2020: Odysea The Cure


Krvavé kvety a ich budúcnosť


13:00, Hotel Hyatt, Hamburg. Robert Smith, nenalíčený, neoholený, si sadá do kresla a pri pohľade na môj pohár s vodou sa ma spýta: "Čo je v tom, vodka?". No, to nie. Skutočne je to voda. Len pokojne prikývol hlavou. Zrejme včera videl množstvo vodky; do piatej rána si totiž užívali nočný život tohto mesta aj s kolegami z nahrávacej spoločnosti. "Počas prvých dní tohto promo turné som to fakt prehnal," vysvetlí a usmeje sa. "Ale včera sa mi to vážne páčilo. Napriek tomu mám z Hamburgu trochu zmiešané pocity - v pondelok večer sa tu vôbec nič nedeje..."

Bez ohľadu na dlhú predošlú noc je Robert v skvelej nálade. Trochu zmiatol dámy z propagačného oddelenia so želaním minimálne hodinových rozhovorov, čo je v dnešnej dobe skutočne nezvyčajné, väčšina hudobníkov vám venuje max. 30 minút. Ale po 20 rokoch kariéry The Cure a albume, o ktorom sa opäť pošúškáva, že je posledným, má toho zrejme o čom hovoriť.

Februárový album "Bloodflowers" vyšiel takmer 4 roky po jeho štúdiovom predchodcovi, albume "Wild Mood Swings". Mimochodom, pauzy medzi albumami v 1990-tych rokoch boli omnoho dlhšie ako v dekáde predtým, kedy prichádzali s novým zvukom takmer každý rok.
To sú v centre tvojej dnešnej pozornosti iné veci ako hudba? "Áno," kývne Robert súhlasne, "v podstate je to tak. Ale zasa nie až v takom rozsahu, ako usudzujete z tých dlhých páuz. Taký album "Mixed Up" nám zabral mnoho času, hoci veľa úžitku nám nepriniesol. A takisto sme zabili niekoľko mesiacov jeho propagáciou." Oprie sa a odpije si z kávy. "Čo sa stalo v roku 1991?" Zauvažuje nahlas. "Vlastne ani neviem, možno sme písali. A možno sme vtedy zažili skutočné tvorivé prázdno. Od kritiky sme zožali skutočne zlé ohlasy za remixové album, ako aj od fanúšikov a vlastne sme také čosi zažili po prvýkrát v kariére. Doslova som mal pocit krivdy. A to bol jeden z dôvodov pre spomalenie. Ja som "Mixed Up" považoval za skutočne dobrý album. Možno až neskôr si ľudia uvedomili, že v prípade "Mixed Up" nešlo o regulárny album The Cure, ale o čistý experiment."

Robert následne zaspomínal na 90-te roky. Napriek tomu, že vydali len 3 albumy v porovnaní so siedmymi v dekáde predtým, leniví The Cure rozhodne neboli. Po ukončení turné k albumu "Wish" sa Robert niekoľko mesiacov venoval strihu koncertného videa "Show", nakoľko mal o ňom vlastnú predstavu a samozrejme sa ešte musel naučiť všetko potrebné o filmovom strihu. Krátko po tom sa ešte venoval mixu koncertných albumov "Show" a "Paris" a tým vlastne rok 1993 ukončil. "Rok 1994 - to nám zase tri, či štyri mesiace ukradli právnici kvôli súdnemu sporu s Lolom," pokračuje. "No a potom, čo som mal pocit, že materiál pre "Wild Mood Swings" je napísaný, som si ešte v tom roku na pol roka dal pauzu. Pravdepodobne tu som dosiahol bod, kedy som si uvedomil, že by som pre zmenu rád zostal doma. V roku 1995 sme pracovali na albume a rok 1996 sa takmer celý točil okolo Swing Tour... V roku 1997 sme mali rok pauzu. Viete, v 80-tych rokoch sme za desať rokov mali možno mesiac, kedy sme s The Cure nemali nič spoločné, v 90-tych rokoch to bolo dohromady dva a pol alebo tri roky. Venovali sme sa veciam, ktoré nemajú s publicitou nič spoločné - rozprávali sa s ľuďmi, chodili na prechádzky, jednoducho si užívali voľný čas."

Robert svoje priority objavil v rodinnom živote. Napriek tomu, že s jeho manželkou Mary nemajú vlastné deti, užijú si ich vďaka veľkým rodinám Smithovcov a Pooleovcov dostatok, dohromady majú až 21 synovcov a neterí. Najmladší má rok, najstarší 23, a najväčšie vekové rozdiely sa pohybujú medzi 5-6 rokmi. "Posledných 18 mesiacov som s nimi trávil najviac času, doslova som sa stal súčasťou ich života," prezradí Robert. "Hral som s nim futbal, čakal ich pred školou a robil s nimi všetky tie hlúposti, ktoré mám rád. A samozrejme aj také normálnosti ako chodenie to kina a podobne. Ak by som vyrazil na osem mesačné turné a hneď po ňom sa venoval albumu, tak som mimo všetkého na dva a pol roka. A oni za ten čas vyrastú. Rád by som sa veciam venoval tak, ako bolo kedysi zvykom, ale dnes to všetko cítim inak. Je nemožné to skĺbiť dohromady, nemôžem im povedať, aby s rastom počkali, pretože ešte nemám dokončený album The Cure."

Toto je asi hlavný dôvod pre vyhlásenie, že tento album by mohol byť posledným. Robert si dlhé roky nevedel predstaviť, že by mohlo byť niečo dôležitejšie ako skupina, no evidetne z toho už vyrástol. Koncepcia niekoľko mesačného cestovania po svete mu zrazu príde nereálna.
"Za posledných 5 rokov som si uvedomil, že som žil asi iný život. Musel som doslova zápasiť, aby som do toho opäť nespadol. No album "Bloodflowers" bol pre mňa určitou nevyhnutnosťou - pretože som mal pocit, že album, ktorý by znel skutočne ako od The Cure, sme nenahrali od čias "Disintegration". Jednoducho som tento album chcel nahrať, bez ohľadu, či to všetko skončí alebo nie. Ale tentoraz bolo nahrávanie naozaj zábavné - a myslím, že album je skutočne vydarený - takže momentálne s tým všetkým prestať nechcem. Ale napriek tomu by som rád strávil viac času budovaním svojho súkromného života. Pravý domov som nemal veľmi dlho. V 80-tych rokoch som mal byt v Londýne, ale to nebolo to pravé. Ani sa mi tam nechcelo vracať. Dnes je to však iné - prahnem po ľuďoch, ktorým mám doma, je mi za domovom smutno a toto je pre mňa absolútne nová skúsenosť."
Aj z tohto dôvodu nebude žiadne gigantické turné po celom svete, hoci sa The Cure na živé hranie tešia: namiesto dlhých štrnástich týždňov budú The Cure na cestách len štyri.
"Viete, jeden z dôvodov, prečo som sa začal venovať hudbe, bol ten, aby som bol sám sebe šéfom. Ale začal som mať pocit, že možnosť venovať sa niečomu inému, tu nebude večne. Ak by som si súkromný život nevybudoval teraz, za pár rokov by som bol starým rockerom a pri tom pomyslení ma strasie. Chcem, aby The Cure boli pre mňa zábavou a nie niečo, čomu sa musím venovať. To je dôvod, prečo ani len netuším, koľko albumov vydajú The Cure medzi rokmi 2000 a 2010 - možno bude len jeden."
Za poslednými 20 rokmi sa Robert obzerá bez štipky ľútosti. "Neviem si predstaviť, či by som s niečím iným zažil toľko zábavy. A k tomu nemám ani trochu pocit, že som už starý na hranie s The Cure. Možno si to niektorí ľudia myslia, ale mne je to jedno. Dokonca si viem predstaviť, že to budem robiť až do šesťdesiatky, to hlavne preto, že si neviem predstaviť, že by som robil niečo iné. Za ten čas, čo robím s ľuďmi hudbu, som zistil, že je to čosi úžasné, že je to niečo, o čom ľudia snívajú. Ale ak by som ďalší rok, či dva strávil celý čas s The Cure, určite ma napadne, že by som bol radšej doma... inak by som bol k sebe neúprimný."

Úprimné počúvanie samého seba malo veľký vplyv na väčšinu skladieb z albumu "Bloodflowers". Asi najzreteľnejšie to cítiť v skladbe "39", ktorú Robert napísal na svoje 39-te narodeniny: oheň vyhasol, presviedča nás, a nevie, ako ho znova zapáliť. "O sebe samom som nepísal od čias "Disintegration", teda s výnimkou skladieb ako "Want" alebo "Bare", ale to som si nesadol a nenapísal celý album, ktorý by reflektoval na moje pocity. Tentoraz som to chcel znova skúsiť, no mal som obavy, či sa to nezvrtne na nudu. Až do skladby "39" - dovtedy som nemal pocit, že som celý čas bez nápadu, hoci sem tam také podobné chvíľky boli. Je to výstredná skladba, k ostatným na albume veľmi nepasuje a nebolo ľahké ju naspievať - hlavne pri slovách ako "Neviem, či toto chcem ešte niekedy robiť, už totiž nemám čo povedať." Má to v sebe veľa protirečení. Ak by som bol totiž naozaj bez nápadu, tak by som tú skladbu nebol schopný napísať. Ale práve toto je to, čo ma dokáže nadchnúť. Sám sebe som povedal, že ak chcem byť k sebe úprimný, tak tá skladba musí ísť na album."
No dojem z "39" neutralizuje nasledujúca, titulná skladba, "Bloodflowers", ktorá so svojou silou a temnotou zmieta zo stola všetky pochybnosti o Robertovej kreativite. V porovnaní s predošlými albumami "Wish" a "Wild Mood Swings" vedel tentoraz presne, ako by mal album znieť. A tak ako na albume z roku 1981, "Faith", vybral účelovo jednoslovný názov, ktorým by vyjadril celkový zvuk.

"Na poslednom albume som bojoval proti myšlienke, že The Cure majú nejaký typický zvuk, no na tomto albume som sa vybral pozitívnym smerom. Chcel som, aby album znel ako my. Sám seba som sa spýtal, prečo považujem "Disintegration" za tak veľkolepé dielo: samozrejme, že preto, že tie skladby sú jednoducho dobré, ale ten album je súvislý. Je nemožné z neho vybrať jedinú skladbu a použiť ju samostatne, čo na druhej strane bez problémov funguje s albumom "Wild Mood Swings". To isté platí aj o "Wish", obsahuje množstvo rôznych štýlov, čo vyjadrujú pocity, ktoré som vtedy prežíval. Mám oba tieto albumy rád, no mal som pocit, že ak s touto zostavou neurobím album, ktorý bude mať nosný emočný náboj, tak v tom, čo robíme, už nebudeme nikdy úspešní. Bolo to ako znamenie. A stalo sa. Nemôžem jednoznačne povedať, čo "Bloodflowers" znamená koniec alebo nie." Robert sa odmlčí a zasmeje sa. "Takéto niečo už nechcem viac vysloviť, už to vyznieva ako klišé."

Pred započatím samotného nahrávania prehral Robert skupine albumy "Pornography" a "Disintegration", určil im smer a poprosil ich, aby sa pokúsili znovuobjaviť intenzitu, ktorú podľa neho stratili po skončení Swing Tour. Dnes má pocit, že festivaly v roku 1997 bol len otrasným priemerom - "okey", ale v skutočnosti neboli dôstojné a hodné mena The Cure.
"Dnes si myslím, že dôvodom bola strata záujmu, nakoľko skupina často reflektuje na moje vnútorné pocity - niekedy, bez toho, aby som sa o niečom zmienil. A tým, že som chcel, aby "Bloodflowers" bolo to najlepšie, čo sme kedy urobili, tak som ich s touto myšlienkou doslova nakazil. Samotné nahrávanie bolo veľmi intenzívnou skúsenosťou. V porovnaní s tým bolo nahrávanie "Wild Mood Swings" jednoročnou párty, keďže spolu celý rok žili a zároveň nahrávali. Na "Bloodflowers" sme mali celkovo tri mesiace a od samého počiatku do konca som presne vedel, čo chcem dosiahnuť a ako. V tom čase som mal texty už dávno napísané. Bolo to ako v prípade "Disintegration" - viedol som skupinu a nútil ich hrať konkrétnym štýlom. Samotné nahrávanie až tak zábavné nebolo, ale výsledok je omnoho lepší."

Takže po prvýkrát za poslednú dekádu prevzal Robert na seba úlohu hudobného riaditeľa. Po veľmi demokratickom albume "Wild Mood Swings", kde bol každý nápad skupiny otestovaný - "nezáležalo na tom, aký hlúpy bol" (Robert) - v prípade "Bloodflowers" nik z kolegov s nápadmi do procesu nevstupoval, okrem Simona Gallupa, ktorý skomponoval hudbu pre "Last Day Of Summer". Aká bola reakcia kapely na túto zmenu?
"Neviem," povie Robert a zmĺkne. "Ale samozrejme, že viem. Samozrejme, že to pre nich nebolo také zábavné, ako pri nahrávaní "Wild Mood Swings". Ale na samom začiatku som im vysvetlil, že zábava v tomto prípade tu nemá svoje miesto. Simon s Rogerom boli prítomní aj pri nahrávaní albumu "Disintegration" a tak ako vtedy, aj toto nahrávanie doslova nenávideli. Síce milujú výsledok a následné turné si doslova užívali, ale prácu na samotnom albume - aj vtedy som bol iný, keďže som presne vedel, čo chcem. K Rogerovi som niekedy doslova pristupoval ako šialenec, pretože som ho nevedel nijako donútiť, aby nehral tak čisto. Samozrejme, že som mu to všetko šepkal, no on sa z toho kompletne zbláznil. S "Bloodflowers" som bol niekoľko mesiacov doslova posadnutý, pretože som mal úplne jasnú predstavu o tom, čo chcem počuť. Videl som, ako Simon s Rogerom na seba hľadia a pohľadom si hovoria, "Do riti, už je to tu zasa...", no myslím, že ten výsledok je tomu všetkému zadosťučinením. Kapela si užila mnoho stresu a nakoniec som na to všetko zostal sám. Všetci sa zbalili a zmizli, pretože mali pocit, že by som ich aj tak nepočúval. Vokály som teda musel nahrať úplne sám. Ale keď sa vrátili, celé si to vypočuli, uznali, že je to fantastické dielo."
Samotné nahrávanie sa uskutočnilo v St. Catherine, na tom istom mieste, kde sa nahrával aj album "Wild Mood Swings". Možno aj preto, že Robertovi sa oblasť okolo Bath páči a rád sa prechádzal po tamojších poliach po piatej ráno, čo skončil nahrávanie. V porovnaní s rokom 1995 však mali omnoho menej času, nakoľko Jane Seymourová sa do vily chcela skôr, či neskôr nasťahovať. Robert sa týmto faktom nezaťažoval, nakoľko mal presný časový plán, v ktorom chcel zachytiť to množstvo nápadov čo najväčšou intenzitou. Mimo vokálov nahrali všetky skladby za tri mesiace. Potom sa Robert presunul do londýnskych RAK štúdií, kde The Cure kedysi nahrali albumy "Pornography" a "Disintegration", a nahral k skladbám vokály.
"Bolo skvelé sa na tie miesta vrátiť. Prvú noc som počúval "Pornography". Na tie časy mám fantastické spomienky, hoci boli trochu zložité. Štúdio mi dalo pocit, že robím niečo dôležité. Ale myslím, že som práve vtedy prežíval akúsi krízu sebadôvery. Keď som sa pokúšal spievať v St. Catherine, pomyslel som si, prečo by mali niekoho zaujímať veci, ktoré sa snažím povedať. Vedel som, že takýmto pochybnostiam som sa pri "Disintegration" vyhol, tak som sa vrátil do RAK štúdií. A ono to fungovalo, každý deň som naspieval jednu skladbu a za dva týždne bol album dokončený."

No potom mal tej kapitálnej horlivosti už dosť. "Nechcel som ten album na tom mieste mixovať. Dva týždne som strávil v londýnskom hotely a už ma z toho príšerne bolela hlava; hluk z premávky, špina, všetci tí ľudia... tak sme sa presunuli na vidiek, do štúdia, ktoré si práve otvorili Genesis a my sme tam boli úplne prví. Pripomína to tam farmu. Bolo tam úžasne, práve začínalo leto a album dostal ten správny šmrnc. Mám pocit, že ak by to bolo mixované v Londýne, tak by sa ta to zvrtlo do agresie."
No aj napriek tomu je "Bloodflowers" stále ďaleko ťažší a tvrdší album, než ten posledný. Ďalším dôvodom tejto skutočnosti je fakt, že Robert zmenil svoj postoj ku gitarovým sólam, ku ktorým mal po celé roky skôr hippisácky postoj. Ak už nejaké sólo potreboval, tak ho zveril svojmu gitaristovi Porlovi Thompsonovi. Teraz nájdete dlhé gitarové pasáže v skladbách "Watching Me Fall" a "Bloodflowers". Druhý gitarista Perry Bamonte sa musel stiahnuť do úzadia. Na každom mieste albumu chcel totiž Robert gitarový zvuk presne podľa svojich predstáv.
"Čo sa tohto týka, mal Perry k tomu dosť pohodový prístup. Chcel som mu ukázať, ako by mal hrať určité skladby a on sa ma spýtal, prečo si to nechcem urobiť po svojom. Takže na albume je zopár skladieb, kde nehrá vôbec, ale jeho to netrápi. Nemalo zmysel mu hovoriť, čo chcem počuť a o dva dni si to po svojom nahrať tak či tak. Solídne veci ale hrá v skladbách "Out Of This World" a "39". Ale sóla sú všetky moje," Robert sa uškrnie, "to preto, že chcem tohto roku vyhrať niektorú z gitarových cien."
Ale to nie je všetko, vďaka čomu má nový album tak silný zvuk. Zatiaľ čo "Disintegration" obsahuje aj popové single ako "Lovesong", "Bloodflowers" je extrémne temný, komplexný album - prvý od čias "Pornography" z roku 1982 - a neobsahuje žiaden singel. Zámerne.

"Pamätáte sa na "Galore"?" spýta sa ma. Samozrejme, druhá singlová kolekcia po "Standing On A Beach", ktorá vyšla v roku 1997. "Tomu albumu sa nerobila takmer žiadna propagácia. Dokonca v mojej rodine sa našli ľudia, ktorí ani nevedeli, že to vyšlo. Dôvodom bol ťažký spor, v ktorom som bol s Polydorom a Elektrou. Oni chceli mať na tom albume skladby zo "Standing On A Beach" a zopár skladieb z poslednej dekády, čiže normálny "greatest hits" album, pretože by sa tým oslovilo viacej ľudí. Viete, veci ako "Boys Don´t Cry" a podobne. Ja som však nič také nechcel. Pre mňa, ak by sme tam dali staré skladby, by to bolo ako priamy útok na fanúšikov.
Ale oni o tom nechceli ani počuť, boli ako malé deti. Doslova mi povedali, že ak to chcem po svojom, tak nech nerátam so žiadnou propagáciou. Pomyslel som si, srať na to, tak nebude žiadna propagácia. A oni k tomu vydali čo najmenší počet kópií. Napriek tomu, že sa prvé vydanie v Británii rozpredalo do jedného týždňa, nedostali sme sa s tým albumom ani do Top40. Jednoducho v obchodoch viacej kópií nemali. Bolo to parádne v prdeli. No a toto je moja malá pomsta - album neobsahuje jediný singel. Ani jeden!"


V máji pozvali The Cure zopár dôležitých ľudí z nahrávacích spoločností na vypočutie albumu a veľmi pozorne sledovali ich reakcie na jednotlivé skladby: samozrejme, že vybrali dve skladby, ktoré sa im z albumu najviac páčili. "Samozrejme, ako malé deti," vysvetľuje Robert. "Ak raz naozaj skončíme, tak album najväčších hitov skompilujem ja sám, čo budú samozrejme nenávidieť, pretože ani na ňom nebude jediný singel."

Nech už to bude kedykoľvek. Možno v roku 2020, kedy Robert ako šesťdesiatnik ukončí štyridsaťročnú kariéru The Cure. A možno skôr. Alebo nikdy.

zdroj: Zillo Magazine, 02­/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi