Môj život strýka - 02/2000


The Cure - koniec v pravom slova zmysle


Nový album The Cure, "Bloodflowers", je návratom k temnému dielu "Disintegration" z roku 1989. No líder skupiny, Robert Smith", by sa aj tak radšej vybral na výlet na Mesiac, než sa oddal túžbe mať No1. hit.

"Práca na albume "Bloodflowes", to bolo vlastne jedno veľké prekvapenie, pretože som bol presvedčený, že toho jednoducho už nebudeme schopní. Mal som dojem, že sa musíme obmedziť na úlohu priemernej skupiny a že tá vášeň z nás úplne zmizla. A bol som dokonca presvedčený, že to bola hlavne moja chyba, že som stratil smer."

Robertovi Smithovi sa zrejme vrátila spokojnosť, úsmev a hlavne jeho sebairónia. Počas rozhovoru sedel na gauči, pôsobil skôr ako nejaká nafukovacia bábika alebo respektíve jeden z klonov samého seba, ktorých sme v 1980-tych a 90-tych rokoch mohli stretnúť požehnane. Je až príliš čudné, že "pavúčí muž", či "kráľ gothu" je takto zhovorčivý a plný humoru. Dá sa povedať, že s posledným albumom The Cure je viac než spokojný. Po pestrých a náladových albumoch z 90-tych rokov, "Wish" a "Wild Mood Swings", chcel Robert Smith všetky zážitky zhromaždiť a uzavrieť ich nefalšovaným albumom The Cure.

"Jednoducho, existuje štýl a zvuk, v ktorom sa The Cure vedia veľmi dobre orientovať. A hoci som mal z času na čas túžbu experimentovať, vždy sme sa k tomu štýlu a zvuku vrátili. Ono, aj keď sme nahrali "Wish" a "Wild Mood Swins", tak album "Disintegration" žil stále hlboko v mojom srdci ako môj najobľúbenejší album, hlavne vďaka sile tých skladieb. Takže keď sme začali s prácami na "Bloodflowers", povedal som ostatným zo skupiny, že chcem album, ktorý by sa pohyboval v línii albumov "Pornography" a "Disintegration", aby bol hlbší, premyslenejší, bez nádychu popu, aby to bol jednoducho album v pravom slova zmysle," vysvetľuje Smith zamyslene a s pohľadom upretým do neznáma.

"Začal som sa zamýšľať, prečo boli na tých dvoch albumoch tak špecifické skladby, ktoré tak skvele fungovali a prečo práve tie dva albumy považujú fanúšikovia za absolútne najlepšie. Ja s fanúšikmi v tomto plne súhlasím a pre mňa osobne ide v prípade tých albumov o akýsi duševný stav a rovnako ako v ich prípade, aj do tohto posledného albumu som sa úplne ponoril - totálne som sa v mojom materiály stratil a zabudol na okolitý svet, zabudol som platiť účty, nešoféroval som, venoval som sa iba iba hudbe."

Autorský blok - hlúpe chápanie

"V podstate išlo o znovuobjavenie temperamentu. No kým sme sa dostali do toho bodu, muselo prejsť zopár rokov v podstate bez hudby." Robert Smith stratil túžbu vyjadrovať sa prostredníctvom The Cure a čoraz viac sa venoval životu mimo skupiny. Prednosť dostala astronómia, prechádzky po pláži, čítanie kompletných prác vybraných spisovateľov. A v tomto smere začal brať vážnejšie aj svoju úlohu strýka.

"Dôvody, prečo som písal piesne a chcel so skupinou vystupovať, pominuli a ja som nemal silu sa k tomu vrátiť. Nemal som chuť sa nútiť sedieť a snažiť sa niečo napísať, ako tomu bolo v časoch singla "Let´s Go To Bed". Nakoniec, nejakého toho "autorského bloku" sa vôbec neobávam, myslím, že do tohto konceptu ten pojem ani nezapadá. Ak nepíšem, tak je to jednoducho preto, že nemám čo povedať a tá túžba je čoraz menšia a menšia. A je dosť možné, že raz zmizne úplne navždy," dodá Smith.

"V tom rozpoložení, v akom som sa nachádzal by bolo absolútne nemožné pokračovať ďalších 10-12 rokov. Dosiahol som jednoducho bod, kde som bol spokojný s určitými vecami týkajúcimi sa môjho života a tie prevyšovali moju umeleckú stránku. Žil som jednoducho normálnym životom a o tom sa zasa až tak veľa písať nedá. Vozil som svoje netere a synovcov do školy, chodil s nimi na futbal... takého veci som nikdy predtým nerobil a rovnako som do svojich 39-tich rokov nedosiahol bod, kedy som sa začal obzerať späť a vrátil som sa k niektorým starým veciam. Zrazu som dostal strašnú chuť nahrať Cure album, čo zrazu všetkému dalo novú perspektívu."

Radosť zo zmeny

Nik by nečakal otváranie starých záležitostí bez toho, aby sa neobjavili démoni minulosti. Ako skupina napredovala v nahrávaní a Robert bol čoraz viac ponorenejší do práce, stala sa táto práca pre neho absolútne všetkým, no tešilo ho to. No zároveň sa to čoraz viac ponášalo na proces práce, ktorým prešli albumy "Pornography" a "Disintegration". Nakoniec to skončilo všetko tak, že skupina zo štúdia odišla a Robert si nahral vokály sám a dokonca sa sám postaral aj o finálny mix.

"Bolo nevyhnutné pre "Bloodflowes" vytvoriť v štúdiu špecifickú atmosféru. V porovnaní s predošlými albumami, kde boli spoločné večere a sociálne záležitosti veľmi dôležitou súčasťou, boli večere pri tomto albume omnoho tichšie a ja som dokonca nekomunikoval vôbec. Skupina sa to znepáčilo, no ja som sa jednoducho nedokázal zbaviť vecí, ktorí ma posledných desať rokov hnevali a trápili, ak by počas tých večerí vládla zábava."

Odhliadnuc od atmosféry nahrávacieho procesu, existuje ďalší spoločný prvok medzi albumami "Pornography", "Disintegration" a "Bloodflowers" - a to je temný vesmír jednotlivých skladieb. Téma, atmosféra týchto albumov je doslova zásadová a viac to sedí ucelenej práci ako nejakému výberu skladieb. Pokiaľ album "Pornography" ukončil prvú fázu existencie The Cure a album "Disintegration" znamenal Smithov drsný prechod tridsiatkou, tak album "Bloodflowers" je bránou do Smithovho života štyridsiatnika. A presne toto ten album zachytáva.

"Na "Bloodflowers" nenájdete nič z frustrácii ovládajúcich album "Disintegration", ani žiaden hnev dominujúci albumu "Pornography". Toto je viac o akceptácii. Je to o veciach, s ktorými som sa pohrával dlhé roky, napr. neodvrátiteľnosť zmeny. V niektorých situáciách si jednoducho nemôžete pomôcť, iba začať bojovať, aj keď viete, že sa zmenám a vývoju neubránite. No stal som sa lepším v akomsi vykašlaní sa na určité veci, nech sa udejú samé a niekedy si dokonca želám, aby sa vyvíjali. Začalo byť pre mňa únavné, mať nad vecami a všetkým neustálu kontrolu a bol som rovnako unavený z pocitu, že všetko pracuje presne tak, ako sám chcem."

Od lenivého chlapca k vyzretému umelcovi

Kariéra The Cure je synonymom viac ako 20 ročných excesov Roberta Smitha, ako aj zrkadlom jeho humoru a hudobného štýlu. Sám si myslí, že ten zasnený 20 ročný Smith by bol určite spokojný s výsledkom, k akému sa The Cure dopracovali. Ako sám povedal, zo všetkých detských snov sa mu zatiaľ nesplnil jediný - cesta na Mesiac.
"Moje ambície neboli nikdy príliš veľké. Vždy som chcel byť umelcom. Chcel som vytvoriť niečo, čo nikdy predtým neexistovalo a chcel som z toho vyžiť. A to tak dlho, aby som nikdy nemusel skoro ráno vstávať a ísť do práce. Lenže moje ambície sa zrazu naplnili našimi prvými albumami a zrazu ma napadlo: "možno som schopný vytvoriť skutočné umenie"... (chvíľa mlčania)... "A úprimne verím, že s "Disintegration" a "Bloodflowers" som stvoril niečo, čo tej úrovni zodpovedá, ide o niečo, čo sa nedá presne vyjadriť slovami. Buď ste schopný to precítiť alebo nie."

Osudné extrémy

Hoci myšlienky Roberta Smith smerujú líniovo od ranných ambícii k neskorším úspešným albumom, cesta od mladosť k 40-tke bola dlhá a vyskytli sa, najmä v mladosti, obdobia, kedy bolo ťažko predstaviteľné, že by to mohol dotiahnuť ďalej. Jasnú deliacu čiaru však urobila jeho 30-tka.
"30-tka ma skutočne hlboko poznačila. Išlo o tú výnimočnú skúsenosť, kedy sa prebudíte a zrazu sa cítite inak. Keďže som sa nakoniec deň predtým nezabil, prišlo mi na um, že nastal čas pre novú etapu života. A môj život sa od toho dňa skutočne zmenil. Všetko predtým bolo ako jeden veľký sen, všetko potom už bola skutočná realita."
Nie je to najhoršie, že si Smith veľmi zreteľne pamätá časy z polovice 80-tych rokov, hoci je viac než zrejmé, že sa tým spomienkam nechce venovať príliš dlho. A hoci v tom čase dosiahla skupina skutočný komerčný úspech, veci aj tak nefungovali ako mali. Vďaka množstvu drog sa jeho osobnosť stala dominantnou, agresívnou a náročnou. No ako povedal, od 30-tky sa pokúšal svoju osobnosť držať na uzde.
"Stal som sa viac priateľskejším a otvorenejším. Stále som si vedomý, že časť mojej osobnosti má tendenciu zachádzať do absolútnych krajností a že má tendenciu podliehať závislosti. Ak by som sám sebe umožnil žiť absolútne naplno, skončilo by to katastrofálne."

Koniec

Či už ide o sebakontrolu alebo nie, rozhodne album "Bloodflowers" katastrofou nazvať nemôžete, už len preto, že dal opäť život úžasnému zvuku The Cure. Album sa zaoberá témami ako koniec a posledné zbohom a ako zvyčajne, aj tentoraz Robert oznámil, že je to naisto posledný album The Cure. No hoci "Bloodflowers" zaváňa pocitom rozlúčky a Robert na budúce leto, po skončení turné, plánuje začať pracovať na dlho očakávanom projekte "Music For Dreams", nepovedal jednoznačne, že tento album je definitívne posledný. Ale úprimne, kto by mu aj tak veril, koľkokrát ste už počuli tohto vlka stonať... No koniec raz príde, o tom Robert Smith nepochybuje.
"Ak raz nadíde skutočný čas, kedy už nebudem mať potrebu vyjadrovať sa prostredníctvom The Cure, potom The Cure definitívne skončia. Pre mňa osobne The Cure neznamenajú kariéru. Nie je to cesta ku koncu. Je to koniec sám o sebe."

zdroj: Gaffa, 02/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi