Urobil som si to po svojom - 10/2000


Rozhovor z príležitosti austrálskeho Dream Tour


"Chcete byť rockovou hviezdou?" Toto je presne ten druh reklamy, ktorý vás buď pritiahne alebo prinajmenšom upúta vašu pozornosť. Samozrejme, že aj v tomto prípade šlo iba o chorý výmysel "manažérov" zahľadených do samých seba, ktorí sa neustále snažia nájsť spôsob, ako čo najrýchlejšie zbohatnúť. Pred 23 rokmi si takýto inzerát v príslušnej sekcií magazínu Melody Maker prečítal aj vtedy 18-ročný Robert Smith. Inzerát uverejnila nemecká nahrávacia spoločnosť Hansa. Smith dal teda dohromady kapelu, dal jej názov Easy Cure a nahral prvú demopásku, tak ako to požadoval inzerát.

O 23 rokov neskôr je 41-ročný Robert Smith jednou z najuznávanejších ikon populárnej hudby, večne mladý symbol a srdce večne nespokojných. Od samého počiatku má The Cure pevne pod kontrolou a ako povedal, sám je zodpovedný za tých niekoľko zmien v zostave kapely, ktoré vždy korešpondovali s jeho osobnými zmenami.

Ak by sme mali dlhovekosť The Cure zhodnotiť retrospektívne, tak ich prvé austrálske turné prebehlo v roku 1980, čiže presne pred 20-timi rokmi, za ním nasledovalo Faith tour z roku 1981 a po ňom sa tu objavili opäť v roku 1984. Odvtedy až do roku 1992, kedy si ich tisícky fanúšikov doslova vyžiadali legendárnou petíciou, sme ich na našom kontinente nevideli. Je doslova ťažké uveriť, že sme museli čakať opäť celých 8 rokov, aby sme si ich mohli opäť vychutnať.

"V podstate," začne Robert Smith rozhovor z pohodlia svojho domu v Brightone, "to bola ďalšia petícia, ktorá podporila naše rozhodnutie vrátiť sa opäť do Austrálie. Boli sme trochu frustrovaní, že sme museli vynechať Austráliu z nášho plánu v rámci turné v roku 1996."

Smith umiestnil svoju skupinu priamo do sŕdc a myslí fanúšikov, ktorí majú pre ich hudbu vrodený cit a jedinečnú loajalitu. A tí sú osemročnou "odstávkou" už doslova vyprahnutí. Na jednej strane vydali The Cure komerčne úspešné single ako "Friday I´m In Love" (1992), no takisto si získali vysoký kredit albumami, ktoré, ako poznamenal Smith, oslovujú veľmi rôznorodé publikum, no to je omnoho menej vrtkavé a publikum popových FM rádii.

"Vždy sme sa snažili nejako to rozdielne publikum trikmi udržať v pozornosti. Myslím, že v skupine vládne akási integrita, ktorá je vnímaná práve cez veci, ktorým sa venujeme. Ľudí jednoducho zaujíma, čo chystáme..."

Ak je jeho publikum neustále v akomsi napätí a očakáva, čo všetko príde, tak je to možno preto, že Smith sám so sebou vedie boj o udržanie "firmy" pri živote. Pri vydaní posledného albumu "Bloodflowers" totiž poznamenal, že by mohlo ísť o skutočne posledný album skupiny. Dnes si však už nie je celkom istý.

"Nahrávanie albumu "Bloodflowers" bolo zamýšľané ako práca na poslednom štúdiovom albume, ale radosť, ktorú som z jednotlivých koncertov v tomto roku postupne získaval, trochu zmenila môj pohľad na vec. Ešte nikdy som si neužíval pobyt v skupine ako tento rok, a to vravím s ohľadom na celé tie roky života v Cure. Nikdy som si nemyslel, že niekedy zažijem toľko spokojnosti ako na pódiu, tak aj mimo neho. Hráme skutočne skvele a naše koncerty a publikum sú fantastické. Prišiel som na to, že by bolo teraz pekne hlúpe povedať "tak to teraz stopnime". Možno budem v pokušení po tomto turné po Austrálii niečo nahrať, len zo zvedavosti, čo sa udeje. Ale nemyslím si, že by to nefungovalo. No žiadne dlhodobé plány nateraz nemám. Ak by "Bloodflowers" naozaj skončil ako posledný štúdiový album The Cure, tak budem neskutočne spokojný. Malo by to svoj zmysel, veď bol nakoniec tak plánovaný."

Z čoho vlastne tá spokojnosť vychádza?
"To netuším. Momentálne to tak cítia všetci. Máme spoločný cieľ a keď sme na pódiu, tak na ňom vládne skutočné vzrušenie, a aby som bol úprimný, takéto niečo sme postrádali celé roky. Celé posledné roky sme dokonca odohrali množstvo festivalových vystúpení po Európe a Amerike, a keď som zišiel vždy z pódia, tak som necítil vôbec nič. Ale po každom koncerte v tomto roku som z pódia odchádzal s pocitom, ktorý som poznal pred mnohými a mnohými rokmi. A pre mňa samého je takýto pocit obrovským zdrojom spokojnosti. Pre taký pocit som schopný pokračovať. Lenže, keď nie som v kontakte so skupinou, tak to viac robiť jednoducho nechcem."

Jednoducho je šťastný. Žartuje, smeje sa a dokonca žiada spojovateľku, aby umožnila pokračovať v rozhovore aj po uplynutí objednaného času, keď nás upozornila, že náš objednaný čas o chvíľu vyprší. Ako bol povedal, pred mnohými rokmi bol takým hĺbavým typom človeka, ovplyvnený tvorbou Alberta Camusa reprezentoval post-punkovú anglickú scénu. Za týmto vyjadrením nasledovalo zopár výbuchov smiechu. Bol až príliš zaneprázdnený zdôvodňovaním skladieb ako "Killing An Arab" novinárom, ktorí nerozumeli ani dielam existencionalistov zo Severnej Ameriky. No a potom zakladajúci člen, Lol Tolhurst, napadol Smitha na súde za nevyplatené tantiémy z albumu "Kiss Me...", čo ho ani v najmenšom nepotešilo. Smith totiž vyhodil Tolhursta zo skupiny v roku 1989, v podstate preto, že sa už na tvorbe skupiny ničím nepodieľal. Tolhurst v posledných rokoch aj tak pôsobil, akoby ku skupine vôbec nepatril.

"A verte mi," povie Robert medzi záplavami smiechu, "to nebolo to najhoršie na Lolovi."

"Bolo to od neho inak trochu pochabé," povie na adresu nárokov Lola Tolhursta, "pretože už predtým, ako sa do toho pustil, vedel, že má prehraté. Jednak do toho zaplietol zbytočne veľa ľudí a spôsobil dosť veľký zármutok."

A čo tvoje "krajčírske" obdobia? Je vôbec nejaké obdobie v tvojom živote, na ktoré si dnes spomenieš v pekných rozpakoch?
"Ani nie, teda okrem obdobia súvisiaceho s prvým albumom. Vtedy som nosil tie príšerne pochabé menčestrové nohavice, no boli pohodlné, dosť zniesli a veľa so mnou precestovali. Ale vážne, všetky naše "obdobia" sme prežili bez nejakej vážnej ujmy na zdraví. V UK momentálne zažíva boom nostalgia za 1980-tymi rokmi, je to doslova až trápne. Vtedy to bolo podľa mňa všetko totálne smiešne a nikdy by som nečakal, že sa toho niekedy ešte znova dožijem. No z toho obdobia je zopár fotografií, ktoré by som radšej nikdy nevidel. Teda, je takých viacej, pri ktorých len pregúľam očami, ale nie je na nich nič, čo by som nedokázal zdôvodniť mojimi alkoholovými excesmi."

Tá tvoja nalíčená tvár je všade rovnaká na tričkách po celom svete. To ťa musí tešiť, nie?
"Myslím, že máme šťastie v tom, že sa nám stále darí udržiavať akýsi druh obdivu a úcty, ľudia nás s úctou a pýchou nosia na svojich hrudiach. No na druhej strane, viete, tohto by som sa už rád aj zbavil. Dokonca keď aj vidím niekoho v tričku The Cure, tak to s nami vôbec nespájam. Príde mi to viac komické, to je imidž, od ktorého som na hony vzdialený."

A nevnímaš to niečo ako obchodnú značku tvojej "spoločnosti"?
"Ale áno. Moja nalíčená tvár, to je niečo ako logo. No rúž a husté strapaté vlasy, to je viac rozlišovací znak, než ja osobne."

Môžeš teda povedať, že dnes si šťastnejší, ako pred 15-timi rokmi?
"No to jednoznačne. Čo je však až neuveriteľné, pred 15-timi rokmi som chcel presne toto, toto všetko, čomu sa venujem a čo prežívam teraz."

Môžeš to teda definovať?
"No, nemusím pracovať," zasmeje sa. "Splnila sa tak moja celoživotná ambícia. Dožil som sa 40-tky a v podstate som neodpracoval jediný pracovný deň. Samozrejme, že som tvrdo na veciach pracoval, lenže keď máte z niečoho radosť, tak to za skutočnú prácu ani nepovažujete. Veci, ktoré ma pred 15-timi rokmi trápili boli v podstate založené na neistote typu "čo bude po tom, keď sa to všetko skončí." Vedel som, čo presne chcem, no nevedel som, či to niekedy naozaj dosiahnem."

A čo zvykneš robiť, ak nie si práve v úlohe kreatívnej sily The Cure?
"No, navštevujem priateľov, trávim veľa času so svojimi synovcami a neterami (tí sú vo vekovom rozpätí od batoliat až po 21). Nedávno som sa vrátil z turistickej "dovolenky" a trochu som sa aj samovzdelával, prečítal som "Oxford Companion to Philosophy". V podstate sa venujem veciam, na ktoré si normálni ľudia nájdu čas iba mimo práce. Mám jednoducho šťastie, viem to. Nik, okrem mojej mamy, mi nepovie, čo by som robiť mal a čo zasa nie. No moja mama má ešte stále nado mnou akúsi zvláštnu moc. Ale musím povedať, že mi to v mnohom pomáha."

Nebodaj ťa stále núti, aby si si našiel skutočnú prácu.
"To ju už prešlo. Jednoducho to vzdala. Tento rok sa bola pozrieť na náš koncert v Paríži a bola doslova ohromená. Teraz sa mi dokonca pletie do mojich záležitostí."

zdroj: The Drum Media, 03­/10/2000



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi