Šťastní bastardi - 07/1996


O Britpope, Manics a živote ako takom


Ich vystrájanie je stále majestátne, užívajú si totiž kúpeľnu herečky Jane Seymourovej, no stále produkujú excelentnú hudbu.

Jednoducho šťastní bastardi... The Cure.

"V mojich školských časoch som sníval o bývaní vo veľkom dome so všetkými mojimi najlepšími priateľmi a tvoriť tam hudbu. Bola to ideálna predstava. A keď tak nad tým premýšľam... posledné roky som strávil presne takto!"

Robert Smith žije vo veľkom dome, vo veľmi veľkom dome na vidieku. Lepšie povedané v prenajatom. Obrovské čierne kusy technického vybavenie blokujú prístup do Haramerskej jaly, kde The Cure "trénujú" na svoje jarné turné.
Časopisy o počítačoch sú na jednej hromade s antickým príborníkom. Doslova je z toho už pekná hromada týčiaca sa nad Sussexom a fakt je, že sa v dome už nedá ani pohnúť. Takto sa dá opísať chalúpka strýka Roberta, z ktorého sa stal na čas nahrávania a produkcie nového albumu The Cure "Wild Mood Swings".

Pán Vidiečan.

"Toto je nič v porovnaní so stavom, kedy sme album nahrávali, to sme urobili bordel vo všetkých 13-tich spálňach Jane Seymourovej," smeje sa Robert. Takže "no nazdar!" zostava, ktorá vždy pôsobí, akoby si vždy konečne našla miestečko na malého šlofíka? "Presne! Takého predstierané "no nazdar" sme si urobili aj v Seymourovej kúpelni!"

Aj keď to večne optimistické zmýšľanie Robert Smitha vyznieva trochu ponižujúco, treba si uvedomiť, že spevák The Cure má dnes 36 a vyzerá na svoj vek dosť dobre. Zopár rokov "mimo svetiel slávy" vôbec nezmenili presnosť šmyniek alebo smerovanie rúžu na Robertovej tvári, no dnes tu sedí zmenený chlapík s chladnou hlavou. Tučný Bob? On?

No samozrejme. Práve vo chvíli, kedy sme si mysleli, že The Cure už nadobro zmizli, sú späť. Z tímu, ktorý nám priniesol album "Wish" zostalo už len torzo v podobe Roberta Smitha (ako obyčajne), Simon Gallup a Perry Bamonte. Dopĺňajú ich však navrátivší klávesák Roger O´Donnell a nový bubeník Jason Cooper.

Akceptovaním bremena prípravy desiateho štúdiového albumu The Cure namiesto zmiznutia na smetisku dejín vykročila skupina v ústrety dňom, v ktorých s novým albumom potešia starých fanúšikov, no rovnako celú mladú generáciu tínejdžrov okúzlia čarom rúžu a agresie.

Robert sa tomu samozrejme smeje, no predsa v jeho slovách cítiť závan vážnosti: "The Cure pre mnoho ľudí veľmi veľa znamenajú a to by nemalo byť zavrhované ako niečo, z čoho sa dá jednoducho vyrásť. Mne samému to príde odporné, myslím predstava, že sa snažíte vymaniť zo svojich tínejdžerských rokov a potom sa k nim zrazu vrátite, so všetkými tými otázkami a odpoveďami. Neskôr máte deti, rozhodnete sa kúpiť si auto, nájdete si prácu, ktorá vám vyhovuje," posťažuje sa Robert. "Ľudia povedia, že naše publikum je permanentne mladé a aj preto k sebe nepritiahneme nikoho, kto je starší, ale v podstate, ja sám som z toho nevyrástol, či nie? Chcem tým povedať, že som vždy mohol robiť všetko, čo som chcel a aj som to tak robil. Stále žijem mimo chaosu a teším sa z každučkého dňa. Nepotrebujem sa toho vzdať a zmeniť sa. To večné kritizovanie za to, že som nikdy nedospel, a že sa vždy vrátime bez toho, že by sa niečo zmenilo, to mi príde smiešne."

Ak by bol Robert Smith jedným z tých kreténov, ktorí prežili 80-te roky vo viere, že za život môžu vďačiť The Kids, asi by sme len zacmučkali s perami pri pomyslení na nad jeho ironickými výpadmi voči tým "starcom v rebríčkoch". Lenže Robert nekomponuje suvenírové nahrávky, či nezmyselné reggae verzie "Cecillie", ani sa nikdy nepokúša o znovuobnovenie kapely z dôvodu, aby zostal na očiach verejnosti. Naviac, on nie je žiaden kretén. Aj napriek zopár šedinám v tom jeho hniezde na hlave sa totiž o dôveryhodnosť zaujíma rovnako ako ktorýkoľvek nezávisle zmýšľajúci tínejdžer, ktorý si práve založil kapelu. Napríklad, také to príjemné ležérne pohupovanie ste na tohtoročnom Anarchy in The U.K vo Finsbury Park mohli len neúspešne hľadať.

"Každý, kto sa ma spýtal na Sex Pistols vlastne len vyjadroval svoj strach z toho, že sa naozaj dajú dokopy. Ale to sú také patetické očakávania, bulvár to proste bude omieľať do nekonečna, ako celulitídu Princezej Diany," povzdychne si.
"Najviac iritujúce ale je, že John Lydon predstiera, že si z toho celého robí srandu a pritom zúfalo túži byť stredobodom pozornosti... a to je asi jediný dôvod, prečo to chcú dať dokopy."

Tak nejak. Jeden z dôvodov, prečo ľudia majú stále radi Roberta Smitha je ten, že odvážne a smelo dokáže vyraziť do útoku so škodoradostnou kritikou, a zosmiešniť všetky tie popové hviezdy, ktoré sami seba berú až príliš vážne.

"Ale nie, takto by som to nepovedal, hoci si myslím, že dnes sa viac prezentujú mená ľudí, ako ich tvorba, tá je samozrejme vždy horšia. Kedysi som až príliš veľa času strávil tým, že som bol otravný a ohováral ľudí, ale inak som dosť roztržitý."

Tvrdí, že nie je popová hviezda, ktorá má pop v krvi, je to len akési predstieranie popu. "Nedokážem akceptovať postmodernú iróniu, pretože je podľa mňa totálna kravina robiť veci, ktoré nemajú určitý význam. Ľudia sa nás pýtajú na našu pozíciu ohľadne Britpopu, akoby sme sa obávali, že zostaneme v jeho závese. Ja som však nenašiel jedinú kapelu, ktorá by ma absolútne priťahovala, ani keď som mal 15, či 25. Dnes mám 36 a nič sa na tom nezmenilo," vysvetľuje, no neskôr svoj tón zmierni. "Z tých všetkých ľudí stojí za zmienku asi Damon Albarn, jeho mám rád, pretože som s ním pred pár rokmi strávil jeden skvelý večer a to som nemal ani potuchy, kým sa neskôr stane. Zrejme sa to v jeho hlave všetko postupne zbieralo a v pravý čas to všetko zrealizoval."

Nielen Robertovi už idú príbehy Oasis na nervy, prípadne novinky zo zväzkov súloží Jarvisa Cockera.

Nakoniec si Robert spomenul na dni, kedy ľudia počúvali kapely hlavne pre ich hudbu a posadnutosť, nie pre ich nechválne a smiešne veci. "Žiadna z tých kapiel, resp. ich hudby, ma neoslovila a nikdy ani neosloví, som úplne mimo toho všetkého. Jedinými súčasnými hviezdami sú Supergrass. Aj taký Thom z Radiohead by mohol byť hviezdou, ako každý kto pôsobí akoby bol na konci so silami a mal zomrieť," uškrnie sa Robert.

"A takisto sa mi pozdáva hudba Manic Street Preachers, hoci so začiatku som mal s nimi menší problém, pretože im nik nedokázal zapchať ústa. James je skvelý, pretože spieva s určitou vášňou a všetko naokolo je mu ukradnuté - na rozdiel od iných, ktorých by som tu mohol spomenúť. Ak by sa totiž tí ľudia nestarali tak veľmi o veci okolo seba, neboli by potom tam príšerne nudní! Ale Manics sú v pohode, pretože už dávnejšie som si myslel, že to musí dosť bolieť, vyrezávať si čosi do zápästia, ako keď si Richey Edwards vyril do zápästia 4REAL. To musí bolieť aj keď ste úplne mimo."

Čo je však zvláštne, dnešní fanúšikovia Manics - posadnutí vecami ako existencionalizmus, sebatrýznenie, izolácia a nosenie mejkapu - sú akoby moderným updatom všetkých tých mladých chalanov a dievčat, ktoré vbehli do maminho šatníka, pred zrkadlom v spálni tancovali na "The Lovecats" a aby sa nakopli, čítali Camusa. Všetci viete, akí ste boli... a akí ste.

"Priťahovali sme akýchsi odpadlíkov, a deje sa tak dodnes," povie Robert. "Podiel na tom majú texty a z časti aj hudbe, ako aj celková nálada vecí, ktoré sme kedy urobili, no takisto si myslím, že ten, kto má rád našu kapelu, pochopí, že to, čo robíme, robíme preto, že to robiť chceme."

No a potom, samozrejme, sa stanete "padnutým na hlavu". Momentálne sú napríklad okná Robertovho domu ostro sledované prívržencami The Cure, ktorí kempujú na pláží, prípadne postávajú na príjazdovej ceste k domu.

"Keby som nebol zdvorilý, tak poviem, že ten hrozný výraz v ich tvárach mi pripomína, akoby som bol uväznený v ich svete. Niekedy im zvyknem zahrať a dať im pocit, že som im zaviazaný za to, že som presne takou osobou, akou chcú aby som bol, ale to je hotová cesta k šialenstvu."

Keď sa pozriete na tych "obsmŕdačov" bližšie, zistíte, že The Cure stále priťahujú mladých, ktorých presvedčil štýl goth. Robert vždy vybuchne ako sud pušného prachu, keď má vysvetliť túto mylnú predstavu. "Neexistuje jediná fotografia, či dokonca historická nahrávka, z ktorej by sa dalo usúdiť, že by The Cure boli niekedy gothická kapela! Celá tá predstava, že som existencialistický typ osoby, ktoré nemôže mať rada futbal a nemôže byť skutočným umelcom - pretože oboje sa jednoducho nedá - je úplná hlúposť," odvrkne.

A aby sme to celé zaklincovali, toto je chlapík, ktorý stojí v čele pop-futbalového rozhrania pri kormidle tímu The Cure. "Keď som chodil do školy, hrával som futbal za školské tímy, a takisto som bol dobrý v angličtine, užíval som si oboje. Nikdy tu nebol žiaden paradox, nakoľko doteraz milujem futbal a strašne rád čítam. Nebol som však stálym členom tímov, ale mohol som tam vždy prísť a byť "nováčikom", pretože oficiálnu pozvánku som nikdy nedostal, no stále hrám rád futbal a budem ho mať ešte viac rád, keď sa stane menej populárnym."

Poďme však ďalej. Niekedy je celkom vhodne priviesť Roberta do stavu rozčúlenia, obzvlášť keď ľudia odmietajú počúvať lekcie, ktorými by nás mohol niečomu priučiť. Napríklad o drogách. "Môj švagor je policajt. Keď si navlečie uniformu, autorita z neho doslova kričí. Lenže ja ho mám stále pred očami ako sedemročného Trona. Teraz sa ma pýta na pouličný predaj drog a chce, aby som o tom porozprával jeho kolegom. Mám? Mmm... nie...."

Robertove flirtovanie s tým, čomu hovoríme "tvrdé drogy" nabralo tempo v roku 1983 (v tých časoch niekedy brával toho mladého policajta do kina). On a bassák Simon Gallup do spolu doháňali do úplných krajností a Robert ani nemal v úmysle sa kontrolovať, pokiaľ preňho neprišla sanitka.

"Myslel som si, že ja sa do prúseru dostať nemôžem, a nakoniec to bola veľmi dlhá cesta späť. Bolo to inak v poslednej chvíli. Bol to zásadný obrat v mojom živote, nakoľko ma napadlo, že nechcem zomrieť. Proste, príučka od vlastného života... " a musel zmeniť drogy. Dnes sa Robert nevie rozhodnúť, či sú tvrdé drogy hlúposť alebo strašiak. Takže si vybral obe možnosti a dnes má trochu času pre ľudí, ktorí o seba v tomto smere príliš nedbajú. "Ľudia v mojom okolí veľmi dobre vedia, čo sa mi stalo a keď ma mali na to upozorniť a pomôcť mi, neurobili to, niektorých za to dodnes neznášam. Dnes, keď sa im chcem pokúsiť povedať, že vtedy asi spali, som zistil, že mám vôbec problém ich vidieť. Neprestanete, pokiaľ neprídete na základné príčiny, prečo ste sa na to dali, pretože ide o manifestáciu podstaty problému. V mojom prípade ma trápilo strašne veľa vecí a trvalo mi rok, kým sa sa toho zbavil..."

Dnes keď sa v hlave Roberta Smitha objaví pochybnosť, navštívi ho imagnárny chlapec. "Mám vlastnú verziu samého seba, 15-ročného chalana, ktorý z času na čas vkročí do moje izby a dá mi možnosť vidieť veci jeho očami, niekedy je to skutočne strašný pohľad. Keď som mal 15, urobil som si zoznam vecí, ktoré by som chcel v živote vykonať, ako aj zoznam očakávaní, aký asi bude, čo budem robiť, čo získam. Kedykoľvek nadobudnem odpor k sebe samému, vždy si na ten zoznam spomeniem."

Obsah zoznamu je samozrejme tajný, ale asi sa domnievam správne, že niekde na jeho najvyššej pozície je uvedené členstvo v The Cure.

"Býval som samotár, nemohol som byť v nejakej skupine. Dokonca by som sa ani nemal trápiť týmto svetom alebo ľuďmi v ňom," prizná Robert. "No takisto sa mi páči myšlienka byť obklopený ľuďmi, ktorí sú nad vecou, ktorí by boli schopní zájsť ku mne ráno a vidieť ostatných ľudí, ktorí sú radi, že ma vidia a že ja vidím ich."

Kto by také čosi nechcel? Žiť v majestátnych domoch s kopou priateľov, robiť oslavy, mať toľko zábavy, aby človek zabudol akej ťažkej práci sa práve venuje, pre taký život by si mnohí z nás nohy zlámali. A nik si takéto čosi necení viac, ako Robert.

"Čas, kedy som bol mimo kapely - tri roky - znamená, že som rozvíjal normálny život. Niekto povie, že som to mal urobiť už dávno, ale takto sú mi tie veci vzácnejšie, pretože dnes viem, že sa k tomu všetkému vrátim, pretože to sám chcem, nie preto, že by som musel."

zdroj: Volume Magazine 16, 07/1996



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi