Paradox The Cure - 1981


S Robertom o hudobnom svete začiatku 1980-tych rokov


Rád by som sa vrátil v čase do obdobia začiatkov The Cure...
Robert:
Je prakticky nemožné o niečom takom rozprávať, pretože my sme sa nikdy ako kapela neformovali. Jednoducho sa to vyvinulo z bandy pár ľudí, ktorí spolu hrali, no nikdy sme úmyselne nič nezačali. S Lolom hrám už asi desať rokov. Odvtedy sa na tom nič nemenilo.

Boli ste súčasťou lokálnej scény? Zrejme nebolo veľa kapiel, ktoré hrali hudbu podobnú tej vašej.
Robert:
Nie, nikto. Crawley je príliš ďaleko od Brightonu a zasa príliš blízko k Londýnu. Je niekto uprostred. Prvýkrát sme verejne vystupovali v októbri 1976 v päťčlennej zostave. Bolo to v škole, pre troma stovkami ľudí a veľmi nám to teda nešlo. Predtým sme ale videli na koncertoch v Londýne The Stranglers a Siouxsie And The Banshees. Tam sme si uvedomili, že vôbec nie je dôležité vedieť, ako sa hrá na nástroje. Samozrejme, že publikum na strednej škole absolútne nechápalo, že lámeme nejaké zaužívané pravidlá, jednoducho očakávalo kvalitný rockový koncert. Veľmi rýchlo sa rozpŕchlo a nakoniec tam zostalo asi 15 ľudí! Tí dokonca vtrhli na pódium a zatiahli oponu. Zostalo tam nakoniec úplne prázdno. Ale pokračovali sme v hraní, v miestnych puboch, ale šlo o neformálne večierky. Vždy sa na nás prišli pozrieť tí istí ľudia. No nikdy sme sa tým nejako netrápili. Nemali sme žiadne plány. Videli sme, čo sa dialo s punkom a pre nás samotných to nebolo o postoji, životnom štýle, či oblečení, ale iba o hraní hudby a robení si vecí po svojom.

To bolo pred piatimi rokmi, mal si 17... Ako si sa vlastne dostal k hudbe?
Robert:
V našej rodine bol každý svojim spôsobom viac, či menej hudobník. Viac ako hranie sa s hračkami som preferoval počúvanie starých bluesových nahrávok môjho staršieho brata. Toto máme všetci traja spoločné, máme starších bratov, vďaka ktorým sme spoznali bluesové a psychedelické veci 1970-tych rokov ako Pink Floyd, Hendrix, Captain Beefheart... bol som príliš mladý, aby som to dokázal vstrebať, ale niečo sa na mňa nalepilo. Neskôr, v roku 1973, som si kúpil svoju prvú nahrávku, "Ziggy Stardust", tak ako väčšina deciek. No nedokázal som mať nejaký idol, alebo byť fanúšikom. Napríklad, páčia sa mi "Saucerful of Secrets" a "Ummagumma" od Pink Floyd, ale nemám rád éru Syda Barreta. A hoci to znie hrozne, myslím, že je lepšie, že Hendrix zomrel... neskôr, v roku 1976, po nudných rokoch 1974-75, som okamžite podľahol Sex Pistols.

Váš prvý album, "Three Imaginary Boys", je prakticky výplodom dvoch odlišných nahrávacích sedení. Sú na ňom identifikovateľné dva rôzne soundy...
Robert:
Prvé nahrávanie prebehlo počas štyroch dní a nahrali sme pomalé skladby, moje obľúbené, "Three Imaginary Boys", "Accuracy", "10:15...". Krátko na to sme mali ďalšie štvordňové nahrávanie, kedy prišiel rad na skladby, ktoré neznášam: "So What?", "It´s Not You", "Object"... mali evidentne najbližšie k punkovej ére. Album je vlastne zmesou týchto nahrávaní. A je to aj dobrý príklad toho, čomu sme sa v tých časoch venovali. Ide vlastne o sumár 18-tich mesiacov. 28 skladieb (tie najhoršie zostali nevydané) a niektoré z nich skutočné starinky. Pri finálnom výbere sme plne dôverovali Chrisovi Parrymu, mal na to nezávislejší pohľad, než my. A aj vďaka tomu sme mohli vidieť, ako by sme sa následne mohli posunúť. Bolo to lepšie, ako sa obmedzovať. Inak povedané, album si získal pozornosť a vzdialili sme sa tak ľuďom, ktorí by nás mohli nejako kategorizovať.

V roku 1979 tu boli dva single, "Boys Don´t Cry" a "Jumping Someone Else´s Train", o ktorých si mnoho ľudí myslí, že sú tým najlepším od The Cure...
Robert:
"Boys Don´t Cry" je moja obľúbená popová záležitosť. Preto bola vydaná iba v singlovej podobe, na album vy vôbec nepasovala. Pre nás bolo podstatné, že sa nakoniec nie veľmi dobre predávala. A zasa "Jumping Someone..." je tým druhom skladby, ktorú môžete vydať aj separátne. No nič nebolo plánované, vydali sme ich len preto, že sa nám ako single pozdávali. Bolo to niečo ako popová fáza The Cure a práve po tom, čo vyšla "Jumping Someone..." opustil Michael skupinu a náš štýl sa razantne zmenil...

Takmer nepozorovane došlo aj k zmene zostavy. No reflektuje na prácu kapely. Vieš to vysvetliť?
Robert:
V tom čase, na konci roku 1979, sme boli na turné s The Banshees a zopár ďalších vecí donútili Michaela zotrvať v kapele. No bolo nemožné s ním pokračovať, to by som radšej úplne zastavil činnosť The Cure. Odmietol nové skladby, ktoré som napísal. Preferoval rýchlejšie záležitosti a samozrejme, mal na to právo. S The Associates odviedol skutočne skvelú prácu. No práca v The Cure ho už viac netešila. Ja som s Michaelom nikdy nebol bohvieaký kamoš. S Lolom sme chodievali von so Simonom, bol to náš starý kamoš a jeden z tých, ktorí chodil na naše koncerty od samého začiatku. Keď dostal príležitosť, po turné s The Banshees, zahrali sme mu demá zo "Seventeen Seconds" a bol nimi ohromený. Vždy s nami chcel hrať.

Na to sa ku Vám pridal Matthew Hartley a postupom času a koncertami, sa stal dôležitejším a dôležitejším. V začiatkoch bol v úzadí, prípadne na boku pódia, omylom sme ho dokonca neraz považovali za člena štábu, no postupne hral viac a viac partov...
Robert:
A potom prišli problémy! Postupom prác na albume "Seventeen Seconds" sme si uvedomili, že množstvo nápadov si bude vyžadovať použitie štvrtého nástroja. Zavolali sme Matthewa, ktorý nebol vtedy považovaný za plnoprávneho člena skupiny, no bol schopný zvládnuť hru na nástroji, ktorý sme potrebovali. Následne sa stal oficiálnym klávesákom kapely. No dožadoval sa klávesových sólových partov a podobne. Dokonca mal odlišné názory na to, ako by mali The Cure znieť. Následkom toho vznikla medzi nami hudobná nekompatibilita. Dokonca sme mali iný hudobný vkus, mňa nazýval starým hippisákom, pretože sa mi páčili Pink Floyd a Hendrix, zatiaľ čo on tvrdil, že Sparks boli predchodcami punku. Vedel som pochopiť jeho frustráciu, asi to bolo pre neho zložité, hrať iba v zopár skladbách a v celkovej produkcii kapely nemať jediný hlavný part. Ale tento album bol pre mňa až extrémne osobný, vnucoval som ostatným svoje predstavy o tom, aký by mal byť, a Lol so Simonom to akceptovali. No keď som Matthewovi ukázal klávesové party, cítil sa zbytočný.

Je to otázka postoja mysle. Našej koncepcie hudobníkov. Mne osobne by to bolo jedno, keby som nehral vo všetkých skladbách. Ja premýšľam o samotných skladbách, o skladbe ako celku, nie o nejakých gitarových partoch. Dôležitá je samotná hudba, nie nástroje. Nikdy som sa nepovažoval za gitaristu a Lawrence dokonca vždy preferoval hranie jednoduchých vecí. Z tohto pohľadu to všetko akceptujem spôsobom, že tu budem iba dovtedy, pokiaľ ma bude hudba tešiť. Keď Michael opustil kapelu, tak som sa takmer pridal k The Banshees....

Si teda lídrom kapely?
Robert:
Povedzme to tak, že ja rozhodujem o hudobnom smerovaní. Demokracia medzi nami troma funguje trochu inak: v štruktúrach skladieb. Ale ak vznikne nejaká debata, tak ja mám posledné slovo, pretože mám úplne jasnú predstavu smeru, ktorým sa uberáme. V prípade kolektívnej práce, ako na albume "Faith", to funguje asi takto: Napíšem skladbu na základe konkrétneho nápadu, posuniem ju ostatným, oni na nej pracujú a prinesú vlastný pohľad na ňu, čo sa postupne do skladby zakomponuje. No a postupne dostane výslednú podobu. Prípadne si vyberieme jednu z troch rôznych verzii tej istej skladby. Som lídrom iba v zmysle, že som spevákom: bolo by nemožné spievať niečo, čo by nebolo mojou súčasťou. Ale keď už hovoríme o hudbe, každá z prác má svoje dielčie časti. Sme všetci na jednej úrovni, ale vždy je to otázka konečného rozhodnutia. Povedzme, že ja mám na rozhodovaní 40%, ostatní po 30%.

Medzi prvým albumom a "Seventeen Seconds" sú poznateľné odlišnosti...
Robert:
Ide o zvuk, ktorý sme sa pokúsili dosiahnuť už od začiatku. Aj "Three Imaginary Boys" by znel úplne inak, ak by som ho produkoval ja. Pokiaľ ide o skladby, je jasné, že sa nájdu ľudia, ktorým sa páčia "It´s Not You" alebo "So What" a na druhej strane sú schopní neznášať "Seventeen Seconds". Ale to mi je vážne jedno. Nikdy som nezmýšľal v intenciách, že by ľudia na albume radi uvítali tri rýchle skladby.

Mnohé zo skladieb sú o stratenej prípadne nenaplnenej láske...
Robert:
Áno, hovoria v podstate o priateľstve s mojim dievčaťom. Rozchod ma veľmi deprimoval. Celý album je vlastne reflexiou krátkeho časového úseku, preto ten názov, významovo ide vlastne o skutočnosť, že za sedemnásť sekúnd je možno zničiť niečo, čo fungovalo šesť alebo sedem rokov. Myslel som si, že som dosiahol bod, kedy ma už nič nedokáže poznačiť. No zistil som, že sme stále zraniteľní. Je to ako niekomu dôverovať a ten niekto vás zrazu podrazí. Takéto niečo ma vedie k depresii a agresii zároveň... Zároveň tým prezentujem ľuďom môj prístup k takémuto niečomu. Čo však neznamená, že som chladný a odmeraný. "Seventeen Seconds" je postavený na myšlienke poodkryť niečie reakcie na konkrétnu situáciu a zároveň si to celé uvedomiť. Ide o skutočne intenzívnu skúsenosť.

Ako reaguješ na to prirovnanie ku "cold wave"?
Robert:
Je to tak trochu... hlúpe. Myslím, že to, čo robíme, je viac optimistické, ako pesimistické. To mylné vnímanie vychádza zo skutočnosti, že z času na čas sami sebe dovolíme byť až striktne emotívni. Ale to nemá nič spoločné s Kraftwerk, hoci oni produkujú skutočne dobré veci. Je veľmi jednoduché vyjsť na pódium s nevýraznou tvárou, postaviť sa pred mikrofón s utkvelou predstavou v hlave, "som stroj". To už je skôr niečo ako karikatúra a nájdu sa ľudia, čo sa to snažia zneužiť. Nikdy sa mi nepáčili kapely ako Human League, pre mňa je to strašný štýl. Ale dnešnú hudbu kritizovať nemôžem. Nepočúvam všetko. Často ale bývam prekvapený, že sme prirovnávaní ku kapelám, ktoré poznám až príliš dobre, ale inak ma to nezaujíma. Tak to bolo aj v prípade, keď sme začínali s Talking Heads a Television. Ťažko sa mi rozpráva o tom, čo robíme a pritom byť obmedzovaný názormi ľudí, či hudobnými štýlmi.

Napriek tomu, ku ktorým kapelám máš blízko?
Robert:
K tým, ktoré mám najradšej, čo znamená Public Image, Siouxsie & the Banshees, Joy Division alebo teraz New Order, hoci oni až takú dramatickú hĺbku nemajú. Ale v tomto prípade nemôžeme hovoriť o ovplyvnení, no na tých kapelách je čosi pozitívne. Pravidlá popovej hudby určujú aj tak ľudia, ktorí sa jej priamo nevenujú. Myslím, že k tým spomenutým kapelám máme blízko skôr duchom ako hudobne. Nové nahrávky počúvam veľmi zriedka, pokúšam sa totiž objavovať nezvyčajné veci.

Ja vidím v The Cure určitý paradox. Vaša hudba je čím ďalej, tým menej prístupnejšia, no pritom ste ľuďmi doslova velebení, na rozdiel od tlače (hlavne anglickej).
Robert:
Hudba je prístupná v porovnaní s predstavami ľudí o popovej hudbe. Lenže tieto predstavy sú už dnes zmenené a ja osobne som si vždy myslel, že nie som jediný, komu sa páči to, čo robíme. Myslím, že sme v pozícii, kde môžeme urobiť čokoľvek a aj tak nás bude nasledovať veľa ľudí, pretože oni od nás neočakávajú nič konkrétne. Myslím, že toto je omnoho dôležitejšie ako nejaké reakcie tlače a médii, ktoré tuná aj tak nikto neberie príliš vážne. Recenzenti vychádzajú z vlastného pohľadu na vec a často sa snažia hlavne uchrániť si svoju reputáciu. Majú tendenciu radiť kapely do kategórii, oslavovať tie, ktoré majú radi a tie druhé okamžite zatracovať. Podľa mňa je to súčasť rockového biznisu... a nás to neznepokojuje.

Chceš tým vlastne povedať, že The Cure by nemuseli byť považovaní za rockovú kapelu?
Robert:
Tak. Poviem to ešte raz, chceme sa z tej kategórie vymaniť. V súvislosti s posledným albumom sme sa vyjadrili v zmysle, že sme sa stali apatickí, nakoľko naše skladby sú teraz dlhšie... No ale prečo by sme sa mali limitovať trojminútovými popovými skladbami? Samozrejme, aj v troch minútach dokážete vyjadriť svoje pocity, ale to je nakoniec možné aj v troch sekundách... Hráme naživo a nahrávame, ja hrám na gitare, Simon na basse, Lawrence sedí za bicími... pôsobíme ako rocková skupina. Ale ja nás za rockovú kapelu nepovažujem, hlavne pre tie kľúčové detaily našej práce. Napríklad skutočnosť, že ľudia chodia na naše koncerty počúvať naše skladby... spôsob, akým tie skladby prezentuje sa vymyká tradícii rock´n´rollu. Je to ako v tej recenzii album "Faith" v NME, kde niekto napísal, že v časoch jeho mladosti boli rockové myšlienky postavené na množstve drog a sexe s čo najviac dievčatami... Pre neho je to možno v poriadku, ale cez takúto zjednodušenú víziu posudzovať našu hudbu... to mi príde totálne primitívne. Nie som z toho až tak smutný, pretože ľudia takýmto vyjadrenia zasa nevenujú toľko pozornosti, obzvlášť keď sú až príliš zaujaté. Ale toto sa môže stať aj začínajúcim kapelám a takto sa im môžu zmariť všetky šance.

Aký je vlastne význam slova "Viera" v kontexte názvu a témy celého albumu?
Robert:
Veľmi abstraktný, no tak trochu pozitívny. Nakoniec, v úplných začiatkoch to bolo myslené ako pátranie po význame viery ako dôvodu pre prežitie. Aj mimo akéhokoľvek náboženstva je ľudská existencia vedená vierou, prípadne ideálmi... No a potom tu vždy bola myšlienka vložiť do toho naše videnie situácie, či niečo z našich prežitých zážitkov. Stalo sa to mne osobne, v takom momente si uvedomíte, ako taký moment dokáže zmeniť váš pohľad na svet. Lenže, čím viac napredovali práce na albume, tým viac sa všetko stávalo depresívnejším. Nakoniec to skončilo tak, že sme skladbu "Faith", poslednú na albume, celú prepísali, aby vo finálnej podobe vyznela pozitívnejšie. Pretože vždy je nejaká viera.

Aký máš dnes názor na náboženstvo?
Robert:
Nemám v tom úplne jasno. Dostalo sa mi katolíckej výchovy, čo v Anglicku nie je celkom bežné. Ale v 15-tich alebo 16-tich som sa toho všetkého zriekol. Nie som si celkom istý náboženskými ideálmi, no musím priznať, že niektoré veci ma vo viere veľmi inšpirujú, ako napríklad katedrály... vládne v nich veľmi zvláštna atmosféra.

Podobná tej, ktorú si chcel vyjadriť albumom?
Robert:
V podstate... Pred troma mesiacmi som sa vybral po rokoch opäť do kostola. A zrazu sa mi vynorili všetky spomienky z detstva. Všetky veci a súvislosti som zrazu pochopil omnoho lepšie. Je v tom pokušenie urobiť krok späť, neveriť v ten zástup ľudí, ktorí sa spoločne modlia... takto sa dá veľmi ľahko stratiť podstata veci. Skladba "The Holy Hour" evokuje pocit komunity. "The Funeral Party" a "The Drowning Man" sú o konfrontácii so smrťou, o ktorej som hovoril... tieto texty, ako aj text skladby "Faith" sú pre mňa veľmi osobné. Ale napríklad "All Cats Are Grey" napísal Lawrence a "Doubt" zasa Simon. Je to kolektívne dielo.

The Cure majú stále svoju záhadnú stránku. Ide o zámer?
Robert:
Je to tak možno preto, že ľudia majú problém identifikovať sa s určitými vecami, ktoré by pre nás mohli byť veľmi špecifické. Je to niečo ako naša obchodná značka. Takže radšej nás ignorujú a my sa takto stratíme!

Skrývaš sa za vašu hudbu?
Robert:
Nie, sme tu. Nikdy odmietame rozhovory. No propagácii sa snažíme vyhýbať. Naša identita vychádza z našej hudby, textov, z ľudí, ktorí sú toho všetkého súčasťou. Veľmi nerozumiem tej hre na rockové hviezdy, alebo áno, rozumiem jej, ale radšej som tým, čím sme... nemusím tie chvíle, kedy podpisujeme v obchode našej nahrávky. Máme zdravý kontakt s publikom a dokonca nebránime ľuďom v tom, aby prišli k nám na pódium, prípadne nás prišli pozrieť po koncerte do zákulisia...

zdroj: Rock´n´Folk, France, 1981



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi