17 úžasných rokov


História The Cure v ich albumoch


Three Imaginary Boys

Úhľadne umiestnený medzi rozbúrený punku a štúdiový chlad novej vlny. Debutový album The Cure bol nahratý a zmixovaný za tri dni. Pri spätnom počúvaní drsnej "10:15 Saturday Night" a večne obľúbenej "Boys Don´t Cry" je veľmi ľahké rozpoznať účinok The Cure, ktorí nasledovali ďalšie kapely. Robert, spolu s kamarátmi z predmestia, Lolom Tolhurstom a Michaelom Dempseym, dali dohromady strohé, priame a hlavne chytľavé skladby o mestskom strachu, vzostupoch a myšlienkach prameniacich z existencionalistických klasík. The Cure boli týmto albumom ešte na míle ďaleko od ich súčasníkov. To nie je zlé na troch chalanov z Crawley, nie?

Robert Smith: "Smiešne, ale to pre mňa vôbec nie sú a neboli The Cure, pretože to vyrástlo z niečoho, čo sa udialo ešte na škole. Pamätám si, ako som si v prvú noc nahrávania pomyslel: "toto vôbec neznie tak, akoby som chcel". Na odhliadnuc od toho som bol veľmi vypočítavý a hlavne hrdý na to, čo sme dokázali, no zároveň som si uvedomil, že pokiaľ by sme nepristúpili na určite veci, tak by sme to nikdy nenahrali. Potom som sa na to vykašľal a povedal si, "zabudni na to". Dnes by som mohol ísť domov a nahrať si veci kedykoľvek chcem a hlavne po svojom. Lenže vtedy sa vo mne ozval iný hlas, ktorý povedal, "Urob to teraz, druhýkrát to urobíš tak, ako budeš chcieť." Som rád, že som ten hlas počúvol. No a keď som objavili dobré recenzie, začínal som úplne seriózne uvažovať, že by som to mohol naozaj urobiť po svojom."

Boys Don´t Cry

Kolekcia ranných singlov, čudných a hlúpych.

Seventeen Seconds

"Robenie ozajstných vecí," započalo pre Roberta v momente, ako sa stretol so Simonom Gallupom, ktorý sa ku skupine pridal v momente, ako ju opustil bassák Michael Dempsey.

Album bol prvým prienikom The Cure do temnej, trúchlivej hudby, ktorá sa tešila priazni "pršiplášťovej brigády" a rodiacej sa gothickej generácie (alebo gothikov z čias, kedy Robert pôsobil ako gitarista Siouxsie And The Banshees). Jednako, keď sa "A Forest" so svojom melanchóliou prevalcoval cez pódium Top Of The Pops, bolo úplne jasné, že The Cure si vytvárajú publikum smerujúce ku kultu.

Robert Smith: "Aby sme v sebe prebudili ten pocit "my proti celému svetu", spali sme v štúdiu na podlahe pozakrývaní novinami! "Seventeen Seconds" je veľmi osobná nahrávka a takisto mám pocit, že vtedy sa zrodili skutoční The Cure, pretože sme si veci robili po svojom a všetko bolo presne také, aké som chcel. Produkoval som to, aj keď všetci vraveli, že na to nemám. Následne na to sme nasadli do lietadla, leteli do Austrálie a na Nový Zéland a vtedy som si uvedomil, že svet je vlastne úplne malé miesto, pretože všetci, ktorých sme stretli, s nami cítili. Doslova ma to uchlácholilo, pretože za ten melancholický smer po "Boys Don´t Cry" sa mi dostalo veľa nespravodlivej kritiky. Čo sme vydali ten album, tak číslo 17 sa stalo našim osudovým číslo. Čudné..."

Faith

Z väčšej časti pokračovanie predošlej LP (a Amerike sa dokonca predávali spolu), no na albume "Faith" vykročili The Cure ešte viac smerom k introvercii a dokonca s omnoho väčším komerčným úspechom. Väčšina textov vznikla počas Robertových túlačiek po chrámoch a kostoloch, kedy sa tam neslúžili bohoslužby a snažil sa lyricky zachytiť ľudskú potrebu uctievania božstiev. Naplnený väčšou túžbou než jeho predchodca a odkázaný na single ako "Primary", ktoré znovuzrodili ich náladovosť, je tento album iba náznakom chaosu, ktorým skupina prešla. Na pódiu sa Robert dokonca odvracal od publika.

Robert Smith: "Musel som! Hoci to bolo chápané ako arogancia, no malo to viac dočinenia s hanblivosťou. Nemohol som v tom istom momente byť tvárou tvár k tomu, čo sme robili a zároveň stáť tvárou tvár k publiku. Takisto, štyria z nás počas dvoch mesiacov prežili vo svojich rodinách zážitok so smrťou, čo nás hlboko poznačilo. V tom istom momente sme počas "The Funeral Party" všetci na pódiu doslova lapali po dychu."

"Možno som bol posadnutý predstavou osudu, pretože som mal pocit, že ak by som našiel niečo, v čo by som mohol veriť, zbavil by som sa tak ostatných problémov. No nestalo sa tak."


Pornography

A potom prišla implózia. Najponurnejší a najtemnejší album The Cure do dnešných dní - "Pornography" - aj dnes dokáže desiť svojou intenzitou. Ide o hudobný ekvivalent pohľadu na malé kričiace dieťa, ktoré okolo seba rozhadzuje veci, no zároveň v sebe album obsahuje jedny z najdesivejších a najskľúčenejších melódii, aké boli v 1980-tych rokoch vydané. Úprimne, dokáže niekto počúvať takú "Pornography" bez pocitu vykrúcania žalúdka? Čo možno nikoho neprekvapí, Robert so Simonom boli neustále v agónii alkoholu, drog a neustálych flámov, čo vyústilo v Simonov prvý odchod zo skupiny.

Robert Smith: "Áno, vtedy som podľahol doslova závislosti na tvrdých drogách a čím som starší, tak si nemyslím, že som sa toho zbavil. So Simonom sme sa vzájomne ťahali na samé dno. Samotný album "Pornography" bol protireakciou k albumu "Faith", dokonalý vír absurdného násilia a agresie, mixovaný a dokonalej ignorácii všetkého a všetkých v tomto alebo v inom svete."

Japanese Whispers

Štúdiový album v nie v pravom slova zmysle, skôr ide o zbierku všetkých tých "trblietavých" popových singlov, ktoré sa v Robertovej hlave zrodili bezprostredne po albume "Pornography". V tomto období nemali The Cure stálu zostavu a Robert obsadil voľné miesto gitaristu v Siouxsie And The Banshees. Skladby "The Lovecats", "Let´s Go To Bed" a "The Walk" dokážu stále vyčariť úsmev na tvári a Robert zamenil svoj smútočný imidž za bodky na košeli a perly v úžasných videách Tima Popea. Začala sa tak éra popovej hviezdy Roberta Smitha - či sa mu to už páčilo alebo nie.

Robert Smith: "Sám seba som dotlačil k totálnemu bodu zlomu, na ktorý som sa v minulosti tak často odvolával. Odkedy som bez preháňania nespal tri, či štyri dni, som blúznil aj bez sedatív, či drog. Jediný, kto mi bol ochotný pomôcť, bola moja manželka Mary, lenže keď ste s niekým až pričasto, tak je to tá posledná osoba, ktorú ste ochotný počúvnuť. Cítil som sa vtedy mimo vlastnej kontroly. Chýbala mi kapela, nemal som kde bývať, tak som spával u Severina na zemi... tieto všetky skutočnosti ma doviedli k paranoi, nervozite, nepokoju a neznesiteľnosti. Jednoducho ku všetkému, čím v skutočnosti nie som."

The Top

Údajne išlo o Robertov sólový album. Album "The Top" totiž nahral sám, a pri mixážnom pulte mu s nápadmi vypomáhal producent Dave Allen. Aj keď album obsahuje melodické drahokamy ako "The Caterpillar" - ktorú mnohé decká 80-tych rokov vedia zaspievať od slova do slova - ide o dráždivo kvalitný, no pritom skromný návrat do pozície zložitého Robertovho vnímania a postojov, ktoré si osvojil predtým, než zaútočil na rebríčky hitparád.

Robert Smith: "Viete ako som sa dopracoval k tomu vírivému zvuku, ktorý vládne celým album? Dvanásť hodín som zabil hľadaním toho správneho zvuku. Dave bol raz kľudný, raz nervózny, čakal doslova "roky", nakoľko bola možnosť, že by som mohol prísť s dobrou skladbou. A to som sedel na podlahe v štúdiu, obklopený hračkami a nástrojmi a premýšľal som "čo by som mal zahrať? Dave potom dobehol za mnou s otázkou "to dnes večer aj budeme niečo robiť?" A ja som sa zmohol iba na obyčajné "yes" a požiadal niekoho, aby zažal svetlo v štúdiu, pretože som strašne potreboval močiť!"

Concert

Jedna správna live lotrovina. A neskôr ju nasledovali ďalšie.

The Head On The Door

Po rýchlej zdravotnej dovolenke dal Robert dohromady skupinu zloženú zo skutočných hudobníkov - bubeník Boris Williams, gitarista Porl Thompson a znovunavrátivší Simon Gallup - ktorí spolu vydržali celý nasledujúcich sedem rokov. S takouto stabilnou zostavou bol Robert schopný dať dohromady klasický popový album plný nezabudnuteľných skladieb (napr. "InBetween Days", "Close To Me"). Krátko po jeho vydaní sa po celom svete naštartovala doslova Curemánia.

Robert Smith: "Bol som šťastný, akoby som dosiahol všetko. Predtým bol všetky moje potreby založené na nespokojnosti so všetkým, čo som urobil, no s touto dobrou kapelou som nahradil všetku svoju minulosť. Skladby na "Head On The Door" do seba krásne zapadali a ja som mal pocit zadosťučinenia."

"Keď sa obzriem spätne na všetkých tých, ktorí predávali skutočne brakové nahrávky, tak nechápem, ako sme mohli tak dlho chybovať. Ak by sme ten album neboli vydali, tak by som sa pokúsil aj tak o čosi podobné. Album bol však úspešný a všetko, čo sme dovtedy urobili nadobudlo nové hodnoty. Zrazu sme boli dôležitou kapelou."

Starting At The Sea / Kiss Me Kiss Me Kiss Me

Po vydaní singlovej kompilácie "Starting At The Sea", si The Cure prenajali štúdio uprostred francúzskych viníc. Na tom mieste nielenže vypili všetko do dna, no za tri mesiace vyprodukovali dvojalbum. Hity ako "Why Can´t I Be You" a "Just Like Heaven" ich etablovali na pódia obrovských futbalových štadiónov v Brazílii alebo v Rose Bowl. Vidíte, čo všetko sa môže stať, keď vydáte dvojalbum?

Robert Smith: "No, šoféroval som svoje auto po horskom úbočí, to sme boli vtedy vo Francúzsku, a takmer som všetkých zabil. Prevalili sme sa do priekopy a ja som zacítil benzín. Mohli sme doslova vzbĺknuť, nakoľko Simon mal v ruke zapálenú cigaretu a ja som zostal v šoku a neschopný pohybu. Takisto sme takmer neprežili ten bleskový nárast popularity v Amerike, čo bolo teda dosť čudné a myslím, že cover verzia "Just Like Heaven" od J.Mascis je toho dôkazom. Jasné, že sa mi páči, zvykli sme ju hrávať na zvukových skúškach.“

Disintegration

Prinajmenšom primeraný názov. The Cure definitívne prepadli chorobe, ktorú so sebou niesol Lol Tolhurst, no nakoniec sa ho rozhodli z kapely vyhodiť. "Disintegration" je trýznivá nahrávka o stratách a rozchodoch. Nebolo by ťažké si predstaviť, keby to po vydaní tohto albumu The Cure definitívne zabalili. Hoci sa melanchólia minulosti opäť vrátila, úspech albumu bol priam šialený a to aj vďaka singlu "Love Song", ktorá sa prekvapivo vyšplhala až na druhú priečku amerických rebríčkov. A Robert? Treba povedať, že tento čierny pes depresie sa priplazil znovu.

Robert Smith: "Je to absolútne úžasná nahrávka, aj keď som pri jej nahrávaní bol na jednej strane absolútny perfekcionista a na strane druhej som bol neskutočne nešťastný. Mal som úplne jasnú duševnú predstavu ako by ten album mat znieť a vôbec som sa netrápil s vysvetľovaním toho ostatným. Moja chyba. Dnes to už tak nerobím, jednoducho to ostatným poviem a oni tak majú šancu ma držať vo zvolenom kurze. Predstieram, že mám všetko pod kontrolou, ale udržiavať všetko pod absolútnou kontrolou, to je ako držať v ruke ortuť - nemožné už len pri predstave."

Wish/Show

Po experimente "Mixed Up", na ktorom dj-i ako Paul Oakenfold priblížili klasiky Cure širšiemu publiku, a zanagažovaní sa kapely do vysielania rádia XFM, vrátil album "Wish" do hry dôverne známe témy straty a ľútosti. No tentoraz album ovládla aj nádej a dokonca akési šťastie, čo je evidentné na hlúpo popovom songu "Friday I´m In Love". Robert opäť pred sebou vidí pomyslený koniec, no šťastnejší, než zvyčajne.

Robert Smith: "Bola to doslova labutia pieseň vtedajšej zostavy The Cure, ktorá spolu vydržala takmer celú dekádu. A veci ako "Show" - live album, ktorý sme nahrali po albume "Wish" - predstavili kapelu na vrchole síl. Nakoniec, keď ľudia začali odchádzať, som mohol povedať, že sme boli nebezpečne blízko bodu, kedy sme vedeli, kto čo zahrá a čo povie a pritom nemusel vlastne nik nič povedať."

Paris
ďalšia live vylomenina

Wild Mood Swings

Zmena osadenstva, súdny spor a väčšia potreba relaxu a odpočinku - to všetko malo prednosť v medzialbumovom období, po ktorom sa objavili The Cure zmodernizovaní, omladnutí a zregenerovaní pre prácu na desiatom štúdiovom albume.
Čo sa dá očakávať? "Jupiter Crash" nám povie, aby sme sa nesnažili žiť štýlom popovej hviezdy, zatiaľ čo "The 13th" nám predstaví "mariachi" kapelu v skladbe zaváňajúcej "The Caterpillar". Na pozadí smútku, jasania, šialenstva a posadnutosti je "Wild Mood Swings" priam dokonalý názov pre tento album.

Robert Smith: "Úprimne si myslím, že je to najlepší a najkomplexnejší album, aký som kedy urobil. S novou zostavou a pri vzdaní sa metodológie, ktorú som roky používal, som spojil všetky prvky, ktoré som mal na The Cure rád a na druhej strane sa zasa zbavil tých, ktoré sa mi na The Cure nepáčili. Nakoniec, každý nás posledný album pokladám za lepší, ako ten predošlý. Nahrávaním tohto albumu som prežil najlepší rok svojho života, takže to má šťastný koniec."

zdroj: Volum Magazine, 07/1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi