Všetko vyliečené - 03/1988


Aj po desiatich rokoch je Robert Smith stále v The Cure


"To najhoršie už mám dávno za sebou," povie Robert Smith o svojom bizarnom vzťahu so svojimi fanúšikmi. "Teraz som s mamou a otcom v rodičovskom dome, v izbe, v ktorej som vyrastal a napchávam sa sendvičmi s arašídovým maslom. O nich sa však vôbec neobávam."
Tento aktuálny stav medzi "anjelikovským" lídrom The Cure a jeho fanúšikmi, ktorých vášnivé duše majú v sebe dostatok viery na to, aby sa zbavili pochmúrnosť a čudáckosti, ktoré sú im ešte stále pripisované.
Pre Smitha nie je návrat domov a návšteva starých priateľov žiadna jednoduchá záležitosť. Znamená to totiž zmenu životosprávy a zmena priorít, ako vnútorných, tak i tých vonkajších. Dal si rok pauzu, po ktorej chce v prvom rade dokončiť ďalší album The Cure a potom príde na rad jeho sólový projekt. Dokonca dostal ponuku na film od režiséra filmu "Pee-wee´s Big Adventure". A takisto sa presťahoval, z londýnskeho bytu sa presunul na omnoho kľudnejšie miesto v Sussexe, nie veľmi ďaleko od rodičovského domu.
Po dovŕšení 28.roku života si uvedomil, že po tom všetkom, čo zažil, by mohol v jasnejšom svetle zistiť, kým vlastne je a kam kráča. "S veľmi jasným úmyslom pretvárame veci, ktoré už dávno fungujú, poznamená. Po desiatich rokoch činnosti a nespočetných personálnych zmenách sa The Cure vyvíjali bez straty vlastnej podstaty jedinečnosti, čo jasne dokazujú platinové úspechy stále aktuálneho albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me"."

Smith kladie menší dôraz na trvácnosť umenia než na jeho schopnosť správnymi akordmi atakovať poslucháčov. "Ten účinok musí byť okamžitý," vysvetľuje. "ako keď čítate nejaký skvelý komiks. Musí to mať svoje bezprostrednosť." So sklonom ku komiksom, pozná Smith všetky druhy hudby (od umelcov Gavinom Bryarsom počnúc a Elvisom Costellom končiac) a má v sebe neukojiteľnú túžbu po literatúre (v zlomku sekundy na vás dokáže vysypať celý zoznam diel, ktoré naposledy prečítal, spomenie "Maldoror" od Lautreamonta ako svoju aktuálne najobľúbenejšiu knihu a zaspieva ódy na uznávaných autorov, akým je napr. aj Patrick White).

Čo tu potom máme, tak to je rozdvojená osobnosť - nie v pravom slova zmysle - skôr v smeroch, ktorými by sa Smith rád vybral. Na tvár si bude nanášať rúž - čím okolie dezorientuje homofóbiou - potom si zasa vychutnáva dlhotrvajúci vzťah so svojou láskou z detstva, Mary. Predstiera svoje malé obavy týkajúce sa módy, a pritom práve jeho účes ho robí charakteristickým. Sebaistoty má za dvoch, no jeho výška mu spôsobuje menšie trápenie (má 180 cm).

A hoci fanúšikovia - "bezprízorné deti", ako ich nazýva Smith - objavujú jeho obavy prostredníctvom jeho tragicko - romantického imidžu, ktorým sa on vlastne vysmieva tomuto krutému svetu, sám zisťuje, že sú vlastne pevnou súčasťou tvorby The Cure. Majú jeho adresu, tieto podivné decká, a často mu uprostred noc popod dvere postrčia ťažko zrozumiteľné odkazy. Túto stránku úspechu akceptoval Smith takmer bez výhrad - z jednoduchého dôvodu. Tie decká tu budú totiž vždy, pokiaľ tu bude Robert Smith, ale nikdy sa to nebude týkať The Cure samotných.

V tom, čom robíš po hudobnej stránke, je čosi podvratné.
Robert:
Niekedy si myslím, že je dobré vydávať viac popové skladby, pretože tak k sebe pritiahneme ľudí a potom ich stiahneme k počúvaniu vecí, ktorým by sa normálne bránili. Aj keby sa z celej stovky ľudí našiel iba jediný človek, ktorý by nastúpil po nášho vlaku a pri počúvaní "Pornography" by si povedal. "Bože, toto je skvelé," tak aj v takom prípade majú popové skladby svoj význam. Ak by naša hudba, ktorá plne reflektuje na obsah textov, začala prerieďovať naše publikum, až to by bolo pre mňa frustrujúce.

Ako si sa vysporiadal v rozdielnymi stránkami svojej osobnosti?
Robert:
Už veľmi dávno som sa rozhodol vyskúšať ovládnuť svoje dve veľmi odlišné stránky. Každá z nich sa vždy snaží mať navrch pred tou druhou. Inak, v kompromisoch vďaka tomu musím zachádzať priam do extrémov. Ale mám vážne šťastie, že tú džungľu v sebe dokážem mať vždy pod palcom.

Ide o maniakálno-depresívnu dualitu?
Robert:
V jednom prípade to dosiahlo až takýto extrém. Pohrávam sa totiž s extrémami turné a skupiny a pritom sa snažím svoj súkromný život posúvať čoraz viac do väčšej pozornosti svojich záujmov. Práve preto bolo naše posledné turné prvým, na ktoré sme na niekoľko týždňov vzali aj naše dievčatá. Dokonca sa na nás chodili pozerať aj naše rodiny. Snažím sa dať The Cure čo najväčší životný priestor, takže sú do diania okolo nás zaplatení snáď všetci, ktorých mám rád. V minulosti to boli výlučne iba ľudia pôsobiaci v skupine, to bol skutočne sebecký život.

Vidíš sám seba v sebadeštruktívnom svetle?
Robert:
Také niečo som asi dosiahol v časoch albumu "Pornography", kedy som evidentne kráčal v stopách takých ľudí, pretože som trpel akýmisi romantickým dezilúziami, ktoré som odvtedy nemal. Po večnosti teda rozhodne netúžim.

Takže zrejme netúžiš byť ďalším Ianom Curtisom.
Robert:
Myslím, že jeden pre každú generáciu úplne stačí.

Ako si sa vyrovnával s úspechom?
Robert:
Úspech je niečo, čo sa nám jednoducho stalo. Pamätám si jednu noc, kedy som si v mysli hovoril, že stojím pred dvoma voľbami: pokračovať v tom, čo robím, no s nevyhnutným koncom, čo by vydržalo možno rok alebo sa zamyslieť nad tým všetkým, čo som urobil a prečo som to urobil a zároveň sa koncentrovať na užívanie si života mimo skupiny a všetkého, čo s ňou súvisí. A vybral som si práve tú druhú možnosť, nakoľko som mal pocit, že ide o vekový argument, jednoducho raz zomriem tak, či tak, takže by som si mohol radšej užiť trochu zábavy, ako si nemilosrdne svojim konaním kopať vlastný hrob, čo som jednoznačne v tých časoch robil. Samozrejme, nerobil som to na verejnosti, ani pred publikom, za čo by mi ešte aj tlieskali. Bola to jedna z tých brutálnych, zostupných špirál. Zmenšili ste mieru bolesti aby to bolo ešte viac neúnosnejšie.

To je dnes ale vcelku moderné.
Robert:
Ak to robíte, stane sa to pre vás nutnosťou. Mnoho ľudí si to ani neuvedomuje. Iba kapela vie, aký smiešny som už začínal v tomto byť. Samozrejme, na verejnosti som si imidž veľmi strážil a tváril sa slušne aj v prítomnosti cudzích ľudí, ale počas nahrávania "Pornography" to bola čistá divočina.

Asi by si si mal prečítať knihu s názvom "Acid Dreams".
Robert:
Evidentne som sa v nejakom magazíne vyjadril - myslím, že som bol vtedy dosť priamočiary - v zmysle, že nepoznám nikoho, kto by neexperimentoval s drogami, že si nepamätám nahrávanie albumu The Glove a podobne. V Everything Standard magazíne sa objavil článok, ako som sa z drog kompletne pomiatol, takže v tom období som očakával každý deň políciu, ako mi v štýle "Boy Georgea" kladivom vyrazia dvere na mojom londýnskom byte a urobia raziu.

Otvorene si sa vyjadroval o užívaní drog a pití.
Robert:
Áno, ale Mary vtedy pila viac než ja. Ja som jej to pomáhal zvládať (smiech).

Máte dlhotrvajúci vzťah. Vyzerá to, že vôbec nepotrebuješ všetky takéto zlomy a kopance do zadku.
Robert:
Ja neviem. Čokoľvek ľudia o mne a Mary napíšu, vyvoláva to vo mne záchvaty smiechu. Nemyslím si, že som až taký zložitý.

Nie je Mary vďaka tvojej úlohe a práci tlačená do úzadia?
Robert:
Nie, pretože ona sa s tým, čo robím, nespája. Nechodí so mnou na turné a nikdy sa so mnou o Cure doma nerozpráva. Seba vždy vnímam ako Marynho priateľa, nikdy ju nevnímam ako moju priateľku.

Myslíš, že budete mať s Mary niekedy deti?
Robert:
Čas od času som o tom premýšľal, ale je to príliš veľká zodpovednosť - som príliš nevyspytateľný, aby som bol otcom. Skutočne mám rád deti, keď som s nimi, sú to moje najšťastnejšie chvíle. Mám šesť synovcov, často sa s nimi hrám, učím ich finty vo futbale. Ale môj postoj by k nim bol úplne iný, ak by som bol ich otec, bol by som ako môj starší brat, ktorý je otcom troch z nich. Vidím to na ňom, keď cíti za nich zodpovednosť, ako nervózne uvažuje v štýle "Dobrý Bože, oni sa tuším pozabíjajú," kedykoľvek sa k nim pripojím. Ak kričia, kričím s nimi, ak ma uštipnú, vrátim im to. Aj vďaka tomu ma berú ako jedného z nich.
Nakoniec, je to aj tak na Mary. Ak sa rozhodne, že chce mať deti, potom to bude o čomsi inom.

Zmenili sa tvoje postoje po presťahovaní sa na vidiek?
Robert:
No, teraz mám dom na pláži - aj keď to nie je piesková pláž, ale kamenná - a z okna mám výhľad priamo na more. Možno ten kľud vo mne prebudí otcovský inštinkt, ale o tom dosť pochybujem.

Uvedomil si si vďaka sporu okolo "Killing An Arab" viac vážnosť politickej situácie a nezaujímal si sa viac o politické záležitosti?
Robert:
Keď to zoberiem po realistickej stránke, dostal som sa do kontaktu s globálnym problémom - rasizmom - ako aj so zvyšujúcou sa nedôverou, ktorá je toho dôsledkom. Lenže my sme boli vždy niečo ako tretia strana, pôsobili sme ako katalyzátor a tvorili tak trojuholník s vecami, ktoré existovali mimo nás. Príde mi to trochu absurdné, že sme boli obviňovaní z protiarabských postojov, nakoľko nás z toho obvinili Američania, ktorí sú a boli vždy protiarabsky orientovaní. Vážnosť situácie sme si neuvedomovali do momentu, kedy sme si museli vybrať stranu a podať stanovisko. V prvom momente som ustúpil do úzadia a zasmial sa s pomyslením, "toto je absurdné". No v momente, ako to začalo zasahovať do našich životov, sme boli doslova nútení niečo urobiť. Nakoniec to skončilo dobre, hoci to bolo celé trochu čudné. Zrazu som bol angažovaný, veľmi jednoznačne som objasnil, v čom tkvie naša lojálnosť - a odmietol som akékoľvek odvolania. Dokonca aj vysvetlenia, ktoré som o tejto skladbe ponúkol, boli prekrútené, možno aj preto, že už samotná predstava vysvetľovania významu tej skladby mi prišla pekne smiešna.

A sú vôbec nejaké politické témy, či otázky, o ktoré sa zaujímaš?
Robert:
Jediné, v čom sa angažujeme, sú záležitosti týkajúce sa charity. Je to síce v istom zmysle politika, ale ja za tým aj čosi viac. Benefičné koncerty, ktoré sme odohrali, boli vyložene pre oblasť duševného zdravia. Ide o tak zaznávanú oblasť, že sa o ňu takmer nik nezaujíma. To je dosť hrozné.
Michael Dempsey, náš zakladajúci bassgitarista, istý čas pracoval dokonca v ústave pre duševne chorých. Často sme tam poriadali menšie oslavy a nikdy som nedokázal pochopiť, prečo tam niektorí tí pacienti vôbec sú. Je priepastný rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sú duševne nestabilní a medzi ľuďmi, ktorí majú chvíľkový mentálny deficit. Dnes je však tento rozdiel veľmi ťažko poznateľný. Ľudia to dokonca používajú ako politickú zbraň, hlavne v Amerike. Čítal som o percentuálne menšinovej populácií, ktorá je inštitucionalizovaná pod označením "duševne nedostatočne vyvinutý" alebo mentálne nestály, čo je len ďalší spôsob ako povedať, že sú v podstate hrozbou spoločnosti. Rozhodne som si ako spevák skupiny vyventiloval množstvo mojich frustrácii a vyšpecifikoval svoju pomätenosť a dokonca mi za to aj tlieskali. Mal som vždy šťastie na ľudí, ktorí sa pohybovali okolo mňa a pomohli mi sa cez to preniesť omnoho produktívnejším spôsobom. Ak by som sa narodil v inom prostredí, žil v iných sociálnych podmienkach, stal by som sa rozhodne niekým iným, možno zložitejším.

Stavím sa, že ťa rodičia neraz pekne nakopali do zadku.
Robert:
Oni pochopili, že život som chápal ako stratu času, a to až do chvíle, kedy som sa nezačal venovať niečomu, čomu som sa naozaj venovať chcel. Aký má vlastne zmysel roky sa venovať niečomu, čomu sa venovať prakticky nechcete? S takouto predstavou, ambíciou sa aj tak raz dostanete do bodu, kedy si sám sebe prisľúbite, že sa začnete venovať tomu, čo naozaj chcete. Ja som to všetko pokladal za nezmysel a myslím, že som mal šťastie, že som si zavčasu uvedomil fakt, že existovať môžem len vtedy, keď to budem sám chcieť. No ak by sa to vyvíjalo zle, tak dúfam, že by som mal v sebe dostatok presvedčenia na to, aby som to v kľude mohol všetko ukončiť. Dúfam.

Ktorá rocková hudba ťa v mladosti najviac ovplyvnila?
Robert:
Roxy Music som skutočne zbožňoval. Pamätám sa, keď som ich ako 13, či 14-ročný videl v britskej TV "Pajamarama". Brian Ferry tam mal skutočne perfektný účes, rúžovo leupardie sako a podobne. Prvé štyri albumy Roxy Music sú naozaj skvelé.
Ale počiatočné hudobné základy som získal vďaka môjmu staršiemu bratovi, to boli ale väčšinou psychedelické záležitosti 60-tych rokov ako Jimi Hendrix, Captain Beefheart, Cream. Ale moja úplne prvá nahrávka, ktorú som si kúpil sám, bola "Ziggy Stardust" od Bowieho a prvý album Alexa Harveyho. Keď som mal 14, tak som bol do Sensational Alex Harvey Band úplný blázon. To bola asi jediná kapela, v ktorej som chcel kedy pôsobiť. Nosil som čierno-biele tričko si ich motívom a chodil som doslova na každý koncert, na ktorý sa dalo ísť, až do roku 1976. Ak som mal niekedy nejaký idol, tak Alex Harvey mal k nemu najbližšie. Nikdy som ho však osobne nestretol, hoci po jeho smrti som sa stretol zo všetkými ostatným z jeho skupiny. Dokonca aj keď som chodil na ich koncerty, nikdy som sa nesnažil dostať do zákulisia, ani som ich nevyhľadával.

Prečo?
Robert:
Nemyslím si, že by som mal s nimi niečo spoločné. Len Alex mi prišiel v pohode. Nemyslím si, že by sme si dokázali len tak spolu sadnúť a debatiť o čomkoľvek, pretože sme skúšali úplne odlišné veci. Páčila sa mi sila a dráma jeho kapely, no nie čo sa týka emotívneho obsahu. Priťahujeme úplne odlišné typy ľudí.

Je vôbec teraz niekto, koho obdivuješ a rád by si sa s ním stretol?
Robert:
O tomto som nedávno premýšľal, pretože som mal možnosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorých som skutočne obdivoval - ľudí, ktorých pokladám za hrdinov - a neobťažoval by som ich. Ale tej možnosti som sa vzdal. Minulý rok som mal možnosť ísť na obed s Rayom Bradburym, ale nakoniec som nešiel. Ospravedlnil som sa, povedal som mu, že mi to jednoducho časovo nevyjde. Nemám chuť Raya Bradburyho otravovať a takisto nechcem byť sklamaný; nerád by som zistil, že je iný, akého ho mám vo svojich predstavách. To je ako keby ste videli zle zfilmovanú vašu obľúbenú knihu. Viem, že som v mnohom sklamal ľudí, ktorí ma obdivujú a mali možnosť sa so mnou stretnúť - ľudí, ktorí majú pocit, že ak som dokázal napísať také niečo, ako "Faith", že taký musím byť po celý čas. Pane Bože, ja taký predsa nie som. Momentálne by som nechcel stretnúť nikoho, koho si vážim viac ako človeka, pretože sklamania jednoducho neznášam. A takisto si nemyslím, že som až taký zlý.

Ja som raz Raya Bradburyho stretol a prezentoval sa dosť pravicovými názormi.
Robert:
No, on by na náš koncert aj tak neprišiel. To je ďalší dôvod, prečo by som s ním nikam nešiel. Poslal mi raz po niekom podpísanú kópiu "Something Wicked This Way Comes", ale na náš koncert prísť nemohol. Nechal odkaz, že to nie je nič pre neho. Pomyslel som si, "Teda, ak je to takýto starý usadlý bastard, tak zasa obed s ním nie je nič pre mňa."

V akom rozsahu si užíval drogy?
Robert:
Vyskúšal som množstvo rôznych drog, pretože som sa o ich vyskúšanie zaujímal, ale už zopár rokov sa im vyhýbam, mával som šialené zmeny nálad a uvedomil som si, že moje telo starne, chcel som namiesto toho vyskúšať modrú oblohu a čerstvý vzduch.
Roky som strávil šialeným pozorovaním seba samého, v tom čase to bola celkom dobrá zábava, ale nikdy som neobhajoval skúšanie drog v takom zmysle, že by sa ľudia stali na nich závislí. Branie drog však nie je až také deštruktívne ako pitie, jedenie nezdravých jedál, či nezdravý životný štýl. Vždy som bol kompletne ne-závislý, no vždy som bol pro-experimentálne orientovaný. Ak mi niekto niečo ponúkol a ja som mal pocit, že to bude dobrá zábava - nech už to bolo čokoľvek, aj varené húsenice alebo halucinogény - vyskúšal som to. Ak by som ten pocit nemal, tak by som to nerobil. Nikdy som však v tomto nepociťoval žiaden nátlak alebo nutkanie.

V Amerike sa to s halucinogémni teraz dosť rozmohlo. Nemal si pokušenie alebo si dokonca už nevyskúšal veci ako Adam alebo XTC?
Robert:
XTC som pred pár rokmi skúsil. Skončil som totálne celý dohryzený. Polovicu účinku som prepásol, nakoľko som bol pri tom spitý totálne na mol.

Sú ľudia, ktorí veria, že máš totálne prepitý mozog.
Robert:
Vyrastal som úplne normálnym spôsobom ako ktokoľvek iný, vážne.

Máš nejaké skúsenosti s paranormálnymi javmi?
Robert:
Chvíľu som veril, že som v dome svojich rodičov videl v zrkadle za sebou nejakú postavu. Bleskovo som sa otočil, ale nik tam nebol. Myslím, že to bol len výplod mojej fantázie. Momentálne dokonca neverím ani v duchov alebo v UFO. I keď fenomén UFO by som ešte dokázal pripustiť.

Ešte si ťa asi nezobrali na mušku.
Robert:
Asi nie, ale nedávno som v Omni magazíne čítal o unesených mimozemšťanmi. V Amerike to teraz zažíva nový boom. Byť uneseným, to už niečo znamená. Unesení hovoria o sivých mimozemských bytostiach, umelom oplodnení a podobne.

Dosť divné, však?
Robert:
Osobne by som to mal radšej vysvetlené ako masová halucinácia, než pobyt v nejakom lietajúcom stroji.

Akú hudbu dnes zvykneš počúvať?
Robert:
Írsky folk. Som na ňom doslova závislý, kupujem si kazety s touto hudbou a podobne. Som vďaka nemu v pohode.

Chystáš sa nahrať sólový album. Bude to ambientná hudba?
Robert:
Skôr by som to videl na album v štýle The Glove. Hudba vhodná na snívanie. Efektovo by som to prirovnal k účinku LSD. Chystám sa nahrávať v lete. Už som sa na to chystal minulý rok, no nakoniec nebolo času. Okolo The Cure sa rozbehlo totálne šialenstvo a kým som si to všetko uvedomil, už sme mali tri mesiace obsadené koncertami. Tentoraz chcem tomu venovať náležité množstvo času, nakoľko by som sa rád dostal aj k filmovej hudbe.

Aký teda bude ten album?
Robert:
Viacmenej akustický. A dokonca bude na ňom použitý bicí automat, ktorý sme používali pri nahrávaní albumu The Glove - je to jedna z tých obrovských starých Rollin krabíc, takže to bude dosť bassové. Momentálne sa učím správne používať niektoré nástroje, ako napr. Emulator. Je to jednoduchá technológia, len vo mne je niečo, čo má voči takýmto mašinkám odpor. Mám strach, že ak sa takéto veci naučím ovládať, zabudnem, aké je to byť mladý, naivný a hlavne hlúpy. Stále sa obávam vedieť príliš o neživých veciach.
Na samotnom albume bude 12 skladieb, ktoré majú svoju logiku. Stále mám k dispozícií kazetu, na ktorú som nahral skladby pôvodne určené pre posluchové sedenia The Cure. Sú to skladby, ktoré ostatní zavrhli, no ja som si pomyslel, že aj keď k The Cure nesedia, mal by som im dať šancu. Zahral som ich kapele a hoci ich obišli bez povšimnutia aj trikrát po sebe, aj tak som mal pocit, že boli dobré, tak som si ich nahral na tú kazetu. No, a keď sa zaplnila, obsahovala 12 skladieb. Sú to tie najnáladovejšie záležitosti, aké som stvoril od obdobia "Faith".
Väčšina z tých skladieb je však veľmi jednoduchá. Ale zopár z nich bude obsahovať viac ako tri nástroje. Založené sú však hlavne na piáne, basse a čele. Alebo piáne, basse a gitare.

Ako vnímaš úspech The Cure?
Robert:
Je pre mňa ťažké to posúdiť bez toho, aby som pôsobil namyslene. Ja som fanúšikom The Cure. Zbožňoval by som ich, aj keby som u nich nepôsobil. Takže, z nejakého dôvodu to neviem vôbec vysvetliť, tak ako si sám neviem zdôvodniť, prečo sú Cocteau Twins takí dobrí.
Echo And The Bunnymen, aká strašna kapela. Úplne ma deprimujú. Tu mám ten pocit rozdvojenosti, iní ľudia ma môžu svojou tvorbou deprimovať a ja ako umelec si myslím, že nech robím čokoľvek, tak svojou tvorbou nikoho do nešťastia neprivediem. Ľudia nám veria, že neurobíme nejakú hlúposť.

A kto ťa hudobne stále dokáže nadchnúť?
Robert:
New Order nejaký čas stagnovali a doslova sa opakovali, ale dnes ich opäť považujem za brilantných. Hlavne v tom videu, kde parodujú heavy-metalovú kapelu. Ten nápad nám doslova ukradli, vážne.

Koho okrem Alexa Harveya považuješ do najdôležitejšieho umelca?
Robert:
Nicka Drakea.

Myslíš, že by si ho bol zachránil?
Robert:
Nemyslím si, že by som pre neho bol dobrá partia. Bohužiaľ si nemyslím, že mal okolo seba ľudí, ktoré by ho povzbudzovali, aby sa snažil vidieť pozitívnejšiu stránku vecí.

Najtanečnejšia skupina dneška?
Robert:
Mel and Kim.

Na The Cure je najradostnejšie práve to, že sa nikdy nesnažia byť pekní, čo je na druhej strane dosť konfrontačné.
Robert:
Nikdy som nerobil nič vedome. Urobil som niečo a až následne si to uvedomil, nikdy to nebolo o tom, že by som si sadol a premýšľal v štýle, "no, toto by bolo pre mňa dobré", viete, nebrať do úvahy aj skupinu. Vždy ide o rozhodnutie v okamihu a myslím, že to budeme robiť vždy bez obáv, aké následky to prinesie. Z času na čas to síce pôsobí, že nás to stavia do úzadia, prípadne mňa, ale aj to je súčasťou toho podivného plánovania.
Začali sme na správnom mieste a stále na tom správnom mieste sme. Ľudia sa mi zvyknú smiať a ja zasa zvyknem vravieť, že "hlavným prúdom budeme až vtedy, keď nám ten prúd bude vyhovovať", musíte jednoducho ísť a hľadať to, čo sme my nikdy nemuseli. No vyzerá to tak, že všetko, čo robíme, púta čoraz väčšiu pozornosť. V Amerike to má čo dočinenie s faktom, že sme zatiaľ v podstate nikdy nezmizli z tamojšej scény. Ľudia si nás všímajú hlavne preto, že neupadáme. Pomyslia si, "Panebože, tá kapela nahrala ďalší album." Najčudnejší ľudia si dnes začínajú prehrávať albumy The Cure - nemusia nás mať radi, ale nedokážu sa zbaviť pocitu, že vedia, kto sme.

zdroj: Spin Magazine, 03/1988
autor: Brad Balfour



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi