Svetlý tieň bledej tváre – 2000


Epitaf The Cure


"Väčšia časť môjho vlastného ja má pocit, že nastal dokonalý čas to všetko ukončiť. Opustiť ľudí. Som rád, že The Cure dokončili veci po svojom a že sme vnímaní ako jemne alternatívni v pravom slova zmysle tohto sveta. A myslím, že to je presne to, čo na skupine milujem. A to by mohol byť aj môj epitaf: "Takí sme naozaj boli, skutočne alternatívnou skupinou"." Vyhlásil Robert Smith, líder a skladateľ anglických The Cure.

Ikona alternatívnej hudby, líder The Cure, Robert Smith, má peniaze, vydarené manželstvo, vlastnú integritu a uznávaný nový album. Tak čo potom v jeho živote vyvoláva depresie? Nič a všetko zároveň. Utrpenie a bolesť srdca sú totiž štartérmi Smithovej kreativity. Sám seba ponára do emócií, charakterov a predstáv, ktoré vytvára. Zatiaľ čo ich starší fanúšikovia sa osobného pocitu úzkosti, ktorý v nich hudba The Cure tak intenzívne vyvolávala, postupne zbavili, sám Smith nie, nakoľko si to jeho umenie vyžaduje. Je to človek, ktorí miluje romantizmus skazy. A keď je niekto zaľúbený, ako môže byť vlastne nešťastný? Editor Beth Massa z Amazon.com sa porozprával s Robertom Smithom o jeho vnútornom rozpore, ktorý ho tak inšpiruje.

Keď som zistil, že nový album ponesie názov "Krvavé kvety", moja prvá reakcia bola, "To je tak typické pre Cure!". Je to ako paródia na samých seba, dúfam, že mi ale tento názor odpustíš. Kde má vlastne ten názov pôvod?
Pochádza z knihy listov Edvarda Muncha. V jednom z nich opisoval ako do nekonečna maľoval tie isté predmety. Snažil sa vysvetliť, ako vedel kedy mal zachytiť ten najsprávnejší pocit z niečoho; mal pri tom pocit, akoby fŕkal kvety krvou jeho vlastného srdca a potom tam použil to slovné spojenie "krvavé kvety". Ďalšia kniha, ktorú som čítal, boli básne z prvej svetovej vojny. Myslím, že to bola báseň od Wilfreda Owena. Opisoval niekomu chlapíka vedľa seba, ktorého zabil ostreľovač a krv vytekajúca z rany mu pripomínala kvet. Podľa mňa to bola jedna z tých podivných vecí, ktoré Munch vedel pozitívne využiť a Owen zasa negatívne.

Prehlásil si, že "Bloodflowers" je záverečnou časťou pomyslenej trilógie, ktorá začala albumami "Pornography" a "Disintegration". Je to niečo, čo si po celý čas plánoval?
Je to trochu vykonštruované. Dokonca na internete sa objavilo množstvo špekulácií o tom, ako a prečo sme jednotlivé albumy nahrávali. Ja som len načrtol predstavu, že ak sú "Pornography" a "Disintegration" prvými dvoma časťami akejsi trilógie, tak potom "Bloodflowers" pokladám za jej záver. To ostatné okolo toho už vytvorilo fanúšikovia, podľa ktorých tento album k tým dvom spomenutým doslova pasuje. Rozhodne však nejde o nejakú eklektickú, neusporiadanú nahrávku v štýle "Kiss Me..." alebo "Wild Mood Swings".

Nedávno som navštívil váš web a všimol si, že si vymenoval množstvo svojich pop-kultúrnych obľúbencov. V hudbe si spomenul dokonca niekoľko klasických umelcov, ako napr. Bacha, čo ma priviedlo k zaujímavému prirovnaniu: Robert Smith je barokovým umelcom uväzneným v pop-umeleckom tele.
Nie som si istý, či by to mohla byť čo len z časti pravda. Beethovenove symfónie patria pri počúvaní klasiky u mňa k tým preferovaným, ale čím som starší, tak čoraz viac preferujem práce od Mahlera.

Tak isto vraj počúvaš En Vogue, Jackson 5 a Earth, Wind & Fire.
Na tom zozname by sa objavilo viac takých "syrových" umelcov, keby som si bol od nich schopný kúpiť čo i len jediný album, no mal som v úmysle tam dať aj Genesis a ďalších strašných umelcov. No Foxtrot sa mi vážne páčia. A zdržal som sa zverejnenia niektorých mien, pri ktorých som mal dojem, že to už by bolo vážne trápne, možno aj preto, že okrem možno jedného dobrého albumu bola ich ďalšia kariéra čistá "pena".

Ale zopár vecí si pri zverejňovaní vynechal. Napr. tvoja najcennejšia vec? Nemusí to byť niečo hmatateľné.
Tak v takom prípade je to môj zmysel pre čierny humor.

Keď už si teda spomenul zmysel pre humor, tak jeden z najlepších textov, aké som kedy čítal, je práve text skladby "There Is No If" z aktuálneho albumu. A tu máme muža, ktorý narába s citovým momentom, v ktorom sa má priznať žene so svojou láskou. Prší a ona ho práve preto nepočuje, ešte si k tomu aj kýchne a on to musí celé zopakovať! Celý ten dôležitý moment je preč. V zopár slovách si schopný sa stotožniť s univerzálnou ľudskou túžbou po priateľstve a pritom takým poeticko humorným spôsobom.
Ďakujem pekne za kompliment. A pritom som prvú časť prvého veršu napísal keď som mal 19, myslím. A stalo sa to inak mne osobne. V tú noc som v tom našiel humornú stránku a pomyslel si, že o tom napíšem. Nie som si však istý, či som to mal až tak "zaplniť", napríklad ten dážď som tam pridal schválne, aby to bolo viac emotívne. Chcel som vytvoriť pohľad z dvoch strán. V tej jednej bola moja neschopnosť zažiť pocit, že sa mi niečo podarilo dosiahnuť. Vždy som totiž tak trochu nespokojný a frustrovaný z toho o čo sa pokúšam a z toho, čo robím. No a tá druhá stránka je čierny humor vo veciach, ktoré vo svojom živote považujem za tragédie. S "There is No If" som sa pokúšal tak trochu zhodiť sám seba. Kýchnutie všetko pokazilo, no potom som si pomyslel, nuž, o tomto je život.

Takže, ak je toto naozaj posledný album The Cure, vedel by si nakoniec uviesť pre vašu kapelu nejaký epitaf?
Ale veď "Bloodflowers" je sám o sebe epitafom, nie? Keď sme na tom albume pracovali, tak som chcel, aby to bol náš skutočne posledný album. Časť zo mňa si to stále aj myslí. Naozaj mám pocit, že tento album je fantastický spôsob, ako to všetko ukončiť, zakončiť to niečím, čo je tak vydarené. Väčšia časť môjho vlastného ja má pocit, že nastal dokonalý čas to všetko ukončiť. Opustiť ľudí. Som rád, že The Cure dokončili veci po svojom a že sme vnímaní ako jemne alternatívny v pravom slova zmysle tohto sveta. A myslím, že to je presne to, čo na skupine milujem. A to by mohol byť aj môj epitaf: "Takí sme naozaj boli, skutočne alternatívnou skupinou".

zdroj: Amazon.com



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi