Rozhovor s Chrisom Parrym - 03/2010


Tentoraz o Robertovi, Siouxsie a Paulovi Wellerovi


Takže, prvú časť máme za sebou. Ako viete, Chris Parry bol bubeníkom novozélandskej kapely The Fourmyula. No a dnes (v Aucklande) a v sobotu (v Upper Hutt) si svoju niekdajšiu rolu zopakuje. Lenže, keď sa kapele začalo v jej začiatkoch skutočne dariť, Parry z pódia odišiel, aby rozohral svoju úlohu v zákulisí hudobnej scény.

Založil Fiction Records - v podstate známejšiu ako domov The Cure. Ale produkoval aj nahrávky The Jam. Pracoval ako talentovaný lovec talentov pre Polydor Records počas skutočne zlatej hudobnej éry, ako aj na A&R oddelení. Nebola to skutočná zákulisná úloha, ale ako dnes Parry hovorí, vtedy to znelo fakt dobre.

Mali sme pohodový rozhovor o znovuoživení The Fourmyula. Nuž ale nedala sa nevyužiť príležitosť a pospomínať aj na iné jeho dobrodružstvá, na ulovenie Roberta Smitha a Paula Wellera.

"Robert Smith žije vo vlastnej bubline, vo vlastnom svete - a to bolo na práci s ním ako príťažlivé, tak aj frustrujúce zároveň." Aké jednoduché a výstižne. Ale keď takéto čosi začujete, tak sa jednoducho musíte pýtať ďalej, nie?

Keď sa Parry vzdal bicích a uprednostnil prácu pre nahrávaciu spoločnosť, myslel si, že by sa mu jeho hudobné skúsenosti mohli zísť. Vystupoval na pódiu, skúšal a nahrával. Cestoval vanom, ľoďou a takou malou po kanáloch precestovali s The Fourmyula aj Anglicko. Tam si uvedomil, že hraním si vlastne splácajú čas nákladov. Aj v tomto prípade si pomyslel, že toto poznanie sa mu raz môže zísť.

Takže, ktoré zo skúseností, ktoré získal na druhej strane scény môže využiť v prípade návratu k bicím?

"Myslím, že ide o počúvanie hudby, množstva hudby. Dokonca som si myslel, že aj keď často nebudem na bicích hrať, dokážem si udržiavať rytmus tlapkaním po kolenách... napríklad, budem počúvať niečo ako Dr. Dre - jeho rytmy milujem - a ja si potom ten jeho rytmus vytlapkám. Jasné, že to neznamená, že to automaticky potom zvládnem aj na bicích, ale ide o to, že o rytme premýšľam."

Dnes je z Parryho v podstate "penzista" - predal Fiction Records, vlastne aj The Cure, vďaka ktorým financoval svoj label a všetko to posunul materskej spoločnosti (Polydor). V podstate to bol reštart Fiction. Parry mal jednoducho iné záujmy, do ktorých sa pustil a svoj život začal žiť medzi Londýnom a domom na pláži vo Whangamate, kde trávi 3-4 mesiace v roku.

"Boli to skvelé časy," povie s úsmevom. "A boli to skvelé časy aj pre hudbu. Bolo úžasné byť toho všetkého súčasťou..."

Dnes si je istý - veril tomu aj predtým - že sa to stmeluje do jednej hlavnej veci:

"Všetko je to o pesničkách. To je absolútny základ - ako farby pre maliara, ak ich máte, môžete začať maľovať na plátno. Jednoducho potrebujete presvedčivú pieseň."

Ako povedal, The Cure piesne mali. Vždy mali dobré skladby.

"Čo som si ich vypočul, tak som vedel, že s nimi podpíšem zmluvu - vedel som, že sú výnimoční. Netvrdím, že boli najlepšou kapelou na svete, ale oni si robili veci po svojom. Každá kapela je niečím ovplyvnená, každé dielo má vplyvy. Niekedy je to očividné - a to neznamená, že je to hneď zlé - no pri The Cure ste to sotva dokázali postrehnúť. Mohli ste si vypočuť veci, ktoré sa Robertovi páčili, no neskôr ste o nich aj tak nemali ani poňatia. A pri jeho skladbách máte pocit, že pochádzajú skutočne od neho, nie z nejakej hudobnej zbierky."

Ďalším zo skladateľov, s ktorým Parry spolupracoval a ktorý "jednoznačne mal piesne", bol Paul Weller z The Jam.

"Weller mal svoj vlastný štýl. Vždy ste vedeli, z čoho jeho veci vzišli - ľudia vedeli, čím je ovplyvnený, nemusím to vysvetľovať - ale veci ako Small Faces a The Kinks mali na neho jednoducho veľmi veľký dopad. Neskôr toho bolo viac, Stax a Motown, ale ľudia ho počúvali stále. Na začiatku jeho kariéry to však bolo hlavne o jeho skladateľskom hlase. "In The City" skomponoval skôr, než som ho spoznal a tá skladba je na mladého človeka, vlastne na kohokoľvek, fakt skvelé dielo ... viete, napísať také čosi sám, bez pomoci iných... "

No ako Parry vysvetlitl, "Modfather" si bol sám sebou vždy istý.

"Povedal mi," hovorí Parry o Wllerovi, "že v podstate každému mohol povedať "viem, že budem úspešný," a on si tým bol istý od samého začiatku. Či už odvtedy, čo bol v puberte alebo od momentu, kedy z The Jam odišiel."

Dodal som, že "That´s Entertainment" je skvelý song na tak mladého človeka.

"Presne. To by bol skvelý song pre ktoréhokoľvek skladateľa v hocakom veku, nie? Presne takéto skladby robia biznis. Proste úžasná skladba - jedna z mnohých úžasných."

Ďalšia ikona, s ktorou Chris Parry pracoval, bola Siouxsie And The Banshees.

"Ranné albumy The Banshees, "The Scream", "Join Hands" a pod. môžete počúvať stále a vždy z nich získate iný pocit. Síce ten zvuk patril do toho obdobia, ale predsalen sa v niečom odlišoval od ostatných. Aj v tomto prípade išlo o piesne - jasné, že je v nich istá nálada, majú isté vrstvy, ale na tých albumoch sú vydarené skladby, veľmi odlišné od iných skladieb v tom období, takže aj keď to bolo vtedy proste aktuálne, na druhej strane aj nebolo, ak viete, ako to myslím."

Jeho vzťah s Robertom Smithom je dnes trochu zložitý, hoci Parry tvrdí, že sú stále v kontakte. "Aby som bol úprimný, myslím, že čo som predal Fiction, tak ma poslal do zadku. Bez hádky som mu ponúkol odstúpenie od zmluvy, ale Robert nie je človek, ktorý nemá rád zmeny. Dostal som ponuku k rozhovoru pre dokumentu k 30. výročiu kapely, no keď som zistil, že Robert je vedúci produkcie, odmietol som, nakoľko som si uvedomil, že on by z toho vystrihol všetko, čo by sa mu nepáčilo. A to by sa mu nejako vrátilo.." Za tým príbehom je rozhodne niečo viac, a ak aj Parry nepovedal, čo presne, tak jeho smiech na konci je toho dôkazom.

Takýto pestrý život patrí do knihy. Chris síce po tom nebaží, no "je to určite niečo, o čom bude premýšľať. Myslím, že môžem ponúknuť skvelý príbeh, ktorý som prežil a je to niečo, čo zvažujem... ale zatiaľ len hľadám spôsob, akým to celé podám."

zdroj: stuff.co.nz



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi