Show - 11/1993


Zamyslenie sa nad minulosťou


Po 15 rokoch v úlohe pápeža apatie si Robert Smith ostrihal vlasy, chodí na futbal a číta dobré knihy. No len do chvíle, kým sa na pretras nedostanú U2 a Morrissey. Susan Campo sa prechádzala dolu fascinujúcou ulicou.

Robert Smith vyzerá ako niekto, kto trávi rána na cintoríne: oči ako vyretušovaná obloha, zdravo bledý so zarastenou tvárou a šermuje s fľašou Evianu v ruke. Ten cintorín, to je skôr cintorín z nejakého TV sitcomu, v ktorom bol Robert Smith vyobrazený ako smutná postava, len jeho tvár bola nahradená tmavšou tvárou Gusa. "Poznáte Newmana a Baddiela?" spýta sa ma, mysliac na mladý, alternatívny komediálny tím, populárny hlavne medzi britskými študentami. Toto duo je doslova posadnutí "depresívnymi" ľuďmi, obzvlášť The Cure. Duo momentálne natáča svoju novú sériu a v nej sa opäť objaví aj Smith. "Jeden z nich akože zomrie a ja sa tam akože objavím v jedno ráno a trúchlym nad jeho hrobom," vysvetľuje.

V poobedňajšom slnečnom svetle pôsobí Smith ako rocková hviezda, na ktorú sa niekedy zo žartu hrá, pôsobí ako niekto, kto sa so svojim statusom zmieril, no stále sa snaží udržať obdiv v akejsi podivnej zahmlenej perspektíve. "Dnes je prvý deň po veľmi dlhom čase, ktorý trávim doma," povie nadšene. "Zašiel som do záhrady a vytrhával dvojročnú burinu. Neskutočne ma to bavilo!". V mnohým smeroch sa Smith veľmi nelíši od toho desivo vyrovnaného a odhodlaného 20-tnika, ktorého som stretla po londýnskom koncerte The Cure v roku 1979. Úspešné nahrávky, množstvo štadiónových turné a neskôr aj množstvo zarobených peňazí, no aj napriek tomu je stále odzbrojujúco a ospravedlniteľne zdržanlivý, so záľubou v nekonečných prechádzkach, často narýchlo zbavený diskrétnosti a obrany voči tým, ktorí sa oň zaujímajú, hlavne fanúšikom, ktorí sú mu nesmierne oddaní. Vyhľadajte v nejakom slovníku slovo "melancholický" a nájdete výklad ako ponurný, temný, nejasný. Ak si Tanya Donelly myslí, že Belly majú "chrapúňsku základňu fanúšikov", tak by mala skúsiť toto: Rebelanský pokus dať "chrapúňstvu" dobré meno.

Keď sa mi Smith priznal, že premýšľa o začatí chovu králikov a chce mať mačku, "lenže, oni sú milé, keď sú malé, ale keď vyrastú, začnú sa množiť", predstavila som si skupinu fanúšikov, ako okupujú okolie jeho domu na pláži a začne to tam pripomínať akýsi Karneval duší a v zástupoch začnú nosiť v košíkoch dobroty pre tie malé potvory. "To sa skôr viac obávam faktu, že v Amerike sme sa stali viac populárnymi, ako by mohlo byť únosné," prizná Smith (amerických fanúšikov totiž považuje za prudkých), "nuž ale, o tom to je - dosiahli sme určitú úroveň. Väčší už byť ani nemôžeme, čo je na druhej strane určitá úľava!" Uspokojenie je niečo, čo rozhodne nepredstiera "Show", posledný film a live album The Cure, o čo sa pre zmenu pokúšal apatický film "The Cure In Orange", no efekt je v prípade "Show" na nerozoznanie. Počuli ste o "Poslednom akčnom hrdinovi"? Nie, on nie je žiaden akčný hrdina. Film "Show" editoval Smith osobne a dokončil ho bez jediného vplyvu Tima Popea.

Bez ohľadu na veľkosť Smithových tenisiek sa zdá, že príprava filmu bola preňho až príliš veľkým sústom. "Nechali sme sa presvedčiť, aby sme sa vzdali Timovej predstavivosti a skúsili schopnosti niekoho iného, no ja som si aj tak želal, aby sme to robili s ním. Bol by to potom omnoho lepší film." No "Show", napriek režírovaniu Aubreya Powella, ktorý má na svojom koncert koncertný film Paula McCartneya, "Get Back", nie je debaklom. Nie je to "Heaven´s Gate" alebo "Howard The Duck" alebo primeranejší "Ziggy Stardust And The Spiders From Mars". Začína láskyplne, sépiovohnedými zábermi šťastných fanúšikov, ktoré sa nečakane zmenia na farebné, nuž Oz. "Presne, to bol zámer!" povie Smith s leskom vo svojich očiach. "Celá tá myšlienka farieb bola poskytnúť portrét akéhosi imaginárneho sveta, ktorý bol takmer nereálny, tak trochu hyper reálny a ja som si myslel, že nás to predstaví ako osobnosti, pretože, proti našej vôli, je veľmi zložité nepôsobiť ako herec, keď sú všade okolo vás kamery."

"Show" nemusí byť novodobým "Live At Pompeii" od Pink Floyd, ktorý Smith tak rád cituje ako svoj obľúbený rockový film, no nie je to ani Truth Or Dare, čo zasa nie je prekvapením u muža, ktorého aj texty sú nesmelé a zdržanlivé, začínajúce jemnými bozkami s poslucháčmi a následným odpalom do nebies, hlbokých vôd či inde, vždy sa vyhýbajúce aktuálnym obrazom. Je to dokonalý koniec detských snov, texty ako "Viac ťa nepotrebujem / si pre mňa ničím" pôsobia ako nočná mora. "Show" neobsahuje žiadne pohľady do zákulisia, žiadne vyvádzanie, dokonca ani zábery na Smithovu večnú Mary, ktorá bola výstižne opísaná v poslednom článku magazínu SPIN o The Cure ako jeho spoločníkom na "300 rokov". "Show je odkaz pre budúcu generáciu, vážne," povie Smith, "Myslím, že viac bude sledovaný v budúcnosti. Myslím, že film o ľuďoch, ktorí zomreli alebo už skončili, je zaujímavejší. Preto bude tento film zaujímavejší o takých päť, či desať rokov, v tom lepšom prípade. Jediné, prečo som sa zdráhal to natočiť bolo, že je to v podstate ďalšia retrospektíva, obzretie sa za ďalším obdobím. A mám aj trochu obavy, pretože takto sa chovajú spoločnosti ku skupinám vtedy, keď už nemajú žiadne nápady!"

Toto vydanie takisto signalizuje koniec niekoľkoročnej intenzívnej Smithovej práce, ako aj práce The Cure, a dovoľuje mu dopriať si pochybné prepichové voľno, kedy môže chodiť na archeologické prieskumy ("napr. na jedno stredoveké sídlo na Severe Anglicka"), dopriať si lekcie hry na piáno, kupovať si drahé veci ("ktoré vás duševne ovplyvnia a zároveň vás inšpirujú") a čítať. "Čítanie je niečo, čo mi naozaj chýbalo, bez neho nie som schopní vstúpiť do ľuského sveta. Ale, nikdy som zrejme na to nemal čas, buď som bol príliš unavený alebo som bol opitý. Ani neviem, ako som skončil minulú noc! Pamätám si, ako som už za denného svetla kráčal na recepciu hotela. Ešte ráno o šiestej som bol opitý a pomyslel si, že toto asi doma môcť robiť nebudem." Vyznieva podráždene. "S The Cure som spočiatku reflektoval na veci, ktoré som pokladal za dôležité a dosiahol som bod, kedy tie veci nadobudli skutočnú prevahu a stali sa naozaj dôležité. Rád by som si teraz zobral veľmi dlhé voľno - možno celý budúci rok - a robil veci ako normálny človek, nie ako spevák, či člen The Cure. No domnievam sa, že som vždy kdesi v pozadí svojich myšlienok myslel na fakt, že by ľudia mohli zabudnúť, kto vlastne sme. Ľudia vždy okolo seba rozosievajú semená pochybností v štýle, "ak sa nadlho odmlčíte, už sa nikdy nebudete môcť vrátiť". Dnes som však omnoho viac presvedčený o tom, čo je dôležité a čo nie. Myslím, že aj keby sme si v minulosti dopriali dva roky voľna, vôbec by to neovplyvnilo to, čo by sme neskôr vydali."

Smithove naplánované prázdniny počítajú aj s predĺženým pobytom v Amerike v rovnakom čase, ako sa budú konať Majstrovstvá sveta vo futbale a nepochybne sa pôjde pozrieť aj do Universal Studios na Floride, kde si Smith dopraje určite tri, či štyrikrát za sebou jazdu "Back To The Future". A keď sa toto ničnerobenie bude zdať Smithovi už nudné, má v pláne nahrať v Spojených štátoch ďalší album The Cure. "Rád by som nahral ďalší album niekde úplne inde. Možno v Novom Anglicku; v septembri alebo v októbri by to tam pre nás bolo úplne ideálne." To, že teraz žije na južnom pobreží Anglicka a nie v Londýne (ako priznal, "duševne ma ten hluk a špina doslovne ničili"), mu poskytuje dôverne známu útechu, ktorú si pamätal ako dieťa z pláži Blackpoolu. "Mám na tie časy veľmi silné spomienky, až chcem niekedy vrátiť čas späť: promenáda, pláž, vône... magické spomienky, ktoré vo mne evokujú čas nevinnosti a zázrakov. Viem aký je Blackpool v skutočnosti, nie je tam nič z toho, čo som si ako dieťa vysníval. Asi by som tam mal zájsť, až keď budem starší, pretože potom z toho budem mať podobný dojem, budem totiž už chatrnejší a môj zrak už bude totálne slabý. Hoci aj dnes vidím mnohé veci nejasne!"

Vízie nabok, Smith sa takmer vždy až žalostne dožaduje faktu, že sa až taký starý necíti. "Niekedy som z toho trochu smutný, pretože sa na svoj vek vôbec necítim, asi je na tom niečo zlé. Ale príde mi smiešne, keď sa tlač zameriava na môj vek. V rozhovoroch som spomenul svoj vek zatiaľ tak trikrát, z akéhosi neurčitého dôvodu!" Následne sme sa zamerali na Michaela Hutchenca. "Neporovnávam, ako vyzeráme a podobne. Nemyslím si, že vyzerám staršie ako on." To určite nie. Ale už keď sme zmienili vek, tak vekový súčet INXS ďaleko prevyšuje The Cure! "Pred turné "Wish" som chcel vyraziť na cesty po Británii a získať opäť ten stratený pocit - byť malou kapelou, ktorá má k publiku úplne blízko, bez tej mamutej svetelnej šou. To potom som si spomenul, prečo som to znenávidel: je to všetko spustnuté, páchne to tam a je dobré, že v takých priestoroch nemusíme hrať. A potom som videl, ako to isté urobili INXS a ešte ich podpichovali média otázkami "Vy ste začínali hrať v takých malých priestoroch kedysi?" Ale veď predsa všetci najskôr hrávali v posratých kluboch! Predsa nezačnete hrať hneď na štadiónoch. A on (Hutchence) začal zo seba sypať dôvody, prečo také niečo urobili. No a následne pustili klip, v ktorom sa objavili všetky možné modelky a on povedal, že tej žene proste nesedela táto predstava krásy, zatiaľ čo on sa na to vykašlal a šiel von s modelkami. V tom momente som ho nenávidel najviac na svete!" Jeden by sa spýtal, kam sa v tej chvíli vytratil Morrissey.

"Nikdy som nemal Morrisseyho rád a stále nemám. Tie veci, čo som o ňom posledne počul ma totálne rozosmiali, o tom, aký je v skutočnosti, že sa na verejnosti prezentuje ako niekto úplne iný. Je jedna jeho fotografia, ako sedí v plavkách pri bazéne v Los Angeles. Stavím sa, že osobne ju nikdy neschválil!" Smith nasadil ostré tempo. Na úrovni úspechu, ktorý dosiahol je už niečo úctyhodné, no ešte stále mu lezie kopec vecí na nervy, veci, ktoré ho duševne prenasledujú, ako napríklad šperky Jeffa Koonsa. Ten pocit nespokojnosti tvoril značnú časť toho, čo vlastne podnietilo vznik The Cure - reakcia voči popovým hviezdam minulosti a súčasnosti. "Nemám rád ľudí v mojom veku, čo sa venujú hudbe, pretože sú stále okolo mňa a neustále mi pripomínajú to, čomu sa venujem. Nikdy som ich vlastne nemal rád. Nikdy som nemal rád U2 a všetky veci, ktoré za tie roky urobili. Bono totálne prepadol vlastne predstave, že je novodobý Mesiáš a keď to už preženie tak, že som seba urobí idiota, tak povie, "ale veď to bola len sranda". Singel, kde Edge do nemoty spieva jednu frázu je totálne nudný; ak by sme mi urobili niečo podobné, tak by to neprešlo ani kolom výberu demosnímkov. A k tomu by si z toho niekto zo skupiny urobil parádnu srandu!"

Na chvíľu urobil pauzu, akoby nám prestal dôverovať, a možno sa len nadýchol a potom potichu dodal, "Mary mi raz povedala, že by som v rozhovoroch nemusel tak hromžiť na iné kapely. Ale veď až tak hrozne to nerobím a na druhej strane, je predsa úplne jedno, čo si o nich myslím. Čítal som niekde, kto všetko bol na koncerte Suede a bol to hotový zoznam celebrít, zdesil by som sa, keby som tam uvidel svoje meno. To je ten imaginárny svet, kde ide všetkým o to, aby sa neustále pretŕčali na verejnosti, kde každý akože každého pozná a na konci dňa chodia spoločne na drink. Úbohé!" V tej napätej atmosfére (ku koncu sa mi už dupkom stavali vlasy) sme si dali malú pauzu.

Smith zišiel dolu po schodoch, šiel pozrieť novonarodené dieťa jeho brata a švagrinej, hovoril mi o nich menom, akoby som bol blízky priateľ jeho rodiny. Má kvantum synovcov a neterí, ktoré doslova zbožňuje. Keď sa vrátil, bol veselší a dodal. "To dieťa má neuveriteľne modré oči. Keď som ho zobral na ruky, začalo plakať." Neskôr zbehol opäť dolu, pobozkal dieťa na rozlúčku a keď sa vrátil, pokojne zauvažoval. "Suede," pokračoval. "to sú len staré Bowieho skladby v novom šate. Chýba tomu pointa, ale možno, keď máte 16 alebo 17, tak ju v tom vidíte. Lenže, keď máte 34 ako ja, tak vidíte, že sú to prerobené veci, to sa kedysi stať nemohlo, myslím v 60-tych rokoch, pretože vtedy tie veci ešte len vznikali. Skôr house, techno a rave pokladám za čosi nové. Doma počúvam kvantum tanečnej hudby, niektoré veci z toho sú fakt pekne mimo rámca. Netancujem na to, len to počúvam. Je to hypnotizujúce. Tie nové technológie mi neprídu až také hrozivé. Mnohí z mojej generácie majú problém sa do toho viac ponoriť. Nikdy by som sa novej technológii nebránil, pokiaľ by som mal pocit, že to konečnému výsledku pomôže."

Pokiaľ ide o dlhovekosť a rozmer The Cure, napriek tomu, čo povedal Smith, prerástlo to naozaj v akýsi odkaz budúcim generácia. Beznádeje sa človek ťažko zbavuje. "Keď urobíte niečo ako "Friday I´m In Love" a k tomu adekvátne video a aj napriek tomu váš ľudia označia za "obchodníkov so smútkom a beznádejou", tak to vie riadne rozčúliť. Veď odvtedy už prešlo 12 rokov. Evidentne sa toho nezbavíme nikdy. Keď sme prišli s "Disintegration", tak ľudia vraveli, že sme sa vrátili ku koreňom, a to a napriek skutočnosti, že naše korene, to je "Boys Don´t Cry" a ten druh priblbého popu. Pripúšťam, že po tom, čo sme nafilmovali "Show" som mal obavy, ako sa vryje skupina do pamäte ľudí. Na osobnej úrovni je mi to dosť jedno. Netrápim sa mojim epitafom. Nechcem aby si ma ľudia pamätali pre niečo iné, ako pre fakt, že som bol súčasťou popovej skupiny, ktorá bola dobrá. Množstvo z toho, čo robíme," vysvetľuje, "je so všetkým rešpektom naozaj očarujúce. Veci majú tendenciu dopadnúť zle, ale to je vec náhody. Bol by som naštvaný, keby ten film bol veľkolepý, v modernom štýle. Pracovali nakoniec na tom iba traja, či štyria ľudia, viac nebolo treba...."
Na zlomok sekundy sa zrazu odmlčí. "Ja chcem byť súčasťou všetkého, čo robíme. Možno aj to je z časti dôvod, prečo niekedy veci nedopadnú dobre. Starám sa aj o také drobnosti, ako je správne hláskovanie mena toho malého modrookého drobca. On to bude vedieť a jeho mama tiež!" Kúsok od "centrály The Cure" je Smith fotografovaný dvoma fanúšikmi z Holandska, ktorí sa vo chvíli, kedy som mu pri lúčení povedala, že bolo skvelé ho po 14-tich rokoch opäť vidieť, iba na úbohé "Úúúú". Smith mi potriasol rukou a následne zmizol v taxíku. Tí dvaja chalani ma prenasledovali, urobili si zopár fotografii a potom to vzdali. "Posedávam a hľadím na oblohu tak ako milióny obyčajných ľudí," povedal mi Smith niekedy na začiatku rozhovoru. To najlepšie na tom je, že si môžeme vypočuť, čo tam vidí on.

zdroj: Spin Magazine, 11/1993
autor: Susan Campo



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi