Práca v Taliansku -07/1984


Na talianskom turné s The Cure


Pre veľkým stanom sa 6.000 talianskych fanúšikov dožaduje viac hudby. V zákulisí sedí Robert Smith s hlavou v dlaniach, kompletne sfetovaný, a Stevenovi Sutherlandovi vysvetľuje, prečo toho bolo s The Banshees už príliš a prečo musia The Cure pokračovať.

Najskôr som mal dojem, že Robert Smith už k The Banshees nepatril už dva týždne pred oficiálnym oznámením jeho odchodu. Počas postávania v miernom daždi pred veľkým stanom v Boloni som Andymu Andersonovi podotkol, že európske turné The Cure sa javí dosť úmorné, a sám Smith vyzerá pekne vyčerpane, čo má zrejme na svedomí jeho zmluvná spolupráca s The Banshees na britskom turné.
"Keby..." vyšlo z Andyho a okamžite začal čosi vravieť o "The Young Ones". Dva týždne na to bolo oficiálne oznámenie vonku - Robert Smith odchádza kvôli vyčerpanosti, čo samozrejme nebolo žiadnym prekvapením, ale zároveň sa dodalo to otrepané - jeho prítomnosť na albume "Hyena" bola živelná, bez úcty, no rozhodujúca.
"Počuli ste to? Čo si o tom myslíte?" otravuje ma Smith v zákulisí ich úplne prvého koncertu v Taliansku, v Boloni. Nikdy som ho nevidel takého vzrušeného. Upíja si z fľaše Heinekenu, bradu si podopiera rukou a zvedavo čaká na moju odpoveď.
Súhlasne zavzdychne a dodá: "Po albume "The Glove" a všetkých tých psychedelických veciach The Banshees zasa raz trochu pritvrdili a ja som si pomyslel, že touto cestou by sme sa mali vydať. Nemala to byť druhá časť "A Kiss In The Dreamhouse". Väčšina z tých vecí pochádza od Severina a odo mňa, vzniklo to počas dlhých nocí, kedy sme spolu hrali na nahrávali, bolo to surové, ale malo to v sebe veľký potenciál. Lenže potom to produkcia celé zjemnila. Taká "Dazzle"... predtým, ako sa tam pridali sláčiky a podobné veci, to znelo ako od Glitter Band alebo Sweet, či niečoho podobného, fakt surové! A oni to doplnili orchestrom..."

Smith zatrasie hlavou, zdesene si rukou prehrnie vlasy a upraví si ich. Má pocit, že Banshees samotní sa neposunuli vpred tak, ako by mali, aj keď to urobili s oduševnením, nebol to posun, aký sa od nich očakával a zišli vlastne z cesty. Hovorí priamo, no aj tak o Banshees hovorí s láskou, snažiac sa stráviť v sebe tú iróniu, že kapela, ktorej funkcia je postavená na základoch šialenej oddanosti - buď ste jej jednoducho oddaný alebo nie - mohla vyprodukovať niečo, čo on sám považuje až za príliš nudné.
Samozrejme, časť problémov tvorili práva The Cure. Nemohol pôsobiť v The Cure a zúčastňovať sa náležite ešte aj na prácach súvisiacich s albumom "Hyaena", vzhľadom na jeho ďalšie záväzky, čo samozrejme nevyhnutne u Banshees vyznelo ako zrada.
"Aj tak som nechcel byť toho súčasťou," podotkne. "Úmyselne som sa držal v úzadí. O všetkom vlastne rozhodovali iba traja z nich, spolu s Mikem Hedgesom, posúvali veci vpred, alebo úplne mimo a odkláňali sa od pôvodného zvuku. To mohlo skončiť iba jediným spôsobom - nemal som na konci žiadne slovo v rozhodovaní."

Až tak veľmi si to všetko nepripúšťa, no bolo jasné, že veci vyvrcholia v momente, kedy sa všetci štyria z The Banshees stretli so Siouxsie v jej byte, aby si vypočuli finálny mix.
"Spýtala sa ma, čo si o tom myslím a ja som jej povedal, že sa mi z toho páčia tak tri skladby. A už to bolo," zasmeje sa. "Viete, klasika... "Prečo si tam potom celý čas nebol, Robert? Prečo si nebol pri mixovaní, keď si mal z toho takýto pocit?" A čo som mal robiť? Bol som len obetným baránkom."

Povedal som mu, že to trochu prehnal, že pri počúvaní "Hyaeny" nemám pocit, že by produkcia čosi zveličila, či naopak niečo opomenula, ale zopár skladieb... "Možno. Máte šťastie," povedal. "Vy ste pri tom neboli. Neviete, ako tie veci mohli znieť. Tiež by som si prial, aby som to celé počul vašimi ušami."

Robert je stále najväčším fanúšikom The Banshees (vlastní všetky ich albumy a žiaden z nich nedostal nikdy zdarma) a či už bol z kapely vyhostený alebo nie, je evidentné, že celá vec bola vzájomné prospešná. The Banshees jeho naverbovaním získali nové obzory a aktívnejšiu predstavivosť a Smith zasa unikol pred obrovským tlakom jeho vlastnej reputácie - terapia, ktorá, ako priznáva, zachránila The Cure.

"Dôvod, prečo som sa k The Banshees pripojil - teda jeden z dôvodov - bol ten, že som už nechcel byť v centre pozornosti, byť spevákom skupiny po celý čas... vždy som však vedel, že ak by som si mal vybrať, tak by som chcel byť v The Cure, pretože som vždy chcel spievať vlastné piesne."
Pobyt v The Banshees ho oslobodil od všetkého, čím sa The Cure stali, získal tak čas na prehodnotenie vecí, no zároveň, vďaka aktivite, nezaspal na vavrínoch. Postupne, od singlov "The Walk" - "The Lovecats", ktoré Smith označil za jednorázovú zábavu, znovuobjavil svoj entuziazmus a chuť hrať. Vlastne demontoval The Cure kompletne, vrátane ich predstavivosti. Smith takto možno stratil "zrak", no nikdy nestratil srdce, a pre mlčanlivého snílka, za akého ho svet považuje, je takýto emočný výbuch súvisiaci s The Banshees celkom pragmatickou záležitosťou.
"Na jednej strane to bolo čosi originálne, mal som z toho dobrý pocit a ľudí prekvapil fakt, že som hral v dvoch kapelách - hoci neviem, čo na tom bolo prekvapivé. Dnes to už akceptujú a hoci si to momentálne užívam, už to dosiahlo svoj vrchol a nechcem, aby to skončilo mojou absolútnou vyčerpanosťou. Radšej som odišiel a koncentroval sa na Cure a možno na Vianoce alebo inokedy, sa postavím do zástupu ľudí čakajúcich na Banshees a budem si ich z publika užívať."

Mám pocit, že sa takto rozhodol už pred príchodom do Talianska. Vedel, že jeho dni v Banshees sú zrátané. Musel to tušiť, pretože si pamätám, ako som sa ho spýtal, či sa neobjavila nejaká nenávisť, keď The Cure zrazu zožali taký úspech. "To nie, oni sa tomu smiali," povedal. "Začali ma volať "pop star" a chceli vedieť, prečo aj im nenapíšem nejaký hit. Myslím, že som im vtedy napísal "Swimming Horses" a to ich ukojilo!"

The Cure, ktorí koncertujú s albumom "The Top" sú Cure, ktorí sa predviedli so skladbou "The Caterpillar" v "Top Of The Pops" - Smith, za klávesami jeho dlhoročný súputník Lol Tolhurst, na basse hrá Phil Thornally (štúdiový inžinier Thompson Twins a Duran Duran), gitaru a klávesy obsluhuje Paul Thompson a za bicími sedí Andy Anderson (ex-Brilliant, Hawkwind...)
Pod taktovkou Smitha spracovali excentricitu albumu "The Top" do prenikavého pódiového stetu, v ktorom sa "Shake Dog Shake", "Wailing Wall" a "Bananafishbones" prelínajú hadím spôsobom so starými skladbami ako "Hanging Garden", "Primary", či dokonca "Killing An Arab".

Taliani boli ako šialení, pripomínali dav futbalových fanúšikov, len boli všetci oblečení v pršiplášťoch. Keď sa kapela tretíkrát opustila pódium, 6.000 hlasov začalo svorne spievať refrén z "The Caterpillar" a neprestali, pokiaľ nedostali viac. "Vďaka," zakvákal Smith a zalapal po dychu, keď v stane bolo príšerne dusnp. "Spievate lepšie než ja."
Neskôr sme sa ocitli v Robertovej hotelovej izbe, rozhovorili sme sa o umení, miestami nás rozosmievali Sinatra a Bassey, ktorí zneli z kazety, a to všetko do piatej rána. Smith bol unavený, ale v dobrej nálade a náš neformálny rozhovor si doslova vychutnával. Povedal mi čosi o parížskom publiku, ktoré je "naše absolútne najlepšie" - odspievalo zaňho totiž časť skladby "The LoveCats", ktorej text Smith zabudol. "Bolo to v štvrtom prídavku a ja som bol už dobre pod parou, takže som si nevedel spomenúť na text, no ale publikum... potom som zažil jeden z tých mála skvelých pocitov, kedy odchádzam z pódia absolútne unesený."
A spomenul mi aj promotéra z Nice, ktorý im dal zopár stoviek libier, aby si šli zahrať do Monte Carla. Smith dostal 5 stoviek a takmer všetky prehral. Paulovi sa takisto "darilo", no bol na tom trochu lepšie. Ten istý promotér, taký "kríženec" medzi Hermanom Munsterom a Mink DeVillom - im tiež prenajal šesťmiestne lietadlo a cez Alpy ich prepravil do talianskej Bolone, vyhli sa tak všetkým letiskovým nepríjemnostiam. Každému však zostalo príšerne zle.
"Bolo to hrozné," zauvažuje Paul. "Tam hore nad oblakmi, hoci žiarilo slnko, fúkalo zo všetkých strán. Doslova som mal jednu chvíľu pocit, že sme pred piatimi minútami havarovali a už sme boli mŕtvi. Viete, tak nejako asi vyzerá pocit po smrti, ste permanentne v oblakoch. Po chvíli, čo také niečo zažijete tomu jednoducho začnete veriť."
Smith si za ten čas obliekol tričko s obrázkami mačiek. Darček od fanynky zo San Francisca. Dostal to v zásielke spolu s troma zázračnými hríbami a priloženým odkazom "od tvojej manželky". Spomenul mi aj záznamník Stevena Severina, ako bassák z The Banshees sedel celý deň pri ňom a počúval odkazy od ľudí po tom na pozadí gregoriánskych spevov, rehotal sa pri tom a menil si pritom fotografie ľudí na tom záznamníku... "jeden deň tam mal Usulu Anderss, ďalší deň... a to je jedno, proste niekoho iného."
Takisto zvažoval vydanie videokazety - kompilácie videii The Cure, zábery zo zákulisia, z natáčania, hlavne veci z obdobia po "The Lovecats" by sa zrejme ťažko zverejňovali, zrejme by musel vysvetľovať mnoho vecí, pretože by boli určite spájané s homosexualitou. Takisto by sa čoskoro mohol objaviť aj live album, no Smith si v tomto momente nie je istý ničím, okrem faktu, že si potrebuje odpočinúť a potrebuje zmenu, "jednoducho si udržať určitú perspektívu a opäť stretávať skutočných ľudí."

Smith sa nikdy nešiel zblázniť z poskytovania rozhovorov. Spravidla ich veľmi často pokladá za "falošné momenty", vždy sa stavia do obrannej pozície, pevne si stráži svoje práve a sotva akýkoľvek spôsobom prezradí svoje dôvody. "Neviem, z kadiaľ sa vzal vo mne takýto prístup, jednoducho sa to tak vyvinulo," vysvetlí, s rukami podopierajúcimi tvár.
Ešte viac to všetko skomplikoval v nasledujúci deň na konferencii v Miláne. Na otázku, ako skomponoval "The Lovecats" odpovedal: "To je nemožná otázka. Ako človek dostane nápad k hocakej piesni? To sa predsa nedá nikdy predpokladať. Vy predsa nemôžete zanalyzovať, prípadne prísť na to, z čoho ten nápad vzišiel, jednoducho tie myšlienky sú stále s vami. Na kopec vecí si niekedy vôbec nespomeniete, a zrazu... zrazu vám niekto niečo povie a celá vec naberie v momente reálnu podobu. Neexistuje jediný zlomový okamih, v ktorom sa zrodí skladba... aspoň v prípade The Cure to nikdy neplatí."

Takže pre Smitha je komponovanie skladieb vyslovene inštinktívna záležitosť? "Presne, preto sme absolútne nepredvídateľní v tom, čo robíme, pretože ak stratíte ten element spontánnosti, tak s ním stratíte aj 90% dobrej skladby." Smith odmieta aj ostatným v skupine vysvetliť takéto dôvody a vzbudzuje dojem, že si vychutnáva štádium kultivovaného zmätku, ktorý sa mu tak úspešne darí vyvolávať. Koniec koncov, aj toto je spôsob, akým sa zbavuje zodpovednosti. Už stratil prehľad o počte kritikov, ktorí v minulosti kritizovali jeho povrchnosť a neradostnú introspekciu a dnes vyhlasujú, ako sa im páči tá vangoghovská šialenosť albumu "The Top" a že je omnoho lepšie, ako keď bol disciplinovaný a duševne v poriadku. Tvrdia, že Smith opustil svoje zmysly, vystupňoval psychedelický proces "The Glove" s podobným pôžitkárstvom a náležite sa zbavil vražednej reputácie z minulosti.
Smith tieto obvinenia prijíma s chladnou hlavou. Ak nahrávanie albumu nie je pôžitkárstvo, tak potom by rád vedel, čo to vlastne je. Ak to nie je sebacentristický citový výlev, tak potom by to malo byť isto niečo určené pre trh, vytvorené pre radosť, s postrannými úmyslami, niečo nepoctivé, odporné... rafinovanosť uprostred umenia?

No znova si je vedomý svojich disciplín - sú ľudia, ktorí zbierajú nahrávky čisto vedeckým spôsobom, aby si proste urobil ďalšiu čiarku, a pritom sa ich ani nedotknú, kupujú jednoducho všetko, len preto, že sú od neho: "Ak sa raz toho všetkého presýtim," zasmeje sa, "a to sa raz určite stane, verte mi, potom vydám množstvo "odpadu"... len pre zábavu, aby som zistil, kto si to vlastne kúpi."

Napriek všetkým tým nezmyslom, ktoré ste si o albume "The Top" mohli prečítať, Smith žiadnu hrubú deliacu čiaru neurobil. Práve naopak.
"Písanie skladieb pre album "The Top" pripomínalo nový začiatok, ako keď som kedysi komponoval album "Three Imaginary Boys". Mal som množstvo materiálu, kopec nezmyslov a na tom som staval. Bolo toho toľko, že by sa to dalo použiť kdekoľvek. Uvedomil som si, koľkým veciam sa zrazu venujem, v štýle "Pornography" som jednoducho už uvažovať nemohol. Napr. v "Dressing Up" som si osvojil vokálnu polohu mimo mňa a tak som to aj naspieval. Vložil som sa do tej pozície. Bola to jednorázová štúdiová záležitosť, úbohá vec pre živé hranie."
Nahrávanie "The Top" však bolo v podstate zábavné, nasledoval svoje rozmary kam len sa dalo. "Absolútne neviem, čo bude ďalej, nemám poňatia, akí budú The Cure."

Teraz som v Boloni a Smith mi prezradil, pretože moju recenziu albumu považuje za najbližšiu k jeho samotnej podstate, čosi o duchu, v ktorom bol album nahrávaný. Nič neprikrášľuje a ja sa nechvascem (teda, nie až tak veľmi!) - je len smutné, že mnohé z tých slov budem musieť nakoniec z článku vypustiť. "Viem si predstaviť, že sa to ľuďom nepáči, ale čo nechápem je to, že mi ľudia pripisujú pohnútky, ktoré ma k tomu viedlo, myslia si, že píšem texty ako Bob Dylan a pristupujem k hudbe ako Chopin. Ja si to nemyslím a ani nepredpokladám, že by som to niekedy tak mohol robiť. Je to len snaha, a to je všetko, cieľ, do ktorého som dorazil."

Trochu ironické, nie? Smith bol veľmi dlho obviňovaný z akejsi podivnej neschopnosti kráčať s dobou a dnes mu takýto krok vyčítajú ako doslovnú drzosť. "Dostal som kopec listov od ľudí, fanúšikov The Cure, ktorí mi písali v štýle, "Ako si nám to mohol urobiť? Ako si sa toho mohol vzdať?" Tomuto vôbec nerozumiem. Im sa teda asi "The Top" vôbec nepáči, čo ale neznamená, že sa tým rušia iné veci. Tie tu pre nich stále zostávajú, stále majú svoje miesto."

S týmto elaboroval aj na spomenutej chaotickej tlačovke. Novinári sa ho spýtali, či sa mu páčia aj niektoré nová kapely, ako napr. U2...
"Nemyslím si, že U2 sú nejakou novou kapelou. U2 by mohli byť novými Led Zeppelin. Každá taká kapela je proste rockovou. Mne sa páčia Echo&The Bunnymen, New Order a The Psychedelic Furs, pretože prešli zmenami. Ľudia majú o týchto kapelách veľmi fixné predstavy, o tom aké sú, čo aktuálne nemá nič spoločné s tým, ako sa prezentujú na albumoch. Takisto aj o The Cure si ľudia myslia, že hrajú určitý konkrétny hudobný štýl, hoci sme v tom konkrétnom štýle nenahrali nič už dobré dva roky. Ľudia jednoducho vždy uviaznu s konkrétnou predstavou v hlavách. Ak by si nás všimli v období, kedy sme začínali, tak by nás vnímali ako popovú kapelu, ktorá postupne prešla na atmosférické veci a dnes skúša zasa čosi iné. Ide o to, v akom momente začnete vnímať našu kariéru, to je potom podľa vás to najlepšie a všetko ostatné až také dobré nie je. Pre každého je to iné, ale všetci zabúdajú na to, že to všetko je len reflektovanie na naše rozvíjajúce sa schopnosti a znalosti a boli by sme pekní idioti, ak by sme zostali stáť na jednom mieste a nahrávali do nemoty nahrávky v tom istom štýle. Jednoducho každá nahrávka reflektuje na naše zmeny."

Takisto nevedomky identifikoval pozíciu The Cure ako popových hviezd. Keď som sa ho spýtal, či na obzore vidí ďalšiu vlnu podobnú punku, ktorý ho inšpiroval, odpovedal: "V podstate je to všetko len akási kolekcia trendov, z ktorých jeden strieda druhý. Nemáte možnosť zmeny, ak odbočíte od hlavného prúdu, či keď doň vstúpite, niekto totiž tú medzeru vždy zaplní, nakoľko ľudia budú vždy radšej slávni, ako skutoční umelci... vždy. "Boli by ste radšej bohatý alebo radšej vyhladovaný umelec?" Zatiaľ čo vy odpoviete, "Och, radšej byť hladným umelcom ale ako môžete vedieť, že hovorím pravdu?", za tú chvíľu sa niekto ďalší na tom z chuti zasmeje a odíde s pekným balíkom peňazí. Vždy tu bude určite zriadenie s ľuďmi vo vnútri a s ďalšími ľuďmi naokolo a jediná vec, ktorá by sa mohla s určitou nádejou zmeniť, je tá, že ľudia budú postupne robiť to, čo sami robiť chcú, no nemyslím si, že je to veľmi pravdepodobné.

Vždy je určité malé percento ľudí, ktorí premýšľajú o tom, čo robia a myslím, že to robia zo správnych dôvodov, no vždy tu bude väčšina, ktorá to robí z dôvodov, ktoré sa mne osobne hnusia. Je jedno, či to bolo v rokoch 60-tych, 70-tych alebo 80-tych. Ľudia si obliekajú iné veci, niekedy sú to rozšírené nohavice, niekedy zúžené, no vždy je to o tom istom."


Jeden prešibaný reportér sa spýta... a kam teda pasuje vy, medzi populárnych alebo vyhladovaných umelcov?
"My sme tak na treťom poschodí," hodil do pľacu Lol.

Takže ste úspechom vôbec nie poznačení?
"Také niečo je prakticky nemožné," povie Smith. "a bolo by zároveň nezmyslom predstierať, že nie ste, no ak sám nemáte pocit kompromisu v predaji množstva nahrávok, tak potom sú vaše peniaze naozaj čisté a všetko je v pohode."

Kdesi na začiatku tohto všetkého mi Smith povedal, že neexistoval žiaden postranný motív v mojom pozvaní do Talianska. "Hoci časom sa to tak začalo javiť, "The Top" totiž bude v rebríčkoch už len klesať. Chcel som vám len ukázať, akí The Cure sú a čo všetko sa u nich udialo. Napíšte o tom, ako to sám cítite... opýtajte sa kohokoľvek na čokoľvek chcete."
No a ja som sa spýtal. Na rúž. Liz Cocteau chcela vedieť, či ťa niekto na to naviedol, či si naozaj myslíš, že si ho aplikuješ správne a alebo si ho po tvári rozmazávaš správne?
"Nie. Po celej tvári som si ho zvykol rozmazávať pred vstupom na pódium počas "Pornography tour", pretože aj tak nakoniec skončil rozmazaný po tvári. Ale dnes ho už tak veľmi nepoužívam."
Povedal som mu, že je ako Joker. Phil dodal, že ako Al Jolson.
A o tureckom sede v Top Of The Pops: "Boli sme príšerne unavení. Celú noc sme strávili v štúdiu, tak som si pomyslel, že prečo by sme mali na pódiu stáť. Nabudúce si tam možno prinesiem rovno posteľ."
Takže nakoniec sa žiaden hippy revival nechystá.

O tom, prečo zvracal: "Neviem. Musel som asi niečo zjesť. A možno to spôsobil ten pomarančový nápoj V-8. To bolo po prvýkrát, čo som pred začiatkom koncertu pil čaj... šálka čaju a plnú hrsť húb... Jobson by povedal.... dnes večer to bude pekne skľučujúce."

O jeho prihlúplom tancovaní: "Ide mi to, nie? Ale už nič podobné neuvidíte. Niekedy si rukami objímam hlavu."

O futbale: "Rád by som si pozrel nejaký zápas QPR."

V autobuse si Smith doberal Lola pre jeho nechutné zlozvyky, ako by on žiadne nemal. "Keď bol vo väzení, tak ho Jean Genet často prikrýval svojou dekou a nútil ho ňuchať jeho prdy," dodá povýšenecky Lol.
"No jasné...," odvrkne Smith so zlomyseľným úškrnom. "Takže ty nie si žiaden hajzlík, ty si existencionalista!"

zdroj: Melody Maker, 28/07/1984
autor: Steven Sutherland



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi