Som plný nekonečnej túžby zomrieť - 10/1985


Dva dni na turné s Robertom


Päť hodín večer. Ako vždy s meškaním, autobus The Cure zdoláva posledné míľe do Poole, kde odohrajú večerný koncert. V samotnom buse to vyzerá tak, akoby sa všetci práve zobudili. Členovia kapely posedávajú zgrupení na jednom mieste, všetci oblečení v špeciálnych TEAMCURE tričkách, bez slov hľadiac s prižmúrenými očami niekam do prázdna. Niekde v zadnej časti autobusu si čosi šepkajú dve mladé Japonky, ktoré sprevádzajú kapelu na cestách od začiatku roka, kedy sa The Cure zastavili v Japonsku a sú rozhodnuté nevynechať jediný koncert celého turné. Kúsok od nich sedia zasa dve mladé punkerky s účesmi "ala Smith" - jedna si tupíruje vlasy, druhá hľadá mejkap vo svojej školskej taške. Z audio súpravy, ktorou je bus vybavený, za ozývajú temné zvuky undergroundových The Psychedelic Furs. Všetko je presne také, aké by ste očakávali na cestách s The Cure - teda okrem toho, že Roberta Smitha nikde nevidieť.

Zrazu čosi zarachotí, nasleduje zopár stonov a povzdychov zo zadnej časti busu, kde sú postele. "Nazdar," zašepká Robert šuchtajúc sa smerom k nám a pretiera si oči, ktoré sú stále v polospánku. Zvalí sa hneď vedľa klávesáka Lola Tolhursta a obaja sa začnú smiať na úryvku, ktorý si práve Lol čítal. "Vražda! Smrť! Šialenstvo! To je moja partia," zašepce. Všetci vybuchnú smiechom a Robert sa vracia späť do postele...

Stretol som sa s ním až po koncerte, ležal práve hore značky na podlahe v šatni. "Ak by som teraz stál," vysvetľuje, "tak by som sa kolísal. Je celkom zábavné takto hľadieť na svet. Vidíš ľuďom až do nosa!"

Treba priznať, že momentálne Robert veľmi prívetivý nie je: "Dnes som si to vôbec neužil," priznáva. "Cítim, že som chorý a spieval som úplne hrozne." Zároveň priznáva, že to má čo dočinenia s tým, ako kapela strávila posledné dva dni. Všetko to bola vlastne jedna obrovská párty. "V noci som spal iba hodinu," zahundre. "Mám pocit, akoby sme boli na turné už tri mesiace."

Aj na to doslova vyzerá. Celé jeho telo je ako jedna obrovská modrina. Prečo aj nie, veď aj tentoraz sa do autobusu vrútili až po tri a pol hodinovej hostine, ktorá v sebe zahŕňala aj niekoľko fliaš brandy značky Armagnac, ročník 1943. "Tancovali sme v autobuse všetci v kope, zatiaľ čo ten sa rútil stovkou. Hádzalo nás to na všetky strany. No boli sme takí opití, že sme si to ani neuvedomovali."

Okrem množstva modrín má popísané doslova celé ruky. "Aha," vysvetľuje, "tu je napísané, že 'som plný nekonečnej túžby zomrieť'. S týmito slovami som sa zobudil dnes ráno a rozhodol som sa si to napísať na ruku, aby ich slová nezabudol."

V momente ako začínal sám seba ľutovať mu do tváre, smerom od ľavého ucha, vletel ušatý pes. Plyšová hračka patriaca jednej z troch Robertových dlhovlasých neterí, ktoré sa dnes večer pridali ku skupine spolu s ich 44-ročným otcom, Robovým starším bratom Richardom, ktorý "žije svojim vlastným hippisáckym životom na farme vo Walese."

Dve z neterí obšťastňovali Roberta priam mamičkovskými bozkami a Jamie (má 5) to vysvetlila úplne jasne, "poznáme ho, pretože je v novinách". A samozrejme sa tu potuluje aj nejaký fanúšik, ktorý podotkol, že najlepšia pieseň koncertu bola práve tá posledná, "pretože sa v nej hralo na trúbku." Robert, ako vždy veľmi zdvorilí, mu vysvetlil, že to bol saxofón, no zároveň súhlasne dodal, "Posledná skladba je vždy akousi našou čerešničkou na torte a dnes sa naozaj vydarila. Bolo to ako prúd sĺz v daždi, pretože som bol dosť nervózny. Neznášam pocit, kedy nemám rád koncerty, pretože potom celý ten deň pôsobí ako zbytočný."...

"Cítim sa hrozne." Na druhý deň popoludní sme dorazili do obrovskej, no opustenej Shepton Mallet haly, kde majú The Cure odohrať večer koncert. Robert si opäť ľahol na zem, tentoraz sa rozložil na schodoch pred šatňou. Všetci sa oňho starajú, je po opici, hoci včerajšia nočná párty v hoteli nebola až taká divoká. "Nikdy sme neboli rock´n´rollovou skupinou, ktorá po sebe necháva v hoteli spúšť," dostane zo seba, "ale oslavujeme takmer každý deň."

Práve preto teraz zúfalo túži po nejakom povzbudzováku. Poslal bassáka Simona Gallupa zohnať nejakú zmrzlinu alebo Ribenu a medzitým objavil nejaké sladkosti, do ktorých sa hneď pustil. Problém je, že kŕmiť sa ležiac na zemi nie je až také jednoduché, takže po chvíli mal celú tvár zašpinenú. Aby toho nebolo málo, celé to zmixoval pohárom mlieka, ktorý vypil jedným dúškom, medzitým mu do tváre spadli jeho husté vlasy a časť z nich sa mu dostala do úst. To sa však už okolo neho nazhromaždilo okolo neho zopár fanúšikov. "To je sila, na chvíľu sa človek niekde zloží, aby si v tichosti oddýchol a čo sa stane?," zahundre si, "obklopí ho 30 alebo 40 ľudí."

Postavil sa a stiahol ma so sebou do stredu veľkej plochy, kde si opäť ľahol a začal mi rozprávať "o všetkých klamstvách, ktoré som povedal ľuďom počas poskytovania rozhovorov. To preto, že vždy poskytujem veľa rozhovorov. Ak by som to nerobil, tak by som sa strašne nudil. Je to presne to isté, ako keď máš príliš veľa vlastných fotografií a vidíš ich takmer všade - skončíš tak, že znenávidíš pohľad na samého seba. Začal som s tým, pretože mne sa nikdy nič mimoriadne nestane a teraz odo mňa ľudia doslova očakávajú extravagantnosti."

Tak napríklad prezradil, že všetky tie príbehy o tom, ako si osvojil jahňa a zobral ho so sebou na turné, sú čisté výmysly. Zároveň sa zachichotal a dodal, že bulvár to doslova "žerie": "Klamal som doslova vo všetkom. Povedal som, že naše kostýmy navrhuje Jean Paul Goude a oni mi uverili!!"

Nie je problém prísť na to, že Robert Smith neberie celú tú mašinériu popovej hviezdy vôbec vážne. Je pravda, že pred troma rokmi sa bol ochotný toho všetkého vzdať, no namiesto toho si urobil zo všetkého srandu v podobe singlových nahrávok, "kedy som zo všetkých tých skladieb, ktoré nenávidím, vybral to najhoršie - bol to zámer, ako to všetko navždy zabaliť." Lenže ľudia si skladbu "Let´s Go To Bed" zamilovali a dnes dokonca aj Robert s viditeľnou pýchou prizná, "Je taká chytľavá."

Nech už je to akokoľvek, Robert priznáva, že sa príliš netrápi tým, koľko nahrávok predajú: "Je to zbytočné. Ak má jedna osoba rada našu nahrávku z konkrétneho dôvodu, tak je to cennejšie, ako keď si tú nahrávku obľúbi 100 ľudí vďaka rotácií Radia 1!!" Zároveň mu tá myšlienka príde odporná, "V tom rádiu sú schopní hrať do nekonečna, celý deň, nahrávky Russa Abbota!" Takže, možno nakoniec klamal aj v tom, keď tvrdil, že mu na predaji nahrávok nezáleží, nakoľko s iskrou v oku vyhlásil, že novému singlu "Close To Me" sa celkom dobre vedie.

"Vždy som vravel, že nikdy z albumu nevydáme dva single," povedal v miernych rozpakoch, "no bol som v pokušení, pretože nám všetci vraveli, že ak to raz urobíme, tak s tým dosiahneme prvé miesto v rebríčkoch." Sám vie, že sa tak nestane, ale stále chce, aby sa to dostalo k čo najviac ľuďom, ako je len možné a zhliadli aj brilantné video, ktoré singel na jeho púti sprevádza.

"Tá skladba má trochu klaustrofobický nádych. Nie v zmysle fyzickom, skôr je to o tom, ako sa môžete cítiť stiesnene aj v obrovskej miestnosti, ak ste tam s nesprávnymi ľuďmi. Video je tiež v skutku majstrovským dielom (celá skupina je zavretá v obrovskom šatníku, ktorý zletí nakoniec z vysokého merského útesu). Z útesu na Beachy Head zhodili tri prázdne skrine a dokonca použili hasičské zariadenia, aby dostatočne naplnili skriňu, v ktorej sme boli zavretí. Problém bol, že voda v hydrante bol napustená celých šesť týždňov, bola parádne odporná a na druhý deň mali všetci žalúdočné problémy."

No stálo to za to - hlavne z "umeleckého" hľadiska, nie preto, že by kvôli tomu nejako extra zbohatol: "Keď mám pocit, že mám príliš veľa peňazí," prezradí, "mám tendenciu ich rozdať charitám a na podobné veci. Mám prazvláštny zmysel pre morálku: Nemyslím si, že by niekto mal mať príliš veľa peňazí, napr. ja mám všetko, čo chcem a čo naozaj potrebujem - nenávidím, keď mám príliš veľa vecí. Pred štyrmi, či piatimi rokmi som sa zbavil doslova všetkého, pretože som začal zhromažďovať doslova všetko. Mal som dokonca bergamský koberec, ktorý som dovliekol z jednej vydarenej nočnej párty. Hmm... viete, ak uprostred noci začne u vás horieť, tak jediná vec, ktorú by ste si mali naozaj vziať, je váš plyšový medveď."

Správne, Robert priznal vlastníctvo plyšového medveďa. "Dostal som ho v deň, kedy som sa narodil... a je nasiaknutý slzami." A je to naozaj to jediné, čo by narýchlo so sebou vzal? Zamyslí sa trochu vážnejšie. "Jasné, teda okrem Mary, tú by som vzal tiež."

Samozrejme, Mary, dievčina, s ktorou sa túla životom už od čias, kedy ešte nevydávali albumu a ktorú starostlivo skrýva pred očami verejnosti. "V mojom druhom živote," povie a pohľadom zavadí o fanúšikov, ktorí prichádzajú na koncert, "si chcem užívať čo najviac súkromia. Nikdy neodpovedám, ak niekto klope na naše dvere a iba ľudia zo skupiny a náš manažér majú moje telefónne číslo. A nakoniec, náš telefón nezvoní, takže si ho ani nevšímam. Z času na čas, keď okolo neho prechádzam, ho dvihnem, či náhodou nie je niekto na druhej strane."

Nejak sme sa vrátili k tému fanúšikov, ktorý sa zoskupovali do radu a postupne prechádzali do vnútra haly. Zopár z nich sa jednoducho nedalo nevšimnúť, napríklad malý chlapík, ktorý sa snažil zastrčiť do davu, hoci si všetci zaplatili za koncert rovnako. "Mňa si nikto nevšíma," zachichoce sa s úľavou. "Nik tu vo vnútri nevie, kto som. Zvláštne je, že čím menej sa snažím ponášať sám na seba, tým viac ľudí prichádza na koncerty..."

"Inak, zvyknem byť v pohode," zafučí trochu nešťastne a opäť si ľahol. The Cure dostali v pravidelnom zápase s technickým štábom, ktorým si krátia chvíle pred koncertom, výprask 1:6 a Robert sa snaží vrátiť dýchanie do kľudu, aby zvládol koncert.

Po samotnom koncerte však neskrýva menšie sklamanie. "Ak sme v kondícií, tak sme lepší než ktokoľvek. To nie je žiadne namyslenosť, takí jednoducho sme. No niekedy, hlavne keď mi odchádza hlas, vieme byť doslova príšerní."

No zdá sa, že si to všetci užili. "To áno," dodá súhlasne. "vždy k tomu pristupujeme doslova profesionálne. To by bolo predsa voči tým ľuďom, ktorí si za to zaplatili, neférové. Nezaplatili predsa preto, aby videli šuchtajúcich sa blbcov, nie? My vieme byť ohromní."

"Dni ako tieto," povzdychne si, "chcem aby rýchlo skončili. Je to trochu hrozné, želať si, aby dni čo najskôr pominuli, no niekedy sa tomu nedá vyhnúť. Kopnite ma za to do zadku, ale inak to nejde, viem, že je to veľmi zlý prístup k životu." Zajtra ich čaká deň voľna, takže sa bude cítiť možno lepšie. "Idem všetkým zavolať, že si urobím pauzu," povie s úškrnom v tvári, "jednoducho zostanem celý deň v posteli."

zdroj: Smash Hits, 22.10.1985
autor: Chris Heath



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi