Nad vrcholom - 06/1984


Jednoducho pestrofarební The Cure


Robert Smith je stále nažive a pripravený na ďalší odpal. Na rozdiel od jeho očakávaní, v roku 1984 úspešne oslávil 25-rok svojho života. Nenasledoval osobnosti, ktoré obdivuje (spisovateľ Dylan Thomas a spevák Ian Curtis), ale sa vybral cestou vlastnou, cestou tvrdej práce. A jeho snaha bola odmenená: "The Top" - aktuálny album The Cure, dosiahol vrchné priečky albumových hitparád, holandské koncerty boli beznádejne vypredané, no a singel "The Caterpillar" je ich štvrtým, ktorý sa dostal do britskej Top10. The Cure sú na vrchole, a to nie je samozrejme všetko.

Pošuškáva sa toho viacej. Na konci minulého roka sa Robert Smith nechal počuť, že rozhodne nechce uviaznuť v sieti nahrávacích spoločností a počas turné, minulý mesiac, presiakli v holandskej tlači informácie, že album "The Top" bude mať nasledovníka v podobe live dvojalbumu a ten by mal byť definitívnou bodkou za kariérou The Cure.

Je však možné, že je to celé klamstvo, nakoľko Robert Smith klame s nesmiernym potešením. "Udržať veci v statuse záujmu a zmiesť ľudí... o to presne ide. Takto totiž nik netuší, čo sa bude diať."

No na druhej strane je nesporné, že sa dočkáme live albumu. Toto leto Robert Smith sám seba zmaže z povrchu zemského, aby mal dostatok času na výber tých najlepších skladieb z viac ako 100 hodín záznamov a tieto dostal na album, ktorý bude reflektovať na históriu The Cure.

Trilógia

Táto história sa píše už takmer osem rokov. Predtým tu boli albumy "Three Imaginary Boys", "Seventeen Seconds", "Faith", s ktorými dosiahli nové pozície, zatiaľ čo s albumom "Pornography" dosiahli bod, z ktorého už nebolo návratu. Kritici nešetrili komentármi, hlavne nie vtedy, keď koncerty prerástli do niečoho, čo sa dalo veľmi ťažko chápať a samotní aktéri, Smith, Gallup a Tolhurst, neboli s touto transformáciou spokojní.

Bassák Simon Gallup mal toho na konci už dosť a rozhodol sa skupinu opustiť. Zostávajúce duo si na pár mesiacov dalo pauzu, po ktorej sa znovu dali dokopy a sľubovali zlepšenie. Spevák sa za ten čas stal aj gitaristom Siouxsie and the Banshees na plný úväzok a ešte k tomu vytvoril so Stevenom Severinom (Tha Banshees) a Andym Andersonom (bubeník The Brilliant) projekt The Glove.

Zdalo sa, že The Cure povedali všetko. Z počiatku chceli Smith s Tolhurstom nechať všetko tak, ale keď Polydor vydali singel "Let´s Go To Bed" aj proti ich vôli, rozhodli sa ešte pre ďalšie dva "ľahké" single.

Po "The Walk", druhej časti singlovej trilógie, sa na trhu objavila kompilácia "Japanese Whispers" a po vydaní tretieho singla, "The LoveCats", sa duo rozhodlo nahrať ďalší album.

"Let’s Go To Bed", "The Walk" and "The Love Cats" boli ich jednorázové záležitosti. Robert Smith chcel jednoducho vytvoriť komerčné, bezvýznamné, single a dokonca s nimi ešte aj uspel. No rozhodne s tým neprestal, nakoľko na začiatku tohto roka sa spomenutá trilógia rozrástla o ďalší svižný kúsok. Dokonalá "The Caterpillar". A zrazu sa stalo presne to, čo Smith vždy chcel: zrazu mali veľké publikum a The Cure začali zarábať peniaze. Alebo nie?

Odmietnutie

"To sú len reči," vysvetľuje čiernovlasý spevák. Všetko, čo je na albume, je výsledkom jeho pocitov v období "Let´s Go To Bed", jednoducho nechcel, aby boli jeho skladby o útrapách tohto sveta. Hoci tie skladby boli komerčné, napísal ich so zámerom dobiť rebríčky a zarábať tak veľké peniaze.

A čo "The Caterpillar"?
"To, že tá skladba je rovnakého razenia ako predošlé tri single, to je len zhoda náhod, v období, keď som ju napísal som u vôbec nechcel komponovať tie lacné skladby. A je fakt, že celá tá panika okolo tých singlov, to bola len nafúknutá bublina, ktorá spľasla. No dobre, naozaj som ich napísal preto, aby sme sa dostali do rebríčkov, ale aj pri "Charlotte Sometimes" a "Boys Don´t Cry" som očakával, že budú super úspešné a napokon sa predávali ešte v menšom množstve, než ktorékoľvek iné nahrávky The Cure. Tak som sa cele tej myšlienky byť komerčne úspešný vzdal. Tak by sme totiž boli schopní vydať úplne všetko, single, albumy, čo sa nám páčia a to by bolo presne to, čo sme na začiatku chceli s The Cure dosiahnuť."

"Všetky tie spomenuté single nevnímam ako zradu voči loajálnym Cure fanúšikom, pretože to, čo sme vlastne chceli urobiť, bolo udržať si vlastnú existenciu. Ten skeptický postoj je výsledkom akéhosi "uctievania hrdinov"."

"Mnohí z tých starých fanúšikov sa považujú za "kontrolórov kvality", no ja komponujem hudbu a ak sa im nepáči, bude vždy dostatok tých, ktorým sa páčiť bude."


Takže Robert Smith dosiahol bol, kedy robí to, čo má najradšej. Takto natočil aj videoklip k "The Caterpillar", v ktorom zachytil vlastný imidž, tak, ako sa jemu pozdáva a ak sa ho na to ľudia spýtajú, prehodí tému na The Glove a na jeho odchod zo Siouxsie And The Banshees, s ktorými ako gitarista hrával tri roky, no posledných šesť mesiacov to už berie zľahka. Jeho gitarové aranžmány môžete počuť na albume "Hyena", ale produkcie sa nakoniec vzdal. "Turné s The Banshees je plánované do konca augusta a potom možno príde čosi iné. Mám toho veľa a nemám na seba vôbec čas. Chcem spievať a komponovať pre The Cure, takže pre mňa nie je problém The Bashees opustiť."

"Album "Blue Sunshine" od The Glove, to bola spontánna spolupráca, niečo, čo sme vôbec neplánovali. To nebolo o tom, že by som sa ráno zobudil s pocitom, že by som mal vyraziť do štúdia a pracovať na novej nahrávke The Glove. To by sme jednak postupovali akoby podľa predpisu a také čosi ja nechcem. Nakoniec, aj v tomto prípade jednoducho nastal správny moment, kedy som to všetko opustil." Teraz má Smith plné ruky práce s The Cure. Promo albumu "The Top" spolu s následným turné si vyžiadalo celé tri mesiace. A samozrejme tentoraz naňho všade čakali celé hordy novinárov so žiadosťou o interview. "Ja sa necítim ako nejaká hviezda. Nechápem, prečo tých ľudí zaujíma môj názor a prečo by som im hlavne mal hovoriť pravdu. Na svete je veľa ľudí, ktorí vedia viac než ja."

Imidž popovej hviezdy znáša veľmi ťažko sa snaží sa mu zo všetkých síl nepodľahnúť. "Ak si nedávate pozor, tak vás úspech môže negatívne ovplyvniť. Nežijem v Londýne a rozhodne na ulici neokrikujem dievčatá štýlom: "hej zlatko, ja som z The Cure." Úspech pre mňa nič neznamená, pretože viem, že to čo sa stalo mne sa môže stať komukoľvek inému.

Je to všetko len mýtus, ktorý okolo vás vytvoria ľudia, syndróme slávy a ak nehráte ich hru, sú sklamaní. Samozrejme som rád, že vďaka tomu všetkému sme boli schopný nahrať nový album, ale sláva na jeho pozadí rozhodne nie je."


Prirovnanie

Robert Smith vyhlásil, že úspech mu je ukradnutý, ako aj všetká komercia a možno práve táto domnienka je dôvodom postrádania singlových hitov na ich koncerte vo Vredenburgu. Opäť totiž odohrali väčšinou temné záležitosti z albumov "Seventeen Seconds", "Faith", "Pornography" a "The Top" (posledný album, s ktorým dosiahli najväčšie úspechy v kariére).

Celý set, spolu so zasnenými farbami svetelného parku a dymu, vytváral mystickú atmosféru a doslova si to pýtalo v mysli divákov asociáciu s psychedelickou hudobnou scénou. No napriek tomu, že The Cure boli označený za Pink Floyd 1980-tych rokov, Robert Smith, ktorý voči drogám nemá žiadnu averziu, o takomto prirovnaní nechce ani počuť. "Je pochopiteľné, že ľudia neustále vyhľadávajú prirovnávania, ak po prvýkrát uvidíte vajce, poviete, že vyzerá ako loptička alebo rugbyová lopta, no tomu, kto sa o stvorenie toho vajca postaral, je to úplne jedno. Napísal som, naspieval a nahral všetky skladby pre album "The Top" a práve preto sa nepotrebujem zaoberať takýmito prirovnávaniami. "The Top" nebol v mojej mysli ničím iným, než "The Top" albumom. No ľudia budú vždy vravieť, že je to napáchnuté psychedéliou, že sme novou kapelou šesťdesiatych rokov a že dokonca napodobňujeme Millie Jacksona. Podľa mňa sme jednoducho prestrofarební."

Vedľajší účinok

Napriek serióznym textom a návratu k ponurnej hudbe, to všetko ako výsledok komerčného výletu, zvládli The Cure aj zmenu vlastného publika. Čiernoodenci zmizli a fanúšikovia vo Vredenburgu boli viac univerzálnejší a zároveň fanatickejší. Do vzduchu stúpali zapaľovače a počas skladieb sa tlieskalo, dokonca aj spievalo.

Smith nevidí dôvod, prečo by si to mal vážiť, dokonca niekoľkokrát sa od publika odvrátil s príšerným výrazom v tvári.

Bolo to prvé turné po dvoch rokoch a po prvýkrát, čo boli The Cure konfrontovaní so zmeneným publikom. Smithov verdikt je dosť tvrdý: "Neznášam jačiacich fanúšikov, obzvlášť keď sa po koncerte dobíjajú do šatne."

Odhliadnuc od toho je však spevák so svojou skupinou veľmi šťastný. Bolo to prvé turné s "novými" The Cure. Roberta Smitha a Lola Tolhursta sprevádzajú na pódiu klávesák/gitarista/saxofonista Porl Thompson, bubeník Andy Anderson a bassák Phil Thornally. Thompson hral v The Cure na gitaru už v roku 1976, kedy skupina začínala a neskôr navrhol obal albumu "Faith" a singla "The LoveCats". No a Phill Thornally po produkcii albumu "Pornography" ponúkol Smithovi svoje služby bassgitaristu. Posledné turné zhrnul Smith takto: "The Cure už nie sú tak pevný zväzok, ako to bolo kedysi, nemôže len sedieť a čakať, kým nahráme nový album, nakoľko všetci sme zapletení aj do iných projektov."

Je to nepokojný introvert. Tak ako na pódiu, tak aj mimo neho. Či už hrá na gitaru a kričí od srdca alebo sa krčí v hotelovom bare a popíja svoj koktail. Otázne je, či to všetko zvládne aj do desiateho výročia skupiny, ktoré bude o dva roky.

zdroj: OOR, Holland, 06/1984



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi