Škriatkovia temného popu - 2000


Spomienka na pozvánku k legendárnemu "Dream Tour"


Celej generácii predstavili svoje nočné mory. Gothický fenomén pretvorili na fenomén masový. Vytvorili nezabudnuteľné albumy, no takisto sa prezentovali komerčným popom. To je v kocke 24 ročná história The Cure.

"Bloodflowers" je zatiaľ posledným albumom The Cure, no mohol by byť ich epitafom. "Oheň takmer dohorel a nie je nič, čo by vzbĺklo," spieva Robert Smith a tým spôsobil podozrenie, že "Dream Tour" by mohla byť posledná šanca vidieť túto britskú kapelu naživo. The Cure zobliekli zo seba plášť kultovej kapely a stali sa v podstate univerzálnou kapelou, ktorá sa pohybuje v rozhraní od rocku, cez melodický pop až k tancu. Metamorfóza, ktorá zmietla ich dlhoročných fanúšikov, no pre Roberta Smitha a jeho kompániu to bola premena úspešná. 27 milión celosvetovo predaných albumov je pre skupinu, ktorá vždy od nahrávacieho priemyslu očakávala plnú umeleckú slobodu, viac než skvelou korisťou. No sám Robert Smith sa vyjadril: "Som rád, keď nás ľudia považujú za "o ničom" kapelu, pretože ja sám som sa nikdy nebral príliš vážne." Možno aj preto, za tie roky, ich diabolské aranžmány obsahujú aj tanečné a ľahko počúvateľné melódie. Na albume "Bloodflowers" sa tomuto spôsobu však snažili vyhnúť, hlavne v takých tvrdých momentoch ako "39" (číslo zodpovedajúce Smithovmu veku v období komponovania tejto skladby). Sám Smith tento album definuje ako záver trilógie pozostávajúcej z albumom "Pornography" (1982) a "Disintegration" (1989) - dvoch najintenzívnejších a najobsedantnejších albumov skupiny. Vzniká však podozrenie, že momentálne ten oheň bude aj tak udusený.

3 imaginárni chlapci

Zrodení v roku 1976 v oblasti Crawley (Sussex), pôvodne známi ako Easy Cure, sa Smith a jeho kumpáni stali svojim debutom, "Three Imaginary Boys", známi ako pionieri britského gothic-rocku, spoločne s Joy Division, Bauhaus, Sisters Of Mery, Cocteau Twins a Siouxsie And The Banshees. S posledne menovanou skupinou dokonca úzko spolupracovali na niekoľkých triumfálnych koncertných turné (Robert Smith bol v určitom období dokonca plnoprávnym členom The Banshees). Počas 23 ročnej kariéry sa The Cure naučili balancovať medzi rockovou alternatívou a popovými rebríčkami. Dokonca boli schopní premeniť temnú formu trendového kultu na celosvetový fenomén. Nie je teda žiadnym prekvapením, že kedysi títo potomkovia anglickej punkovej vlny dobili veľké svetové arény a to Smith dokonca zvažoval koncert priamo v chráme Dallaských kovbojov v Texase.
Kuriózny je aj počiatok ich úspechu v Amerike: ich prvý singel, "Killing An Arab", bol v amerických rádiách zakázaný kvôli jeho anti-arabskému podtextu, hoci samotná skladba bola inšpirovaná knihou "Cudzinec" Alberta Camusa. The Cure boli donútení rozpustiť všetky pochybnosti krátkym vysvetlením nalepeným na obale každej kópie singla a výťažok z prvého amerického koncertu venovali na konto palestínskeho sirotinca v Libanone. "Amerika je zvláštny kontinent," povie Smith. "Dokonca aj keď hráte vo vypredanej aréne, tak vás stále považujú iba za obyčajnú punkovú kapelu. Ešte nezvyčajnejšie udalosti sme však zažili v Buenos Aires: nakoniec sa naše tamojšie koncertovanie skončilo 20 tankami na námestí... šialená skúsenosť, na ktorú nikdy nezabudnem." Spomenutý debut a jeho následné turné však bolo prvý krokom k skutočnému úspechu, ktorý zavŕšili albumom "Seventeen Seconds", kaleidoskopom temných a psychedelických zvukov, vlečúcou a "Play For Today" počnúc a hypnotickou "A Forest" končiac. Samozrejme nemožno nespomenúť inštrumentálne vsuvky v podobe "A Reflection" a "Three".

Kolaps rockového škriatka

Robert Smith, večne našmynkovaný, s rozmazaným rúžom na bledej tvári, je veľmi kuriózna osobnosť. S prezývkami ako "guru smútku" alebo "mesiáš melanchólie" je akýmsi infantilno-nihilistickým filozofom a škriatkom zároveň, poet apokalypsy a romantický fičúr. Hrabe sa v priepasti pochmúrnosti a pritom sa so svojimi strašidelnými skladbami hrá ako malé dieťa. Týra svoju gitaru a spieva hypnotizujúce uspávanky, spolu so zúfalými výkrikmi a bláznivým revom. Dokonca prehlásil, že pred dosiahnutím 25-ky sa mal zabiť. No po prekročení tejto hranice sa zmenil: "Musel som pochopiť, že v konečnom dôsledku som bol v tomto živote úspešný a to mi dalo novú energiu. Cítil som sa šťastnejší. Teraz patrí k mojim najhorším zlozvykom iba nadmerné pitie piva."

Skladby The Cure sú vlastne soundtrackom k Smithovým existenčným krízam. "Čím viac ich hráme, tým viac sme z nich deprimovaní. Veľakrát som odišiel z pódia v slzách," prehlási Smith po odznení fascinujúceho albumu "Faith" (1981). Album, ktorý vyvrcholil temnou symfóniou "The Funeral Party". O rok neskôr sa objavilo ich ďalšie majstrovské dielo, "Pornography", ktoré od prvého počiatku začalo úplne jasným odkazom: "Je jedno, či všetci zomrieme". Spektrálne, zúfalé a klaustrofobické skladby priviedli Smitha na okraj zdeprimovanej priepasti smrti: "The ribbon tightens round my throat/ I open the mouth/ and my head bursts open/ a sound like a tiger thrashing in the water/ over and over we die one after the other..." ("One hundred years"). A dramatickú atmosféru, balancujúcu na okraji kolapsu, nájdeme aj v ďalších skladbách albumu ako "A Strange Day", "Siamese Twins" a "Cold".

No dnes je všetko inak a do hudby The Cure vpálil nový lúč svetla. Smith sa oženil s Mary Pool, s dievčaťom, s ktorou tvorili nerozlučnú dvojicu už od školských čias. A zdá sa, že sa zbavil aj svojich najtemnejších duchov: "Mám dom, nepotrebujem byť slávny a teším sa z mnohých dôvodov: Mám veľa synovcov a úloha strýka mi dovoľuje robiť veci, ktoré by som si ako otec nikdy nemohol dovoliť." Smithova malá vlastná rodina však zostáva bez detí: "Rozhodli sme sa žiadne nemať. Preferujem úlohu strýka. Neviem, či by som bol vôbec dobrým otcom; nemám veľký zmysel pre disciplínu a nie som si istý, či by som to dokázal vštepiť svojmu potomkovi". No napriek tomu, stále je tu vec, ktorá ho deprimuje: zrieknutie sa jedného zo zakladateľov The Cure, bubeníka Lawrenca "Lola" Tolhursta, s ktorým sa Smith nakoniec stretol na súde: "Chcel použiť názov The Cure na dosiahnutie vlastných cieľov, to som jednoducho nemohol dopustiť. Nič by už potom nemalo význam."

Koncert v Orange

Dnes už časy zrodu The Cure pripomínajú iba Robert Smith a bassák Simon Gallup. Ich novými spoločníkmi sú Perry Bamonte (gitara), Roger O´Donnell (klávesy) a Jason Cooper (bicie). Smith bol veľmi dlho hudobným diktátorom skupiny, no od čias dvojalbumu "Disintegration" sa veci zmenili. "Naše ranné albumy rozhodne neboli príkladom demokracie," povie Smith. "Napísal som texty, skomponoval základy a potom nechal skupinu, nech si zreinterpretuje svoje party po svojom. Neskôr som chalanov doslova donútil, aby mi predstavovali svoje hudobné nápady. Vďaka tomu sa nám podarilo tak dohromady tak rôznorodý album". Faktom je, že "Kiss Me..." album patrí k najzaujímavejším nahrávkam v kariére The Cure. Škálovo prechádza od melodického tanca "Just Like Heaven" a "How Beautiful You Are" až k relaxačným baladám typ "One More Time", od šialeného popu skladby "Why Can´t I Be You?" až po hypnotické psychedelické experimenty v podobe "Snakepit" a "If Only Tonight We Could Sleep". No The Cure nerobia dojem na publikom iba svojou hudbou. Ich koncerty sú nezabudnuteľné aj vďaka spektrálnej a desivej atmosfére. Teatrálny efekt je garantovaný aj pódiom zaplneným psychedelickými svetlami. Možno k tým najslávnejším koncertom patrí ten z Provence, z divadla Theatre Antique d'Orange, ktorý režisér klipov The Cure a Davida Bowieho, Tim Pope, zväčnil do filmu s jednoduchým názvom "The Cure In Orange". No a teraz je tu posledná šanca vidieť ich naživo, vďaka Dream Tour. Posledná šanca, kým oheň definitívne nevyhasne.

zdroj: OndaRock – Online Magazine
autor: Claudio Fabretti



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi