temné - 10/1985


Rozhovor s Robertom z Toronta


Už nejaký čas ste na turné, na ktorom propagujete váš nový album s názvom "The Head On The Door". A pokiaľ viem, v súvislosti s týmto albumom je to vaša prvá zastávka v Kanade.
Robert:
No, štart už máme za sebou, úplne prvý deň na turné sme strávili vo Vancourery.

Ach ták.
Robert:
Pred dvoma týždňami. Odtiaľto máme namierené do Montrealu.

Ako vnímate vaše dnešné kanadské publikum?
Robert:
Toronto je veľmi odlišné od Vancouveru. Vancouver je staršie, viac náladovejšie ako Toronto.

Aj tentoraz ľudia na vašich koncertoch jačia?
Robert:
No samozrejme.

Čo je dosť zaujímavé, pretože ja som hudbu The Cure vnímal trochu inak, nie spôsobom, že sa na nej môže človek vykričať ako napríklad na koncertoch U2 alebo Duran Duran... Vaša hudba mi príde viac vážnejšia, človek má chuť si sadnúť, počúvať a potom sa pokúsiť... neviem to presne vyjadriť, jednoducho vaša hudba akoby nútila človeka premýšľať.
Robert:
Osobne si myslím, že tí ľudia kričia zúfalstvom, zrejme dosiahli na našich koncertoch bod, kedy prídu na to, že nič viac na objavovanie tu už nie je...

Páčia sa ti ľudia, ktorí sa snažia do hudby preniknúť, hlavne na koncertoch?
Robert:
To závisí od veľa vecí... Máme tendenciu pracovať pre publikum viac, než ktokoľvek iný. Včera sme mali na koncerte napr. veľmi elegantné publikum, tak sme im venovali viac popových skladieb, podľa ich chuti. Obyčajne sa s týmto trafíme. Čiže to všetko závisí od publika. Jednoducho sa rozhliadnete, presondujete publikum a samozrejme celé miesto, kde hráte. No a potom im naporcujete hudbu, z ktorej budú totálne zhrození alebo absolútne nadšení. A my to potom cítime tak isto.

No a vaše publikum, to pôvodné, bolo viac alebo menej ukričané?
Robert:
Pôvodné publikum bolo samozrejme omnoho mladšie, v podstate s nami vyrástlo. Prípadne sa prestriedalo, v podstate to dnešné si udržuje stálu vekovú hranicu, 16-17 rokov.

Takže nová skupina fanúšikov je viac ukričaná...
Robert:
No áno, pretože v nej dominujú dievčatá. Vždy sme predsa boli chlapčenská skupina.

A čo si ty osobne myslíš o tejto skupine nových fanúšikov, pretože ja mám taký dojem, že ak už má byť niekto protikladom skupiny popových hviezd, tak sú to práve The Cure.
Robert:
No áno, ale na druhej strane, ak by sme mali stále to isté publikum, bola by to tá najfrustrujúcejšia vec na svete. Na Duran Duran sa už asi desať rokov chodia vykričať domáce paničky... My sme si jednoducho povedali, že by sme mali naše publikum vymeniť. Po albume "Pornography" sme vydali singel "Let´s Go To Bed" a vedeli sme, že by sme tým mohli prilákať nových ľudí. Sranda je, že takto sa to celé stalo pre nás omnoho živšie a zaujímavejšie.

Základňou vašich fanúšikov bola vždy Británia a Európa. V Severnej Amerike ste kraľovali skôr na malej undergroundovej a alternatívnej scéne, no nikdy sa vám tu nepodarilo osloviť masy. Snažíte sa tu dosiahnuť hitový úspech alebo vám je to jedno?
Robert:
(smiech) To by už bolo vážne príšerné. Oslovujeme konkrétnu skupinu ľudí a myslím, že je tu pre nás určitý limit, za ktorý jednoducho nezájdeme. Jednoducho to akceptujeme od úplného začiatku. Nikdy sme nebolo masovo populárni, ale v tom predsa nie je žiaden rozdiel. Nenapadá ma nič horšie, ale... ale je zopár vecí, ktoré by mohli byť horšie ako snažiť sa predať čo najviac nahrávok v Kanade alebo v Amerike.

Akú máte, ako umelci, dohodu s nahrávacími spoločnosťami, sú štruktúrované v štýle, "zarobte koľko len môžete"?
Robert:
Veľmi rýchlo prišli na to, že s nami to takto nepôjde. Preto meníme label takmer každý rok...

A čo Vás k tomu vedie?
Robert:
To preto, že my od nich nezoberieme žiadne peniaze. V inom duchu ani nezmýšľam. Ak poviete: "podpíšeme zmluvu na rok, dáte nám nad všetkým absolútnu kontrolu a my od vás za to nechceme žiadne peniaze", alebo niečo také... oni zareagujú... Čo to má do pekla byť?... Ak vám nedajú žiadne peniaze, potom im je úplne jedno, či ich na konci roka opustíte a ešte im poviete "ste hrozní, už to nechceme zostať"...

To je trochu nebezpečný životný štýl pre umelca, nie?
Robert:
Ani nie. Prečo by to malo byť nebezpečné?

Takto totiž neviete, kde budete nahrávať váš ďalší album.
Robert:
To je predsa dosť jedno, veď v Anglicku máme vlastný label. Všetko, čo vyjde inde na svete pochádza od nás, z Londýna. Výtvarná stránka, jednoducho všetko, čo s nami súvisí, všetko čo nesie naše meno... to všetko sa schvaľuje v londýnskej kancelárii.

Takže si to robíte po svojom.
Robert:
Presne. Kdekoľvek ideme, to je už iba otázka distribúcie. Elektra je v tomto pravdepodobne najlepšia, pretože si uvedomili, že sme tu už dostatočne dlho na to, aby nás začali brať vážne.

Mnoho ľudí považuje váš nový album za váš skutočný prielom v Severnej Amerike.
Robert:
(smiech)

No ty si to všetko prekrútil a povedal, že si nemyslíš, že by si bol natoľko zabezpečený, pohodlný, prípadne banálny na to, aby si sa zamiešal medzi Americké ideály.
Robert:
Je veľmi jednoduché veci zovšeobecňovať a byť banálny, čo sa týka Ameriky. Nemyslím si, že som také čosi povedal. Ľudia, ktorí chodia na naše koncerty v Amerike sú presne takí istí ako kdekoľvek inde vo svete. V tomto nevidím žiaden rozdiel. Snáď iba v tom, že tu je tých ľudí viac než v Anglicku. V Anglicku sa ľahšie komunikuje s ľuďmi. Ale včera sme napríklad hrali v Clevelande. Nikdy predtým sme tam nehrali. Vždy keď prídeme do Ameriky, vyberáme si destinácie, kde si myslíme, že bude zábava. Minulý rok sme takto boli v Texase. Lenže vždy je z toho nakoniec klišé.

Kde v Texase ste boli?
Robert:
Hrali sme v Hustone, Dallase a Austine. Neboli sme si istý tým "výletom". Nestaviame sa k takýmto veciam štýlom: skúste si predstaviť, aké to bude. Je fakt, že vždy sme sa o Texase nahlas bavili iba v bare, keď sme sa predbiehali v pití. Nebolo to potom ani tak, že by sem si všetci dali na hlavu klobúky a potom ich na znak úcty sňali, pretože sme Angličania. Ale bola tu zasa aj tá obchodná stránka celej veci, v Texase, ako aj v celej Amerike, totiž veci fungujú trochu inak, ako inde vo svete. Je to naozaj vzrušujúce. A hlavne, všetko je tu postavené na myšlienke úspechu. Je tu veľmi malý priestor pre niekoho, kto chce niečo urobiť z čisto umeleckým zámerom.

To sa ale začína meniť, v Kanade sa spustila akási nezávislá umelecká sieť...
Robert:
Ono, tieto veci samozrejme fungujú stále. Kdekoľvek sa objavíme, dostávame kazety s nahrávkami lokálnych kapiel. Kdekoľvek sa objavíme, stretneme ľudí, ktorí sa o niečo pokúšajú. Len, tu je to o čosi ťažšie. V Anglicku máte totiž väčšiu šancu, že si vás ľudia všimnú.

Na poslednom koncerte sa odohrali veľmi veľa hitov, prečo neodznela aj "Lovecats"?
Robert:
Pretože sme nejako nemohli. Schválne sme ju ani nenaskúšali. Za posledné dva roky sme ju zahrali iba dvakrát, v oboch prípadoch to bola doslova katastrofa. Nemyslím si, že ju ešte budeme hrať. Tá skladba funguje dobre ako klubová nahrávka, ale do live podoby sa nejako nedá pretransformovať.

Ako sa vám vlastne hrá pred štyrmi, piatimi alebo šiestimi tisíckami ľudí? Chcete preto podať čo najlepší výkon? Podľa mňa je dokonalý priestor pre The Cure taká odkladacia skriňa na náradie v dome starom asi dvesto rokov...
Robert:
Ide vždy o to, ako sa práve cítime. Ale niekedy sa cítim tak, ako ste to povedali. Ja som inak krátkozraký, takže do zadných radov ani nedovidím. Takže ja vlastne ani neviem, aké je to hrať pred tak veľkým publikom. Ja si vždy myslím, že sa na nás prišlo pozrieť tak sto ľudí.

Aká silná je osobnosť Roberta Smitha? Za posledných šesť mesiacov som veľmi často vídal také malé dievča so smiešnym zostrihol, ktoré sa neustále pýtalo "kedy príde Robert Smith". Nepýtala sa, "kedy prídu The Cure". A mne je úplne jasné, že nech sa udeje akákoľvek personálna zmena, keďže v The Cure majú riadne rotačné dvere, tak sa dá s istotou predpokladať, že ty z kapely nikdy neodídeš.
Robert:
Aj keď sa tie dvere stále otáčajú a už vyleteli piati, štyria z nás už v The Cure kedysi pôsobili. Takže vlastne máme iba jediného nového člena, Borisa. Neviem, domnievam sa, že za tie roky sa zo mňa stalo akési ohnisko kapely. Nie je to ale nič, čo by sme plánovali. Ostatní má v tom ešte aj povzbudzujú, pretože napr. kým ja poskytujem tento rozhovor, oni môžu kľudne spať. Tak ale, to ma nejako netrápi. Sám o sebe vždy premýšľam v tretej osobe. Ako som odlišný od samého seba.

Viem, že na pódiu nepredvádzaš tanečné kreácie, ako napr. Paul Young, čo je možno trochu mystické, tajomné...
Robert:
Ja nie som žiaden prirodzený zabávač. Necítim sa na pódiu ako doma. Mne to celé príde viacmenej absurdné. Všetky tieto veci vychádzajú z rozhodnutí, ktoré sme prijali kdesi na začiatku, že by sme sa mali pokúsiť nechať ľudí tento album počúvať. Nie je to žiadna frustrácia dávať nás do protikladu s Paulom Youngom.

Ak by si chcel odtiaľto zmiznúť a nechať ľudí počúvať album, tak to potom vyznieva trochu v protiklade s tým, čo si povedal: že to chceš všetko robiť čisto pre pocit umenia a nezáleží ti na komerčnom úspechu...
Robert:
Áno, ale ide v podstate o to isté. Po tom, čo sme dokončili "Pornography", sme vydali veci ako "Let´s Go To Bed", "The Walk" a "The Lovecats", nikdy sme sa ale nedožadovali, aby nás hrali v rádiu. Tento album je viac prístupnejší. Toto je spôsob, akým sa dá fungovať. Toto je podľa mňa nás najkomplexnejší album, nie je môj najobľúbenejší, ale aj tak si myslím, že je to lepšie, než 95% toho, čo je aktuálne na trhu.

A ktorý je tvoj najobľúbenejší album?
Robert:
"Pornography"... The Cure u mňa patria do trojky kapiel, o ktorých viem vždy povedať, "v tejto kapele by som chcel hrať". Je mi jedno, čo robíme. Je mi jedno, či sa stratíme alebo nie - nikdy sme nechceli úspech - sme úspešní. Je to všetko založené iba na postoji, na ničom inom. Náš postoj bol vždy rovnaký: absolútna ignorácia práce iných, prípadne ich názorov.

Najtemnejšia vec na živote, ktorá ťa fascinuje?
Robert:
Pomenujte niečo zo života, čo nie je temné.

Je mnoho temných vecí, no toľko ľudí... Čo zábavné veci, vďaka ktorým človek zabúda na trápenia? Verím, že je to možno plytký prístup, ale písať priamo o temných veciach...
Robert:
Taká "The Lovecats" rozhodne takým typom skladby nie je. Inak, väčšina ostatného, keď už to mám pomenovať,... neviem, ide skôr o zúfalstvo. Ono to prichádza samé, keď napr. diskutujeme o rôznych veciach. Nie je to iba spoločenská konverzácia. Ak nemáte v sebe nejakú vieru, je veľmi zložité byť šťastným. Myslím naozaj šťastným. A niekedy naozaj šťastný som. Hoci som sa dnes nezobudil s pocitom, že by som tomu naozaj veril. Nie som si istý, či tu vôbec budem šťastný.

Takže si dávaš do budúcnosti nádej alebo...?
Robert:
Nie. Aspoň nie vo veciach, o ktorých by som mal rozprávať. Ale... tak ešte nás tu čakajú dva dni...

zdroj: Much Music, Toronto, 21/10/1985



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi