Tango so smrťou - 11/2002


Trilógia v Bruseli


Štvrtková noc vo Forest National, The Cure tu odohrali tri svoje najtemnejšie albumy - Pornography (1982), Disintegration (1989) a posledný, ešte stále aktuálny Bloodfowers (2000). Albumy v plnenej dĺžke a chronologickom poradí. Šialená myšlienka, no pre tisícky fanúšikov, ktoré si našli cestu do Forest National, to znamenal splnený sen.

The Cure jednoducho nevedia, ako skončiť. Už od roku 1983 ohlasujú každý nový album ako posledný. A s tým prichádzajú pravidelné správy o rozpade skupiny. No napriek tomu, sú po ďalších 12-tich albumoch stále tu. A minulý štvrtok prichystal Robert Smith pre belgických fanúšikov absolútne jedinečný koncert.

Robert Smith je mužom dvoch tvárí. Raz napíše skladby, ktoré sú tak depresívne, že je ich lepšie počúvať s podrezanými žilami, no a o čosi neskôr príde s naivnými popovými skladbami ako "The Lovecats", "Close To Me" alebo "Why Can´t I Be You?". Vtedy vám príde život ako jedna veľká párty. Treba si však priznať: ako vážne sa berie sama kapela, ktorá sa je vo svojich videoklipoch schopná obliecť do zvieracích kostýmov, prípadne odohrať šou v ženských šatách? Keď vôbec nerobia tajnosti s faktom, že už štvrťstoročia podporujú biznis s mejkapom? Takže, ten depresívny imidž je dobré brať s menším odstupom. No vo štvrtok ste sa mohli smiať akurát tak za zatvorenými dverami.

S "One Hundred Years" (začínajúcou slovami "je jedno, že všetci zomrieme") nastol Smith dokonalú atmosféru celej noci. Ak mali ľudia chuť tancovať, mohli tak urobiť s pocitom smrti v zátylku. Prečo by ste mali chcieť žiť, keď je váš život zaplnený pocitmi clivoty, straty, nenaplnenej lásky a hrozných nočných mor? Skupina, bez výnimky celá oblečená v čiernom, v zmysle dokonalej drámy, dokonale vpochodovala od pornografie do močiara smrti. Skladbám ako "Cold" a "The Hanging Garden" doslova vdýchla nový život. Chalani boli dokonale ostro nabrúsení. Smith spieval s absolútnym zanietením, Gallupovi na basse doslova horeli prsty, Roger O´Donnel za klávesami ako zvyčajne mimo reality, no nevynechal jediný tón. Smith nechal gitarový zvuk lietať vo zvyčajných zvukových vlnách a často jeho gitarové sóla pôsobili akoby z iného sveta a mali ste pri nich pocit, že mu na gitare zamŕzajú struny. Nikdy by som si nepomyslel, že cyklus skladieb o samovražde je možné zahrať s tak silne neodolateľnou túžbou po živote.

Druhá časť, postavená na albume "Disintegration", bola ešte lepšia. Každá zo skladieb pripomínala film. Každú zo scén dekoroval dlhý úvod. "Fascination Street", zmes gothiky, funku, new wave a rocku, to všetko viedlo k predvídateľnému vrcholu. "Untitled" a"Homesick" - smutné a rozvážne - mali totiž veľmi blízko k absolútnej dokonalosti. Takže po tejto dávke už nemohlo prísť nič lepšie. Krvavé kvety boli totiž najslabšou častou reťaze, no spôsobili minimálne škody.

"There is no if" nezanechala nezabudnuteľný dojem. Tiež kríza stredného veku v podobe "39" pôsobila mierne vyčerpane. "Maybe Someday" zasa znela ako nenaplnený hit, zatiaľ čo veľmi hlučný zvuk ticha v podobe "The Loudest Sound" sa pokúšala vyjadriť nedosiahnuteľnú krásu. Nepredvídateľný vrchol bol však dosiahnutý vďaka dvom skladbám - "If Only Tonight We Could Sleep" a vďaka mávajúcej, orgazmickej verzii "The Kiss". Jednoducho, to sa muselo vidieť a zažiť: The Cure stáli na pódiu 4 hodiny a ani na jednu sekundu vás nenudili.

Bol to naozaj posledný koncert skupiny? Samozrejme, že nie! "Vidíme sa o rok," zamrml Robert Smith predtým, ako sa stratil kdesi v šatni. Skupina totiž aktuálne začína pracovať na novom albume. Až ten bude naozaj posledný. Prípadne ďalším predposledným.

Takže, ďalší z posledných albumov. A čo sa týka toho rozpadu, ak by to záležalo na nás, tak by s tým rozhodne nemali ponáhľať...

zdroj: De Morgen, Belgium, 11/2002



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi