Fascinovaní strachom – 08/1983


Analýza Robertovho a Lolovho sveta


Lol: "Poznáme sa spolu od našich piatich rokov a príliš vážne sa neberieme. Nikdy som si nemyslel, že by to The Cure niekedy zabalili, pretože ma s Robertom spája veľmi silné puto, ktoré nemá tendenciu zoslabnúť. Už veľakrát sme zažili situáciu, kedy sme si povedali, 'nejaký čas bude lepšie, keď sa nebudeme vidieť' alebo 'toto alebo tamto jednoducho nechceme', ale vždy sa nájde niečo, čo nás nakoniec privedie späť. Páči sa mi naša spoločná "história", skutočnosť, že si spoločne pamätáme veci, ktoré sme kedysi spolu vykonali, vždy je to akýmsi spúšťačom pre ďalšie záležitosti. Možno je to niečo ako spomienka ľudských emócii...
Veci, ktoré nás držia v akomsi tempe sa menia častejšie ako čokoľvek iné, jednoducho už len preto, že zmenu jednoducho potrebujú. Napríklad, ja som presedlal na klávesy preto, pretože som s bicími zašiel najďalej ako som chcel, keď sme začínali, nikdy sme si jasne nešpecifikovali rolu skupiny ako takej. Bola to jednoducho banda ľudí, ktorí sa zaujímali o rovnaké veci a z toho sme vychádzali..."

Smith sa poškriabe na čelo a so sebavedomím vyhlási, "Podľa mňa musí byť ťažké fungovať viac ako dekádu," prizná. "Nám sa podľa mňa darí preto, že mám úplne jasnú predstavu, ako by sa malo k veciam pristupovať, ako by mali fungovať a ako by mali vyzerať vo výslednej podobe a takisto si myslím, že cieľavedomosti už majú ľudia plné zuby. To je dosť pochopiteľné - nedržím sa nejakej nevraživosti, ani nenadávam na ľudí, ktorí do kapely prídu a potom odídu, ale každý kto bol kedy v našej kapele vždy vedel, že v prvom rade sa robia kompromisy a potom urobím rozhodnutia. Vývoj The Cure vlastne zodpovedá mojim predstavám, no nič z toho som nikdy neplánoval. Chcem tým povedať, že v retrospektíve udalosti vidím rôzne obdobia: napr. "Three Imaginary Boys" je veľmi naivný album, v čase komponovania tých skladieb sme boli mladučkí, následne "17 Seconds" a "Faith" sú veľmi váhavé albumy, no a "Pornography" je tak trochu násilný album.
Veci sa dajú dokončiť až po určitom množstve skúseností a keď sa takáto fáza chýli ku koncu, tak sa zosumarizuje. Tak to bolo vždy v minulosti a práve preto to tak nie je cítiť v ničom súčasnom, čo prišlo po albume "Pornography" - to preto, že nebolo nič, čo by ma dostatočne motivovalo v myšlienkach typu 'Ou, tak s týmto by si mal niečo urobiť!'"

To "čo nie je cítiť v ničom súčasnom" je klamlivo podané v dvoch aktuálnych singloch, v "Let´s Go To Bed" a v podivnej disco exkurzii s názvom "The Walk", inak aktuálne v Top10-ke predávaných singlov. Smith ich napísal na kolene s podopretou bradou a k tomu dodal:
"Chcel som len zistiť, či som schopný napísať totálne hlúpe popové skladby, ktoré by sa hrali v rádiu, nakoľko som nič také neskomponoval celé veky. "Let´s Go To Bed", to bola vedomá snaha skomponovať niečo veľmi popové, no nebolo v pláne vydať to ako singel The Cure, mal to byť môj sólový singel a všetku vinu zaň som chcel prevziať na seba. Nechcel som, aby na takomto singly figurovalo meno The Cure, lenže v tom čase sa udialo zopár nepríjemností, tak to vydali ako The Cure."

Vystrúha grimasu a za ňou netypické gesto vystihujúce jeho znechutenie. "V konečnom dôsledku, aj tak to nebolo v komerčnom štýle. Keď už k tomu došlo - práve preto som o to stratil záujem - už to nebolo ani také hrozné, ani dostatočne hlúpe, aby to bolo komerčné, nikam sa to nedostalo, dokonca sa to nehralo ani v rádiách."

Lol sa pokúša depresiu odľahčiť. "Ja myslím, že to malo úspech. Vždy sme sa snažili donútiť ľudí, aby na nás zmenili názor, obzvlášť tých, ktorý nás berú ako "naškrobených", viete, tí, čo nás označujú za kráľov pochmúrnosti. Veľa ľudí si myslí, že nemáme žiadnu svetlú stránku, takže to bolo niečo ako humorný experiment.
"The Walk" bola ďalším experimentom, pretože v spôsobe spracovania vecí v minulosti sme boli mierne ortodoxní, tak sme sa rozhodli pre niečo totálne elektronické. Preto sme sa aj rozhodli pre Steva Nyea ako producenta, pretože sme počuli, čo dokázal s Japan na ich nahrávke "Tin Drum" - aj keď je to plne elektronická nahrávka, znie stále akusticky."

"Ďalší singel," povie Robert, "bude tiež pekná zvláštnosť. Chcem povedať, napr. taká "The Walk" nie je v skutočnosti časťou vývoja The Cure, v zmysle myšlienky, kedy The Cure skončili albumom "Pornography", takže ani tento single nebude v sebe niesť nič podstatné, to všetko príde až v momente ďalšieho albumu, prípadne v momente, kedy začnem seriózne na niečom pracovať.
Tieto single existujú iba preto, že som ich napísal a pri každom z nich mal pocit, že sú dosť dobré na oficiálne vydanie, no osobne ich vnímam ako čistú zábavu, kdežto o veciach, akou je napr. album "Pornography", mám omnoho väčšiu a silnejšiu mienku.
Album "Pornography" bol o veciach, ktoré majú omnoho dosiahnuteľnejší efekt, ide v podstate o veci... akési príšernosti, ktorými podľa mňa ľudia prechádzajú počas denno-denného života. "The Walk" je na rozdiel od toho iba o jedinej konkrétnej udalosti, v podstate ide o sekvenciu snov. Nechcel som sám seba obmedziť a venovať sa iba veciam, ktoré musia byť nutne... zanietené, či tak nejako."

Takže, tak často obviňovaní The Cure, sú nakoniec naozaj neprirodzení?
"Nie. Všetky naše nahrávky reflektujú na moje pocity, ktoré som prežíval v čase ich skomponovania. V období "Faith" som prežíval naozaj pochmúrne a smutné chvíle, naozaj nesmierne pochmúrne. To by sme boli inak skupinou akou sú napr. Tears For Fears, robili sme absolútne priehľadné veci.
Všetko, čo sme urobili, bolo... je to dosť strašné slovo, úprimné, naše skladby jednoducho reprezentovali život, ako ho videli a vnímali členovia kapely. Ľudia ma zvyknú kritizovať, že často zachádzam do absurdna, ale to je tá najkomickejšia kritika, voči ktorej sme boli kedy vystavení, nakoľko v našej tvorbe nenájdete absolútne nič, že by bolo nereálne. Chcem tým povedať, že moje chápanie reality môže byť trochu odlišné od vášho. Ale inak dúfam, že v niektorých veciach sa zhodneme!"

Vďaka Robert. Takže ako je to teda s tou prezieravosťou? Čo je to, čo ľudí na tom Smithovom osobnom terore tak dráždi?
"Akési šialenstvo? Ťažko povedať... To je akoby ste sa ma spýtali, ako na mňa vplýva počúvanie nahrávok od New Order alebo Joy Division. Keď počúvam "Closer", tak rozhodne nevypadnem von a nešmarím sa do morských vĺn, ale rozhodne to reflektuje na množstvo vecí, o ktorých som premýšľal, no a existuje zopár ľudí, nemyslím len v hudbe, ale v umení celkovo, v ktorých sa odráža časť mojej vlastnej osobnosti a často to robia omnoho lepšie, než ja sám. Možno som k našej produkcii omnoho kritickejší, než ktokoľvek iný!"

"Ja sa to snažím neanalyzovať," podotkne Lol, "možno ide o akýsi fatalizmus... veci, ktoré človeka znepokojujú... nejde primárne o strach... čo to je, keď sa spolu s nami cítite vyvedený z miery, možno to hraničí s exorcizmom. Asi tak sa dá najlepšie vystihnúť môj pocit z toho všetkého. Ťažko povedať... Roky sa snažím nájsť správne slová na opis toho všetkého, no neúspešne. Pravdepodobne je to dobré, pretože ak sa raz dostanete do bodu, kedy budete schopný to opísať, tak potom problém alebo potreba úľavy jednoducho zanikne."

Tieto slová, ktoré pôsobili ako ľadová sprcha, sú rovnocenné priznaniu, že The Cure sú akýsi povaľači snažiaci sa prežiť. Ide len o akýsi akt exorcizmu, nie o exorcizmus v doslovnom význame, ktorý vypĺňa ich kreativitu a čím viac sa budete tomu diviť, tým viac budete mať pocit, že ide len o jednu veľkú trápnu pózu. Objavili sa niekedy nápisy The Cure vo vandalmi zdevastovanej telefónnej búdke? Skončili niekedy totálne spitý na podlahe bez možnosti pohybu? Prišli niekedy domov a našli stenu pošpinenú výkalmi a v tom zabitú mačku? Žijú vlastne The Cure v reálnom svete alebo je Smithov argument, že individuálne vnímanie je len ospravedlnením egocentrickej existencie The Cure?

Strávite s The Cure takmer 24 hodín, Lol rozpráva o ožieraní sa v bare, zatiaľ čo Smith zaspí od únavy. Lol rozpráva o tom, ako ho raz zrazil autobus, zatiaľ čo Smith sníva sen o topení sa, Lol diskutuje o kanibalizme a Smith stále bojuje so spánkom, prizná, že nebol nikdy schopný zabiť králika, pretože ho nechcel trápiť, no dokázal by zjesť zdochlinu, ak by lietadlom havarovali nad Alpami. Po tomto všetkom si uvedomíte, že The Cure sa zbytočne nehrajú s ohňom. Hoci relaxujú a športujú na pláži, nedá sa nevšimnúť, že ich pokožka je krehká a vystríhajú sa každej možnej pohrome. Sú proste fascinovaní strachom.
The Cure nie sú liekom, no nie sú ani chorobou. Pozrite sa, akými infekciami sú nakazené hitparády a buďte za vyššie uvedené fakty vďační.

zdroj: Melody Maker, 08/1983



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi