Pozitívum toho, čo vás trápi - 05/1996


Robertov prekvapivý pocit spokojnosti


Robert Smith sedí skrčený v tieni, kúsok pri krbe. "Problém je, že ľudia chcú, aby som spĺňal určité ich presné predstavy," povie tak, ako to práce cíti. "Vnímajú ma ako osobu žijúcu v špecifickom prostredí," zagestikuluje v izbe plnej sviec, "a o inom ani nechcú počuť. Ale ja taký vôbec nie som."

To teda určite nie. Schudnutý a odetý do neopísateľného sveta a nohavíc, s tvárou bez mejkapu... dnes Roberta Smitha, známeho z pódia a obrazovky, pripomína iba jeho typický účes. Neustále vtipkujúc s ostatnými členmi kapely, Simonom Gallupom a Perrym Bamontem (zostávajúci členovia, navrátilší Roger O´Donnell a nový bubeník Jason Cooper sa pripravujú na fotografovanie), pôsobí Smith oddýchnuto, zábavne a hlavne nie nevľúdne.

Utiahnutí do panského sídla Elizabeth Tudorovej (pôvodne) v anglickom kúpeľnom mestečku Bath, kapela v kľude dokončuje svoj nový album. S názvom "Wild Mood Swings" je to prvý album od čias úspešnej nahrávky "Wish", z roku 1992. S dvanástimi vydarenými albumami na konte počas 17-ročnej kariéry, s medzinárodným "profilom", ktorý stále rastie, vyprodukovali niečo, čo sa môže stať ich najambicióznejším projektom, do akého sa kedy pustili.

"Ide o niečo absolútne odlišné, v porovnaní s našimi predošlými prácami," prizná Smith. "Neviem, čo The Cure reprezentujú pre ľudí, v podstate ma to ani nezaujíma. Od posledného albumu už uplynulo niekoľko rokov, takže toto bude odlišné zrejme pre každého. Ak by sme zapredali svoje meno, bol by som sklamaný. Ale k ničomu takému nedošlo, my len predávame album. Ak si ho ľudia vypočujú, tak sa im určite zapáči."

Skupina žije spolu, skúša a pracuje na nových skladbách, prakticky od decembra 1994, s malými prestávkami. Čo je zvláštne, dom, ktorý si prenajali, Smith mu pripisuje doslova pestúnsku a prívetivú atmosféru, ktorá podporuje, patrí seriálovej kráľovnej, Jane Seymourovej, známej v poslednej dobe zo série Dr. Quinnová. Osobne sa s ňou však ešte nestretli.

"Komunikujeme prostredníctvom kvetov a odkazov," povie Smith. Ale, vďaka tomu, že celý dom je dekorovaný jej fotografiami, máte pocit, akoby ste ju už stretli, prípadne sa s ňou poznali už roky. "Samozrejme, že tu nikdy nie je. Ale tie fotky vám pripomenú, že ste v jej dome. Pri niektorých máte pocit, že vás jej oči sledujú kamkoľvek sa pohnete."

"Je to ako v seriály Scooby Doo," zachechce sa Bamonte. V zápätí hodí po Smithovi vankúš a toho to dosť prekvapí. Na malú chvíľu spevák pôsobí, akoby mal od zúrivosti zbĺknuť, no hneď potom si vankúš k sebe privinie. Pani domu sa voči správaniu kapely dokonca poistila; dokonca nemôžu v izbách ničím hýbať. "To bola podmienka nášho pobytu tuná," povie Smith. "Pretože keď sme preď nedávnom dom opustili a následne sa vrátili, dozvedeli sme sa, že niekto na nás bonzol, že sme tu rozmlátili kreslo. Tak som musel podpísať vyhlásenie, "S nábytkom nebudeme hýbať, ako aj s ničím iným, bez odbornej pomoci"."

Hoci názov "Wild Mood Swing" evokuje pocit mánie, nik z The Cure netrpí pocit rozpoltenej osobnosti, skôr rozmanitosťou povahy. "Album vlastne reflektuje na "osobnosť" samotnej skupiny," vysvetľuje Smith.

"Nie je to iba o mne, dokonca je to o mne ešte menej, ako na predošlých albumoch." Na albume sa objavia aj sláčikové party, ako v skladbách "Home", či "This Is A Lie", v "Return" zaznie v pozadí aj lesný roh. "Jealousy" zachytáva pre zmenu tú najtvrdšiu stránku zvuku The Cure, no so Smithovým spevom v nízkej polohe to pripomína akúsi neutralitu berlínskeho obdobie Bowieho a Iggyho Poppa, a zasa taká "Mint Car" má v sebe potenciál letného hitu, pretože je doslova "pojašená".

"V porovnaní so všetkými predošlými albumami je tento absolútne iný," povie Smith popri rozoberaní jednotlivých skladieb. Namiesto predstavenia kolekcie skladieb pre špecifický album, a lá "Disintegration", bola každá skladba skomponované pre samostatné použitie. "Každá jedna skladba má svoju vlastnú podstatu a zároveň žije vlastným životom, prípadne smrťou. Je úplne jedno, čo ju obklopuje. V mojich predstavách by mohla byť každá z nich samostatným singlom."

To dokazuje aj fakt, že kvintnet s absolútnou istotou vydal singel s ich zrejme najnekonvenčnejšou skladbou v štýle latino, plnej "mariachi" trúb, s názvom "The 13th". A tento kúsok má predznamenať vydanie nového albumu. "Zvyčajne vám prvý singel z albumu niečo napovie," vysvetľuje Smith. "A tento album je neuveriteľne rôznorodý a podivný zároveň, je jednoducho iný. Čokoľvek vypustíte ako prvé, tak to budú ľudia považovať za najlepšiu nahrávku na albume. Takže je lepšie vypustiť niečo absolútne výstredné, aby si ľudia pomyslel, 'Čo sa do pekla deje?'."

Nakoniec, rozmanitosť albumu by mohla kritikov skupiny prinútiť k uznaniu, že čo sa týka štýlu, sú The Cure zrejme bez hraníc. "To ste taký optimista?" spýta sa Smith. "My nie. Takéto niečo som si myslel už pri albume "Wish" a nič také sa nestalo. Oni stále dodajú 'proste typická goth kapela', to hlavne v NME. "Wish" bol proste spláchnutý ako ďalší album The Cure, a to pritom vôbec nebola pravda."

"V Amerike je to iné," doplní. "Tam má skupina úplne inú perspektívu. Myslím, že by sme nemali byť braní z anglickej perspektívy, pretože tam je to postupom času a vecí stále negatívnejšie." Robert sa posťažoval, že britská tlač odvádza tradične excelentnú prácu, pokiaľ ide o vytrhnutie skladieb z albumov The Cure, čím úplne pošliapu ich skutočný význam a s jasným zámerom prehliadajú jednotlivé zvuky a nálady.

Ale platí táto istá kritika aj na čierne légie obdivovateľov skupiny? "Ľudia sa stotožňujú s konkrétnymi vecami," prehlási Bamonte v štýle pochmúrnych Smithových názorov. "Ak niekto cíti veci tak ako oni, tak sa v tomto svete necítia takí opustení, vždy budú také čosi vyhľadávať. Keď vyjde tento album, budú k jednotlivým skladbám pristupovať z určitého konkrétneho dôvodu. Vlastne tento fakt živí ten večný mýtus, že The Cure sú ponurná kapela."

"Publikum The Cure má rôzne úrovne," dodá Smith. "Je to ako obrátená pyramída. Existuje koncepcia fanúšika The Cure, ktorého viete opísať a vždy keď takého týpka stretnete, tak vo vás tú myšlienku fanúšika Cure len umocní."

Bohužiaľ, tí istí fanúšikovia doslova vytvárajú predstavu, že skupina je totálne nevľúdna. "V našom prípade sa jedná o tvrdé jadro fanúšikov, ktorí sú do hudby ponorení ako po textovej, tak aj muzikálnej stráne, totálne sa s ňou stotožňujú a neradi vidia, keď sa naša hudba zneužíva, prípade je zdrojom žartov a posmeškov," povie Smith. "Tu už ide o akési snobstvo, ktoré ja osobne vnímam ako skutočne zbytočné."

Čím viac je však skupina bližšie ku konci svojej druhej dekády, tým viac sa ich fanúšikovská základňa rozrastá. Je tu množstvo poslucháčov, ktorí doslova so skupinou vyrastali. "To nám pred pár rokmi dalo doslova pocit domova," prizná Smith. "Dosiahol som 30-tky a začal premýšľať o týchto ľuďoch, ktorí sotva uvedomujú, že ja som z týchto ľudí jediný, kto je v kapele od úplného začiatku. Dokonca mi nedávno napísal malý chalan, ktorý sám seba nazýva "Mladý Bob". Myslím, že má asi sedem."

"Prvú nahrávku, ktoré mu kúpili, bola "Friday I´m In Love". Spomenul som si pritom na tú moju úplne prvú... bola to "Ziggy Stardust" od Bowieho. Ten chalan mi napísal, že "Friday I´m In Love zmenila môj život". Myslím, že každý by si pri takýchto slovách pomyslel, "Pane Bože, má len 7!"

Na turné k albumu "Wish" sa v publiku bežne objavovali celé dvojgeneračné rodiny oddaných fanúšikov. Niekedy. "V niektorých prípadoch sa nám ozvú ľudia v výrokmi typu, "No, ja by som aj prišiel, ale moja dcéra, či syn, so mnou nechcú ísť, pretože by boli z toho až príliš v rozpakoch," " povie Smith. V niektorých prípadoch ide o fanúšikov omnoho starších, než je samotná kapela.

"Predstavte si, ako sa môžu cítiť takí The Rolling Stones," poznamená Bamonte. "Obklopení starcami," zachichoce sa Smith pri predstave dôchodcov v publiku.

Smith dlhovekosť skupiny pripisuje k pozvoľnému rastu jej popularity. A aj napriek tomu, že nikdy na piedestál slávy neašpiroval, predsalen ju vníma ako niečo zvláštne. "Pamätám si na sny, v ktorých ma unášali mimozemšťania," povie. "bol som vybratý z mnohých ako kandidát na únost a následnú prezentáciu ako zástupcu ľudskej rasy, čo bolo skutočne grandiózne. Už od rannej mladosti som bol tým snom povzbudzovaný. Pre Američanov je to úplne normálny postup, no pre pre Angličanov je to čosi čudné."

To však neznamená, že bol pripravený na bremeno globálnej popularity. "Pamätám si na úplne prvú osobu, ktorá ma prišla požiadať o autogram, myslel som si vtedy, že si robí srandu. To bolo už strašne dávno, ešte v časoch, keď sme robili predskokovanov Generation X. "To pre prípad, že by ste bolo niekedy slávny". Vtedy si som pomyslel, že je to dosť podivný spôsob vnímania našej práce."

"Je to inak zábavné, pretože vďaka tomu, že som v skupine, sa udialo toľko podivností v správnom čase a správnom veku," povie o pár minút neskôr. Aj keď po hudobnej stránke sa jeho život "javí ako špirála bez konca", sa Smith cítil dosť mladý na to, aby bol stále húževnatý, a dosť starý na to, aby rozpoznal, kedy sú veci nezvládateľné.

"Jediný krát, kedy som bol skutočne vážne smutný z toho, čo všetko sa deje, bolo v období singlov "Let´s Go To Bed", "The Walk" a "The Lovecats". Vtedy sme vlastne ani kapelu nemali". Dlhoročný člen kapely, Lol Tolhurst, však zostával Smithovi verný, no v roku 1983 boli koncerty The Cure vlastne iba koncertami Roberta Smitha; v tých časoch si ešte privyrábal ako člen Siouxsie And The Banshees a The Glove, vedľajší projekt so Stevenom Severinom z Banshees.

"Tak či tak by som bol sklamaný, vtedy som si jednoducho nevedel pomôcť," podotkne. "Začalo mi totiž čoraz viac šibať a robil som úplne dementné veci. Až keď sme urobili "Faith" a "Pornography", až vtedy sme jeden druhého pochopili. V momente, ako som nadobudol pocit, že si robím veci po svojom, som zrazu nemal pocit, že stojím nohami pevne na zemi."

To všetko vyvrcholilo do absolútnej beznádeje zachytenej na albume "The Top" (1984). "Som stále prekvapený, ako dobre to nakoniec skončilo," poznamená. "To hlavne preto, že na žiaden song z toho albumu sa nejak extra nepamätám. Dokonca ani na single. Pamätám sa akurát, že som asi šesť hodín nahrával nejaký zvuk hračky pre titulnú skladbu, jednoducho som sa snažil zachytiť čo najlepší zvuk pádu tej hračky. Fakt strelené."

"Žili sme v pube, doslova, čo nebola žiadna sláva. Všetko, čo sa mi dostalo do rúk som prijímal plnými dúškami. A k tomu som ešte nahrával. Išlo o čistý inštinkt."

Bol ako kyvadlová doprava medzi skupinami a štúdiom, často šoféroval totálne spitý alebo zdrogovaný, doslova sám seba tlačil plným plynom na pokraj vlastných možností. A to všetko zámerne. "Chcel som len zistiť, raz a navždy, kde sú moje hranice. Chcel som zistiť, aké to je cítiť sa totálne uvoľnený a pritom dezorientovaný."

Vo svetle skutočností, že nový album obsahuje skladbu "Numb", skladba o heroínovej závislosti inšpirovaná Smithovou reakciou na smrť Kurta Cobaina, je veľmi ťažké si predstaviť, že sa úmyselne snažil dotlačiť až na samotný okraj smrti. "V určitom zmysle to bolo najužitočnejšie obdobie môjho života," zdôrazní. "V jednom momente som si uvedomil, bola to kľúčová noc môjho života, že to, čo robím a čo som robil, dosiahlo svoj koniec. Premýšľal som o tom, čo som robil a ako mám rád život a prevážil pocit, že chcem v tomto všetkom pokračovať."

"Dnes sa na všetko pozerám omnoho pozitívnejšie," povie s úškrnom. "Poznám vlastné hranice. To však neznamená, že sa ich čas od času nepokúsim posunúť, alebo aspoň prelomiť, ale nejdem pritom hlavou proti múru." Prirovnáva to skôr k pôžitkárskemu vzplanutiu pri špeciálnych príležitostiach, "ako Vianoce alebo narodeniny".

"Je to smutná pravda, že mnohé skúsenosti sú vlastne skúsenosťami opakovanými," povie dnes starší a rozumnejší Robert Smith. "No niektoré opakované skúsenosti sú iba mierne odlišné, prípadne vôbec, ale aj napriek tomu dokážu urobiť rovnakú radosť ako úplne prvýkrát. Dnes z vecí, ktoré som v minulosti zavrhoval kvôli akejsi rutine, získavam prekvapivo pocit spokojnosti.

Čí viac skúšate, tým viac si uvedomujete, že tie jednoduché radosti sú vlastne veci, ktoré skúšate s inými."


zdroj: Detour Magazine, 05/1996
autor: Burt B. Reighley



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi