Čierna je biela – 07/1996


Roger O´Donnell o Robertovi


Jediný problém s The Cure je ten, že sú to The Cure. Ak by niekto iný nahral album "Wild Mood Swings" - niekto o 10, čo 15 rokov mladší ako Robert Smith - tak by Trenta Reznora poslali niekam do zabudnutia a autor "Wild Mood Swings" by bol označený za nového boha mládeže zbavenej ilúzii.

No v tomto biznise sú slová "staré" a "zlé" synonymá a 20 rokov veľkých vlasov, temných nálad, jemného humoru a príliš veľa rúžu v podstate vedú k bláznovstvu a pripomínajú odpad. No nech to znie akokoľvek hrozne, The Cure prosperujú.

Nik iný by z toho nemohol mať väčšiu radosť ako klávesák Roger O´Donnell. Obeť politiky otáčavých dverí The Cure - O´Donnell už totiž raz v The Cure pôsobil, v rokoch 1987-1990. Ďalších päť rokov žil práve tu v Toronte a vlastnil obchod s oblečením Uncle Otis. Je na mieste uviesť, že sa do skupiny túžil vrátiť a pred rokom a pol sa jeho želanie splnilo.

"Nebol som ani vyhodený, ani požiadaný o odchod." vysvetľuje O´Donnell, čo je niečo úplne iné, ako by mohlo tvrdiť viac než päť, či šesť ďalších ex-Cure členov. Odkedy Smith v roku 1975 ako 16-ročný založil The Cure, vždy tvrdil, že členovia skupiny (a Mary, jeho neskoršia manželka) boli jeho blízki priatelia, no bratovražedné súboje tieto priateľstvá zničili. Aj napätie ovládajúce turné k albumu "Disintegration" z roku 1989 k tomu výrazne prispelo. Ako uviedol O´Donnell, "v tom čase som si myslel, že som odišiel z dôvodu, kedy som si s ostatnými členmi jednoducho prestal rozumieť, no keď nad tým premýšľam dnes, tak to malo viac dočinenia s mojou snahou dostať sa od nich preč a robiť si veci po svojom."

Skupina, do ktorej sa O´Donnell vrátil je však na hony vzdialená tej, ktorú kedysi opustil. Gitarista Porl Thompson a bubeník Boris Williams, ktorí pôsobili v skupine od roku 1984, sú už preč a nahradili ich Perry Bamonte s Jasonom Cooperom. Thompson dokonca pomohol definovať epický zvuk The Cure, hoci ten mal tendenciu skĺznuť do rutiny. Bez neho sú The Cure na albume "Wild Mood Swings" omnoho menej predvídateľní, než boli pred desiatimi rokmi.

"Nahrávacia spoločnosť môže tento album považovať za kolekciu veľkých hitov, nakoľko sú tie skladby tak rozdielné, že každá z nich by mohla pochádzať z iného albumu," prehlási O´Donnell a dodá, že to rozhodne nebolo prvotným zámerom Roberta Smitha. Zatiaľčo "Wild Mood Swings" sa valí od žalospevov k bláznivým latino hopsandám ("The 13th"), k falošne sentimentálnym popovinkám ako "Mint Car", pochmúrne melódie "Bare" a "Jupiter Crash" predsalen tvoria jadro celého albumu. Akustická gitara, akustické piáno a sláčikové kvarteto - skutočne riedky zvuk. A taký mal byť celý album. "Ak by sa to celé nahralo za šesť mesiacov (namiesto skutočných 18-tich), tak by to zrejme naozaj tak bolo, lenže tak, ako boli skladby postupne komponované, tak sa aj postupne rozrastali. Začali sa do nich tlačiť rôzne vplyvy a zvuky a Robert si uvedomil, že by bolo pochabé stratiť tak dobré skladby, aj keď veľmi do vzorca klasických Cure skladieb nezapadajú."

O´Donnell uviedol, že fanúšikovia, ktorým sa "Wild Mood Swings" ako náležitý album nepozdáva, môžu tento pocit získať spätne, zozbieraním ôsmych nealbumových skladieb, ktoré sa objavia na dvoch singloch.

Keď boli The Cure ohlásení ako headlineri jedného z večerov Eden Musicfest-u, mnohí zostali prekvapení. Totiž, tak ako mnohokrát predtým, aj v roku 1992 ohlásil Robert Smith svetové turné aj napredávanejšiemu albumu "Wish" ako za ich posledné. "Poprie to so slovami, že to hovorí vždy," povie škodoradostne O´Donnell. "Postavte pred jeho tvár čiernu a bielu a poprie aj to, že to vidí. Pustite mu zvukový záznam jeho slov a bude tvrdiť, že to nikdy nepovedal. Je v tom priam dokonalý. Bude vám tvrdiť, že čierna je biela a ešte ten spor aj vyhrá!"

Dokonca nemá v úmysle viac niekam letieť. K tomu žalostne O´Donnell dodá, "ja som jeho záchranná sieť. Mám licenciu pilota, takže mi nedovolí na palube lietadla popíjať pre prípad, že by pilot dostal infarkt."
No odhliadnuc od tejto skutočnosti, "zažíva skupina skutočne dobré časy," hoci O´Donnell má dosť rozumu na to, aby očakával, ako to opísal, čo najvľúdnejšie, že budú The Cure v britskej tlači zasa pekne pošpinení. Ako dodal, "Nemáme 19 a nehráme BritPop. Rozhovory sa budú točiť iba okolo toho, ako vyzeráme, akí sme starí, akí sme v podstate zbytoční a prečo stále hráme. A nakoniec toho celého každý novinár povie, "Tento album nemá žiadne právo vyjsť v roku 1996, ale aj tak sa mi celkom páči"."

A presne pravdepodobne pre toto som sa rozhodol o tom napísať. Robert Smith budoval 20 rokov základy post-adoloscentného pocitu úzkosti a vždy tu budú milióny tínejdžrov, ktorí sa v jeho slovách a hudbe okamžite nájdu. Možno trpí pozastaveným vývojom, ale jeho práce sú skutočne vydarené.

zdroj: Eye Weekley Toronto, 11/07/1996
autor: Perry Stern



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi