The Big Takeover – 05/1996 – I.


17 sekund slávy zmenených na dve dekády úspechu


Jack Rabid (JR): Pri jednom pokece s kamošom som sa dozvedel, že MTV sa ťa spýtala, čo by si dal na svoj "hobby" album, čo mi príde trochu príliš absurdná otázka, pretože obyčajne robíš len to, čo ťa baví.
Robert Smith (RS):
Presne, práve preto stále hráme. Trochu ma iritujú myšlienky typu "Toto nie je náš veľmi vydarený album." To mi príde ako vyhýbanie, viete, ako "Ak sa vám to nepáči, asi to nie je to pravé." Ja si však myslím, že keď idete nahrávať, tak to je to pravé, veď preto to idete robiť, nie? Ak chceme, aby to ľudia počúvali, je predsa jedno, ako sa to bude volať. Ak si to ľudia kúpia a počúvajú to, potom je to tak ako má byť; je to proste vonku a je to váš album. Ťažko sa mi chápe rozdiel medzi "skutočne pravým" albumom a tým "nevydareným".

JR: Ide o nový spôsob vyjadrovania (odkaz na román 1984 od George Orwella).
RS:
Ak by každý z nás pripravil vlastný album, tak každý z nich by bol absolútne odlišný od albumu Cure. Teda, čo robí The Cure tým, čím sú, je naša spoločná práca ako skupiny. Individuálne má každý z nás rád iný druh hudby. Napríklad Jasonov album by bol podľa mňa absolútne nezvyčajný.

JR: Hrá iným štýlom ako doterajší bubeníci skupiny?
RS:
Pred pár rokmi urobil film s chlapíkom menom Oliver Krause, išlo o čierno - biely animovaný snímok, videl som to a poviem vám, je to fakt skvelé. A Jason k tomu skomponoval impozantnú orchestrálnu hudbu. Je to trochu divné, ale to je to, čo sa mi na ňom páči. Boris Williams mal podobný cit pre hudbu, teda nevnímal hudbu len z pohľadu bubeníka, čo je fakt úžasné. Mám rád vedľa seba muzikantsky založených bubeníkov.

JR: Zdá sa, že k sebe priťahuješ bubeníkov, ktorí zvládnu hru aj na iné nástroje, nie? (prvý bubeník, Lol Tolhurst, neskôr presedlal na klávesy).
RS:
No, je to zvláštne, Boris sa bol na nás minulú noc pozrieť, a bolo to po prvýkrát, čo nás videl hrať bez jeho účasti v skupine. Bol to trochu emocionálny koncert. Na konci sa nám tlačili do očí slzy.

JR: To musela byť fakt sila.
RS:
Asi tak nejak. Myslím, že si hrýzol do pier a pýtal sám seba, "Prečo som len odišiel?". Ono, to, do čoho sa potom pustil, vôbec nefungovalo, nakoniec asi ani po komerčnej stránke. Bolo na ňom vidieť, že s tým nie je veľmi spokojný. Možno sa mýlim, neviem. Bol tam so svojou priateľkou, takže si nemyslím, že by sa s tým mohol pred ňou priznať :)

JR: Nebol unavený z koncertovania? Neodišiel zo skupiny práve kvôli tomu? Pretože ja sám som bol členom rockovej bandy, ktorá pred dvoma rokmi koncertovala, no a v Houstone, či v Las Vegas, som dosiahol bol, kedy som si pomyslel, "Do šlaka, veď aj tu vôbec nechcem byť. Chcem byť doma so svojou priateľkou." A vy ste na cestách celý rok, ak nie dva! A to my sme boli len sedem týždňov.
RS:
No, ja väčšinou beriem moju manželku Mary všade so sebou. Snažíme sa vytvoriť v skupine priateľskú atmosféru a prostredie. Pretože, keď koncertujeme, tak koncertujeme, keď nahrávame, tak nahrávame. Existuje však akési nepísané pravidlo, že každý sa musí sám rozhodnúť, kedy to zabalí a odíde. V minulosti inak aj na mňa pôsobili turné psychicky, hlavne to neustále cestovanie a izolácia. Sám vieš, že to nie je až taká sranda. Chvíľu som to tak vnímal, lenže neskôr som šiel ku dnu, choval som sa ako idiot. Lenže toto turné už nie je pre nás ako bežná rutina dňa, je to čosi viac. Hlavne nám to lezie do peňazí, lenže tie skúsenosti, ktoré tým získavame majú väčšiu hodnotu, pretože všetko, čo robím je presne také, aké chcem aby to bolo a je to úplne iné, ako keď nás dirigoval niekto cudzí. Vyžaduje to síce viac úsilia, ale konečný výsledok za to stojí.

JR: Jedna z nedocenených vecí popovej histórie sú skupiny ako The Beatles, alebo naposledy R.E.M, ktoré dosiahli bod, kedy predali dostatočné množstvo nahrávok na to, aby sa už umelecky nemuseli nikomu a ničomu podriaďovať, hlavne nie ich nahrávacím spoločnostiam; jednoducho si robia čo sami chcú, nie čo chce niekto iný. Vďaka tejto slobode tvoria jedinečné veci, ktoré ich menia aj osobne, hoci na druhej strane čelia otázke, či bude ich tvorba akceptovaná aj po komerčnej stránke. A ako sa zdá, vaša skupina niečo také v skutočnosti dosiahla až po 12 rokoch od momentu, čo ste sa objavili na scéne.
RS:
No áno. Je zopár vecí, ktoré by som rád vrátil späť a urobil inak. Hlavne z osobných dôvodov. Už vtedy mi niektoré rozhodnutia neboli veľmi po chuti. Urobili sme zopár vecí, aby som bol úprimný, len aby sme niekomu urobili radosť; byť členom našej skupiny je pre niekoho veľmi lákavá predstava. A pekne som sa zopár krát nechal oblbnúť, ale také veci sa dajú očakávať. V hlave si však strážim nápady o tom, ako by sa skupina mohla prezentovať, na rozdiel od toho, čo v skutočnosti robí. No odhliadnuc od toho si môžeme robiť fakt čo uznáme za vhodné. Takže tá predstava, súvisiac s otázkou, prečo niektoré veci robíme inak, ako by bolo u nás zvykom, je oprávnená. A k The Beatles, myslím, že oni nezvádzali v Británii taký istý boj s médiami, ako my. Oni si vypestovali perfektný rešpekt a odstup od médií. Anglickí novinári si nikdy neboli istí, či im pokladajú správne otázky. Viete, my ako súčasná anglická skupina sme neustále "mlátení" britskými médiami, nie často nám vzdávajú taký hold ako v týchto dňoch. Poväčšine by boli najradšej, aby sme už niekam zaliezli a zdochli.

JR: To áno, považujú za najlepšie práve tie skupiny, za ktorými veľa práce nevidno, čo mi príde pekne odporné.
RS:
Hmm, novodobé elitárstvo, čo? Hudobné snobstvo. Musím pripustiť, že veľakrát je to naozaj tak. A zasa je kopa umelcov, ktorý pokračujú v nahrávaní, hoci by už radšej nemali. Ľudia, ktorých obdivujem sú tí, ktorí si uvedomia moment, kedy stratia iskru. Veľakrát je to len preto, že majú strach vymeniť ľudí, s ktorými spolupracujú, a hlavne sa boja zmeniť spôsob doterajšej práce. Prekvapili ma spomínaní R.E.M, hoci nie som ich veľkým fanúšikom, nepáči sa mi morálka, ktorú ako skupina prezentujú. A ani ich hudbu veľmi nemusím. Po prvýkrát som ich stretol minulý rok. A choval som sa k nim fakt hrozne, bol som totiž trochu pod parou a mal som bojovú náladu...

JR: A ku komu konkrétne, k Michaelovi Stipeovi?
RS:
Áno. Skončil som pri ňom, bol som dosť výrečný, čo je u mňa veľmi nezvyčajné, pretože taký v skutočnosti nie som, ale vynútil som si s ním stretnutie a dosť ma urážalo, že sa im v bare prikladala taká vážnosť, čo ma len v naštvatosti posilňovalo. Kristepane, veď je to len skupina! Ale na jeho obranu musím zasa povedať, že si uvedomil, čo sa ma tak dotklo. On si zasa myslel, že sa mala úcta vzdávať mne, ale to ja predsa vôbec nepotrebujem.

JR: Poďme sa baviť o vašich koncertoch, ktoré ste tuná odohrali, váš americký debut začal v malom klube Hurrah!, kde ste hrali v novembri 1979 ako trio. Začiatkom 1980-tych rokov to zasa boli koncerty v Ritz, o pár rokov neskôr v Radio City Music Hall, až to skončilo v Madison Square Garden a na Giants štadióne. Zdá sa, že zakaždým, keď sem zavítate, hráte vo väčších a väčších priestoroch, hoci je to proces pomalý, no stabilný. Máš nejaké konkrétne obľúbené miesto, pre ktoré si si za tie roky vypestoval akúsi "slabosť"?
RS:
Zatiaľ môj naj americký koncert sme odohrali v roku 1992 na Texas Stadium.

JR: Tam hrajú dallaskí Kovboji.
RS:
Správne. Bol to vlastne najsureálnejší koncert, aký sme kedy odohrali. V momente, ako sme dorazili do šante, vpálil tam Emmitt Smith (hviezda Dallas Cowboys), podpísal svoje tričko a vrazil mi ho do rúk. Neskôr som si ho počas prídavkov natiahol na seba, to bolo vážne zábavné. Celý večer bol však veľmi zvláštny. Nedokázal som jednoducho akceptovať fakt, že sme tam. Hoci sme za posledné dva roky odohrali niekoľko štadiónových vystúpení - ako si spomenul, hrali sme aj na štadióne Giants - ani jedno z nich nemalo taký surealistický nádych, ako toto... tá noc bola jednoducho niečím strašne zvláštna. Hrali s nami vtedy Dinosaur Jr. a Curve. Skutočne vydarená noc. A čo sa týka New Yorku, tak to vážne neviem. Páčilo sa mi jedno vystúpenie v Ritz, ktoré sme odohrali na konci turné, pretože to tam bolo veľmi divoké. Cítil som sa vtedy absolútne uvoľnene.

JR: Myslel som si, že to povieš. Závery vašich koncertoch sú veľmi často neskutočne emotívne, ľudia to málokedy očakávajú.
RS:
Na množstvo koncertov si spomínam veľmi nejasne. Dokonca na jedno turné si ani nespomínam, že by sme na ňom boli! Vážne, bolo to turné po západnom pobreží v roku 1983 a ak by neexistovali fotografie dokazujúce moju tamojšiu prítomnosť, tak by som bol schopný odprisahať, že som na tom turné nikdy nebol. Vôbec si na to neviem spomenúť.

JR: No ja mám jednu takú fotografiu z toho obdobia práve so sebou. Táto pochádza z Beacon Theater.
RS:
Jasné, to je z toho turné.

JR: To je to turné, na ktoré si nevieš spomenúť? Ale táto fotografia je z roku 1984.
RS:
Súdim to podľa oblečenia. Úprimne, vôbec si na to nepamätám, je to vážne čudné. Obyčajne zabudnem na koncerty, ale nie na celé turné!

JR: Čo si vlastne z toho obdobia pamätáš?
RS:
S ľuďmi z The Banshees som pracoval na albume The Glove, zrazu sme sa stali v Anglicku veľmi populárni a ja som bol v tom období už totálne vyčerpaný. Veľakrát som už nedokázal ani stáť na vlastných nohách. Ale, to bolo asi aj tým, že som bol v tom období dosť na drogách...

JR: Ahá, tak to už mi je jasné, to potom všetko vysvetľuje.
RS:
Zvláštne je, že keď sme nahrávali posledný album, bolo to pre mňa ako návrat domov; vtedy som riešil množstvo otázok spojených s tým, či si mám dať pauzu od tohto všetkého a či je dobré pôsobiť a pracovať už tak dlho. Vzišla z toho jediná otázka, "Ako toto všetko ovplyvní album?". A je veľmi ťažké ľudí presvedčiť, že nič z toho predošlého nemalo na album vplyv. Ono, proces nahrávania albumu je identický so samotnou ľudskou existenciou. Nikdy sa počas neho ale nezaoberáte myšlienkou, kto bude album počúvať a čo si o ňom bude myslieť.

JR: Ty sa nad tým vari zamýšľaš?
RS:
Iba do momentu, kedy je oficiálne vonku. Odvšadiaľ sa na vás začnú valiť vety typu, "Teda, vy sa tomu venujete už viac ako 20 rokov," a podobne... pomyslím si, "Za tú dobu tu bolo sedem diametrálne odlišných zostáv The Cure." Boli to všetko veľmi rozdielne skupiny; tá kapela, ktorú vidíš na tejto fotke je myšlienkou diametrálne odlišná od tej dnešnej a ja sám som bol s každou tou zostavou iný. Väčšinou aktuálna zostava reflektuje s mojim stavom mysle. Je veľmi naivné si myslieť, že ja som všetkými tými obdobiami prešiel nezmenený a nepoznačený.

JR: Takže tu ide o životné skúsenosti do slova a do písmena.
RS:
Nie. Je to presne tak, ako som povedal. Ľudia si jednoducho myslia, že žijem v nejakom inom svete a nemám absolútne potuchy, ako to vonku funguje, ale to vôbec nie je pravda. The Cure boli v podstate mimo celé 4 roky a čo myslíte, že som za tie 4 roky robil? Nebol som na očiach verejnosti. Ja sám seba, ako som uviedol vyššie, nevnímam. Po albume "Wish" bolo obdobie, kedy som bol zaneprázdnený editáciou filmu, kde som si uvedomil, že som prepadol predstave, že som viac reálny v The Cure ako v normálnom svete! To ma prinútilo veci zastaviť a stráviť nejaký čas mimo skupiny, pretože to je to najhoršie, čo sa vám môže stať. Je to istá cesta ku šialenstvu. Váš reálny život sa stáva čímsi bezvýznamným na úkor umelej reality úspešnej skupiny. Ako som povedal, je to veľmi lákavé a zvodné. Ale pre vašu myseľ to teda veľmi zdravé nie je: ste jednoducho verejným spotrebným tovarom. Na toto ja vážne nie som. A myslím, že jeden album za 4 roky v tomto smere bohato stačí.

JR: Do pekla, a ja som si myslel, že jeden album za 4 roky nahrávate len preto, že to je všetok materiál, ktorý ste nahrali. A nakoniec je to tak, že nahrávaš len vtedy, kedy chceš a si ochotný niečo vydať.
RS:
Správne, nechápem tú posadnutosť vydávať s veľkým hurhajom nahrávky s tým, že svet v napätí očakáva ďalší Cure album - keď to tak nakoniec vôbec nie je! Asi by som bol prvý, ktorý by všetko zmietol zo stola, ak by niekto prišiel s tým, že "No, musíme po "Wish" nahrať rýchlo ďalší album, inak ľudia na nás zabudnú." To by bol teda pekne otrasný postoj. Dôvod, prečo nás ľudia majú radi je ten, že keď už niečo vydáme, je to fakt dobré.

JR: Pre mňa samotného je tiež asi to najlepšie práve to, že som mal šancu robiť veci presne tak ako vy, na rozdiel od dnešných mladých kapiel, ktoré nemajú šancu ovplyvniť zmluvný vzťah s ich labelom, či médiami ako rádio, či tv... jednoducho si vydáte nahrávku, keď sami cítite, že nastal správny čas a hlavne, nevydáte ju skôr, než ju naozaj nemáte.
RS:
No, v mnohých ohľadoch je tento náš nový album viac Cure, než som si na úplnom začiatku dokázal predstaviť. Je na ňom množstvo odkazov, ktoré mi pripomínajú veci, ktorým sme sa venovali v minulosti. Na druhej strane je to pre mňa tá najucelenejšia nahrávka Cure za posledné roky.

JR: Koniec koncov, ten názov akoby mu dodával život.
RS:
Presne. Pri nahrávaní som zažíval skutočnú zábavu; bolo to čosi brilantné. A aj preto to trvalo všetko tak dlho, nenašiel sa totiž nik, kto by to chcel všetko stopnúť. Sami sebe sme zaplatili za to, že sme spolu žili v jednom dome a komponovali, tak prečo také čosi zastaviť? Prečo ísť domov? Teraz dúfam, že všetci prežijeme nasledovných šesť mesiacov turné, pretože by bolo hanebné nezúžitkovať skúsenosti, ktoré sme nadobudli a ktoré sa na album nedostali, nakoľko sú diametrálne odlišné od tých, ktoré album zachytil.

JR: Doslova som sa donútil si prečítať iný rozhovor s tebou, kde si vyhlásil, že váš nový bubeník, Jason Cooper, je dlhoročný fanúšik The Cure. Viem si predstaviť, že ste ho vôbec nemuseli učiť akordy vašich skladieb.
RS:
Nie. A to bola jedna z výhod. No on sa veľmi hanbil, pretože dokiaľ nedostal tento job, tak nám toho až tak veľa neukázal a zrazu, keď sme ho prijali, začal bez problémov hrať všetky naše staré skladby. V tom momente z nás vyliezlo, "A do kelu!!!" On zvláda dokonca skladby, ktoré si ja už ani nepamätám. Je to veľmi zvláštne, no zároveň to prinieslo čerstvý vietor do plachiet, pretože on má len 28 a priniesol som sebou veľmi odlišné spektrum. Medzi ním a ostatnými je dosť značný priepastný vekový rozdiel, čiže je to čerstvá krv v pravom slova zmysle, no je tu riziko, že niekedy ma môže vnímať ako pekného starca. Ja niečo poviem a on na to, "ja som vtedy ešte nebol na svete!".

JR: Páči sa mi predstava, že môže odpáliť niečo ako "Play For Today" alebo ešte niečo staršie a donúti vás to hrať!
RS:
Hej. A potom sa ma začne vypytovať na texty z albumu "Faith" a mňa až uštipne pocit, že sa vlastne bavím s fanúšikom. On sa chodil pozerať na naše koncerty a podobne, ale maskuje to všetko fakt skvele, nakoľko často prepadám predstave, že je to fakt dosť divné.

>> pokračovanie



thinking of the days that are no more

©2001-19 monghi