Gothický rozhovor s pánom Smithom - 06/2004


Otázky z Madridu zodpovedané v Londýne


Vybrali sme sa na pochôdzku po pochmúrnych kluboch, kde sme kládli otázky. A tie sme so sebou priniesli do Londýna, kde ich s nami prešiel Robert Smith, kedysi vlajkonosič hnutia goth a líder The Cure. Jeho skupina sa opäť ohlásila po 4 rokoch mlčania.

Krstný otec gothikov, nalíčené tváre, cola s ginom na náhrobnom kameni, strapaté vlasy... náš výlet po podivných kluboch v Madride potvrdil všetky naše predpoklady. The Cure sú viac ako popová skupina. Je to kult. Robert Smith s pomarančovým džúsom v ruke zodpovedal otázky hispánskych fanúšikov priamo v Londýne. Rozhovor v čiernom.

"To si bol ty, čo na nás v Madride pokrikoval?" Londýn. X-tý promo rozhovor. Všetko máme pripravené. Robert Smith mapuje svoju kariéru. Dokonca sa odniekiaľ dopočul o našom španielskom experimente: rozhovor fanúšikov s krstným otcom Gothu. Celý týždeň sme snorili po webstránkach, diskusných fórach a kluboch v Madride a všade kládli jedinú otázku: čo by ste sa opýtali Roberta Smitha, ak by ste mali šancu sa s ním porozprávať? Výsledok 180 otázok. Líder The Cure sa z chuti zasmial.
Očné šmynky, klasicky strapatý účes, široké tričko a nohavice. V čiernom. Čím je starší, tým viac sa podobá na Bette Davis v "Čo sa stalo Baby Jane?".

Sme zavretí v izbe 1749 hotela Gatwick Hilton. Robert Smith popíja svoj pomarančový džús, jeho chovanie je veľmi jemné a inteligentne rozpráva o novom albume britskej skupiny, ktorá ho po štyroch rokoch hrozieb rozpadu vydáva pod jednoduchým názvom "The Cure". Názov vhodný pre začiatočníkov a nie pre skupinu, ktorá za štvrťstoročie predala 29 miliónov albumov. Ide o rozhodujúci album, ktorý pripomína prvé roky kapely. Svetlo, ktoré náhle preniklo do izby dala všetkému priam budhistický nádych.

Celá tá scenéria je však trochu iná pre niekoho, komu pred 72 hodinami ponúkli Nebo (povzbudzovák) a potom nápor gothu 1500 km od miesta, kde sa práve nachádzame. Čierne steny, temný anjeli a svetlá stroboskopov, ktoré neustále blikali 10 000 krát za minútu. V tom hluku plnom piercingu, umelej kože a zamatových náramkov, čiernych krucifixov, natupírovaných vlasov, mejkapu a napudrovaných tvári, mi nejaký chlapík kričal do ucha: "len mu povedz, že jeho fanúšikovia stíchnu v momente, ako zaznie ich hudba." A potom množstvo odkazov... "Mohol by si mu dať toto a povedať, že je to odo mňa?". "A čo keby si ma prepašoval k nemu v kufri?". V tých temných priestoroch sa prebral každý v momente, keď som sa ich spýtal na Roberta. Celý ten zostup do temnoty začal v La Phobia, možno jediný bar v Chueca, kde si môžete vypiť kolu na náhrobnom kameni. O pár hodín neskôr odpáli 22 ročný DJ Catalina Isis z Valencie svoj set v klube s názvom "Dark Hole".

Q: Po toľkých rokoch a toľkých členoch kapely... ešte stále máš pocit, že The Cure si vlastne iba ty?
A:
Nový album bol nahratý naživo, nemyslíte, že toto je jasné znamenie harmónie v skupine? Momentálne sme v tejto zostave spolu už 10 rokov. Myslím, že tie tvrdenia o tom, že The Cure je skupina mutantov, sú mylné. Ľudia ešte aj dnes hovoria o našom bubeníkovi ako o novom členovi The Cure. To je to isté, ako keď poviete, že Ronnie Wood je nováčikom v The Rolling Stone! Bola by to pravda, ak by som v The Cure nebol, kapela by neexistovala, no The Cure je skupina.

Q: Nie si niekedy z faktu, že si Robert Smith, unavený, ako aj z toho imidžu smutného, po domove túžiaceho čudáka?
A:
Nie, dnes už necítim takú zodpovednosť, ako kedysi, myslím, čo sa týka mojej úlohy v skupine. Dnes už ten nepokoj, v tom, čo robím, necítim. Keď napíšem skladby, som obyčajne stále sám sebou. A čo sa týka sústredenia sa na môj imidž, jednoducho sa ho snažím udržiavať nefalšovaný, ďaleko vzdialený od cynizmu. No je to ťažké, je to ako boj. Aj keď to tak nevyzerá, som neustále konfrontovaný s reálnym svetom. Nemôžete prejaviť svoju túžbu po domove, keď sedíte zoči voči právnikovi. Musím uzatvárať dohody s grotestnými postavičkami zo sveta hudby. Predtým som sa trápil separovaním samého seba: to bol Robert Smith, ktorý niečo hral, potom tu bol Robert Smith, ktorý sa motal v biznise a v súkromí to bol opäť iný Robert Smith. Teraz sa snažím byť jednou a tou istou osobou, ktorá sa vie orientovať v rôznych situáciách.

Q: Nový singel nesie názov "The End Of The World". Ak by nastal koniec sveta vo chvíli, kedy by si bol práve na pódiu, ktorú skladbu by si v tej chvíli chcel hrať?
A:
Záleží od toho, kto by ten koniec sveta odštartoval. Ak samotný Boh, tak by som chcel hrať "Faith", a ak by to spôsobila ruka človeka, tak "100 Years".

Q: Aký druh laku používaš?
A:
Dobrá otázka... nesnažím sa vyzerať zaujímavo, takže aj z toho dôvodu si nepamätám značku použitého laku. Možno to je L´Oreal, to by som inak mal vedieť, pretože ten používam stále. Moja manželka Mary ho kupuje už 20 rokov... a za ten čas som ho ani raz neskúmal.

Q: Ktorý z dôvodov je práve ten, vďaka ktorému si The Cure zachovali takú dlhovekosť?
A:
Tie dôvody sú až dva: sme hrdí na to, čo robíme. Ak by sme neboli, tak by sme nenahrávali. Toto bolo po prvý krát, kedy som mal pocit, že album jednoducho nahrať nechcem. My po komerčnom úspechu na hudobnej scéne nebažíme.
Tým druhým dôvodom je náš postoj: stále si totiž myslíme, že hudba je dôležitá. Na druhej strane je to aj pocit, že sa viem vžiť do pocitov ľudí ako Nick Drake a David Bowie. Dokonca aj dnes, keď počúvam "Five Leaves Left" (Nick Drake), cítim to isté, čo som cítil, keď som mal 14.

Q: Vieš, si predstaviť, že budeš aj v 60-tke vystupovať?
A:
Nie, a ak ma budete vtedy predsalen vidieť na pódiu, prosím, zastreľte ma.

Elise je 22-ročná študentka herectva a sama priznáva, že motívom jej rozhodnutia bola skladba "A Letter To Elise". "Podivíni (The Sinisters) sú ľudia, ktorí jednoducho tak navonok vystupujú, cítia hlbokú bezútešnosť spôsobenú stratou zmyslu bytia." Vrátil som sa v spomienkach do Madridu, pred troma dňami, kedy som sa zhováral s ľuďmi pred vchodom do klubu "Dark Hole". Všetko to tam pripomínalo Matrix, všemožné účesy a lúzeri v "Roberto" štýle. Medzi inými tam bol aj Miguel Jiménez, 29-ročný učiteľ literatúry, ktorý práve dorazil z klubu Usher. Na hlave mal baretku, oči poctivo našmynkované, oblečené tričo s čipkami... "Myslíš, že takto by som mohol ísť učiť?". Možno tak dievčatá, "čierne vdovy" s vybledlými tvárami.

Q: Tvoj názor na nové pochmúrne kapely ako HIM alebo Evanescence?
A:
Z tých novodobých gothikov sa mi páčia práve HIM a Scarling. Od Evanescence som počul singel, ale ten ma neoslovil. Ale to najlepšie, čo som v poslednej dobe počul, to boli AFI. Tých doslova milujem.

Q: A čo si myslíš o znovuzrodení ranných Cure v podobe kapiel ako The Rapture?
A:
Myslím, že kapely, ktoré označujú The Cure ako za svoj najväčší zdroj inšpirácií, majú čosi spoločné. Ale v podstate je to to isté, čo tu bolo pred pár rokmi. Myslím, že to boli práve Korn, ktorí pri prvej prezentácií svojho debutu obliekli tričká The Cure. Všimol som si, že sme prezentovaní ako inšpirácia mladých kapiel. Sledujú nás a uvedomili si, že úspech sa dá dosiahnuť aj iným spôsobom. S hrdosťou prehlasujem, že mám rád kapely ako Interpol, ktorí mi prídu úplne úžasní. V lete s nimi budeme hrať. Mám však obavy, či ich budeme schopní nasledovať.

Q: Skomponoval si album "Pornography" pod vplyvom LSD?
A:
(smiech) Napísal som texty plné LSD; neskôr, keď som počúval demá, tak sa nedalo nevšimnúť, že vokály som spieval zdrogovaný. Bola to dobrá sranda si to vypočuť v stave, kedy som bol až extrémne triezvy. "Pornography" som skomponoval zavretý v izbe rodičovského domu, celý deň zdrogovaný a sám, iba s písacím strojom. Vôbec som nevychádzal von, dokonca ani keď mi bolo treba močiť, jednoducho som sa vymočil z okna.

Štyri dni pred rozhovorom zazvonil telefón v kancelárii labelu Stereoskop (dark, techno a industrial music). "Poznám zopár ľudí, ktorá by sa radi spýtali Roberta Smitha na mnoho vecí." Susana Egeo, šéfka Stereskope súhlasila. Výsledok je zdrvujúci: temný spisovatelia, kompozionisti, vedúci pracovníci labelu.. k tomu dvaja známi fanúšikovia The Cure, Ramoncin a moderátor Julio Ruiz... tí všetci sa zapojili. "Haha, celebrity," zasmiala sa Susana. Uvidíme.

Q: Odkedy sa vlastne pohrávaš s tou slávnou vetou, "toto je posledný album The Cure"?
A:
(smiech) Toto rozhodne nie je posledný album. Keď sme pred 4 rokmi vydali album "Bloodflowers", bol som presvedčený, že The Cure dosiahli koniec. Ten album bol niečo ako epitaf. No objavil sa človek, ktorý ma presvedčil o opaku. Ross Robinson. Doslova na mňa naliehal, že by som mohol urobiť ďalší album, pretože naň čaká jedna celá generácia. Presvedčil ma. Ak by som sa na to nedal, tak by som neskôr ľutoval. On už teraz premýšľa o ďalšom albume. Ak sa vám tento album nepáči, tak sa vám The Cure nepáčia takisto. Reprezentuje totiž všetko, čo The Cure dosiahli za 25 rokov existencie.

Q: Čo sa stane po tom, čo z hudby vymizne vzdelanie a rešpekt?
A:
Nerozumiem otázke... ak je to odkaz na pirátstvo, tak potom treba v tomto obviniť aj nahrávacie spoločnosti, ktoré k hudbe pritiahli veľmi zlé veci. Napríklad tlak, ktorý vyvinuli na poslucháčov, keď títo dnes musia platiť viac ako 25 centov za každý download. Oni si asi neuvedomujú aké hlúpe je utrácať peniaze za žalovanie ľudí. Ak piráti nemajú pred niečím alebo niekým rešpekt, tak je to práve vďaka tomu, ako celý biznis funguje.

zdroj: Tentaciones, ESP, 11/06/2004



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi