17 sekundová liečba, ktorá nefunguje... - 08/1980


Horší než choroba?


Na prvom singly The Cure, "Killing An Arab", spieva líder Robert Smith: "Stojím na pláži s pištoľou v ruke, hľadím na pláž a jej piesok a mierim na Araba... a hoci vidím jeho ústa, nepočujem ho." Bubeník Lol Tolhurst poháňa text slovami silou úderníka padajúceho na náboj. "Som nažive", spieva Smith v refréne a zreže hrdlo gitary, "som mŕtvy", a pokračuje v jazde hrdlom "Som cudzinec zabíjajúci Araba". Presne ako Meurault v Camusovej novele, na ktorej základoch stojí táto skladba, v ktorej vokáloch nie sú žiadne emócie, iba obyčajná potreba dostať slová zo seba von.
Táto skladba, ktorá vyšla pred viac ako rokom, bola prvou lastovičkou skladateľských schopností Robeeta Smitha, v ktorých dominuje napätie. Krátko na to sa všetky prísľuby zhmotnili v debutovom albume "Three Imaginary Boys", ako aj v americkej verzii albumu s názvom "Boys Don´t Cry" (s piatimi odlišnými skladbami) a samozrejme v nedávnej koncertnej šou v klube Underground. (ich predskokanmi boli Mision Of Burma, ktorých Smith otituloval slovami, "najlepšia kapela, akú som v Amerike videl")

Boston bol pre The Cure poslednou zástavkou ich malého turné pozostávajúceho z ôsmych koncertov. Kapela predstavila dostatok starého materiálu, čím domáce publikum udržala v správnom tanečnom vare a predviedla aj dostatok noviniek s príchuťou blížiacej sa budúcnosti. Bassák Simon Gallup hral s rovnakou agresiou ako jeho predchodca Michael Dempsey, ktorý hral na debutovom albume skupiny. Klávesy Matthieua Hartleyho, takisto nováčik v The Cure, si v úzadí vydávali staré zvuky a postupne pridávali zvuky nové. Smith sa ujal svojej vlastnej úlohy a hral akéhosi milého neurotika pripomínajúceho anglickú verziu Davida Byrnea z Talking Heads. Mnohých ale sklamal, keď odmietol zahrať skladbu "Object", jednu z ich navydarenejších. "Bolo mi to úplne jedno," povedal neskôr. "Je príliš neohrabaná."
To sa však nedá povedať o skladbách z ich nového albumu "17 Seconds", aj keď pôsobia trochu ospalo. Album takisto postráda napätie, ktoré tak silne ovláda ich prvý album produkovaný Chrisom Parrym, ktorý má na svojom konte aj úspechy The Jam. Smitha však teraz nemal kto tlačiť do jeho práce, keď Parryho tentoraz vynechal. Napríklad v úvodnej "A Reflection" si Smith samoľúbo vychutnáva sám seba opakujúc monotónnu tému bez žiadnej progresie. Smith je totiž natoľko fascinovaný vlastnými myšlienkami, že nimi doslova prevalcoval celý album.

"Ja som album produkoval," povedal Smith, "pretože som presne vedel, aký zvuk som na ňom chcel dosiahnuť. Chris by to poňal určite inak. Ak by sme sa do toho pustili spolu, skončilo by to síce kompromisom, no ani jeden z nás by nebol s výsledkom spokojný. To nie je o tom, že by sa mi produkcia prvého albumu nepáčila. Ľudia mi vravia, že je produkovaný skutočne skvele, hlavne skladba "Jumping Someone Else´s Train". Ja si však myslím, že mnoho vecí z toho albumu pôsobí príliš neohrabane."

A opäť to slovo! To som jediný, kto zavrhuje to úsilie ako zbytočné a nedospelé? Singel zo "17 Seconds", "A Forest", sa vyšplhal na najvyššiu priečku, na ktorú The Cure v britskom rebríčku kedy siahli - 37.miesto v čase písania tohto reportu. Neprekvapuje ma to, pretože album v sebe svojráznym spôsobom mieša lenivosť Dire Straits a bombastickosť Pink Floyd s dostatkom novej vlny a snaží sa zaujať sluch moderného poslucháča. No radšej som mal ich hudbu v čase, kedy boli kultovou kapelou.

autor: Joel Stein
zdroj: Subway News, Boston, 08/1980



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi